Okolo dvoch chlapcov sa vytvoril celkom pekný dav. Do skupinky zvedavcov patria aj dve učiteľky, ktorým je zjavne úplne ukradnuté, žeby si tí chalani mohli vybiť všetky zuby. Čo ich už len do toho? Nech si riešia svoje problémy ručne a stručne. Normálne by to nezaujímalo ani mňa. Ak by nešlo o tú dvojicu chalanov, o ktorú ide.

Daryl Tammer je vysoký devätnásťročný chalan s plavými vlasmi, ktoré prechádzajú do hnedej, takže hniezdo na jeho hlave vyzerá ako miestami zhnité seno. Alebo proste ako vlasy, z ktorých slnko vytiahlo farbu. No to prvé prirovnanie mám radšej.

Ah, a ten druhý. To je Castor Walters, rovnako vysoký, no s dvakrát takými svalmi a ešte vražednejšími očami. Dvaja dospelí „muži." Milujúci bitky na stávky.

Nejde o nič nevídané, určite nie na našom školskom dvore. Bitky za peniaze sú samozrejmosťou, lenže títo dvaja sú najlepší kamoši odkedy ich poznám a to je naozaj dávno.

Tieto bitky sa odohrávajú každý týždeň raz, v piatok o pol druhej poobede na zadnom dvore. Zúčastniť sa môžu len chalani z najvyššieho ročníka a poprípade baby, ak majú dosť odvahy. Majú desať minút na to, aby toho druhého hodili o zem, alebo vystrčili z kriedového kruhu na asfalte. Môžu používať len vlastné telo, žiadne zbrane, tobôž nie nožíky či kamene. Diváci vsadia nejaké peniaze na to, kto vyhrá. Podľa toho, kto zápasí sa určuje aký násobok dostanú späť, ak tipovali správne. Víťazní súťažiaci dostane štyridsať percent z pozbieraných peňazí a ten druhý môže odísť s modrinami.

Ale čo sa tejto dvojky týka, robia to vskutku prešibane. Neoplatí sa na nich staviť, pretože si vyhliadnu, na ktorého z nich stavili menej a zariadia, aby vyhral ten, aby ošklbali čo najviac ľudí. Získané peniaze si rozdelia na polovicu a kšeft je hotový. Prefíkaní bastardi.

A ja som samozrejme volavka.

„Daryl si včera narazil koleno, dnes nemá šancu," pošepnem babe vedľa mňa, ktorá vzápätí vloží svoje ušetrené vreckové na víťazstvo Castora. Trik nespočíva v tom, že každému poradím zle. To by mi už nikto neveril. Ide o to, aby stavilo čo najviac ľudí.

„Daryl sa včera naštval na Castora. Dnes ho zmláti," poviem ďalšiemu chalanovi.

Ide o to rozdeliť si sily. Povedať, kto urobil čo, no nevylúčiť pritom to druhé. Jednoduchá mágia, troška pozemskejšia než tá, ktorou by som tak rada disponovala.

Vrhnem očkom na chodník. Na víťazstvo Castora sa pozbieralo takmer päťdesiat dolárov. Na Daryla sotva dvadsať. Dnešný víťaz je jasný. A ja si budem vymáhať svojich päť dolárov. Najlepší spôsob ako si zarobiť a nenechať sa pri tom dokaličiť. Niežeby som už bola v ročníku, aby som mala právo na niečo podobné.

Ja sa vsádzania zdržím rovnako ako vždy. Nemám naň dôvod. Bitky týchto dvoch ma držia pri pravidelných príjmoch, ktoré mi vystačia na celý nasledujúci týždeň.

Chalan, ktorého dnes poverili úlohou rozhodcu, zapíska na píšťalku, ktorá prešla ústami deväťdesiatich deviatich percent školy. Nerátajú sa učitelia a podaktorí naškrobení žiaci, ktorí sa na zadný dvor ani nikdy nezatúlali.

Darylovi sa teatrálne podlomí koleno po prvých krokoch. S chalanmi som dopredu dohodnutá akých klamstiev sa držať. Následne zazrie po Castorovi. Je to dobrý herec.

