47. časť

„Nicolas, musíme sa porozprávať." privítala som ho s týmito slovami a zatiahla ho do jeho izby. Zatvorila som dvere aby sme mali súkromie. Vzdychol a poškrabal sa na nose. Poznala som to. Nechcelo sa mu veľmi s pravdou von.

„Čakal som, kedy sa na to budeš pýtať."

„Niežeby si sa mi sám priznal ešte skôr ako sa niečo pokazilo."

„Čo sa pokazilo?"

Na jeho pracovný stôl som s plesnutím položila lístok a náhrdelník.

„Toto," ukázala som, „som našla pred našimi dverami. Z toho som vydedukovala, že Ethan niekoho sleduje. A ako hlavný podozrivý si mi prišiel ty. Tak mi teraz povedz čo sa stalo v tom dome." založila som si ruky na prsiach. Očami prebehol po lístku a potom vzal do ruky náhrdelník.

„Všetkých jeho spoločníkov som zneškodnil. Ten dom som podpálil aj s Ethanom vo vnútri. Aj keď mal nôž zapichnutý v srdci, oslobodil sa a stihol ma dobehnúť kúsok od miesta kde čakal vrtuľník. Len tak tak som to stihol. A on sa zrejme trochu hnevá. Niekto by ho mal naučiť lepšie zvládať životné prekážky. Aj také prekážky, ktoré mu ten život berú."

„Takže si podpálil Cassiin dom?"

Prikývol.

„A zabil všetkých jeho spoločníkov."

Znova prikývol. Preto bol taký. Použil veľké množstvo mágie, keďže bol na asi siedmych ľudí úplne sám. Muselo ho to stáť veľa síl. A navyše ho Ethan chcel omráčiť tou soškou a som rada, že Nicolas ostal pri vedomí.

„A jeho podpálil s nožom v hrudi rovnako ako ostatných. Pomaly si myslím, že je nesmrteľný." zažartoval.

„To by bolo to posledné čo by sme potrebovali. My ho zabijeme. Možno potom už bude väčší pokoj. S Adrianom sa veci nejako poriešia."

„Snáď áno." povedal s trpkosťou v hlase. Adrian je jedna časovaná bomba.

Práve som kráčala na hodinu dejepisu s Nicolasom, Melissou a Tomasom, keď Nicolas prudko zastal.

„Čo sa deje?" opýtala sa Melissa.

Pozrel na ňu a na Tomasa: „Bežte."

Prekvapene na neho pozreli, keď som to ucítila aj ja. Práve sa rozbehli, no narazili do potencionalistov ale stiahli sa skôr ako ich stihli chytiť.

„Nikam nepôjdu. A ani vy. Aspoň nie živí."

Jasné, mágia. Prečo som si skôr nevšimla, že po chodbe nikto okrem nás nekráča? Ja naivná to pripisujem prípravám.

„Nevieš kde je Keysha?" zašepkala som Nicolasovi.

„Hľadáte ju?" opýtal sa a potencionalista s metúcou sa Keyshou vyšiel z uličky. Nicolas sa pohotovo postavil do boja a Tomas vytasil dýku. Jeho bežná výbava odkedy je Adrian náš učiteľ. Svoju dýku som hodila Melisse ako obranu a tiež zaujala bojový postoj s rukami napred. Začali sme bojovať a môj hlavný cieľ bolo dostať sa ku Keyshi. Zaútočili na mňa naraz dvaja potencionalisti a ja som sa obraňovala mágiou. Sila mi prešla do rúk a nôh. Útočila som päsťami aj kopmi až sa mi podarilo jedného chytiť za golier a poslať ho letkom naprieč celej chodby. Druhý na mňa skočil a zhodil ma na zem. Okolo nás sa začali vytvárať čierne chumáče. Položila som mu ruky na spánky a on začal kričať. Neviem presne ako na neho moja mágia fungovala, no po pár sekundách vyvrátil oči a klesol mŕtvy na zem. Ten prvý ma zdrapol a hodil do najbližšej steny. No bola som ku Keyshi bližšie. Tento bol múdrejší a ruky mi zakliesnil za chrbátom a ruku nastavil na moju hruď. Vtom sa sekol v pohybe a zadíval sa na mňa. Z očí sa mu vytratil život, až ma zamrazilo. Keď padol na zem, všimla som si, že má v hrudi dýku. Moju dýku. Pozrela som na Melissu a tá pustila vystretú ruku. Bez váhania som dýku vytiahla a hodila jej ju späť. Obe sme sa pustili do potencionalistu, ktorý nejakým kúzlom držal Keyshu, že sa nemohla hýbať, no jej bolestný výraz hovoril za všetko. Melissa sa šikovne oháňala a zopár ráz ho trafila, keď sa ozval buchot. Otočila som sa a uvidela Nicolasa zakliesneného pod veľkou vytrínou a Adrian sa práve zahnal nožom. Rozbehla som sa k nemu no aj keď som ho zadržala, nôž sa mu aj tak podarilo hodiť do Nicolasa. Ten od bolesti zvolal, no nemala som čas pozrieť kam ho trafil. Tomas ležal kúsok ďalej v bezvedomí na zemi. Adrian ma potiahol za vlasy a hodil na zem. Následne som ucítila ostrú bolesť a kŕče.

