5. časť

Ráno mi nebolo o nič lepšie. Vďaka svojim výmyslom som vystavila niekoľko ľudí nebezpečenstvu. Hlavne svoju rodinu. Neverila som, že to niekedy poviem, ale teraz som ľutovala, že som tú knihu vôbec vydala.

Za stolom bolo ticho, iba v pozadí bolo počuť ranné správy. Keysha ich počúvala na pol ucha, keď odrazu schmatla ovládač a pridala zvuk.

„Dnes sa budú oficiálne vyhodnocovať tri prvé miesta v pretekoch na bicykloch a traja šťastlivci podporia charitu svojou prítomnosťou. Dnes o desiatej, teda o necelú polodinu, v nákupnom centre sa dozviete mená troch výhercov."

„Traja?" povedala som potichu, „Keysha podaj mi knihu."

Načiahla sa po knihe ktorá bola na pulte.

„Čo s tým má spoločné kniha?"

„Písala som, že Nicky, Mike a Luce sa vybrali na spoločný výlet bez Lotty, ktorá sa zranila a nemohla ísť."

„No a? Nie je isté, že vyberú práve ich troch. A čo s tým má ich výlet?" opýtal sa Nicolas.

Zahryzla som si do pery.

„Čo sa stane na tom výlete?" dožadovala sa odpovede Keysha.

Zatvorila som oči, tlačili sa mi do nich slzy.

Prerývane som sa nadýchla: „Dvaja z nich zomrú."

„Čo?" vyhŕkol Nicolas.

„Kto? Ako?" pridala sa Keysha.

„Si normálna?!" prudko vstal Nicolas, div neprevrátil stoličku, „Ako môžeš...Ako môžeš niečo také napísať?!"

„Ten príbeh som si vymyslela! A vo vymyslených príbehoch ľudia umierajú. Vymyslené príbehy sa nestávajú skutočnosťou hneď ako ich vydáš!"

Nicolas sa chytil za hlavu a vzdychol.

„Kto umrie?" opýtala sa Kesha, listujúc v knihe.

„Neviem." povedala som priškrtene.

„Nevieš?! Ježiši!" zvolal Nicolas a päsťou buchol do linky, „To nemôžeš myslieť vážne. Napísala si, že dvaja z nich umreli, ale nenapísala si kto? To sa ako dá dočerta?"

„No..." smrkla som, keďže teraz mi bolo viac než jasné, že sa to môže stať skutočnosťou, „Oni... boli brutálne zavraždení. Jeden z nich ušiel a už ho nenašli."

„Brutálne zavraždení?" pozrel na mňa ako na nenormálnu.

„Jeden ušiel?" ozvala sa Keysha.

„Bola to len kniha!" zvolala som.

„Však to, že bola!" vrátil mi to Nicolas.

„Hej!" skríkla Keysha a okamžite zaujala našu pozornosť, „Máme šancu zabrániť tomu."

„Ako?" opýtal sa Nicolas, zatiaľ čo ja som si už utierala slzy.

„Môžeme tam teraz ísť a zabrániť tomu, aby ich vybrali. Poznajú sa medzi sebou vôbec?"

„Nie." povedala som potichu.

„A keď ich vyberú? A ten jeden preživší utečie? Čo s tým?"

„Nájdeme ho." povedala Keysha.

Povzdychol.

„Viete zmeniť dej. Vy dvaja áno. Lebo vy v príbehu nie ste." povedala som.

„Charlotte, kto tých dvoch zabil?"

„Nočný tvor. Ale nespomínala som, že kto."

„Výborne." zahundral Nicolas a znova zvdychol. Boli sme zúfalí. Obaja. Len Keysha sa snažila zachovať chladnú hlavu a premýšlať.

„Poďme, lebo to nestihneme." povedala a pozrela na hodinky. O desať minút pol.

Rýchlo sme na seba hodili bundy a nasadli Nicolasovi do auta. Ten samozrejme nedodržal všetky predpisy čo mal, no i tak sme prišli keď už hlasovanie prebiehalo. Zamiešali sme sa do davu a sledovali dianie.

„Na treťom mieste, maladá slečna s krásnym úsmevom. Lucinda Noersová."

„Nie." hlesla som. Nicolas zaťal prsty a Keysha privrela oči. Mala som čo robiť aby som sa nerozplakala.

„Na druhom mieste, znova šikovné dievča, navyše sympatické, Nicol Thomnsová."

Tentoraz som už slzy nedokázala zadržať. Vytiahla som vreckovku, zatiaľ čo ostatní nadšene tlieskali.

