Zero

Malo to prebiehať ľahko. Malo ísť len o ďalšiu úlohu pre firmu nájomných vrahov, pre ktorú som pracoval. Obyčajná úloha. Zabiť nepohodlnú Krotiteľku, ktorej sila nebola práve najväčšia. Hračka.

Moja práca spočívala v niekoľkých jednoduchých krokoch, ktoré boli občas troška zložitejšie, no neboli nemožné. Kľúč bol odosobniť sa. Vypnúť srdce a konať ako robot. Naprogramovať sa.

Prvý krok bol troška ťažší ako bežne. Nájsť obeť. Larrisa Tahanová sa skrývala v tmavých a ilegalitou smrdiacich kútoch Sýrie. Pracovala v bordely, kde ju každý poznal pod menom Isa a spoznať ju mohli vďaka tesným červeným šatám, podčiarkujúcim jej krivky.

Druhý krok spočíval vo vybavení cesty, ubytovania a všetkého, čo k tomu patrí. Samozrejme v anonymite a tak, aby som na seba neťahal pozornosť. Ako sa ukázalo, napriek mojej snahe to bolo málo.

Na Larrisu som čakal na blšom trhu, kde vždy presne o jedenástej kupovala od starca nejaké bylinky. Vtedy sa ozval hlas v mojej hlave, ktorý opakoval, že nehľadám ju.

Ako Krotiteľ som sa už stretol s mnohými čudnými javmi, ale nikoho som ešte nikdy nemal v hlave. Nebol to príjemný pocit. Ale na druhej strane som cítil to, čo ešte nikdy. Že mi niekto konečne rozumie, pochopil každý jeden môj krok, to, prečo som tam kde som a čo ma viedlo k takému osudu.

Larrisu, ktorá trvala na tom, že sa volá len Ris, som našiel vo vlastnej izbe, ako sedela v okne a hovorila so mnou pomocou myšlienok. Jej úloha bola rovnaká ako moja. Mala ma zabiť.

No nekonal ani jeden z nás. Prečo? Čo nás presvedčilo o tom, že si ten druhý zaslúži život?

•••••

Môj budíček nie je najpríjemnejší. Zobudím sa na to, že mi čosi tvrdé tlačí na hrudník a brucho. A následne na to, ako mi drsný jazyk prejde po tvári.

„Fuj, preboha," zašomrem a rukami sa začnem oháňať, aby som zo seba dostal chlpatý zadok Destiny. „Nepamätám si, žeby som si prosil jazýčkovú od kozy!"

Destiny zo mňa skočí, pričom mi tak troška pomliaždi rebrá. Jej bedákavé mékanie sa rozľahne celou jaskyňou. Klopkanie jej kopýt preruší až hlas v mojej hlave: „Ostaň ležať. Padajúca disketka ti spôsobila slabší otras mozgu."

„To z čoho ich Ostrov vyrába?" spýtam sa a ostanem ležať podľa inštrukcií Ris.

Nemohol by som ani poprieť, že som troška mimo obraz. Posledné, čo si pamätám, je náraz. Niečo som schytal do hlavy a následne padol ako podťatý. Všetko zaplnila čierna bodka, ktorá narástla na krku Ris a zrazu bola všade. Tma vládla dlho, potom prišli spomienky na moje prvé stretnutie s nemou Ris a tá bozkávajúca koza obraz vážne nevyčistila.

„Ako sa cítiš?" nahne sa nado mňa Hope a jej červené vlasy pošteklia moje líca.

„Máličko poletene," priznám a Hope sa s chichotom odtiahne. Len v takýchto momentoch si skutočne uvedomím, že to dievča má len trinásť. A ja som plne zodpovedný za jej život. „Vy ste okej?"

„Hej, hlavne vďaka tvojmu nápadu," zamieša sa do toho Sicília. „Už som mala pocit, že čochvíľa vietor prestane vystrájať a my si polámeme väzy."

„Niečo by sme vymysleli," zapojí sa Ris.

„Nevyzeralo to tak," skonštatuje Sicília skepticky.

„Ako dlho som bol mimo?"

„Len nejaké tri hodiny," nadhodí Hope. „Aspoň si si pospal," zaškľabí sa.

•••••

Z oblohy sa spustí dážď. Priesvitné kvapky skĺznu pozdĺž listov a v pravidelných intervaloch skončia na našich hlavách. Hope prská, Ris kľaje , Sicília si to užíva. A ja len kráčam dopredu ako námesačný. Niečo mi nedá pokoj. Nejaký zvierací inštinkt, ktorý mi dookola našepkáva, že niečo sa pokazí. Neviem kedy a kde, ale dôjde k tomu. Nepochybujem o tom.

„Prečo si to myslíš?" To by ani nebola Ris, ak by neodpočúvala moje myšlienky. Nikdy si nemôžem byť istý, že sa mi tam práve neprehrabáva ako nejakým starým skladom a nenachádza v mojej hlave skryté poklady. Alebo naopak, bezcenné haraburdy.

Myknem plecom a urobím to, čo som mal už dávno – natiahnem si na hlavu kapucňu.

„Dážď nás trápi náročky?" spýtam sa, v prvom rade preto, aby som odohnal ostatné myšlienky. Nepodarí sa mi to. V mojom vnútri dookola bliká červená kontrolka.

