Scott mal pravdu. Problémy si nežiadajú povolenia na to, aby prišli. Tretia fáza trvá už týždeň aj dva dni, z čoho som bola tri dni po mojom návrate z rokliny mimo. Ale potom nás zase čakala horká cesta v džungli, ktorá so sebou niesla jednu patáliu za druhou.

Naháňala nás črieda divokých koní, na ktoré sme natrafili na odľahlej lúke, ktoré sa Castor pokúsil odstrašiť jednou zo svojich bômb energie. Avšak tátošov to len prestrašilo a skoro nás udupali, keď sa Zoyi podarilo zmeniť smer vetra a tým splašené kone spomalila natoľko, až sme stihli ujsť. Za odmenu sme získali jednu disketu.

Na ďalší deň sa Ostrov snažil preveriť skôr mňa a Scotta, keď sme padli do veľkého bludiska zo zrkadiel a naháňali nás naše vlastné odrazy, ktoré boli až priveľmi reálne. No Scottovi stačilo troška zmeniť ohyb lúčov a vedeli sme sa rozlíšiť, keďže odrazy sa zdeformovali. Nájsť cestu von bolo ťažšie, ale mojim extravagantným mečom sme zlomili zopár zrkadiel (nechcem vedieť koľko ročná smola ma preto čaká) a dostali sme sa von, rovno ku Castorovi a Zoyi. Odmenou bola ďalšia disketa.

Zvyšné dni prebehli rýchlo a chaoticky, ale získali sme ďalších šesť disketiek, čiže ich máme spolu už jedenásť. Nad tým faktom Scott a Castor len obdivne pokývali hlavou, lebo je to vraj skvelý – nadpriemerný – výsledok, hlavne vzhľadom na to, že som bola tri dni mimo obsluhy.

No v dnešné ráno sa to zmenilo.

Zobudili sme sa na to, že okolo Hniezdočka ostalo len niekoľko stromov. Ponad ich koruny vedie zdanlivo nekonečný výhľad na zelené pláne, obklopujúce všetko naokolo. A na nich sa ako žily zeme tiahnu modré potoky, ktoré veselo zurčia.

„Ostrov zmenila vizáž," podotkol Scott, keď sa prebudil a sadol si vedľa mňa na okraj platformy. „To znamená, že zvyšuje úroveň." A následne ma pobozkal na pery pri vychádzajúcom slnku.

A po krátkych raňajkách sme sa pobrali dole, hľadajúc ďalšie nebezpečenstvá. A práve tá cestička viedla sem, k rozbúrenej rieke, ktorej voda pení a vylievala sa z koryta čo by samo o sebe nebolo nič tragické, lenže na brehu rieky čakajú dva člny. A naša úloha je jasná. Musíme sa po rieke splaviť tam, kam nás dovedie.

„Člny sú dvojmiestne," skonštatuje Scott po krátkom pohľade na ich vnútro. Zvonka sú natreté na fialovo a na boku majú vlka, ktorý vyje.

„Takže sa musíme rozdeliť," doplní Castor s nevôľou a tiež nakukne do člna. „Do tohto sa štyria tak či tak nezmestia."

Scott prikývne. „Ja pôjdem s Kyn a ty so Zoyou. Pôjdeme pred vami, pokúste sa držať čo najbližšie, ale aby ste mali rozhľad. Splavíme sa, kým sa dá... no a potom uvidíme."

Po krátkej odmlke doplní: „Dúfam, že všetci viete plávať."

„V takejto vode?" nadvihne obočie Zoya. „Smerom nadol, možno."

„Ak vieš plávať v pokojnej vode, zvládneš to aj túto. Maximálne si pomôžeš s vetrom a odkloníš vlny."

„To znie rozumne," pripustí Zoya, ale moje hrdlo zovrie neviditeľná ruka.

Castor sa na mňa zahľadí a položí mi ruku na plece v nevyslovenej výzve o tom, aby som prehovorila.

