6. časť

Ľavú ruku, v ktorej som dlžala biely pierkový košík, som mala vyrovnanú pred sebou. Pravú ruku som mala otočenú ľakťom smerom von a dlaňou, v ktorej držala raketu, smerom dolu. Priblížila som sa raketou ku košíku a stiahla sa spať. Pustila som košík a raketou ho odrazila. Keysha, ktorá stála za sieťou bola pripravená odraziť. Zľahka ho odrazila a hra začala.

Od daného incidentu prešli tri dni no moja nálada nebola o nič lepšia. Stále ma ťažil fakt, že tí štyria kvôli mne umreli a Nicol sa doteraz nenašla. A bála som sa momentu, kedy sa mu budem musieť znova pozrieť do očí.

Krásnych, no zároveň temných a krvilačných.

Košík trafil sieť. S tichým povzdychom som sa vybrala k sieti a snažila sa ho vybrať. Keysha si zatiaľ šla po vodu.

„Kto si dá jahody?" opýtal sa Nicolas, ktorý práve vyšel z domu von na záhradu. S jemným úsmevom som si jednu zobrala. Aj Keysha si jednu zobrala bez toho, aby upustila zrak z telefónu.

Nicolas dal jahody Keyshi a vzal si raketu a košík: „Teraz mi to vysvetli."

Zaujala som rovnký postoj ako pred nemalou chvíľou a pekne podala. Nicolas spravil to isté, až na to, že košík minul. A po druhý aj tretí krát.

„Musíš si to presnejšie pustiť."

„Puešo?" opýtal sa s jahodou medzi zubami. Strčil si ju do úst a rozhrýzol: „Prečo sa podáva práve takto? Nie je jednoduchší spôsob?"

„Hm, nie. No tak. Skús to ešte raz." nabádala som ho s úsmevom na tvári. Musela som robiť nejakú činnosť, inak by som sa zbláznila.

Konečne mu to vyšlo a on sa doširoka usmial. Vôbec nevyzeral, že by ho ten incident nejako zobral. Ale viem, že jemu to jedno nie je. Určite nie.

„Wou, videla si tu krásu?" pozrel na mňa a ja som sa musela nad ním zasmiať. Nicolasova nálada bola liekom hádam na všetko.

Prešla som popod sieť na druhú stranu.

„Čo teraz?"

„Odrážaj." zaškerila som sa a presnú mu podala. Skoro spadol, no podarilo sa mu odraziť dosť dobre. No po pár minútach som pochopila, že s ním sa hrať nedá. To, aké pózy a ksichty pri tom robil... tak veľmi som sa smiala, že ma až chytali kŕče do brucha a Keysha na tom nebola inak. Nicolas sa samozrejme zabával zo všetkých najlepšie, aj keď sa snažil zachovať vážnu tvár, vôbec sa mu nedarilo.

„Ale ja si chcem aj zahrať." rozhodil rukami a pozrel sa naším smerom. Ja som ležala na zemi a stále sa smiala a Keysha mala tvár v dlaniach a mykalo jej plecami, až sa prehýbala v páse.

„On by mohol vyhrať celý turnaj." povedala som a utrela si slzu.

„Ale musíš uznať, že mu to ide." povedala cez smiech Keysha.

„Prosím ťa, jemu ide hádam všetko."

„Jemu ide všetko. Ešte aj variť vie, čo o mne sa povedať nedá."

Keyshu trafil košík do hlavy a Nicolas sa uškŕňal: „Rád ťa naučím."

„Dnes už nie. Dnes jediné, čo chcem je dobá večera a pohodlný gauč." usmiala sa a nemotorne mu raketou vrátila košík.

Zahrmelo.

„Tuším sa toho dočkáš aj skôr." povedala som a uprela pohľad na oblohu. Rýchlo sa k nám približovali tmavosivé veľké mračná.

Zbalili sme sieť a rakety s košíkmi, vzali dnu veci čo sme mali povynášané von a skontrolovala som, či je všetko na svojom mieste.

„Alebo aj nedočkáš." zvolal od obývačky Nicolas.

„Nie je signál?" opýtala som sa.

„Nie." povedal s povzdychom a vypol telku.

„Tak si to vynahradíme." mykla plecom Keysha.

„Ako?" nadvihla som obočie.

„Čo tak kartové hry? Tie nesklamú." usmiala sa.