Potom Castor vyrazí oproti nemu a očividne sa ho snaží kopnúť do toho kolena. Jeho pohyb je pomalý, Daryl ho chytí za nohu, potiahne za ňu a Castor sa zosype na zem. Postaví sa však skôr, ako stihne rozhodca odpískať, čiže ešte nie je koniec. Chvalabohu. To by bolo priveľmi rýchle.

Strčí do Daryla, ktorý sa zakníše, no využije ten pohyb vo svoj prospech a stiahne Castora pod seba. Daryl na ňom ostane sedieť kým rozhodca nezapíska. Je rozhodnuté. Daryl vyhral. Bolo to príliš rýchle.

Rozhodca začne odratúvať peniaze. Zopár ľudí sa poteší, no skutočne len málo. Nabudúce to pre nich dopadne lepšie. Daryl si s úškrnom vyzdvihne svojich dvadsaťosem dolárov aj nejaké drobné. Počas cesty domov sa pekne podelíme.

V skutočnosti to nie je tak veľa, no na to, aby sme s tým trávili týždenne desať minúť, je to prijateľná suma. Akoby nám platili za nič nerobenie. Mne teda určite. A toto bol navyše slabší týždeň, väčšinou výherca zarobí okolo päťdesiatich dolárov.

Pred školou sa pripojím k Darylovi a natrčím mu ruku, aby navalil mojich päť dolárov. Povzdychne si a strčí mi bankovku do dlane. „Boli ste príliš rýchli," podotknem a strčím si peniaze do vrecka.

„Castor sa ponáhľal," mykne nad tým plecom a odloží si zvyšné peniaze. „Veď vidíš, že si neprišiel ani len po peniaze."

„Ale ty mu ich ako dobrý kamoš neminieš, však nie?" podpichnem ho a prekročím malú kaluž na chodníku.

Daryl pokrčí plecami a následne sa zasmeje. Jasné, že mu ich odloží. Môj brat je všeličo, no nie podrazák. A hlavne nie, čo sa jeho kamarátov týka.

„Kam sa to vlastne ponáhľal?" spýtam sa a dvihnem k nemu pohľad. Spoločne zabočíme do menšej uličky.

„Rieši veci ohľadom odchodu," vysvetlí Daryl a ja môžem v jeho slovách cítiť povzdych.

„Ešte nie je neskoro," poznamenám s nádejou v hlase. Tá však vyhasína každým dňom viac a viac.

Daryl nad mojou naivitou pokrúti hlavou. „Kynsley, ty vieš, ako to skončí."

Áno, viem to. No to neznamená, že som ochotná pripustiť si to. Ani len pred sebou, nieto ešte pred ním. „Ešte mám tri dni, Daryl. Vieš, že..."

„...rada robíš veci vo veľkom štýle," nadviaže Daryl nervózne. „Áno, Kyn, viem to, ale teraz nejde o záchranu koncoročnej známky."

Zahryznem si do pery a pošúcham sa po temene hlavy. „To je síce pravda, ale..."

„Žiadne ale neexistuje, Kyn. Prosto si prešvihla limit."

„Ešte nie," zaprotestujem a nadurene si založím ruky na hrudi. „Ako vravím, mám ešte tri dni."

Daryl teatrálne zastoná. „Bohovia, dievča, ty mi nerozumieš?"

„Rozumiem!" odseknem a pridám do kroku. Nejako sa musím upokojiť, inak ho sotím do kaluže blata. „Ale je taký strašný problém, že nestrácam nádej?!"

„Vieš dobre, že tu nejde o nádej, Kynsley," povie potichu a prehrabne si vlasy. „Ide o to, kým si."

„A kým som, Daryl?" spýtam sa ho chladným hlasom a prudko sa k nemu otočím. Neznášam, že to musí stále rozoberať. Že ľudstvo označuje ako niečo zlé, niečo nie dostatočne dobré. Lebo len my sme dostatočne dobrí, preblesne mi hlavou a následne škrtnem to „my sme" a nahradím ho „oni sú". „Myslíš si, že je to celé na mne, Daryl? Že je to kvôli mne?"

Prudko pokrúti hlavou. „Nemôže to byť na tebe. Ak by to bolo na tebe, bolo by to inak."