„Rottoví sú spolu a predsa len sú takí slabí. A to sa prezentujú ako najsilnejší."

„Zabili sme skoro všetkých tvojich kumpánov, to nestačí?" vzpierala som sa jeho sile svojou, no on len pritvrdil.

„Chýbajú vám vaši zubatí spoločníci. Ľudia sú slabí." povedal pohŕdavo a Melissa skríkla. Nicolas zúrivo dychčal, no nevedel sa ani pohnúť. Vystretou rukou, ktorá sa mu triasla sa snažil vyslať kúzlo, no nešlo mu to. Melissa sa opito sklátila na zem, zrejme ju tiež niečím uvalili. Keysha bola proti kúzlu bezbranná. Ostalo to len na mne.

„Charlotte, rozlúč sa s rodinou." povedal Adrian a jeho spoločníci to brali ako pokyn a Keysha sa začala na zemi metať v kŕčoch a kričať. Veľmi kričala a až sem som videla aké silné kŕče to boli.

„Nešetrite ju." povedal Adrian prísne a Keysha začala doslova vrieskať. Slzy jej tiekli po tvári a bola úplne bezmocná.

Vyskočila som na rovné nohy a rozbehla sa k Adrianovi, no ten ma iba chytil pod krk a prevesil cez schody. Začala som sa drhnúť a zatiaľ čo Keysha už zrejme odpadla. Ako sa to stihlo tak rýchlo pokaziť?

Adrian sa diabolsky zaškeril. Zachytil mi ruky a zviazal pričarovaným lanom a slučku mi dal pod krk. Pustil ma a ja som ostala visieť.

„Konečne ťa zabijem Charlotte." povedal a nastavil na mňa ruku. Slučka bola príliš tesná a do pľúc sa mi nedostával kyslík. Videla som len hviezdičky a Trochu som rozoznávala Adrianovu siluetu. Aj bez toho aby som videla som bola presvedčená, že sa mu okolo ruky zbiehajú smrtiace tiene.

„Neboj sa, bude to bolestivé." zasmial sa kruto.

Zaksichtila som sa, no ani sa nepohla. Ak by som sa pohla, tak by som zomrela skôr ako sa o to postará Adrian. Už dávno som stratila cit v tele, čudovala som sa, že som ešte pri vedomí. Oťaželi mi viečka a bola by som ich zavrela, keby že sa neozve silná rana. Možno výstrel. Nebola som si istá. Hneď na to Adrianov výkrik a potom ako sa niekto zniesol k zemi.

„Charlotte!" prihovorila sa mi nejaká žena. No nevládala som. Už viac nie.

„Charlotte pozri sa na mňa! Ty nechceš zomrieť!"

Tá posledná veta mi trochu pomohla. Nechcem umrieť. Čo si Leo bezo mňa počne? Čo sa stalo Keyshi a Nicolasovi?

Pootvorila som viečka, no zrak ma zradil, nič som nevidela.

Odrazu sa okolo mňa omotali ruky a pomaly si ma prisunuli k sebe. Netušila som, čo sa deje, možno som stála, možno ležala.

„No tak dievča, vydržíš to. Sakra mala som prísť skôr." zamumlala si žena. Znova som zatvorila oči.

„Nie, nezaspávaj ešte. Ešte je skoro. Priatelia ťa potrebujú." nachvíľu zmĺkla a tuším som počula kroky, no zvuky sa mi zlievali.