Odkašlem si: „Ja... ehm... ja neviem plávať."

Voda nikdy nebola ničím, čo by ma lákalo, tento živel mi je odjakživa vyslovene nesympatický a cudzí. Hoci priamy dôvod mojej apatie voči vode neexistuje. Proste ju nemám rada. A koniec.

Scott netají svoje prekvapenie a jeho obočie vystrelí do výšky. Avšak neokomentuje to. „To znamená asi toľko, že na teba budem musieť dávať pozor, aby si sa neprekoprcla von z člna," podotkne len nakoniec.

„Hm," prikývnem nedôverčivo. „A čo oni?" hlavou kývnem k našej čudnej skupinke Reellov. Ani jednému nie je rozbúrená voda po chuti.

„Pôjdu popri rieke."

„Nemôžem im robiť spoločnosť?" spýtam sa s nádejou v hlase.

„Môžeš," povie Scott po chvíli váhania a intenzívneho pohľadu, ktorý mi našepkáva, že ma ohľadne mojej zdržanlivosti voči vode ešte vyspovedá.

Od toho momentu, čo sme sa spolu vyspali v korunách stromov, sa náš vzťah zmenil. Prestali sme po sebe vrieskať a upokojili sme sa. Letmé dotyky a bozky sa stali súčasťou každého rána, každého kroku a Zoyi a Castorovi to určite neuniklo. Ale to je všetko. Akoby sme sa poddali živočíšnemu pudu a tomu putu, ktoré nás spája. No pritom sa obaja bojíme dať do toho všetko a od toho momentu nič viac ako cudné bozky priamo na pery nepadli.

„Ale to nesplníme úlohu," doplní Scott, čím preruší niť mojich myšlienok.

„A čo nás po jednej úlohe?" zaujíma sa Zoya, zastávajúc sa mojej iracionálnej požiadavky. „Splnili sme ich už dosť a jedna nesplnená nás nezabije."

Scott rozhodí rukami na znak toho, že si je toho vedomý. „Ja len vravím aké sú podmienky."

Zhlboka sa nadýchnem a strasiem Castorovu ruku, ktorá ešte stále spočíva na mojom pleci. „Veď to zvládnem. Jednoducho sa nevydrbem z člna. A keď hej, použijem nejakú mágiu a dostanem sa stade. Jednoduché."

Hovorím síce akoby mi to netriaslo srdcom, ale to práve búši, čoby si chcelo preraziť priamu cestu von z môjho tela. No a čo? Zvládnem to. Pôjdem predsa so Scottom. Nenechá ma spadnúť. Nie zase.

Castor ma potľapká po hlave ako poslušného psíka. Počas tretej fázy som asi miliónkrát zabudla na to, že on o mne vie v podstate všetko. Roky bol mojim najlepším kamarátom a oporou v dobrom aj zlom. To, že sme sa na Ostrove troška odcudzili, neznamená, že nie sme tie deti so spoločnou minulosťou.

Odtisnem jeho ruku a vyplazím naňho jazyk. Radšej budem myslieť na všetko iné, len nie na to, že sa o chvíľu ocitnem priamo nad nestabilnou hladinou rozbúrenej vody.

„Takže do toho ideme?" uisťuje sa Zoya.

„Nemám v úmysle nechať to tak."

„Nemusíme to robiť," prihovorí sa mi ešte Scott a jemným dotykom mi odhrnie zablúdený prameň vlasov z tváre. „Skupina Krotiteľov v tretej fáze priemerne obíde tri štvrtiny úloh a z poslednej štvrtiny polovicu nesplní."

„Tak lámeme rekordy?" nadvihnem obočie.

„Zatiaľ rozhodne," prikývne Scott. „Máme úctyhodné množstvo disketiek."

„Tak navrhujem, aby sme zvyšok tretej fázy prespali," zaškerí sa Zoya.

„Stojí to za zváženie," zasmejem sa a zazriem na člny. Možno by sme nemuseli... Pokrútim hlavou nad vlastnými myšlienkami. „Ideme na to?"