„Vyznelo to chaoticky," vychrstnem a opäť sa rozhýbem. Nech sa mi už ani nesnaží prihovoriť, kým neprídem domov. Lebo potom si môže vymývať zaschnutú hlinu zo svojich zhnitých vlasov.

Vojdem do dvora cez nízku kovanú bránu po piatich minútach rýchlej chôdze. Prebehnem cez dvor a ignorujem fakt, že vstúpim rovno do kaluže a premoknú mi tenisky. No pred dverami domu len nadurdene zastanem.

Daryl sa potichu zasmeje a vloží kľúčik do dverí, čím odomkne. Rodičia nie sú doma a ja som si, samozrejme, nechala kľúče doma a teraz sa váľajú kdesi na mojej posteli na druhom poschodí rodinného domu. Ideálne je, ak sa do izby dostal aj Buddy a kľúče si budem hľadať pod posteľou, v krajnom prípade v niektorom z maminých črepníkov, lebo sa ich snažil zahrabať.

„Hneváš sa na mňa?" začne Daryl opatrne, keď vojdeme do domu a ja si skopnem špinavé tenisky. Školská taška poputuje za nimi a rovnako aj tenký kabát. Čo je toto za nepodarenú zimu?

„Nie," odvetím stroho. „Na teba nie. Len na celý systém."

Jednu ruku mi obmotá okolo ramien. „Ja viem, sestrička. No nikto s tým nič neurobí. Ani ja, ani ty a ani rodičia. No možno by si mohla byť rada, že si celého súčasťou aspoň okrajovo."

„Okrajovo?" odfrknem si. „Pripomeň mi, braček, kto ti umýva tvojho psa?"

Daryl sa zasmeje. „Hej, umývaš mi psa. To je už rovné s čarami."

Pousmejem sa nad ním a pokrútim hlavou. Buddy, Darylov pes, ako na zavolanie zbehne po schodoch a skočí na gauč, čo zapne otcovho papagája, ktorý si posedáva na opierke. „Zmĺkni, zmĺkni!" začne komandovať veľkého hnedého psa, ktorý potrasie veľkou gebuľou.

„Gabby, ticho," zarazí papagája Daryl a sivý papagáj sklapne.

Občas si pripadám ako uprostred veľkého, chaotického kruhu čudných stvorení. A v tých myšlienkach sa dokážem stále len ľutovať nad tým, že ja som len kamienkom v tornáde, nie vetrom, ktorý ho poháňa.

Vymotám sa z bratovho objatia a potľapkám veľkého psa na hlave. „Idem si nájsť kľúče," poviem smerom k bratovi a pozriem sa naňho ponad rameno. „Pre tvoje dobro dúfam, že budú na posteli, kde som si ich nechala."

Daryl na mňa vyplazí jazyk a sadne si vedľa Buddyho na posteľ. Ten sa k nemu okamžite pritúli a ja odvrátim zrak, aby ma nebodol osteň žiarlivosti. Neskoro.

Vybehnem po schodoch až na druhé poschodie a cez dlhú chodbu prefrčím troma mlynskými kolami, až skoro narazím do dverí mojej izby. Každý doma vie, že ak sa premávam podobným spôsobom, radšej ku mne nemajú ani len prehovoriť. Lebo začnem krákať viac ako otcov papagáj.

S úľavou zistím, že kľúče mám na stolíku vedľa postele. Zvalím sa do mäkkej periny a vyvrátim hlavu do stropu.

Nikdy som nerozumela tomu, prečo je to také nefér. Prečo nemôžem byť ako oni. Prečo musím byť práve ja tým „čudným" stvorením. Prečo nemôže aj moje zviera pobehovať po dome a rozbíjať veci? Čo je na mne natoľko iné, že toho nie som hodná?

Pokrútim hlavou a vyberiem zo šuplíka fotoalbum. Ukradla som ho raz bratovi, keď som bola ešte menšia a on mi povedal, že si ho môžem nechať. Aby som druhú polovicu naplnila fotkami z môjho špeciálneho života.

Otvorím album na prvej strane a prstami prejdem po línii Buddyho. Nepamätám si ho ako šteňa. Nikdy ním totiž nebol. No Daryl mal len deväť, keď sa chlpatý pes objavil v dvore. Nikto sa nemusel pýtať, čo tu robí, ako sa sem dostal. Bol proste Darylov. Vedeli sme to všetci.