„Naše karty som už nevidel dlhú dobu." premýšlajúc zovrel pery.

„Možno u otca v izbe." napadlo mi a všetci sme sa pobrali tam.

Šmátrali sme po šuflíkoch, poličkách, až som ich napokon našla: „Mám ich!"

Oblohu preťal veľký blesk a všetko zhaslo.

„Ešte toto nám chýbalo." povedal Nicolas. Začala som naslepo šmátrať okolo seba. Do niečoho som narazila.

„Au." povedala Keysha a zasvietila na mňa mobilom.

„Prepáč." zasmiala som sa a vyšli von z izby.

„Kde máme sviečky?" opýtal sa Nicolas, keď sme boli v kuchyni.

„V špajzi." povedala som a otvorila dvere pri chladničke. Keysha mi zasvietila a hneď vybrala aj sviečky aj zapaľovač.

Sadli sme si za kuchnský stôl a poukladali si každý jednu sviečku pri seba a jednu do stredu. Skôr ako sme si sadli, Nicolas šiel zamknúť.

Začala som miešať karty, keď som si všimla, že Keysha niečo listuje.

„Čo to máš?"

Ukázala obálku a viac hovoriť nemusela: „Nič tu nie je. Nič sa tu nespomína. Rovnako ako v knihe tak aj teraz sa po ňom zľahla zem."

„Hej, tak som to mala premyslené. On sa objaví. Len rada by som ten moment oddialila čo najďalej."

„Prečo?"

Práve som šla niečo povedať, keď znova sa silno zablislo, následne hrom a potom mŕtve ticho.

Vo dverách sa pohol tieň a my s Keyshou sme zvýskli.

„Ježiši, kľud. Viac ste ma vydesili ako ja vás." povedal a s pohármi coly sa posadil za stôl. Pokrútili sme s úsmevmi hlavou a ja som rozdala karty. Dlhé hodiny hrania počas búrky sa začali.

Zapípal budík.

Zamumlala som.

„Ešte nie." pridal sa Nicolas.

Po pár sekundách mi to doplo a zdvihla som hlavu. Nechtiac som zahrmela so stolom a prebudila aj Keyshu s Nicolasom.

Ten budík bol Keyshin mobil na obývacom stole.

„Au môj krk." povedal Nicolas a pomasíroval si ho.

„To chcete povedať, že sme tu celú noc prespali?" nechápavo sa obzerala Keysha a zahrabla si do strapatých vlasov.

Cez noc búrka vôbec neutíchala a nedalo sa pri nej ani spať. Usúdili sme, že obývačka bude pohodlnejšia ako kuchyňa a s kartami a sviečkami sa presunuli tam a hrali ďalej.

Na tretí krát sa podarilo Keyshi budík vypnúť a nechápavo sa posadila. Na mne ležal Nicolas a tak som ho musela postrčiť aby sa pohol aj on. Postavila som sa a šla do kuchyne po poháre vody. Ešte stále bolo zatiahnuté a na chodníkoch a cestách boli veľké mláky. Dnes to na pekný deň nevyzerá. Vrátila som sa späť do obývačky a pohľad ich oboch sa zdal byť o niečo viac prítomnejší.

„Mám pocit, že som vôbec nespala." povedala Keysha.

Nicolas nahlas zívol: „To je tým, že sme naozaj skoro vôbec nespali. Dokopy štyri hodiny."

„Neostaneme doma?" opýtala sa Keysha a napila sa.

S Nicolasom sme po sebe šokovane pozreli: „Dnes je záverečná z matiky." povedala som.

Prehrabol si vlasy: „To je tretia hodina. Čo keby sme prišli až vtedy?"

Nápad sa mi celkom pozdával.

„A ja?" pozrela Keysha po mne.

„Ty záverečné nemáš a dokonca končíš skôr ako my."

Povzdychla a pretočila očami. Následne vstala a s telefónom v ruke sa šla najesť a pripraviť.

„A ty chceš ešte spa..." nedopovedala som otázku, lebo keď som sa otočila k nemu, on už spal, „Tak fajn." povedala som a ľahla si na voľné miesto po Keyshi. Pod hlavu som si dala vankúš a prikryla sa dekou. Na mojom telefóne, ktorý bol napojený na nabíjačku v zásuvke pri mne, v ktorej elektrina neprúdila, som nastavila budík na neskôr. Aspoň tých 38% batérie som mala. Zatvorila som oči a počúvala ako si Keysha pripravuje cereálie. No raz- dva som zaspala.