„Charlotte!" no tento výkrik preťal ostatné zvuky a zanechával dlhú ozvenu v mojich ušiach, mysli a bolesť v srdci. Môj milovaný Leo.

„Čo sa tu stalo?" ozval sa Ervis znenazdajky.

„Zavolajte bojovníkov, oni nám pomôžu!" povedala moja záchrankyňa.

„Charlotte zostaň pri mne. Ja ťa potrebujem."

Posledné slová. A tak krásne. Hlavne, keď boli od milovanej osoby.

*Leo*

„Nereaguje!" zvolal som a pozrel na tú blondýnu s výraznými sivými očami. Bol som zúfalý. Ona nemôže umrieť. Nie teraz. Ja to sám nezvládnem.

„Charlotte, no tak." nadvihla jej viečka, no to ma vydesilo ešte viac. Vyzerala ako mŕtva. Uložila ju na zem a začala jej pravidelne stláčať hrudník.

„Odkiaľ ju poznáš?" viem, že to bolo teraz úplne jedno, ale takto som dokázal moju myseľ usmerniť, aby mi nevystavovala na oči tie najhoršie scenáre.

„Poznala som ich mamu. Pred smrťou mi nechala odkaz, že im mám pomôcť v najhoršom prípade. Lepšie o mne nevedieť, no teraz sa inak nedalo. Prišla som neskoro."

Ervis ratoval Keyshu a Makoto mágiou zdvíhal vitrínu pod ktorou bol Nicolas zakliesnený. Mal nôž zapichnutý v chrbte. Nie. Nemohli sme ich stratiť tak rýchlo. Oni boli silní. Nemôžu byť mŕtvi.

Ani som sa nesnažil zadržať slzy a pozrel na Charlotte. Bola bledá. Akoby spala. No bola mŕtva. Ten sviniar s prestreleným bruchom ju obesil.

„Trafil ho do srdca." hlesol nešťastne Makoto.

„Doriti." povedal som a schoval si tvár do dlaní. Ako sme mohli tak zlyhať? Makoto nás varoval, no nedostavili sme sa sem tak rýchlo ako sme mali. Sú mŕtvi.

Preplakal som snáď celú noc, no bol som šťastný. Veľmi. Keď sa dostavili záchranári, oznámili, že ešte žijú. No či sa z toho dostanú je otázne. Keyshu prebrali k vedomiu rovnako ako Melissu a Tomasa, Charlotte museli oživovať, no po dlhých minútach popadla dych a Nicolas ešte dýchal. No nepovedali, či nôž srdce trafil alebo nie a teraz ho operujú. Vzali aj Adriana. Mám sto chutí ísť do nemocnice a vymlátiť z neho dušu. Iné si nezaslúži.

A záhadná blondýna sa nám predstavila ako jedna z najlepších bojovníčok, ktorá ale nepatrí do žiadnej skupiny a volá sa Beatrice. Teraz s Ervisom rozoberajú čo sa stalo už zopár hodín a nadchnuto vymýšľajú plán na ochranu. Tomas a Melissa sú doma v posteliach. Stráženie si podelili Ronna a Makoto. Ben odo mňa celý čas neodišiel a nemo sedel vedľa mňa. Ja som momentálne robil to isté. Bol som unavený a bolela ma hlava a celé telo. Bol to šok. Veľký šok. Takmer som ju stratil.

„Čo keď sa z toho Nicolas nedostane? Ako to vysvetlím Charlotte?"

„Dostanú sa z toho." chlácholil ma.

„Prosím ťa, prestaň s tými sračkami typu všetko bude v pohode. Prečo si nejdeš ľahnúť?"

„Lebo v takomto stave si schopný vyvraždiť celé mesto. A to je to posledné čo chceme. Okrem toho je vonku hrozba menom Ethan."

„Chcem ísť domov."

„Vyspím sa na gauči, ďakujem." povedal vstal a potom pomohol mne. Cítil som sa na nič a bol som rád že stojím na svojich.

„Kam idete?" opýtal sa Ervis vo dverách.

„K Leovi. Ráno sa ozveme. A telefón mám u seba." povedal Ben a nastúpili sme do jeho auta. Pre svoje sa neskôr vrátim. Tu v lese mu je dobre.

Doma ma Ben dobre, že neuložil do postele.

„Čo si moja mama?"

