9. časť

„Má zrýchlený pulz a je doudieraný. Inak je v poriadku." povedala zdravotná sestra, ktorá pre istotu skontrolovala aj mňa s Keyshou a každému podala pohár vody.

„Takže sa jeho lano pretrhlo?" opýtal sa učiteľ.

„Áno." prikývla Keysha.

„Dobre, budeme to riešiť." povedal a otočil sa na odchod.

„Neriešte to." povedal Nicolas a učiteľ upriamil svoj pohľad naňho, „Som v poriadku. A stalo sa to iba mne. Nechajte to tak."

Učiteľ povzdychol: „Fajn. Ale nechcite aby som vám neskôr vyhovel."

„Fajn." povedal a učiteľ opustil miestnosť.

„Dobre, môžete ísť do chatiek. Z tých odrenín budú zajtra len modriny. Nemali by vám sťažiť pohyb alebo podobne. A čo sa týka ruky, nezabudnite na rehabilitácie. Aspoň raz za týždeň."

„Ďakujeme." povedala som a všetci traja vyšli z ošetrovne.

„Čo ti vtedy Leo povedal?" opýtala sa Keysha.

Nicolas zovrel pery.

„Čo ti povedal?" opýtala som sa ráznejšie.

„Nechajte to tak." povedal a odbehol preč.

„Čo to malo byť? Nechajte to tak? Leo nás chce zabiť a on mám nechce povedať čo sa stalo? Videla som na ňom, že to naňho zapôsobilo. Tak prečo to nepovie?" rozčuľovala som sa.

Keysha ma chytila za plece: „Keď bude chcieť, povie to."

„Keď bude chcieť?" opýtala som sa trochu hystericky.

„Možno to bolo niečo... čo si musí nechať uležať v hlave."

Povzdychla som a krátkym ahoj sa vydala do chatky. Bolo asi sedem hodín večer, no nejak som nemala chuť čokoľvek podnikať ten večer. Nejako som vytušila, že ani Keysha a Nicolas.

Ráno som sa zobudila zavčasu. Zívla som a pozrela na hodinky. Pol siedmej. No čo viac upriamilo moju pozornosť bolo, že chýbali kľúče. Či už na Biancinej retiazke alebo zavesené na klinčeku pri dverách.

Podomnou sa Lynda mumlajúc zahniezdila. Pozrela som po nej a keď pootočila hlavu, naskytol sa mi priamy výhľad na jej krk. Na jej uschnutú krv na krku. Na dve bordové ranky. Tak som sa zľakla až som si buchla hlavu o strop. S bolestným výrazom som sa dotkla kraja postele, že zlieziem dolu, keď som bruškom palca zacítila ryhu. Prešla som po nej a prst ma začal páliť. Keď prestal, odtiahla som ruku a ležiac na chrbte sledovala svoju dlaň.

Objavil sa odkaz.

Celkom som si pochutnal. Nabudúce to budeš ty.

Prikryla som si ústa rukou, pretože sa mi na pery dral výkrik. On bol tu. Leo bol tu. Stál predo mnou, keď ja som spala.

Ťažko dýchajúc som zliezla dolu a jemne poťapkala Lyndu po líci. Zobudila sa, no ja som si priložila prst k perám naznačujúc nech ani nemukne. Posadila sa a ja som rýchlo zvliekla trochu zakrvavenú obliečku z vankúša. Vankúš bol čistý.

Rozhliadla som sa okolo a hľadala kľúče. Pozrela som pod posteľ, no ani tam nič. Niečo ma pichlo vo vačku a vytiahla som kľúče.

On sa ma dokonca dotkol. Vstala som a potiahla ju za ruku a zobrala som aj podušku. Vyšli sme von a zamkla som dvere.

Lynda si siahla na krk: „Čo sa mi stalo?"

„To je v poriadku, Lynda. Len ťa v noci niečo... uštiplo a ty si si to poškrabala. Poď vyčistíme to." povedala som a namierili sme si to do spoločných spŕch. Vyčistila som jej krk a ostali jej len dve červené ranky.

„Cítim sa zle, Charlotte." povedala a takmer spadla. Podoprela som ju.

„Napi sa z kohútika." povedala som a ona poslúchla.

„Lepšie?" opýtala som sa, keď sa narovnala.

Prikývla.

„Dobre. Choď si umyť vlasy. Ja ti nájdem uterák."