„A výherca, ktorý sa umiestnil na prvom mieste, už na pohľad milý človek Mikael Darfors." Všetci traja stáli na pódiu s úsmevmi na tvári.

Schovala som si tvár do dlaní a ucítila ako ma Nicolas objal. Poutierala som si slzy, no tvár som nezdvihla. Nedokázala som to. Nedokázala som sa na nich pozrieť. Nie potom, čo som im spôsobila.

„Ehm, mali by sme ísť." povedala Keysha. Zdvihla som hlavu a pozrela po nej. Pozerala hore. Ja aj Nicolas sme pozreli rovnakým smerom.

„Mmm, hej odchádzame." povedal, rýchlo nás otočil a postrkoval cez dav.

Ocitli sme sa pred schodiskom a výťahom. Aspoň na chvíľu som dúfala, že sme sa ho striasli.

„Poďme po schodoch. Bude to rýchlejšie." povedala Keysha.

„Nie, ideme výťahom." povedal Nicolas a skôr ako sa výťah zavrel si tam strčil nohu, „Au." povedal potichu, no účel to splnilo a rýchlo sme vošli dnu. Jedna staršia pani a muž po nás divne pozreli a Nicolas zdvihol ruku na pozrav. Oni vystúpili na mínus prvom a my na mínus druhom. Vyšli sme von z výťahu a práve sa otvorili dvere na schodisku. Stál tam Leo a prepaľoval nás tým kamenným pohľadom.

„Pre toto som vravel aby sme šli výťahom."

„Zdrhajme." pošepla Keysha a okamžite sme sa otočili. Nicolas sa potkol o vlastné nohy, no podarilo sa mu udržať rovnováhu a už bežal zarovno s nami.

„Je to zbytočné. Je rýchly. Veľmi rýchly." dychčala som.

„A čo si tam chcela len tak postávať a baviť sa? Hľadaj moje auto." povedal.

„To sa ti povie, keď ich tu je stovka. Pri akom písmene si parkoval?"

„Noo..."

Keysha po ňom splašene pozrela: „Len nehovor, že si to nepozrel."

„Jasné, že pozrel..." neznel vôbec presvedčivo, „Hm, teraz doľava."

Veľmi som jeho pokyny nepočúvala, len som bežala za ním. Zahli sme doprava a bežali čo nám sily stačili.

„Nevládzem Nicolas." povedala som po chvíli.

Pozrel na mňa ponad plece a potiahol ma za rukáv. Stiahol ma za jedno auto. Oprela som sa o dvere a snažila sa upokojiť dych a bijúce srdce. Nicolas sa každú chvíľu obzeral.

„Kde je Keysha?" opýtala som sa zadychčane.

„Čo?" otočil sa a šokovane sa otáčal okolo seba.

„Stratili sme ju!" zvolala som pošepky.

„Dopekla, posielal som ju na opačnú stranu kadiaľ sme bežali." chytil sa za hlavu, „Toto je najnižšie poschodie však?"

„Nie. Sme na mínus druhom."

„Dopekla."

„Nehovor mi, že si si pomýlil pochodie!"

„Prepáč, ale neviem sa sústrediť keď ma naháňa vražedný nočný tvor!"

Niečo doskočilo na kapotu auta a zapol sa alarm. Okamžite sme vyskočili a cúvali preč od auta. Strecha bola preliačená, no viac ma desil Leo. Vystrčené pazúry, predĺžené očné zuby a čierne oči, zdivočelá tvár.

„Čo to je?" premeriaval si ho s obavami v očiach.

„Nočné stvorenie." hlesla som a už ho ťahala za rukáv. Rozbehli sme sa preč, no Leo nám bol za pätami. Bola to ako hra na mačku a myš. Inak by nás bol zabil. Chce ma vôbec zabiť? V prvom rade chce vedieť pravdu. Ktorú mu zakaždým omieľam.

Odrazu niekto vyšiel spoza rohu a zrazili sme sa.

„Keysha!" zvolala som a už ju ťahala preč, keď v tom na nás Leo vyskočil. Sotil ma na zem a ostal nado mnou. Snažila som sa vyslobodiť, no nič nepomáhalo. Bol príliš silný. Naklonil sa ku mne s tesákmi a ja som ucítila jeho teplý dych na krku. Zatvorila som oči keď vtom do Lea niečo narazilo a odsotilo ho zo mňa dole. Okamžite som sa posadila. Na zemi sa povaľoval hasičák. Keysha mi pomohla vstať, zatiaľ čo Nicolas nás rýchlo obišiel a v poslednej chvíli zdrapol hasičák. Začali sme cúvať, no Nicolasovi sa nedarilo uvoľniť poistku.