„Na to som ešte mladý, no budem tu stáť dokedy si neľahneš a nezaspíš." povedal tvrdo a tak som rezignoval. Ľahol som si do postele a zhasol svetlo. Sledoval som ako za oknom prší a Ben postával vo dverách. Aj keď som na to nemal chuť, predsa len ma spánok prekonal.

*Charlotte*

Pootvorila som oči lebo som počula akýsi zvuk. Bola noc, no ktovie ktorá. Mohlo prejsť aj päť nocí. Napriek tomu som sa cítila unavená a zničená. Bola som pripojená na prístrojoch, ktoré mi dodávali kyslík a stabilizovali ma.

„Leo?" hlesla som chrapľavo. Nemala som hlas. Celé hrdlo ma bolelo rovnako ako aj pľúca. O hlave ani nehovorím a ešte stále som videla rozmazane.

„Takmer." ozvalo sa a nadskočili mi zimomriavky. Ak som neumrela doteraz, určite to zariadi on behom pár minút.

„Nie." vydýchla som.

„Vieš, hnevám sa na Adriana. Ale s tým si to ešte poriešim. Takmer vás zabil. To by bola veľká škoda, keďže ja to plánujem odkedy Lea poznám a odkedy som zistil, že ste mi zabili brata." znel rozčúlene.

„A potom čo?" hlesla som a musela sa pár krát nadýchnuť, „Zabiješ ty mojich súrodencov a budeme si kvit?"

„To by sme mohli, lenže musím zabiť aj teba. Inak by som dostatočne nepotrestal Lea. Vieš, vlastná smrť je vykúpením, mala by si mi byť vďačná."

„Choď do pekla." zamumlala som. Tá veta predtým mi dala zabrať, pľúca ma pálili. Snažila som sa zaostriť na jeho tvár, no nevedela som z nej prečítať nič. Už sa nezdala nahnevaná. Len ma pozoroval.

„Až po tebe zlatko." povedal a vypojil mi hadičku. Samostatne dýchať bolo pre mňa veľmi ťažké. Doslova som sa dusila krátkymi nádychmi, ktoré mi spôsobovali bolesť. Zovrela som prikrývku.

„Zapoj to." vydýchla som a nádych už nebol možný. Krútil si hadičku v rukách a sledoval ma. Sledovala som ho s veľkou prosbou v očiach a on si to užíval. Znova sa mi vynorila Leova spomienka na moment keď zabil Chloe. Vyrval jej srdce. Po tomto skonštatovaní som sa ho naozaj začala báť.

„Tak je to správne." povedal a kruto sa usmial.

Už hodnú chvíľku som vôbec nedýchala a cítila som sa čoraz horšie. Mala som pocit, akoby prešla hodina. Odvrátila som od neho pohľad do stropu, no radšej som oči zatvorila, pretože som videla iba čiernotu. Keď vtom sa mi konečne dostal do nosa cez hadičky blahodarný kyslík. Zhlboka som sa nadýchla a prístroj rýchlejšie pípal. Predchvíľou pípal až zlovestne pomaly.

„Sviniar." hlesla som a pozrela na neho.

„Váž slová." varoval ma.

„Ty si nevážiš nič." ešte stále som sa ho bála. Možno viac ako doteraz. No teraz strach prevyšoval hnev, „Si úbožiak. Keď nepriatelia ležia na smrteľnej posteli, tak vtedy sa tváriš ako sám Boh."

Prebodol ma pohľadom.

„Namiesto toho, aby si sa nám postavil, tu hráš nezmyselné hry a buzeruješ nás." pomaly som strácala hlas, no nevzdávala som to, „Si maximálne úbohý."

Zahľadel sa na mňa. Znova som nevedela, čo si mám z toho pohľadu myslieť. Možno len snoval plán ako ma čo najrýchlejšie zabiť. Alebo si predstavoval nejaké tie mučivé scénky. Ktovie. Bol úplne nečitateľný.

„Beriem ťa za slovo, Charlotte." a otočil sa.

„Myslíš to, že si úbohý?"

Vo dverách sa na mňa pozrel. Naozaj mu myklo kútikom úst? Vyzeralo to ako poloúsmev. Nie. Aj tak som už na neho videla dosť rozmazane, takže taký nepatrný pohyb sa mi možno len zazdal.

„Priprav sa na boj. Bude to tvoj posledný. Boj o holý život." povedal mrazivo pokojne a zatvoril dvere.