„V poriadku?" ukázala som na jej ruku.

„Hej, menšia nehoda na volejbale." mykla plecami Keysha a upravila si látkovú bandáž na ľavej ruke. Načiahla sa po múku na vrchu regálu. Po škole sa ponúkla, že pôjde so mnou nakúpiť, keďže Nicolas ešte kvôli nejakej veci musel zostať v škole. No vyzeral byť celkom rád.

„Narazila si si ju?"

Prikývla a krátko sa zasmiala: „Keď som šla odraziť loptu bágrom, potkla som sa o vlastné nohy. Prišlo mi to vtipné dovtedy, kým mi ruka neopuchla. Ale nie je to nič vážne. Dokonca tuším odpuchla." povedala a premerala si ju.

„Čo spravíme na večeru?" opýtala som sa.

„Čo keby sme spravili len nejaké cestoviny s omáčkou? Napríklad vretenice a kuracia omáčka?"

„Dobre. Aj tak sa mi nechce variť, keď už teraz je pol piatej a ešte som sa do učív na zajtra ani nepozrela."

„A pre mňa príde večer Dave a pôjdeme von. Do kina na nový akčný film." usmiala sa a vložila do koša kuraciu omáčku v sáčku s ľahkým návodom.

Prižmúrila som oči a pozrela sa na ňu skrz mihalnice: „Dosť skoro mi to oznamuješ."

„Ale aspoň oznamujem." našpúlila pery a pohla sa k regálu s cestovinami a vzala zospodu vretenice. Prekontrolovala som nákupný košík. Zdá sa, že máme všetko, vrátane polky chleba pre Nicolasa. Niekedy, ak ho popadne ozaj veľký hlad, dokáže polku chleba zjesť na jedno posedenie. Takto ju má aspoň na dva dni. Pohli sme sa k pokladniam a ja som vybrala peňaženku. Keysha si ešte od pokladne vzala žuvačky a prešla dopredu aby mohla dať nákup do košíka.

Vyšli sme von, nákup dali do auta a ja som si sadla za volant. Museli byť naozaj výnimočné situácie kedy ma Nicolas pustil za volant svojho auta. Spravil to aj teraz, za podmienky, že ho pôjdem vyzdvihnúť a že ak nájde čo i len škrabanec nech si ho neželám. Naozaj bol až prehnane starostlivý o svoje auto, no je pravda, že si ho kupoval za svoje a to už je čo povedať.

Práve keď som naštartovala som dostala správu od Nicolasa aby som šla pre ňho. Bola som trochu nesvoja z toho, že ak by nás stopli policajti mali by sme problémy. Našťastie som na nijakých po ceste nenatrafila. Zastavila som pred školou, Vystúpila z auta a počkala kým si Nicolas uloží veci na zadnú sedačku a sadla si zaňho.

„Čo sa stalo, že si musel ostať dlhšie?" opýtala som sa.

Nicolas mi pozrel cez spätné zrkadlo do očí a uškrnul sa: „Prijal som pozvanie do basketbalového družstva. Povedal som si, že prečo nie?"

„Najprv si ho odpísal na plnej čiare a on ťa aj tak prijal?"

Nadhodil sebavedomý výraz: „Mňa chcú všade."

„Jasné." zasmiali sme sa s Keyshou.

„A ty si čo robila?" ukázal bradou na bandáž.

„Nehoda pri volejbale." mávla rukou a odpísala na správu. Podľa toho, ako sa usmiala som usúdila, že bola od Davea. Tí sú nonstop spolu. Či už zoči- voči alebo cez správy.

Zastali sme pred domom, vzali sme nákup a veci dnu a ja som sa pustila do večere, ktorá bola raz- dva hotová. Spolu sme si sadli za jeden stôl.

„Ktorému skvelému človekovi sa môžem poďakovať, že vymyslel takúto úžasnú večeru?" opýtal sa Nicolas s poloplnými ústami.

„Tu som." vystrela sa Keysha a uškrnula sa.

Odkašlala som si.

„Si úžasná ďakujem." zoširoka sa usmial.

Odkašlala som si.

