„Kľúčom k úspechu je zničenie toho, čo ti bráni v dosiahnutí tvojich cieľov."

Chladná podlaha pohladí moje bosé nohy. Drsný povrch jaskyne, ktorá ma v sebe uväznila, mi driape chodidlá pri každom kroku. Ako som sa sem vlastne dostal? Netuším, zrazu som sa len ocitol v tmavej diere pod zemou.

Jediné svetlo vychádza zo steny naproti mne. Slabučká, oranžová žiara, akoby odlesk tancujúcich plameňov. No po ohni niet ani stopy. Som tu len ja.

„Veríš v dobro ľudstva?" spýta sa ma hlas, prichádzajúci zovšadiaľ. Hrubý, rovnako drsný ako skaly.

„Verím," odvetím opatrne, hlas sa mi zatrasie a smiech toho druhého ho prehluší ako víchrica malý vetrík.

„Prečo?"

Otázka, ktorá mi zmysel nedáva o nič viac ako samotná situácia. „Kde som?"

„Prečo veríš v dobro ľudstva?"

Prečo vlastne? „V niečo veriť treba."

„Dokážem ti, že dobro ľudí neexistuje."

Pozriem sa nad seba, na strop jaskyne, ale po hovoriacom tvorovi niet ani stopy. Nevisí nadol zo stalaktitu ako nejaký netopier. Nie je tu... nik.

„Prečo by si mi to mal dokazovať?"

„Tu sa pýtam len ja," zahrmí, hoci hlas nezvýši, jaskyňa sa zatrasie.

Zo stropu začne kvapkať chladná voda, pred ktorou sa nemám kam skryť. Čoskoro premokne moje oblečenie, moje vlasy a kvapky sa skotúľajú cez moje lícia až na ostro rezanú sánku, z ktorej sa voľným pádom rútia ďalej, nadol.

Mágia má svoje limity. Toto nerobí obyčajný Krotiteľ.

„Bojíš sa, syn zla?"

Opatrne natočím hlavu doprava a zahľadím sa na tmavú siluetu, ktorá sa rozplýva v tieňoch. „Nebojím sa ťa," odvetím pokojne.

Oči hmlového muža svietia jasným svetlom, pripomínajúcim striebornú. „Ja som sa pýtal, či sa bojíš. Nie či sa bojíš mňa. Hoci, mal by si sa."

Bojím sa? Nie, ten pocit, ktorý mi sťahuje hruď, nie je strach. Je to niečo iné, niečo, čo som cítil už toľkokrát predtým, čo sa snažím pochovať vo svojom vnútri každý deň.

Hoden, nehoden, stále si to ty. Raz zničíš všetko.

„Sleduj," prehovorí a kývne k žiariacej stene.

Dážď ustane, hoci kvapky sa stále kotúľajú z kvapľov a kĺžu sa po mojej hlave ako po klobúčikoch hríbikov. Bosé nohy mám v chladnej dažďovej vode, vlniacej sa ako miniatúrny oceán.

Na svetielkujúcej stene sa rozvíria tiene. Premenia sa na krásne lode zo začiatkov šestnásteho storočia. Mohutné drevené trupy lodí narazia na rozbúrené vlny oceánu a veľké, biele a žlté plachty, šialene vejú pod náporom silného vetra, ktorý pocítim aj ja. Malé vlajky Španielskeho kráľovstva sa trepocú ako vtáčatká, ktoré sa učia lietať.

Na prove lodí pobehujú námorníci, snažiac sa udržať lode pokope. Je ich celá flotila, pokiaľ vidím správne, presne jedenásť lodí, hoci tmavý oceán môže zakrývať ďalšie časti námornej jednotky.

Obraz sa zachveje, oceán na mňa pošle vlnu, ktorá ma zaleje od hlavy po päty a obraz sa znova objaví na pevnej zemi. Vojaci Kráľovstva Starej Zeme stoja oproti domorodému kmeňu Novej Zeme. Aztékovia s červenou kožou pokľaknú pred bohom z ich veštieb, pred Hernandom Cortésom.

Španiel v lesklej zbroji sa hrdo postaví pred národ Aztékov, ktorý mu ponúknu zlato. „V ich očiach bol bohom, na ktorého čakali. Boli ochotní dať mu bohatstvo. No jemu to nestačilo."

Hernando sa i s jeho vojskom poberie do hlavnému mesta ich ríše, Tenochtitlánu. V malom meste zrejme prekuknú lesť bieleho človeka, postavia sa mu na odpor. „Čo zmôžu drevené palice a luky proti kušiam, bojovým psom a strelným zbraniam? Nič, vôbec nič. Bol to nevyrovnaný boj."

Hernando Cortés poľahky porazí primitívny kmeň indiánov a dá im ultimátum, podľa ktorého sa musia podrobiť kresťanstvu, inak ich zničia, rovnako ako to urobili s malým štátom, Tlaxalom. Aztékovia sa podrobia. „Akú by mali inak šancu?"

Mesto Tenochtitlán je niečím ako ostrovom so stavbami ako pyramídy, ktorým jedným hladkým sekom oddelili špic. „Rituálne obety, vraždenie. A predsa boli o toľko milostivejší než, tí, ktorí ich zničili."