Rokmi som sa naučil, že v mojej práci sa podobné inštinkty nesmú podceniť. Občas síce volajú na poplach predčasne a neopodstatnene, väčšinou však dokážu zachrániť život. Nútia nás byť ostražitejšími a čulejšími voči okoliu. Ako nájomný vrah to človek využije. A zrejme to platí rovnako dobre aj v tretej fáze. Človek – Krotiteľ – nesmie podceniť svoje inštinkty.

„Dala by som na to krk," zašomre Hope a kýchne si.

„Alebo za to môže proste fakt, že sme v dažďovom pralese," podotkne Sicília. Možno by aj pokračovala, ale nedostane sa k tomu. Vzduchom preletí veľké, oranžové telo a zrazí ju na zem, spolu s Hope, ktorá kráčala vedľa nej.

Mozgu chvíľu trvá, kým pochopí ten výjav. Pohľad na veľkého tigra bengálskeho, ktorý kmáše vaše kamarátky, sa nenaskytne každý deň.

Natiahnem pred seba ruky, aby som mágiou od seba oddelil dievčatá a tigra. Ale veľká šelma je silnejšia ako moje chabé kúzla. Oranžová žiara sa rozpadne pod jeho pazúrmi na obláčik konfety.

Ris tiež priloží ruku k dielu a rozbehne sa. V rukách drží nôž už vo chvíli, keď sa odrazí od veľkého kameňa a jej telo preletí naprieč vzduchom. Dopadne na chrbát veľkého zvieraťa a schmatne ho za kožuch na krku. Ale musí sa držať dvoma rukami, aby ju zviera nestriaslo. Nôž jej vyletí z ruky a s veľkým cinknutím, ozývajúcim sa pomedzi stromy, jej dopadne na kamene.

Tiger so sebou začne hádzať, čo ma za následok hneď dve veci. Prvou, pozitívnou, vecou je, že sa odpojí od dievčat, ktoré majú potrhanú pokožku na rukách, ktorými sa bránili. Druhá, horšia, spočíva v tom, že sa zvalí na chrbát, čím pripučí Ris k zemi. Spod veľkého kožucha jej vidieť len končatiny.

Rozhliadnem sa okolo. Moju zbraň má Ris. Je to riskantné, neuvážené a zrejme maximálne hlúpe, no priskočím k nožíku, ktorý vypadol Ris a zovriem ho v dlani.

Ten pocit, že sa ma chytá vedomie iného človeka, nenormálna zúrivosť a chuť zabíjať, sa ma zmocní okamžite. Svet sa rozmaže na machule a ja sa stanem len bábkou na šnúrkach, čakajúcou na potiahnutie vyššími silami.

Čakám, že zaútočím. No keď sa nič také nestane, pokúsim sa pohnúť. Najskôr spravím len rozheganý krok, no potom sa vlády ujme moja myseľ. Svet sa skrýva za polopriesvitnou oponou, no ovládam ho ja. Nastane konečne ten pocit, ktorý som si už istý čas neužil. Že mám v rukách zbraň a situáciu pod kontrolou. Skoro zajasám. Tá sprostá šalvia funguje!

Pripadám si ako dieťa, ktoré sa učí chodiť. Napriek tomu sa rozbehnem a vrhnem sa na tigra. Jeho pazúry nevidím, za to ich jasne cítim, keď sa zaryjú do môjho mäsa ako do masla, jeho zuby, ktoré prerazia svalovinu.

Kričím. Uvedomujem si to, ale nič proti tomu nezmôžem.

V ruke zovriem rukoväť nožíka a bodnem. Raz, dvakrát, trikrát. A bodám až dovtedy, kým tigrie pazúry nestratia stisk.

Zvalím sa dole zo zvieraťa práve včas na to, aby som uvidel jeho telo, rozplývajúce sa na prach. Bol výtvorom Ostrova, nie skutočným zvieraťom. Bol skúškou.

Pustím z ruky nožík a svet sa opäť znormalizuje. Všetko naberie tvar, vyostrí sa a dovolím si vydýchnuť. Hoci mi z ramien a chrbta tečie krv v tenkých pramienkoch.

„Ste celí?" zachripím.

Dostanú sa ku mne tri súhlasné mrmlania. Trvá niekoľko minút, kým sa pozbierame zo zeme a ja môžem s pokojom skonštatovať, že okrem menších-väčších škrabancov, sme z toho vyviazli bez ujmy.

Sicília sa skloní k zemi a zdvihne disketku, na ktorej je kvapka krvi. „Aspoň z toho niečo máme," zašomre a pritlačí si sveter k dlhej reznej rane pozdĺž ramena. Disketku hodí Hope, ktorá ju chytí vo vzduchu, zotrie kvapku krvi a posunie ju ku mne. Podám ju Ris, ktorá si strčí náš symbol do vrecka bundy a so zvraštenou tvárou si obviaže svoj bok.

Zahľadím sa na Hope, ktorá z toho vyviazla najlepšie. Malé škrabance už dávno prestali krvácať. No zrazu zvraští tvár, akoby dostala zaucho. Zdvihne sa vietor a červenovlasé dievča sa rozplynie v mraku prahu.

„Och nie," vypadne zo mňa tesne predtým, akoby som sa začal rozplývať na oranžovú žiaru.