„Nicolas rýchlejšie." súrila ho Keysha.

Konečne sa mu to podarilo a namieril ho na Lea. To ho aspoň nachvíľu prinútilo stiahnuť sa.

„Bežte." povedal Nicolas.

„Ale Nicolas..." ozvala sa Keysha.

„Bežte!" skríkol a my sme sa dali do behu. Stále som sa obzerala no nevidela som nič. Odrazu sa ozval prudký náraz do auta a to nás od strachu prinútilo rýchlejšie bežať. Konečne sme našli cestu smerom dole. Pridali sme, aj keď sa mi zdalo, že už to viac nejde a potešilo nás, keď sme uvideli Nicolasov Nissan. Pribehli sme k nemu. Keysha začala šmátrať vo vačkoch.

„Nemám kľúče."

„Má ich Nicolas." vzdychla som beznádejne.

Obe sme sa schovali za neďaleké auto a mlčky sedeli.

„Bojím sa." povedala som so zatvorenými očami, „Bojím sa o Nicolasa."

„Bude v poriadku."

„Sama tomu neveríš." pozrela som po nej.

„Vždy šťastne vyšiel z každého problému a teraz to spraví znova."

„Ale toto je iné."

„Ja viem. Lenže ja mu verím." povedala Keysha a obzrela sa. Na celom poschodí bolo hrobové ticho.

„Nemohol ho..."

„Nespravil to neboj. Nezaťažuj sa takýmito myšlienkami."

„Fajn." povedala som nakoniec a započúvala sa do ticha.

Boli sme hodnú chvíľu ticho, keď sa ozvali kroky. Vyľakane som sa nadýchla a Keysha mi hneď zakryla rukou ústa rovnako ako sebe.

„Ja viem, že ste tu." povedal mrazivo pokojným hlasom až mi naskočila husia koža. Pozreli sme po sebe.

„Myslíš si, že ti uverím? Nemohla si si ten príbeh len tak vymyslieť. To je absurdné."

Kroky sa blížili. Keysha si priložila ukazovák na pery a nahla sa cez okraj auta. Opatrne sa vrátila späť a mykla plecami. Odrazu si rýchlo upchala nos.

„Chlpy." povedala šeptom.

Niekto vlastniaci jedno z tých áut medzi ktorými sme boli mal svojho maznáčika vnútri s pootvoreným oknom. Prešlo ju to, a tak si dala dole ruku.

Vtom si kýchla.

Na auto vyskočil Leo a zdrapol nás za goliere. Pes vo vnútri auta sa rozštekal. Keyshu ohodil pár metrov ďalej a ja som sa ocitla na streche auta spolu s ním. Držal ma za predlaktie a pazúry sa mi zarezávali do bundy.

„Povedz mi pravdu." zdvôrazňoval slová.

Pokrútila som hlavou. Sotil ma zo strechy auta a napriek tupej bolesti buchnutej hlavy som sa začala plaziť od neho preč. Dostala som sa až pri Keyshu, ktorá vyzerala viac-menej v poriadku. Pomalými krokmi sa k nám približoval, vychutnával si náš strach. Prestali sme cúvať, keď sme narazili do ďašieho odparkovaného auta. Vzdialenosť medzi nami sa zmenšovala, keď sme započuli auto, ktoré sa k nám blížilo v závratnej rýchlosti, dokonca priam vražednej. Leo práve uskakoval, no auto ho nabralo a skončil pod ním. Keysha zhíkla.

Z auta tackavo vyšiel a následne padol na kolená Nicolas. Z ruky mu vypadli kľúče. Rýchlo som odomkla a Nicolasovi sme pomohli sadnúť si dozadu. Ja som sadla za volant a Keysha vedľa mňa.

„Teraz sa ukáže či som ešte nezabudla čo ma učili."

„Skúsiš ho poškodiť." povedal Nicolas a vykašlal trochu krvi na ruku. Tú si znepokojene utrel do bundy. Rýchlo som naštartovala a obratne vycúvala. Kašlala som na predpisy a pridala, pričom sa statočne vyhýbala ostatným odparkovaným autám. Nicolas sa nemotorne otočil a sledoval dianie za sebou. Pozrela som do spätného a odrazu to staré auto, čím sa k nám dostal Nicolas sa prevrátilo a Leo už stál na nohách. Rozbehol sa a tentoraz už tou nadľudskou rýchlosťou. Vzdialenosť medzi nami sa zmenšovala.