Ostala som sama a to ma hádam desilo rovnako ako jeho prítomnosť. Potrebovala som Lea. Potrebovala som sa skryť v jeho hrejivom náručí a nevyliezť odtiaľ hodnú dobu. Však ani nevie, že som hore.

A ja ani neviem, čo je s Nicolasom. Utrpel vážne zranenie, alebo sa Adrian netrafil? Ale podľa Ethanovho rozprávania som vydedukovala, že žije. Aj keď radšej nechcem vedieť odkiaľ je tak veľmi informovaný. A ktovie, čo je s Keyshou? Tá vyzerala snáď horšie ako ja.

No nevládala som premýšľať. Alebo skôr nechcela. Bola možno pol noc a do rána veľa hodín. Radšej by som sa podvolila spánku.

No ten neprichádzal ani po jednej hodine. už som nemala náladu uvažovať nad zbytočnosťami. Chcela som niečo podniknúť. Lenže som sa ledva vedela pohnúť. Otrávene som vzdychla a skoro sa zadrhla, keď prístroj so mnou nespolupracoval.

Na chodbe som začula tlmené zvuky. Následne niečo mierne narazilo do dverí. Tie sa pootvorili a objavila sa Nicolasova hlava.

„Ježiši, Nicolas!" zvolala som sčasti nadšene a sčasti vystrašene. Ako o ňho tak aj o tom, že by sa Ethan vrátil, „Si chorý?!"

„Na hlavu? Odmalička. Ale je to nákazlivé, dávaj si pozor. Nakazil som aj sestru." povedal a dnu nakukla vytešená Keysha. Vyzerala zdravo. Podoprela Nicolasa a spolu sa došuchtali dnu a zavreli dvere. Opatrne ho posadila na posteľ pri moje nohy a ona si sadla do kresla. Nicolas mal na tvári bolestný výraz.

„Čo sa ti vtedy stalo? Koľko dní vlastne ubehlo?"

„Trafil ma nožom pod ľavú lopatku. Dosť hlboká rana, vraj mi špic málinko prepichol srdcový sval. A prešlo tuším šesť dní. Ja som hore len pár hodín."

„Nemáš tu čo robiť. Choď si ľahnúť." povedala som prísne a on sa pousmial.

„Rany sa mi hoja rýchlejšie, nezabudla si? Čo žiaľ u jasnovidcoch až tak veľmi neplatí."

„A čo ty?" pozrela som na Keyshu.

„Zdravá ako rybička. Ale domov ma nechcú pustiť." usmiala sa.

„A ako ste vedeli, že som hore?"

„Pochybuješ o mne? Zacítil som ťa hneď ako si sa prebrala. Preto som sa snažil s potenciálom čo najrýchlejšie zohnať Keyshu. Hádam aj telefón so stlmeným zvukom by zdvihla rýchlejšie." zahľadel sa na ňu mierne vyčítavo, „Čo tu chcel ten parchant?"

„Svojsky sa vyhrážal. A vraj sa máme pripraviť na boj. Mám pocit, že to bude veľký boj."

„Konečne šanca raz a navždy ho zlikvidovať." hlesla Keysha odmerane.

„Len aby." hlesla som, no bola som rada, že ma zradil hlas. Bála som sa? Nie. Priam som sa desila z pomyslenia, že zas uvidím tie jeho čierne alebo modrasté oči a špinavoblond vlasy.

Dlho sme sa nerozprávali, pretože Nicolas ležiac vedľa mňa zaspal takmer okamžite a ja som zaspala skôr ako Keysha, s ktorou som sa ešte predtým potichu rozprávala.

Hneď ráno sa prudko roztvorili dvere, na čo Nicolas predpažil ruku a vystrel ju k dverám. Typické reflexy potencionalistov. Okamžite som mu ju stiahla dolu skôr akoby na to doktor zareagoval.

„Čo to má byť?" povedal a pozrel do štósov čo mal v ruke a premeral si nás, „Vás si pamätám. Vy ste tí traja súrodenci. Vy, Nicolas, vy máte ležať!"

„Však ležím." povedal pokojne, zatiaľ čo doktor bol už červený v tvári.

„Na svojom lôžku vo svojej izbe." precedil cez zuby naštvane, „A vy slečna tak isto. Alebo snáď už nemáte bolesti?"