Pobrala sa do spŕch a ja som vylovila jeden z čistých náhradných uterákov. Kým som vyčistila obliečku, ona už vyšla von s turbanom na hlave.

„Je milé, že si sa o mňa postarala. Ja som si to ani nevšimla a nebyť teba, začala by som určite vrieskať."

„Zľakla som sa, keď som ťa tak uvidela. A nerada by som kebyže by si zobudila zvyšok tábora."

Zasmiala sa: „Ďakujem. Tuším pôjdem niečo zajesť, ideš so mnou?"

„Jasné." povedala som s úsmevom a obliečku prevesila von na šnúry. Potom sme si obe dopriali ešte teplé raňajky, keďže len o takomto čase ich pripravovali a boli sme prvé.

„Nastupovať! Veci už máte v úložnom priestore a jedlo majte u seba v malých ruksakoch. O pár hodín sme doma." povedal učiteľ a keď posledný študent nastúpil, vošiel aj on a dvere sa zatvorili. Opäť som sedela s Keyshou a na moje prekvapenie za nás si sadol Nicolas.

„V pohode?" opýtala sa Keysha a najprv pozrela po mne a potom po Nicolasovi.

„Hej." povedali sme obaja potichu.

„Pozrite." povedala a obaja sme pozreli von oknom.

Leo zastal kúsok pri našom autobuse. Zazeral po nás jedna radosť. Autobus sa pohol a my sme mu provokatívne zamávali a následne sa nám stratil z dohľadu rovnako ako aj my jemu. Oprela som si hlavu o operadlo a zatvorila oči. Keysha sa otočila k Nicolasovi a začali sa baviť o ani neviem kom a ich hlasy ma dokonale uspali.

O necelú hodinu niečo vzadu na našej strane buchlo a to ma dokonale prebralo. Autobus prešiel pár metrov a zastavil na benzínke.

Po autobuse sa ozvali prekvapené hlasy.

„Nič sa nedeje, iba menší defekt." povedal učiteľ a spolu s vodičom vystúpili a vybrali sa vymeniť pneumatiku. Mali sme na nich výborný výhľad. Začali sa o niečom rozprávať a tak Nicolas stiahol okienko.

„....nie je prasknutá." povedal učiteľ.

„Vyzerá to ako stopy po pazúroch."

Všetci traja sme po sebe pozreli a zopár študentov už vychádzalo von z autobusu.

„Potrebujete pomoc?" ozval sa známy hlas a k šoférovi a učiteľovi podišiel Leo.

„Čo tam ten robí?" šepla Keysha.

Pozrel po nás a teraz to bol on, čo sa na nás provokačne usmial.

„Rýchlo preč." povedal Nicolas, „Poďme preč."

Vyšli sme z autobusu a rozhliadajúc sa dobehli až dovnútra benzínky a stratili sa medzi regálmi.

„Čo teraz? Má nás ako na dlani." povedala trochu zadychčane Keysha.

„Nemáme kam ujsť, iba sa tam vrátiť." povedala som.

„Je tam veľa ľudí. Tu je veľa ľudí, neublíži nám." povedal Nicolas.

„Si si istý?" opýtal sa Leo za Nicolasovým chrbtom. Otočil sa a okamžite o krok cúvol.

„To by si nespravil." povedal, no nevyzeralo to, že by tomu on sám veril.

Nadvihol obočie: „Musím povedať, že na to, aké máte v skutočnosti problémy, si až moc veríte."

„Prešiel mesiac a ešte stále žijeme." povedala Keysha, no to už bol Leo hneď pri nej a díval sa na ňu s tmavými očami.

„Čo tým chceš povedať?"

Habkala, no nič zo seba nevydala už len z dôvodu, že ju držal pod krkom, čo si iní nemohli všimnúť. Pustil ju, prstami jej prešiel po pleci a následne ustúpil.

„Pravdou je, že máte ozaj šťastie." povedal a siahol po čipsoch a bez okolkov ich otvoril a začal ich vyjedať, „Alebo aj niečo viac." povedal a srčil Nicolasovi poloprázdny sáčok čipsov.

„Čože?" opýtala som sa, no Nicolasov pohľad bol presne taký ako vtedy keď mu Leo niečo povedal v lanovom parku.

Leo sa poobzeral a ja som ľutovala, že alkohol je uložený hneď oproti čipsom. Otvorili si pivo, z plného dúška sa napil a pozrel po mne: „Nicolas vie o čom hovorím." povedal a krátko naňho pozrel, zatiaľ čo on iba stískal pery a krčil balík čipsov v ruke.