„Jáj áno, nemôžme byť takí zlí. Aj ona na tom mala menší podiel práce." povedala Keysha a zaškerila sa. Od prvej chvíle mi bolo jasné, že si zo mňa uťahujú.

„Tak ďakujem aj tebe, no." povedal akoby z donútenia.

Prižmúrila som oči a s úsmevom povedala: „Len aby zajtra nebol rad na tebe, Nicolas."

Usmial sa a nabral si: „Si úžasná kuchárka. Najúžasnejšia."

S úsmevom som pokrútila hlavou a viac sme túto tému už nerozoberali.

„Možno to treba umocniť." povedala som a pozerala na naše rovnaké výsledky v zošitoch.

„Ak to umocníš, už ti vôbec nevyjde ten výsledok." vysvetľoval mi Nicolas.

„A keď to vynásobíš týmto?" ukázala som.

Nicolas sa na to zahľadel: „Teoreticky by to šlo."

Nahla som sa za kalkulačkou a pri ťukaní čísel si oblizla vysušené pery. Sedeli sme za barovým pultom a iba tam svietilo svetlo. Úplne to stačilo. Keysha bola hore a pripravovala sa na stretnutie s Daveom.

„Je to 415?"

Nicolas pozrel na výsledky v učebnici: „Hej."

Nadšene sme tam napísali zvyšok príkladu s výsledkom. Pozrela som na druhé cvičenie.

„Toto je už ľahké." skonštatovala som.

„Len aby." povedal a opísal príklad.

Po schodoch zišla Keysha.

„Takže ja odchádzam. Keby niečo, mobil mám pri sebe, ale v kine ho nebudem dvíhať." povedala a jemne sa zamračila.

„Okej. Pekný večer." usmiala som sa a ona nám na rozlúčku zakývala. Odišla a o ochvíľu som počula otvoriť vchodové dvere.

Potom krik. Rýchlo sme s Nicolasom pozreli po sebe. Rozbehli sme sa na chodbu, pri čom sa mi podarilo prekotiť barovú stoličku. No keď som uvidela to čo Keysha, ani som sa nečudovala že vykríkla.

Pred domom stáli piati muži v čiernom a jeden držal pod krkom Davea. Druhú ruku mal voľnú a pazúry sa zaleskli vo svetle pouličnej lampy.

„Dopekla." povedala som šokovane a Nicolas nás inštiktívne chytil za ruky.

Keysha len nemo sledovala dej s pootvorenými ústami a slzami v očiach.

Ten muž sa zahnal na Daveovo hrdlo. Videla som ako vystrekla krv.

Keysha skríkla a do očí jej vyhŕkli slzy.

Daveovo telo sa bez života znieslo na zem.

„Preč. Rýchlo preč!" ťahal nás od dverí Nicolas a bežali sme späť do kuchyne. Skrili sme sa za barový pult.

„Čo som hovoril o tom že nechcem umrieť nad domácimi úlohami?" poznamenal Nicolas.

„Keysha. Kesha neplač. Teraz nie." prihovárala som sa k nej, zatiaľ čo Nicolas kontroloval situáciu.

Prerývane sa nadýchla a privrela oči.

„Čo sú zač? Čo sa deje?"

„Sú to nočné tvory. Také ako Leo." povedala som a vystrčila hlavu spoza pultu zatiaľ čo Keysha sa premáhala neplakať.

„Ale predstavujú pre nás väčší problém." skonšatoval.

„Presne tak."

Predné okná v obývačke a na chodbe sa rozbili.

„Sú dnu!" povedala som, „Kam teraz?"

„Von do záhrady a odtiaľ čo najďalej." povedal.

„Kniha." drgla ma Keysha, „Mám ju v izbe!"

Zdvihla som hlavu spoza putlu a nikde nič. Rýchlo som vstala, no v tom ma niečo silno schamtlo a hodilo o stenu. Sykla som a pozrela do tváre predo mnou. Dlhé tesáky, čierne oči, tmavšie ako noc, temnejšia tvár a pazúry sa mi zarezávali do trička. Rýchlo som sa obzrela ponad plece a všimla si, že Keysha je na tom podobne a Nicolas sa statočne vyhýba lietajúcemu riadu.

„Ktorá je to?" ozval sa ten muž predo mnou a otázku smeroval na toho ktorý držal Keyshu.

