49. časť

*Leo*

„Dobrý deň, kam to bude?"

Nicolas ma zo zadného sedadla sledoval, no musím povedať, že zatiaľ poslúchal. Dokonca ho to celkom bavilo.

Chalan mi nadiktoval adresu miestneho klubu, zatiaľ čo dve baby si sadli pri Nicolasa a nevedeli, na koho sa pozerať skôr. Mali smolu, my dvaja sme už zadaní.

„Ako sa voláš?" opýtala sa jedna baba, zatiaľ čo ja som už brázdil ulicami.

„Dominic." usmial sa Nicolas a dievča sa div neroztopilo od blaženosti. Uškrnul som sa, no podarilo sa mi to zamaskovať.

„A koľko máš rokov Dominic?"

„Osemnásť." žmurkol.

„A ako sa volá ten tvoj sexy kamoš?" opýtala sa pošepky druhá, no mne to neuniklo.

Nicolas pozrel na mňa: „Klaus."

Rozkašlal som sa a Nicolas sa uškŕňal. No vďaka slabým mozgovým bunkám tých dievčat nebolo možné, aby to vôbec postrehli a ten chalan vedľa mňa si vybavoval večierku so svojou mamou. Fakt štýlové.

„Dobre mami. Zajtra povysávam. Takže môžem zostať dlhšie? Do tretej?"

Predsa len kašlanie bolo lepšie, lebo inak by som sa už smial na plné hrdlo.

Zamračil sa: „Fajn, do pol druhej. Áno, už doma. Rozumiem." povedal a zložil. No vzápätí znova zdvihol a ozvala sa sťažnosť, že sa jej neodzdravil.: „Prepáč zabudol som, dobrú noc."

A vraj práca taxikára je nudná.

Dlho sme nemali klientov a tak som sa rozhodol, že si pôjdeme kúpiť na benzínku jedlo. Nicolas sa tomu celkom potešil. Ešte stále bol nesvoj, ale snažil sa,to treba uznať. Vošli sme na benzínku a vybrali sa k pultu s bagetami. Nicolas si vybral šunkovú a ja syrovú.

„Chceš ešte niečo?" pozrel som po ňom.

„Dáme si kávu?" navrhol. Nakoniec sme skončili opierajúc sa o auto a jedli sme bagety. Kávu v plastových pohároch sme mali na streche auta.

„Nad čím rozmýšľaš?" opýtal som sa. Ak viem aké sú jeho myšlienkové pochody tak aspoň viem čo čakať.

„Melissa má tento týždeň narodeniny. Neviem čo jej mám dať."

Mykol som plecami: „Kvety, čokoládu..."

„Nie." zastavil ma, „Niečo cennejšie. Ona je moje všetko. Vážim si ju viac ako svoje sestry a zabíja ma, ak s ňou nemôžem tráviť čas. A sme spolu už hodnú dobu. No uznaj, kto by chcel byť s takým ako som ja?"

„Každá jedna."

Myklo mu kútikmi úst, ale nedal sa: „Myslím tú horšiu časť mňa."

„Kašli na ňu."

Prekvapene na mňa pozrel.

„Preboha, Nicolas. Si čím si, dobre? No a čo. Svojím správaním si jeden super chalan aj keď mňa dokážeš niekedy poriadne vytočiť. To, že stačí málo, aby sa ti psychika rozbila na márne kúsočky..."

„Ďakujem za jemnosť." prerušil ma ironicky a odhryzol si z bagety.

„Za málo." povedal som a on sa zaksichtil, „To je už vedľajšie. Nemôžeš sa tým nechať len tak ovládnuť a budeš v pohode."

Prehltol a začal sa smiať. Ešte ho to asi úplne neprešlo.

„Hovoríš to s takou ľahkosťou Leo."

„Lebo to tak beriem. Myslíš, že mňa minulosť nedobieha? Ak som sám, je to ako by ma mučili. Stále myslím sa sestru, rodičov ktorých som nevidel pár rokov a na priateľku Jessicu, ktorá umrela na rakovinu. Stále ma dobiehajú spomienky. Iba keď som so Charlotte dokážem na všetko zabudnúť a... doriti, som jak nejaká citlivka." povedal som a skrčil papier. Nicolas sa schuti zasmial, no potom sa na mňa úprimne usmial. Snáď prvý krát odkedy ho poznám.

„To sme dnes dvaja." otočil sa a uprel zrak na mesiac, ktorý bol zväčša okrúhly, ale nie celý, „Pokúsim sa."

„Čo?"

„Čo čo?"