Leo s nechuťou strčil pivo Keyshi do ruky a z vačku vytiahol nenačatý balíček cigariet a modrý zapaľovač.

Zapálil si cigaretu a škatuľu od cigariet strčil do ruky mne: „A ty to neskôr zistíš tiež. Lebo ty to vieš. Tak ako o všetkom ostatnom."

Fúkol mi dym na tvár, vzal ma za voľnú ruku, svojimi teplými mi ju roztvoril a medzi prsty mi vložil zapálenú cigaretu.

„A tvoja sestra tiež stojí za zamyslenie. To že ste taká netradičná trojica vás robí ťažko dosiahnuteľnými. No nemyslite si, že ja sa to nebudem pokúšať zlomiť." povedal, pustil mi ruku, ktorú mi dovtedy držal a otočil sa na odchod. Pri dverách sa priateľsky rozlúčil s učiteľom a ukázal bradou na nás.

„Dopekla." povedal Nicolas a prvý pochopil našu situáciu a rozhliadal sa po okolí.

„Charlotte, Nicolas a Keysha Rottoví. Toto je triedny výlet a nie zjazd huličov. Nasledujúce dva týždne ste po škole." povedal učiteľ a vytrhol nám veci z rúk, zahodil do najbližšieho smetného koša a ešte nás prinútil za ne zaplatiť.

Nasledujúce dva týždne sme naozaj boli po škole, no Nicolas sa z toho vyvliekol, keďže mal tréningy skoro každý deň okrem utorka a štvrtka.

Bola streda a ja som znudene ležala na lavici, zatiaľ čo Keysha si niečo kreslila. Najprv nám povedali aby sme spravili úlohy na ďalší deň, ktoré osobne kontrolovali a keď sme prípadne nemali žiadne, čo teraz ku koncu roka sme nemali, zadali nám oni a keď sme ich vypracovali, aj tak sme tu museli vysedávať do štvrtej. Ešte sme mali pol hodinu pred sebou.

Dnes tu okrem nás dvoch bola jedna baba a dvaja chalani. Baba počúvala hudbu a pozerala von oknom a chalani sa vzadu o niečom bavili.

„Idem si po niečo do kabinetu. Hneď sa vrátim." povedala učiteľka a jej opätkové topánky naznačili, že už odišla. Nejak nás to extra netrápilo zatvorila som oči a započula ako mi škvŕka v bruchu. Ešte tieto dva dni vydržím a konečne bude pokoj.

Niekto podišiel k našej lavici a Keysha ma drgla. Ospalo som zdvihla hlavu, no následne som hneď ožila.

Obzrela som sa na ostatných. Chalani sa prekvapene pozerali naším smerom. Leo po nich zazrel a obaja okamžite sklonili hlavy. Vzal si stoličku a sadol si oproti mne bokom a pravou rukou a opieral o operadlo stoličky.

„Vidím, že sa nenudíte." povedal s miernym pobavením.

Keysha prestala kresliť a len ho nemo sledovala. Búrili sa v nej strach a hnev. Rovnako ako u mňa. Až na to, že kdesi v rohu bolo aj menšie okúzlenie z jeho vzhľadu, ktoré sa mi vždy úspešne podarilo zahnať. Je nemožné aby som vôbec niekedy mala niečo spoločné z týmto vrahom a temným tvorom.

„O čo ti ide?" opýtala som sa potichu a uvedomovala si to ticho v triede.

„Dlho sme sa nevideli. A nejak som vedel, kde vás nájdem."

„Takže si si prišiel priateľsky pokecať?" povedala som s jemnou iróniou v hlase.

„Učiteľka sa onedlho vráti." pripomenula Keysha.

„Možno. Len jej to ešte chvíľu potrvá." povedal a naklonil hlavu na bok a znova sa len zabával na našich reakciách. No ako inak reagovať na to, že našu učiteľku dočasne odpratal z cesty? Možno sa ku koncu hodiny ani nevráti.

„A musím povedať, že Nicolasovi to ide. Možno ho niekedy prídem pozrieť na zápas. Aspoň sa znova stretneme." povedal s drzým úsmevom a zdalo sa, že je pomaly na odchode.

„Umri." povedala som takmer nečujne, lebo vo mne vrela zlosť.