„Ja." povedali sme s Keyshou narovnako a pozreli po sebe. Fajn, ochraňovať ma nebol práve dobrý nápad.

„Vážne?" opýtal sa muž ktorý ma držal a naklonil nabok hlavu, „Však vy si to rozmyslíte." pozrel sa na toho druhého a uškrnuli sa.

Obidve sme dostali silno päsťou do tváre. Následne nás obe zhodili na zem.

„Tak?" opýtal sa Keyshin protivník. Nicolasa už nebolo.

Začali sme sa plaziť od nich preč až sme so seba narazili. Muži sa na nás výborne zabávali.

„Prečo to robíš?" šepla som tak aby to postrehla iba ona.

„Nemôžem vidieť ako umrie ďalší blízky pred mojimi očami. Už nie."

„Takto umrieme všetci."

„Matias? Ktorú typuješ?"

Keyshin protivník si nás premeral: „Tú mladšiu."

„Aj ja si to myslím." povedali a prudko zvdihli Keyshu zo zeme. Len čo stála na svojich, Matias ju okamžite udrel.

„Nie!" zvolala som, no zozadu ma surovo zdrapli niečie ruky. Mykala som sa, lebo pohľad na to, ako ju mlátia hlava- nehlava mi ubližoval. Mala som pocit, že som zlyhala. Nedokážem ochrániť svojich blízkych. Netuším ani, kde je Nicolas.

Ani Lotty nevedela svojich blížnych ochrániť. Lenže toto je iné. Toto je realita.

Nechcem ich stratiť. Nesmiem byť taká zbabelá. Lenže ja som zbabelá.

Keysha ležala na zemi, bez pohybu, zatiaľ čo tí dvaja do nej kopali jedna radosť, napriek mojim prosbám aby ju nechali.

Zatvorila som oči. Nesmie to takto skončiť. Celou silou som sa hodila dopredu, na čo sme obaja padli na zem. Okamžite som sa snažila dostať z jeho zovretia. Nemala som toľkú silu, aby vôbec moje údery cítil a tak som sa spoľahla na nohy. Odtlačila som sa a konečne vstala. Na to ma zdrapol druhý a doslova hodil na jedálenský stôl, ktorý sa podo mnou rozpadol. Obaja sa nado mňa postavili.

„Chceš byť ďalšia na rade? Nech sa páči." povedal a zahnal sa na mňa s pazúrmi. Inštinktívne som si chránila tvár rukami a on sa mi zadrapol pazúrmi do predlaktí, odkiaľ mi začali tiecť jarčeky krvi.

Jeden sa ku mne zohol: „Povedz, ako si o nás vedela?"

Prerývane som dýchala, rany ma štípali. Nemala som v pláne im nič vysvetľovať.

Zdrapil ma pod krk a odzahili tesáky: „Tak?"

Keďže aj tak zo mňa nič nevyšlo, iba môj strach bol čoraz väčší, schmatol ma za vlasy a tesáky priblížil k môjmu krku.

V tom momente som zabudla dýchať. Druhý sa len uškŕňal. Odrazu sa niečo sklenené rozbilo a úlomky skla popadali aj na mňa. Dotyčný padol na zem a za ním stál Nicolas s kúskom rozbitej fľaše. Matias sa rozbehol oproti nemu, Nicolas iba vystrčil pred seba rozbitú fľašu akoby ho mala ochrániť. Aj on bol poriadne dobitý, no bála som sa, ako je na tom Keysha. Ten čo ma držal sa odtiahol a obzrel si situáciu.

„Aké pochabé." povedal a znova sa ku mne otočil, „Rovnako ako všetko čo sa teba týka."

Snažila som sa odtlačiť ale bolo to zbytočné. Zacítila som jeho tesáky na mojom krku. Prišlo mi nevoľno a ovládol ma pnický strach.

Ozval sa výstrel.

Na mňa sa znieslo bezvládne telo. Okamžite som ho zo seba zhodila.

Ozval sa ďalší a keď som už stála, neverila som vlastným očiam.

Keysha stála zhrbená opierajúc sa o barový pult a v oboch rukách, ktoré sa jej triasli držala zbraň. Naši protivníci ležali na zemi. Podišla som ku Keyshi, ktorá mala problém so státím na vlastných nohách. Podoprela som ju a s bolestným výrazom si ju premerala. Bola zakrvavená, opuchnutá a ktovie čo ešte zakrýval odev.