„Nicolas zvykni si, že nie každý sa chytá na tvoje myšlienkové pochody."

„Že Melissa mi stojí za to, aby som sa pokúsil byť čo najľudskejší a nebyť tým bezcitným vrahom alebo človekom zrelým do blázinca."

„Skôr do basy. Ale som rád. Už ťa to prešlo?"

Nadvihol obočie: „Ani nie. Stále mám chuť sa smiať."

„Smiať?"

Mykol plecami a pozrel po mne. A fakt sa začal len tak bezdôvodne smiať, až tým nakazil aj mňa a len tak sme sa smiali na benzínke asi desať minút, až si mohol ten predavač pomyslieť hocičo. Dokonca som nevedel povedať do vysielačky ani zmysluplné slová, keď mi zavolali.

„Prídem... tam." povedal som popri zadržiavanému smiechu.

„Leo pil si?" opýtal sa kolega a Nicolas sa začal tak smiať, až sa prehol v páse a samozrejme, ja som sa tiež smial.

„Nie. Nie som blbý." povedal som so smiechom.

„Drogoval si?" nedal sa odbiť.

Nicolas už sedel na zemi a čudoval som sa, že ho ešte nechytili kŕče od toľkého smiechu.

„Už idem pre klienta, dobre? Už idem." zrušil som ho a naštartoval. Nicolas vzal poháre a dal ich do držiaku. Sadol si dozadu.

Odrazu bol ticho. Aj keď sme prešli veľa uličiek, nič nepovedal.

„Kam to bude?" opýtal som sa a staršia pani mi nadiktovala adresu na predmestí. Hodila očkom po Nicolasovi čo sedel potichu vzadu a potom si sklopila zrkadlo a začala sa maľovať. Otrávene som pokrútil hlavou no nepovedal nič.

„Už sme tam?" opýtal sa odrazu Nicolas. Ignoroval som ho. Žena po mne hodila pohľadom, no nepovedala nič.

„Už sme tam?"

Žena na neho neisto pozrela a sklopila zrkadlo.

Nicolas znova zopakoval svoju otázku.

„Nicolas, čuš prosím ťa." povedal som otrávene.

„On je opitý?" opýtala sa žena potichu.

„Kofeín mu nerobí dobre."

„Kofeín je zlý." povedal keď som sa šiel napiť, „Nepi to Leo. Nepi to."

Žena sa začala potichu smiať.

„To je zlaté, že mi chceš dobre, ale už by stačilo, nie?" mierne prísne som na neho pozrel. Vyplazil mi jazyk a otočil sa k oknu.

Zastavil som pred dohodnutým miestom a žena mi podala peniaze a vystúpila.

„To bola posledná?" opýtal sa. Boli asi štyri hodiny ráno.

Prikývol som a určil si cieľ kde chcem ísť. Odparkoval som pred klubom, kde to ešte žilo. Vystúpil som a po mne aj Nicolas.

„Ideme sa zabaviť?"

„Idem sa najesť." žmurkol som na neho a pobral sa ku vchodu, „Ty sa zatiaľ rozumne zabav, dobre?" vošli sme dnu a musím povedať, že ešte okolo šesťdesiatich ľudí tam bolo. Obaja sme sa stratili v dave kde tancovali. Osamel som a porozhliadal sa po koristi.

Prvá podmienka. Musí to byť človek.

Druhá podmienka. Najlepšie samotár alebo to nakamuflovať, že sa nič nedeje a zabávame sa.

Tretia podmienka. Napiť sa natoľko, aby vedela odísť po svojich a nikto nič nezbadá.

„Ahoj sexoš." ozvalo sa zvodne a žena o pol hlavy nižšia v opätkoch ma obišla. Usmial som sa na ňu a spolu sme začali tancovať. Prstami mi prešla po tmavomodrom priliehavom tričku, čo som mal na sebe. Rukami som jej prešiel po bokoch a pritiahol si ju bližšie. Zvodne sa usmiala a jednu ruku mala na mojej hrudi, zatiaľ čo druhú okolo krku. Usmial som sa na ňu a priblížil sa k jej krku perami. Nedočkavo čakala, čo bude ďalej a ja som zaboril tesáky do jej krku. Jej rovné hnedé vlasy po lopatky ma príjemne šteklili na rukách, keďže som ju musel pridržiavať. Slastne mi vzdychala do ucha. Ten alkohol v krvi, čo som cítil, bol len príjemný prídavok k chuti. Napil som sa a spokojne ju pustil. Upravil som jej vlasy, ktoré som jej dal dopredu a šiel som s ňou k baru. Sadla si na stoličku a ja som jej vypýtal drink a zaplatil ho. Nicolas ma sledoval z druhej strany a otáčal sa jemne na barovej stoličke s pohárom Jacka v ruke. Kopol ho do seba, no i tak na mňa hľadel.