„Tak poďme," usmeje sa na mňa Scott a natiahnem ku mne dlaň.

„Tak poďme," zopakujem potichu a vložím ruku do jeho ponúkanej dlane. Spoločne sa zastavíme až pri jednom z člnov.

Scott pustí moju ruku a dvakrát poklopká po člne, akoby sa chcel uistiť, že sa nerozpadne. Potom prezrie dve veslá zo svetlého dreva a dvakrát zahmká, keď ich koniec ponorí do burácajúcej vody.

„Čo je?" spýtam sa so zvrašteným obočím.

„Nič," odpovie rýchlo. „Len som skúšal, či nejde o pascu a čln sa hneď neprepadne."

„A?"

Scott sa na mňa pozrie, v chladných dúhovkách sa mu vytvoria veselé iskričky. „Neboj sa, Kyn. Čln sa neprepadne a my to v pohode zvládneme."

Po mojom dlhom mlčaní nadvihne obočie. „Platí?"

Povzdychnem si. „Platí."

„Potom mi pomôž," vyzve ma a zaprie sa do člna.

Spoločne ho pretlačíme k okraju rieky, kde biele vlny vychádzajú z koryta a obmývajú čln. Akoby sme ho chceli pripraviť na náhly prísun vody.

„Už si videla ako sa člnkuje?" vytrhne ma Scott z myšlienok.

„Nie," zavrtím hlavou.

„Najťažšia časť je udržať rovnováhu. Musíš sa nahýnať tak, aby si pracovala proti gravitácii, ktorá ťa chce prevrátiť. Stačí, ak budeš opakovať to, čo robím ja. Je to v podstate ako jazda na motorke, musíš sa nahýnať so šoférom, keď ide zákruta. Lenže tu si v zákrute stále. Budeš sa hýbať ako ja a nemal by byť problém. Okrem toho, musíš pádlovať. Stále, aby sme sa hýbali a udržali rovnováhu a aby nás rieka neodniesla. Takto." Párkrát pohne rukami, v ktorých má jedno veslo a následne pridá do pohybu aj trup. „Ide len o tento pohyb, stále dookola so správnym načasovaním a smerom. Mágia nám pomôže."

„Si si istý?" spýtam sa neisto.

Premeria si ma krátkym, intenzívnym pohľadom a jeho následné prikývnutie je vážnejšie, než všetky jeho doterajšie pohľady a slová. „Nič sa ti nestane, Kynsley, sľubujem. Môžeš mi veriť."

„Tak teda do toho," hlesnem a Scott sa usmeje. Podá mi veslo.

Zadíva sa mi ponad plece na Zoyu a Castora, ktorí stoja pri druhom člne. „Môžeme?"

Okamžite dostaneme pozitívnu odpoveď, na čo Scott troška natočí čln, aby mala začiatok vo vode. „Sadaj dozadu," prikáže, kým on sám sa vhupne predo mňa. „Zapri sa to vesla, vytlačíme sa z bahna."

Poslúchnem jeho pokyny bez protestov, a keď mäkké bahno vystrieda nestabilná voda, premkne ma panika. Chcem vyskočiť z člna, späť na zem. Na tvrdú a bezpečnú zem, ktorá ma ani náhodou nemôže zhltnúť. Teda, nie zas.

„V pohode?" prekričí Scott hukot vody, no ja sa nezmôžem na odpoveď. Des z tohto okolia ma úplne odrovná, zdrví, paralyzuje. Nie som schopná slova.

„Kyn!" Člnom zatrasie vlna. Aspoň ma to preberie.

„Všetko... v pohode!" V polovici vety mi do úst narazí voda a som nútená vetu zopakovať.

„Dobre. Tak rob to, čo ja."

Neodpoviem, len prikývnem a do mojich úst si zase nájde cestu voda. Čírou náhodou skončí na Scottovom zátylku, ale on je už – rovnako ako ja – od hlavy po päty mokrý.