Na ďalšej fotke je rovnako malý Daryl na schodíkoch k lietadlu. Na schodíkoch, na ktoré sa ja nikdy nedostanem.

Radšej zatvorím album a privriem oči. Koniec týždňa. Konečne.

•••••

„Ahoj, zlatko." Mamina mi vtisne pusu na vrch hlavy a následne predo mňa položí plnú tašku nejakých harabúrd.

„Čo to máš?" spýtam sa jej a stiahnem nohy pod seba, aby sa na gauč zmestila aj ona.

„Nejaké tie ozdoby ak by si si to rozmyslela a rozhodla sa, že tú oslavu predsa chceš," povie mama a ja si povzdychnem.

„Už sme to prebrali miliónkrát. Nechcem oslavu."

„Máš osemnásť. Mala by si sa tešiť, nie vešať hlavu," prihovorí sa mi chlácholivo.

„A na čo sa mám tešiť? Že tým dňom zmizne aj ten malilinký kúsoček nádeje?" nadvihnem obočie a prstami naznačím milimetrovú vzdialenosť. „Takáto. A každou minútou sa ešte zmršťuje."

Mama prevráti nad mojou teatrálnosťou oči. „Kde je každý?"

„Otec ešte nedošiel, Daryl sa balí, Buddy mu pomáha, Gabby naposledy krákala v kuchyni."

„A Reven?" spýta sa mama a potiahne spred môjho nosa tašku.

„Zrejme v lese," myknem plecom a prepnem kanál. Reven je maminým domácim miláčikom. Lenže u nej sa nedá hovoriť o psovi a ani o papagájovi. Jej líška posúva všetko na iný level.

„Ak zase donesie zdochnutého vtáčika, vypitvem ho," zašomre mama a ja sa zasmejem. Reven je večné mláďa, rovnako ako aj mame ostal detský duch. A najnovšou mániou ryšavej líšky je vodenie domov kamarátov - zdochnuté, lesné zvieratká.

„Nerozmýšľala si nad tým, že ti chce možno čosi naznačiť?"

Mama na mňa vrhne skeptický pohľad. „Naozaj si myslíš, že má Reven toľko rozumu?"

Ako na povel do obývačky vbehne malá, huňatá líška a položí k maminým nohám niečo... niečo operené. Sadne si na zadok a začne sa krútiť, až so svojim chvostom vytvorí kruh. Mama sa tresne po čele. „To nemôžeš myslieť vážne."

Položím si dlaň na ústa v snahe utlmiť smiech, ale po chvíli sa aj tak rozosmejem. „Pôjdem to odpratať," ubezpečím mamu a postavím sa z miesta.

Natiahnem si špinavé topánky a cez plecia si prehodím sveter. „Žiadne také, ty tu ostaneš," zazriem na líšku, ktorá sa mi začne obtierať o nohy. Jasný signál toho, že chce ísť so mnou.

Prekročím ju a zoberiem na lopatu zdochnutého vtáčika. „Hneď budem späť," poviem mame a vyjdem cez zadné dvere, ktoré vedú priamo k lesíku.

Drevená bránka na konci záhrady sa s vŕzganím otvorí a ja hodím vtáčika na popadané ihličie pod stromami.

Už-už sa chystám späť do domu, no pomedzi stromy preletí tieň. Jeho zdroj však nenájdem. Moje telo obklopí chlad, ako mrazivá prikrývka a vzduch, ktorý mi unikne z pier, sa zrazí do bieleho obláčika.

Otočím sa okolo vlastnej osi. Pocit, že tu niekto so mnou je, je príliš veľký, príliš silný. Objímem sa rukami okolo pliec a rozbehnem sa. No nie k nášmu domu. Ale hlboko do malého lesíka.




Zdravím každú zablúdenú dušu pri mojom novom príbehu! 
Dúfam, že vás začiatok zaujal a budeme v tomto príbehu pokračovať. Sľubujem si od tohto príbehu veľa, tak hádam to vyjde a nájde si to svojich fanušíkov. Ďakujem každému, kto sa na to aspoň mrkol :)