Zastavil sa uprostred pohybu a sklonil sa ku mne bližšie. Keysha ho iba vyjavene sledovala.

Ucítila som jeho ruku na mojom kolene. Znova sa vo mne ozvalo to okúzlenie a statočne sa mu darilo potlačiť hnev. Sledoval moje oči tými svojimi sivými a priehladnými ako voda a ruku posúval vyššie k môjmu stehnu a ja som sa prerývane nadýchla.

Výťazoslávne sa usmial s rukou dosť vysoko na stehne. Ovládla som sa a zazrela po ňom. Stálo ma to ozaj veľké úsilie.

Ohol prsty a ja som zacítila na nohe pazúry a vedela som, že v očiach mi vyčítal okamžitý strach. Prešiel mi nechtami až po koleno a následne spustil ruku.

„Ešte sa uvidíme." poveda a vstal. Až keď opustil miestnosť a bola som si istá, že nás už nepočuje, som si vydýchla.

Buchla som päsťou do stola: „Doriti."

Keysha ma len sledovala, ale nepovedala nič. Nevedela čo má povedať. To som nevedela ani ja. No vedela som, čo mi jeho dotyky spôsobujú. A teraz to vedel aj Leo.

„Bol za vami? Len tak?" opýtal sa Nicolas a postrapatil si mokré vlasy, keďže sa pred nemalou chvíľou sprchoval v šatni.

„Hej. Povedala by som, že nás chcel zastrašiť." povedala Keysha.

„Takže vám nič nespravil." skonštatoval a Keysha pokývala hlavou. Pozrel po mne.

„Charlotte?"

„Som v poriadku." povedala som a konečne aspoň na nich pozrela. Neskutočné, ako ma dokáže niekto ako Leo rozhodiť. Rovnako ako ma priťahuje ma aj odcudzuje. Tu ten zlatý stred neplatí. Radšej by som ho nenávidela. Chce ma zabiť. Chce zabiť Nicolasa a Keyshu. Zabil Mikaela, Lucy a nevinných ľudí.

Takí ako on zabili aj Davea. Kvôli nim už na sestrinej tvári nevidím toľko radosti ako predtým. Neverím, že sme s Nicolasom pochybovali o jej láske k Daveovi.

„Po týždni a pol sa len tak ukáže? Nie je to trochu blbé?"

„Nevieme čo mu chodí po jeho zvrátenej mysli." povedala Keysha.

Radšej som sa rozhodla zmeniť tému: „Ako ti to ide na tréningoch?"

„Ach...hej, skvele. Budúcu nedeľu hráme a nie, zohrievať lavičku nebudem ako poniektorí." zaškeril sa.

„Gratulujem." povedala som s úsmevom.

„Ja som to vedela. Prídeme ťa pozrieť budúci týždeň, okej?" usmiala sa Keysha.

„Dobre. Aspoň uvidíte, že mám potenciál." povedal s úsmevom, ktorý mu ale nebadateľne zmizol a vystriedal ho ničnenapovediaci výraz, ktorý si už ale nik nevšimol.

Sledovala som loptu ktorá sa pravidelne odrážala od zeme len do momentu, keď Nicolas nenarazil na niektorého protihráča. Prihral voľnému hráčovi a rozbehol sa mu oproti. Prihral mu späť, Nicolas prešiel pod košom a z ľavej strany strelil pekný čistý kôš.

„Jo!" zvolal a každý z jeho týmu ktorý mu šiel oproti si s ním tľapol, „Dnes mi navaríš Keysa!" zvolal.

Pred hrou sa vsadili či dá päť košov za celú hru. A dal ich.

„Stačia špagety?" zvolala späť.

„Ako predjedlo ano!" cmukol naším smerom a zohol sa po vodu. Napil sa a vrátil sa s ešte jedným chalanom späť do hry. Po pár prihrávkach dostal loptu a dvaja sa k nemu blížili. Otočil sa a cúvajúc dribloval ku košu. Chalani trochu zmätene naňho pozreli, na čo on iba žmurkol a prihral svojmu spoluhráčovi hneď za ním. Ten sa rozbehol ku košu, vyskočil, no v poslednej chvíli sa podarilo loptu odraziť a protihráč sa rozbehol k voľnému košu na druhej strane. Všetci sa rozbehli za ním, no Nicolas bol medzi prvými. Čo sa športu týka, všetko, čoho sa dotkne ovláda.