„Pridaj! Pridaj!" zvolala Nicolas a pozrel na mňa ponad plece.

„A čo auto?"

Zaťal päste a stisol pery: „Pridaj."

To mi stačilo a ozaj som pridala, až som zatáčala ozaj natesno. Niektoré autá som minula len o chlp. Už som videla východ z parkoviska, keď som si všimla, že Leo je tesne za autom. Vyskočil na strechu. Vyšliapla som spojku a dupla na plyn. Auto sa prudko otočilo a Leo stratil rovnováhu a spadol. Počkala som, kým sa auto otočilo smerom k východu a pridala. Takmer som jednému vošla do cesty a poriadne ma vytrúbil. Rýchlo som sa zaradila a napriek vyššej rýchlosti som dodržiavala všetky predpisy.

Až keď sme zastavili na príjazdovej ceste pred naším domom sme si všetci traja jednohlasne vydýchli. Oprela som si hlavu o volant a sústredila sa na dych. Aj tak nikto k tomu čo sa udialo nemal čo povedať. Nebolo treba.

„Nemôžeš tu len tak vylihovať." ozvala sa Keysha a sadla si vedľa mňa.

Pootvorila som oči no slnko bolo ostrejšie. Pozrela som na Keyshu a tráva ma pošteklila na líci: „A čo mám robiť?"

„Pomôcť mi?" ozval sa o kus ďalej Nicolas, ktorý so špeciálnou fixou zakrýval škrabance od Leových pazúrov. V druhej ruke mal suchú handru. Strechu už prešiel, teraz sa venoval kufru.

„Nie. Pôjdeme ich hľadať. Nájdeme tých troch, skôr ako...no."

„Nevieme kam šli."

„Pozrieme kam ich poslala charita." povedala Keysha a začala ťukať do mobilu.

„To sa dá?" otočila som sa na brucho.

„Jasné. Mám to. Gorlský les."

„Ak sa to dá takto jednoducho, tak je to zbytočné. Prešli tri dni. Za tie tri dni sa mohlo udiať čokoľvek." povedal Nicolas a sústredene hľadel na ryhy, popri tom si prešiel jazykom po perách.

„Ale v správach ešte nehlásili nič." namietala Keysha.

„Koľkí sú v tom lese?" opýtala som sa.

Očami rýchlo behala po riadkoch: „Hm, piati."

„Čo keď... zabijú aj tých dvoch?"

Nicolas práve otvoril ústa, že niečo povie, keď zarachotil miestny rozhlas.

„Les je od dnešného dňa na pár dní uzatvorený a bude prísne strážený. Viac sa dozviete vo večerných správach."

Pozreli sme po sebe. Okamžite sme vyskočili na nohy. Nicolas odložil fixku. Zamkla som dom a keď som prišla k autu obaja tam už sedeli. Nicolas naštartoval a vybral sa čo najkratšou cestou k lesu.

„Tu zastav. Pobežíme." povedala Keysha, „Kebyže tam prídeme autom budeme moc nápadní."

Nicolas odparkoval a vystúpili sme. Rýchlo skontroloval či je dobre zamknuté a bežali sme k ceste pri lese, kde bola už len benzínka a žiadne domy.

„Stojte." povedal Nicolas a skrčili sme sa za smetiak. Stála tam sanitka a práve nakladali nejakého muža.

„Musím ísť bližšie." povedala som a nenápadne vyšla spoza smetiaka.

„Čože? Si normálna?" ozval sa šeptom Nicolas.

„Charlotte vráť sa!" okríkla ma šeptom Keysha.

Rozbehla som sa a skrčila sa pri jednej strane sanitky, takže ma nikto nevidel. Priblížila som sa k otvoreným zadným dverám.

„Dvaja muži, dve ženy. Viac vám povedať nevieme."

„Čo sa im stalo?"

„Boli... brutálne zavraždení. Zrejme nejaké zviera. Človek by toto neurobil."

Počula som zašušťanie látky a druhý muž sa ozval: „Panebože."

„A kde je piaty člen?" opýtala sa akási žena, zrejme reportérka.

„Piaty člen?" opýtal sa nechápavo sanitár a ja som sa naklonila aby som mala lepší výhľad. Podišiel k nim policajt: „Našli sme osobné veci ešte jednej ženy. No nevieme či patrila k obetiam."

Policajt vyhnal reportérku a otočil sa na sanitára: „A čo sa im stalo?"