Napriek očividnej nevôli vody, sa nám podarí ostať v člne dosť dlho na to, aby sme sa splavili troška nižšie. Moje želania sa však nestanú skutočnosťou a voda pod nami sa neupokojí. Skôr by som povedala, že ešte naberie na energii a hádže nás z jednej strany na druhú. Objaví sa aj niekoľko mega vĺn, ktoré nás len tak-tak nepostavia na hlavu. Scottovi však ide veslovanie našťastie priam excelentne.

No ani on nemôže zabrániť obrovskej vlne, ktorá nás pokryje ako prikrývka. Prvotný náraz mi vybije dych, vyhodí ma z lode a pošle do čiastočného nevedomia, ktoré pominie, keď sa v šialenom kotrmelci pod vodou pretočím a náhodne sa ocitnem nad hladinou. Na sekundu.

Voda ma zase zovrie v dusivom objatí. Všetky farby nahradí desivá modrá a kdesi v mojom odkrvenom mozgu skrsne myšlienka, že takto by to asi vyzeralo, ak by som sa dostala za Scottove dúhovky a na svet nazerala v tej farbe.

Rukami sa márne snažím niečoho zachytiť. Zišlo by sa nejaké záchranné lano, nech by to malo byť hocičo. Ale všade je len voda. Voda, voda a...

Tiene. Vlny vrhajú na dno rieky tiene. Záchranné lano z tieňov. To je ono!

Vlny mnou kmášu z jednej strany na druhú, ale prinútim sa sústrediť. Na vlákna tieňov jemné ako pavučiny, ktoré sa nesmú roztrhnúť. Opatrne zodvihnem tiene, aby sa nepotrhali. Tlak vo vode začína byť nevydržateľný.

Samovoľne zatnem päste a tiene sa rozpadnú na hmlu. Doriti! Hoci príhodnejšie by bolo možno dopekla! Presne tam sa totiž dostanem, ak sa z tohto nevymocem.

Zase sa natiahnem za novými tieňmi. V hlave mi pulzuje ostrá bolesť, ale podarí sa mi spliesť tenké nitky tieňov a vytvoriť tak lano. Alebo skôr tieňového hada, ktorý sa na jednoduchý povel pohne smerom nahor, nad hladinu.

Chytím sa svojho výtvoru a ten ma zavezie až na pobrežie. Prvotný styk so skutočným svetom je šok. Šok farieb, čuchov, zvukov, aj vzduchu. Ale nemôžem si dovoliť ostať vypnutá.

Vyštverám sa na štyri a zahľadím sa na hladinu, hľadajúc Scotta. Zoya a Castor sa stále nakláňajú v člne. No kde je Scott?

Zúfalo sa ho snažím nájsť pohľadom, pričom mi z pier ešte stále vyteká voda. A v tom ho jedna vlna vyvrhne nad hladinu. Môj had sa okamžite preplazí po vode, obopne Scottove nehybné telo a vytiahne ho z vody.

Až keď skončí vedľa mňa si uvedomím, že je pri vedomí. Prevráti sa na brucho a vykašle vodu. Zadýchane sa zrútim vedľa neho do bahna a ignorujem aj Andre, ktorá ku mne pribehne a začne do mňa štuchať ňufákom.

Po krátkej chvíli sa vedľa mňa objaví aj Castor so Zoyou, obaja zadychčaní a mokrí, hoci ich rieka nezhltla. „Ja sa tam už nevrátim!" ohradím sa okamžite, na čo si ku mne Castor so smiechom prisadne.

„Dala si to na jednotku," pochváli ma. „Škoda, že to z celkového hľadiska bolo nanič."

„Čoby," zamieša sa do toho zadýchaný Scott. „Zistili sme ako chutí neúspech."

Zoya nakloní hlavu. „Ako?"

Scott vypľuje ďalšiu várku rieky, ktorá sa udomácnila v jeho pľúcach. „Ako voda," skonštatuje sucho. Alebo skôr mokro.