Ďalšie mesto dopadne veľmi biedne. Španiel sa rozhodne pre preventívny úder. Popraví ľudí, mesto zapáli a mŕtve telá presiahnu hranicu únosnosti. Pocítim zápach mŕtvol a teraz si to už pripustím. Áno, bojím sa. No čierneho ducha. Ale ľudstva.

Poznám zvyšok príbehu. Ako sa Hernando Cortés vyberie za panovníkom Montezumom II., ktorý ho prijme vo svojom honosnom paláci a ponúkne mu dary. „Akoby mu to malo stačiť."

Panovníka Aztéckej ríše čoskoro zajme a uväzní v okovách. Až príde správa, že po Cortésa poslali Španieli vojakov, vyberie sa proti nim. Vyhrá i napriek početnej nevýhode. „Zabil vlastných. Rozdrvil na prach svojich druhov."

Situácia sa čoskoro vyhrotí. Krásne mesto, zdobené rytinami bohov, ich zvykov, sa odreže od sveta. Španieli Tenochtitlán obkľúčia. Až vypukne boj, nik nepozná zľutovanie.

Vojaci jačia priamo predo mnou, počujem ich vreskot, smrteľné stony, zo steny vytryskne krv a pokropí ma. No nedokážem sa uhnúť, pohnúť, s nemou hrôzou v očiach sledujem kopiace sa mŕtvoly, ktorých stále len pribúda. Mesto sa rozpadne na prach v celej svojej kráse.

„Zničili miesto, ktoré budovali dlhé roky. Vyhubili okolo dvestotisíc obyvateľov. Zničili krásu Nového sveta. Za čo? Lebo si jeden človek zmyslel, že je bohom, ktorým nikdy nebol. Kam až sú ľudia ochotní zájsť, aby získali, čo chcú?"

„Rád ti na to odpoviem. Ľudia urobia všetko preto, aby získali čo chcú. Kľúčom k úspechu je zničenie toho, čo ti stojí v ceste," prehovorí tmavý tieň so striebornými očami. Mávne hmlistou rukou, obraz sa premení na podobného človeka, akým bol Hernando Cortés. Na ďalšieho conquistadora, španielskeho dobyvateľa.

Francisco Pizarro, dobyvateľ ríše Inkov. Obraz ich hlavného mesta Cuzca, je doslova žiariaci. Chrámy a domy zo zlata, všetko je z toho drahého kovu. Obraz sa zameria na muža vedľa Francisca. Diego de Almagra. Jeho spoločník, priateľ. Až kým ho Francisco jedného dňa neobesí.

Pizarro pozve Inku, boha Slnka, na obchodné jednanie, počas ktorého panovníka ríše zajmú. Ten im ponúkne výkupné, obrovskú miestnosť naplnenú zlatom a striebrom. „Prečo by im to stačilo, ak mohli mať oveľa viac?"

Onedlho sa rozpúta peklo. Španieli zaútočia na inkských bojovníkov, ktorí nemajú ani najmenšiu šancu. Zmasakrujú ich rovno na námestí, hoci sa skoro vôbec nezmôžu na odpor. Hrmot zbraní sa usadí i v mojich ušiach a streľba pušiek mi rozduní lebku. Oni to museli pociťovať aspoň tisíckrát viac. Ich zbrane sa neškodne odrazia od brnení vojakov a Inkovia padnú ako muchy. Ich telá pokryjú námestie veľkolepého mesta. Národ Inkov ostal natoľko šokovaný popravou ich boha – vládcu, že sa Španielom nepostavia na odpor.

Mesto zachvátia plamene, ktorých horúčava cez stenu jaskyne prenikne aj ku mne, vysuší vodu naokolo a rozpáli moje telo, až ma skoro chytia plamenné jazyky. „Bez zľutovania zničili najveľkolepejšie mesto, ktoré kedy videli. Obyčajný muž, ktorý bol v Španielsku len sedliakom. Čo potom dokážu bojovníci?"

„Nie každý človek je ako oni," pretisnem cez zovreté hrdlo a konečne odvrátim zrak od trosiek mesta. Hoci tam čoskoro Pizarro obesí svojho kamaráta a jeho dobodajú spojenci mŕtveho Diega de Almagra. Budú sa pozerať na to, ako sa pomaly plazí preč vo vlastnej krvi, ale úder milosti mu nebude poskytnutý.

Skutočne nie je každý človek taký?

„Naozaj? Nie, nie, syn zla. Každý človek je presne takýto. Zlý, krutý. Treba sa ich zbaviť."

„Neviem kto si a čo odo mňa chceš, ale nie si normálny. Chápeš? Nie. si. Normálny!"

Jeho smiech sa mi zareže do uší. „Vskutku. Normálni nikdy nezmenia svet."

Razom sa objaví pri mne. Prudko ma schmatne za bradu a prirazí k stene jaskyne. Dokonale mi tým utne dych. Jeho mrazivý pohľad sa prepáli k mojim kostiam, zlomí všetko, čo nájde. „Budeš mi slúžiť, syn zla."

Skôr, akoby to niekomu napadlo... áno, táto časť patrí k tomuto príbehu :DD