„Všetky obete mali prehryznuté hrdlá a hlboké rezy po pazúroch. Nehovoriac o tom množstve krvi čo stratili. Nevieme, ako na tom je tá žena, ktorej sa podarilo utiecť. Nikde v širokom okolí sme ju nenašli. Možno ešte žije, no nedávam tomu veľkú nádej. To zviera, alebo zvieratá museli zdivočiť. Nikdy som nevidel takto zohavené telá."

Oprela som sa o stenu sanitky a po tvári sa mi začali kotúľať slzy. Všetko som videla rozmazane. Ako som to mohla spraviť? Hlavne niekomu koho som mala rada?

Je iné o tom písať, je iné písať o pocitoch Lotty keď sa jej toto stalo ako o mojich pocitoch. Bola to bolesť. Veľká bolesť. Kvôli mne zomreli ľudia.

„Charlotte!" Keysha mnou jemne potriasla, „Musíme ísť."

Vedela som, že ani jej to nie je jedno. Chcela som ísť, no proste som nevládala. Bolo toho na mňa príliš. V tej chvíli mi bolo všetko jedno. Chcela som sa schúliť kamsi do klbka a vyplakať sa.

„Povedal som aby si šla po ňu a nie aby si tu stála s ňou ešte celý de... Jau!" sykol Nicolas, čo upriamilo moju pozornosť a rýchlo som si začala utierať slzy.

„Čo to bolo?" opýtala sa Keysha.

„Niečo ma popálilo."

„Tu?" ukázala na miesto a Nicolas prikývol. Rukou sa priblížila k miestu.

„Nedotýkaj sa toho." povedala som rázne.

„Čo to je?" pozrela po mne a bolo im jasné, že ja to viem.

„Odkaz." utrela som si posledné slzy. Vyplakať sa môžem neskôr. Teraz je dôležité to, čo je predo mnou.

Pred našimi očami a pomaly objavil krátky škrabanec.

„Aký odkaz?"

„Odkryje sa dotykom." povedala som a bez dlhého rozmýšlania, ktoré by ma od toho len odhovorilo som sa dotkla škrabanca. Sykla som, zmraštila tvár do bolestnej grimasy, no ruku neodtiahla. Pálila ma celá dlaň, no na koži nezanechával odkaz žiadne stopy. Rovnako ako u Nicolasa.

Keď ma začalo páliť predlaktie a nie ruka, odtiahla som dlaň. Ruku som nastavila tak aby som na predlaktie videla a Keysha s Nicolasom, ktorí doteraz všetko len nechápavo sledovali sa nahli tiež.

Na koži sa mi začal vytvárať text, ktorý bol akoby písaný čiernym atramentom. A každé písmenko ma jemne pálilo na koži. Odkaz sa objavil celý.

Ber to ako výstahu, Charlotte. Nabudúce to môže byť horšie.

Odkaz zmizol a obajvil sa ďalší menšími písmenami.

To dievča som nedokázal zabiť, pretože ma odkiaľsi poznalo a dosť rýchlo si uvedomilo pravdu a zutekalo. No ak sa mi raz pripletie do cesty, bude mŕtva.

Odkaz zmizol a nezanechal žiadne stopy, žiadnu bolesť.

„Takže to dievča bola..." začal Nicolas.

„Nicol." skočila som mu do reči.

„To som chcel povedať ja." zatváril sa urazene, no rýchlo znova ožil, „Padáme preč." povedal a obidve nás potiahol sa ruky a ťahal kým sme nešli zarovno s ním.

„Hej vy!" ozvalo sa za nami, no my sme pridali a menšou obkľučkou sa nakoniec dostali do Nicolasovho auta.

„Prenasledujú nás?" opýtal sa.

„Nie." povedala Keysha odzadu.

„Fajn." povedal a naštartoval. Vyšiel na cestu smerom domov. Celú cestu som premýšlala nad odkazom, pretože to bolo jediné na čo som okrem tej katastrofy dokázala myslieť. Lucy už nikdy neuvidím. Mikaela takisto. A Nicol sa stratila. No neviem, či je dobrý nápad ju hľadať, keďže Leo sa vyjadril dosť jasne.

A nakoniec samotný Leo. Jeho o skutočnosti nepresvedčím. No kým nevie pravdu, dovtedy ma nezabije. Alebo žeby v tom bolo aj čosi viac? Síce v knihe to tak bolo, ale tuto sa neriadime presne podľa knihy. Síce ja neumriem, ale Keysha alebo Nicolas môžu, aj keď sa ich príbeh celkovo netýka. No môžu umrieť ďalší ľudia.

Nabudúce to môže byť horšie. Presne ako vravel. A niečo mi hovorí, že aj bude.

/////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////

IOX