„Čo sa ti nezdá?"

„Utri si tú krv z pier skôr než si to niekto všimne a vydesíš ho na smrť. Ako som videl toho čašníka, zrejme je aj on opitý, keď si to nevšimol."

„Ale všimol." povedal som a zotrel si krv, „Je to bojovník. A vie, že sa sem chodia nočné tvory ako ja, Ben, alebo neaktivisti občas zasýtiť. Samozrejme, decentne, lebo na to dohliadajú."

„Zaujímavé." prehodil.

„Aj v nemocnici je kopa bojovníkov."

„A predsa sa tam Ethan dostal."

Mykol som plecom. Ethan toho vie veľa a vie ako to správne využiť. Vždy to vedel. Preto mal veľa vecí vo svojej moci.

*Charlotte*

„Prečo mi jednoducho nepovieš, že som príliš chudá?" opýtala som sa a on sa zasmial. Pozrela som mu do priehľadných očí. Pozrela som na tú pochúťku v mojom tanieri. Vafle, lieskovooriešková čokoládová pomazánka a čokoládový toping. To isté mal aj Leo, ktorý sedel predo mnou.

„Len si daj." žmurkol na mňa. Vzal svoj príbor.

Predsa len som tomu neodolala a tiež sa do toho pustila.

Sme doma. Živí-zdraví. Nebudem sa pýtať, kde si ty, no odkáž tomu fešákovi, že večer by ste sa mohli ukázať u Ervisa. Pusu posiela N-

Leo na mňa zvedavo pozrel, keď videl, že sa uškŕňam. To s tým fešákom si nemohol odpustiť. Pozrela som na neho: „Nicolas sa už s Melissou vrátili z výletu a odkazuje, že večer sa máme staviť u Ervisa. Zrejme sme mu chýbali."

„To sa často nevidí. Teda v mojom prípade."

„Ale prosím ťa. On ťa má rád. No i tak je nutkanie dobiezať stále silnejšie."

„Čo napísal tentoraz?" opýtal sa a ja som mu ukázala displej telefónu, „No, aspoň ma pochválil."

S úsmevom som pokrútila hlavou a vrátila sa k tej dobrote: „A aký máme dnes program?"

„Teda do večera, keď že nám ho už Nicolas zariadil, sa môžeme venovať jeden druhému." usmial sa a hneď ma to nadchlo.

„Čo keby sme spolu dnes niečo uvarili?"

„No, myslel som iné trávenie času, ale budiš. A čo také?"

Mykla som plecami: „Niečo, čo máš rád."

Zamyslel sa: „Sviečkovú s knedľou." udivene som na neho pozrela. On ma snáď nikdy neprestane prekvapovať.

„Tú mám rada aj ja." usmiala som sa, „Tak pôjdeme nakúpiť a môžeme sa do toho potom pustiť."

Vstal od prázdneho taniera a postavil sa za mňa. Predklonil sa a perami pri mojom uchu sa ozval: „Ale rád by som strávil jedno príjemné ráno."

„Som u teba už takmer dva týždne nonstop, Leo. Myslím, že každé ráno je príjemné." usmiala som sa.

„To áno." povedal a dal mi pusu na spánok. Privrela som oči.

„Čo keby sme pozreli film?"

„Aký?" vedela som, že sa chytí. Dívať sa so mnou na telku bola jeho obľúbená činnosť, keď sme boli doma. Teraz sme boli, pretože vonku bol poriadne mrazivý november. Aj keď tieto dva dni sa počasie konečne spamätalo, no nebude to trvať dlho. Ale aspoň niečo. Listy už dávno opadali, už čakám len sneh. Za tri dni je december.

„Ten čo bol v televízii bol zaujímavý."

„Bol to animovaný film." povedal a aj tak sa mu nepodarilo úškrn zamaskovať.

„No a čo. Kedy si ty naposledy videl taký film? Navyše, vždy vyberáš filmy ty, tak dnes to budem ja." vstala som, odniesla taniere ale na umývanie rad neprišlo, keďže ma už Leo ťahal k telke. Zhodil ma na gauč a on si ľahol za mňa. Vtisol mi bozk na krk a nahol sa po ovládač. Nakoniec sme skončili predsa len pri mojom návrhu.