„Dopekla odkiaľ máš tu zbraň? A odkedy vieš strielať?" nechápavo si ju premeral Nicolas.

Aj mňa to zaujímalo, ale na to nebol čas: „Kde sú zvyšní dvaja?"

„No... jeden je v garáži a druhý obdivuje nočnú oblohu z našej predzáhradky."

„Zbavili sme sa ich?" opýtala sa Keysha.

„Nie. Ani zďaleka. Potrebujeme tú knihu a padáme preč skôr ako sa niektorý z nich preberie."

„Ja idem hore po knihu a vy choďte von k môjmu autu." povedal a podal mi kľúče. Vzala som ich do ruky a poslúchla. Lenže keď som vyšla von, v predáhradke nikto neležal.

Usadila som Kyeshu na zadné sedadlo a následne si sadla za volant. S roztrasenými rukami som naštartovala. Nervózne som poklopkávala prstami po volante. To ticho a žiaden pohyb ma znervózňoval. Keysha začala kašlať a tak som jej podala servítku. Hneď bola celá krvavá.

„Nicolas kde si." zašepkala som. Odrazu sa okno v Keyshinej izbe rozbilo a von preletel jeden z tých mužov. Nicolas sa objavil v okne aj s knihou, keď vtom ho zdrapla čiasi ruka a vtiahla dnu. Kniha padla kdesi k tomu mužovi.

Otvorila som dvere.

„Charlotte." ohlásila ma Keysha chrapľavým hlasom, no na viac sa nezmohla.

Rozbehla som sa k oknu a počula ako sa hore niekto zúrivo mláti a následne Nicolasov bolestný krik. Srdce sa mi rozbúchalo, no aj tak som začala šmátrať po knihe. Viac ako inokedy som si zanadávala prečo sme museli vysadiť práve ruže. Konečne som našla knihu, keď ma muž schmatol za ruku. Zhíkla som a snažila som sa vylobodiť zo zovretia. Zovretie zosilnelo a ja som zmraštila od bolesti tvár. Upustila som nechtiac knihu a okamžite ju začala hľadať, keď som narazila na kovový kolík v plote. Vytiahla som ho sa namierila naňho. Zatvorila som oči a zasiahla. Stisk okamžite povolil a muž zavrčal. Otvorila som oči a všimla si, že som trafila jeho ruku. Odvrátila som znechutený pohľad a našla knihu. Začala som cúvať, strachujúc sa o Nicolasa. No vzad ma popohnalo aj to, ako si ten muž začal so zvrašteným výrazom vyťahovať kolík z ruky. Rozbehla som sa k autu a nasadla. Knihu som hodila na zadné sedadlo.

„Kde je Nicolas?"

„Hore. Ešte stále."

„Nemôžeš ho tu nechať." zamračila sa na mňa. Ja som ho tu nechcela nechať.

„Lenže ak neodídeme teraz, je po nás." viac som sa snažila presvedčiť seba ako ju. Ona to vedela. Nedokázala som ho tu nechať. Muž sa postavil a začal sa približovať k nám. Z okna niekto vypadol. Muž sa otočil.

Medzi ružami sa objavila Nicolasova tvár skrútená do bolestného výrazu.

„Keysha, odstrel ho." povedala som bez toho aby som si to premyslela. Keysha sa posunula k stiahnutému oknu a vystrčila pravú ruku so zbraňou. Náboj minul muža a trafil okno nad Nicolasom.

„Doriti." povedala sa druhý krát namierila.

Trafila muža do brucha a to už Nicolas bežal k nám, aj keď sa mu nohy plietli a podlamovali. Ledva zatvoril dvere, už som zišla z príjazdovej cesty a čo najrýchlejšie sa vybrala preč od nášho domu.

Pred nami sa objavila skupinka policajných áut. Išli k nášmu domu.

„Policajti." povedala som, akoby to nebolo dosť jasné.

„Len choď. Ale spomaľ, ideš osemdesiatkou." povedal.

Okamžite som spomalila a trochu sa stiahla, akoby som ani nevedela čo sa deje. Len čo nás obehlo aj posledné auto, znova som pridala.

„Kam pôjdeme?" opýtala som sa.

„Ja asi viem." povedala Keysha, „Vodná elekráreň za mestom."

/////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////