Už boli obaja pri koši, keď v tom tréner zapískal: „Koniec hry!"

Nicolas vyplazil jazyk a bežal ďalej až k šatniam. Musia mať radosť keď majú v tíme takého blázna ako je Nicolas.

„Hrajú fakt dobre. V nedeľu im držím palce." uznala Keysha.

„Aj ja." usmiala som sa, „A som šťastná, lebo dnes večeru nevarím. Môžeš toho spraviť viac, aby sme sa aj my najedli." zaškerila som sa.

„No haha. Aspoň viem, že nabudúce sa ohľadne tohto s ním nestavím." pousmiala sa a tašku si prehodila cez plece.

„Preto sa s ním nestavím vôbec o nič." povedala som a nasledovala ju dole po schodoch na tribúne.

„Asi si budem brať príklad."

Prešli sme cez dievčenské šatne do hlavnej chodby a tam sme Nicolasa čakali. Okrem nás, trénera a chalanov už na celej škole nebolo nikoho. Iba tá jedna urpatovačka čo prešla vedľa nás s kýblom vody a mopom. Nevyzerala dvakrát nadšená. Ani ja by som nebola.

Aspoň sme už nemuseli byť po škole. To ma vyčerpávalo viac ako celkové učenie. A aj tak to boli také zbytočné úlohy, že až. Už len dva týždne a potom máme prázdniny a na dva mesiace a pol pokoj.

„Skoro by sme ťa tu nechali." povedala Kesha a jej hlas sa ozýval prázdnou chodbou, „Všetci už odišli."

„Musel som ešte niečo riešiť s trénerom." povedal vyčerpane, „No teším sa domov pretože mi niečo navaríš sestrička." objal ju okolo pliec a vtisol jej pusu na pravý spánok.

„Iste. Radšej si nechám poruke mobil keby bolo treba volať záchranku." zaškerila sa a už sme vyšli zo školy.

Podišli sme k Nissanu a Nicolas ho odomkol. Veci sme hodili do kufru a sadli si tak ako vždy- ja na spolujazcové miesto a Keysha dozadu v strede.

Doma sme boli za pár minút a potom sme nechali Keyshu majstrovať v kuchyni. Nicolas neodlepil zrak od mobilu, zato ja som robila niečo prospešnejšie. Listovala som v mojej knihe a rozpomínala sa na dej.

„Síce u nás sa to už ukľudnilo, no v celom Anglicku sa predalo viac ako 10 000 výtlačkov. Valcuješ sestrička." usmial sa povzbudivo na mňa.

Naozaj ma to potešilo, aj keď trochu znepokojilo.

„Hotovo." povedala Keysha a ja s Nicolasom sme sa trhli keď silno zapichla nôž do dosky. Zasmiala sa na našich výrazoch.

Posadali sme si za stôl.

To, čo pre nás prichystala Keysha boli cestoviny so smotanou a syrom, k tomu sme si dali ešte kečup podľa chuti. Keysha si dala naozaj vedľa seba mobil.

„Ako to, že vieš uvariť niečo takéto fantastické?" opýtal sa Nicolas a skúmal cestovinu na vidličke.

„Fakt je to dobré. A nie je to zo sáčkových polievok." podpichla som ju.

„Každý pondelok keď ste mali veľa hodín som hladovala a tak som raz natrafila na tento recept a každý pondelok si ho varievam." povedala akoby nič a nabrala si.

„A potom prídem domov, navarím a dáš si ešte z toho." zasmiala som a na jej tvár zablúdil úškrn, „Si prefíkaná."

„Mal by som sa s tebou častejšie vsadiť, lebo je to fantastické."

„S tebou sa už nevsadím na nič." povedala a vstala od stola aj s prázdnym tanierom.

„No táák. Čo tak v nedeľu, že dám tri koše?"

„Nie."

„Štyri?"

„Nevsadím sa s tebou, Nicolas."

„Šesť?"

Keysha odchádzala z kuchyne.

„Sedem?"

Žiadna odozva.

„Ešte osem by som bral! Vyššie neidem!" zvolal za ňou, no odpovede sa nedočkal. Pozrel po mne, usmial sa a nadvihol obočie.

„Zabudni Nicolas." povedala som a s tichým smiechom odchádzala z kuchyne.

„Ten riad pre mňa zostal za trest?" ozval sa ešte z kuchyne.

/////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////