Zatiaľ čo ja som starostlivo krájala zeleninu, Leo už pražil mäso.

„Prvý krát varím niečo poriadne." povedal.

„Tomu neverím." zasmiala som sa, „A doteraz si sa živil na fastfoodoch?"

„Myslíš tých doslovných?"

Zazrela som po ňom, no aj tak sa uchechtol. Fakt vtipný tento druh humoru.

„Nie. Jedol v reštauráciách." usmial sa a otočil mäso.

„Síce, čo sa čudujem. Keď si prišiel do Brandonu, prespával si v kancelárii vo vodnej elektrárni." rypla som.

„Ale potom som si našiel celkom vyhovujúci apartmán s chlpatými kamarátmi s dlhými chvostami."

„A teraz som rada, že si znova o level vyššie." zasmiala som sa. Bola som rada, že kúpa tohto bytu mu vyšla. Však som tu trávila posledné dni viac času ako doma. No pomáhal mi pripravovať sa na maturity. Navyše, tu bola ešte jedna záležitosť.

„Inak, dejepisárka odo mňa očakáva, že sa tento rok prihlásim na dejepisnej súťaži."

„A chcela by si ísť?"

„Dejepis je moja srdcovka, no neviem či..."

„Budeš popri maturitách stíhať." dokončil a ja som prikývla, „To zvládneš. Ja si myslím, že na to máš. Aspoň im ukážeš aká si skúsená. Nechcela by si byť sprievodkyňa?"

„To bola seriózna otázka?" otočila som sa na neho so zdvihnutým obočím. Vybral mäso a ja som na olej dala cibuľu a premiešavala ju, aby sa opražila.

„Bola. Však po škole máš dva mesiace prázdnin, zatiaľ si nejako privyrobíš. A sprievodkyňa nie je zlý nápad. A Thetford má dosť atrakcií, takže je čo ukazovať."

Celkom sa mi to pozdávalo. Leo pridal k cibuli papriku a premiešal.

Pridala som zeleninu, bobkové listy, korenie aj soľ a borievky. Leo vložil mäso a zalial vriacou vodou. Prikryli sme ho a ja som sa k nemu s úsmevom otočila.

„Musím povedať, že ten nápad sa mi pozdáva. A mohli by sme spolu častejšie variť."

Zasmial sa a vtisol mi pusu na čelo: „Tak by si mala pomaly začať vybavovať. Aby ti niekto nevyfúkol miesto."

„Myslím, že väčšieho nadšenca pre dejepis ako som ja nenájdeš." zasmiala som sa.

„To nie, a preto chcem, aby bol na tom mieste správny človek." usmieval sa jedna radosť. On je tak sladký.

Objala som ho a zaborila mu tvár do hrude. Tiež ma objal a ja som ho začala tlačiť do obývačky, na čo sme sa ochvíľu smiali, no úspešne sa mi to podarilo.

„A čo jedlo?"

„Hodinku a pol máme voľno." zaškerila som sa.

„Tak to by sme mali robiť niečo prospešné."

„Iste. Napríklad späť." povedala som a oboch nás so smiechom zvalila na posteľ. Tak sme aj skončili. Hodinku sme si pospali pred telkou a keď bolo všetko spravené spolu sa najedli. Už sa mi viac nechcelo zostať doma, tak Leo navrhol prechádzku po meste, až sme skončili niekde na predmestí a tak som nás nasmerovala pomaly k Ervisovi. Pešo to bude trvať dlho, no máme do večera ešte kopu času.

Boli sme asi niekde uprostred cesty do Brandonu, kráčajúc vedľa seba ruka v ruke, keď mi začal zvoniť telefón. Bol tu slabý signál, no ešte to bolo celkom obstojné.

„Áno?"

„Charlotte?" ozval sa Nicolas naliehavo a už som vedela, že je zle.

„Čo sa deje Nicolas?"

„Máme problém. Veľký."

„Nicolas čo sa deje?!" triasla som sa ako osika. Jeho hlas mi už všetko dopredu prezradil.

„Ethan..." nedokončil, lebo sa ozval veľký rachot a následne pád, akoby mu telefón vypadol.

„Nicolas!" zvolala som.

Niekto telefón zdvihol zo zeme.

„Zdravím, Charlotte." ozval sa mrazivo pokojne Ethan a následne sa hovor skončil.

Zmocnil sa ma taký strach ako už dávno nie.

////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////

Priatelia, pomaličky ale isto sa blížime ku koncu :) ja vám veľmi veľmi pekne ďakujem za priazeň, robíte mi veľkú radosť :3 :)

Viki :)