Keysha v kresle pretočila očami a následne doktor zavolal na sestričky s vozíkom pre Nicolasa aby ho odviedli do izby, zatiaľ čo na Keyshu skôr dohliadali aby šla do svojej izby. Tak mi neostávalo nič iné ako im iba zakývať.

Len čo sa začali návštevné hodiny, Leo mi vpochodoval do izby a videla som ako mu odľahlo.

„Bože, tak som sa o teba bál." povedal a keďže som bola v polosede, mohol ma objať aj keď dával pozor na hadičky. Vtisol mi pusu na pery, keďže v bozku by nám hadičky zavadzali. No ešte stále ma pľúca boleli.

„Veľmi ťa milujem Leo." povedala som tíško, aspoň som už nechrapčala."

„Ja teba ešte viac." povedal a sadol si opatrne vedľa mňa. Usalašila som sa mu v náručí a on sa oprel bradou o moje temeno.

„Niečo pre teba mám." povedal a ukázal na tašku.

„Notebook?"

„Aby si sa nenudila a môžeš nám kedykoľvek napísať. Niežeby som od teba chcel vôbec odísť. Skoro som ťa stratil, Charlotte." zlomil sa mu hlas a ja som si uvedomila, že plače. Zdvihla som hlavu a pozrela mu do krásnych priehľadných očí v ktorých sa leskli slzy. Chytila som mu tvár do dlaní a oprela si čelo o neho. Už aj ja som mala slzy na krajíčku.

„Už ťa nechcem stratiť. Myslel som si... proste som zlyhal."

Pozrela som mu do očí: „Také nehovor. Adrian nasadil nečakaný úder, nič sa nedalo robiť."

„Dalo. Dalo sa toľko vecí spraviť..." hovoril bezútešne. Po lícach mi prešli prvé slzy.

„Prestaň. Dôležité je, že žijem. Dýcham. Síce cez hadičky, ale aj tak."

Pousmial sa a ja som mu utrela neposlušnú slzu skôr ako mu stiekla až k brade. Vzal ma do mocného objatia a mne to neskutočne dobre padlo. Môj milovaný Leo. čo by sme jeden bez druhého robili. On a Nicolas s Keyshou sú to jediné za čo sa oplatí bojovať. Vždy.

„Mal by si ísť už domov. Ledva sa odo mňa niekam pohneš. Čudujem sa, že na zemi ešte nemáš matrac s prikrývkou a vankúšom." povedala som a naťukala do kalkulačky príklad.

„Však sa pomestíte aj na tvoje lôžko nie?" opýtal sa Nicolas.

„Je to 275,26?" pozrela som po ňom.

Zadumane prebehol po príklade: „Vyzerá to tak."

„Dnes si extra nápomocný." rypol Leo.

„Ja tie maturity snáď nikdy neurobím." vzdychla som a stiahla sa hlbšie do vankúša.

O dva dni ma pustia. Nicolas a Keysha už chodia do školy, takže Nicolas mi každý deň nosí učivo a ráta so mnou príklady. Takmer vždy je tu aj Melissa, no teraz musela ísť na rodinnú večeru. Už tu trčím týždeň a pol a lezie mi to na nervy. Zajtra je Halloween. Typujem, že mi sem doktori v maskách napochodujú s tekvicou a cukríkmi ako tým malým deťom na oddelení. No to radšej si vyprosím len čokoládu. Halloween moc v láske nemám. Nemyslite si, že som niekedy chodila v maske alebo na nejaké párty s maskami. Šli sme buď na diskotéku alebo doma vyrezali tekvicu a zapálenú ju nechali v obývačke a pustili si večerný film. Nič viac, nič menej.

„Ja som ich spravil." povedal hrdo Leo.

„A robíš taxikára." zamumlal Nicolas bez toho aby zdvihol pohľad.

Leo sa zamračil: „Ja sa tým živím."

„Doslova. Si ako dodávka s potravou. Ešte si môžeš aj vyberať." uškrnul sa Nicolas ale pohľad nezdvihol.

„Moja vysnená práca. Ak by som robil predavača, ľudia by moje pohnútky nemuseli pochopiť."

„Dnes kuracie prsia a jedno uhryznutie zdarma. Nenechajte si ujsť super ponuku." predniesol Nicolas ako tí ľudia v reklamách a následne sa obaja na seba zaškerili. Mala som z nich dosť.

Dnu nakukla sestrička: „Návštevné hodiny skončili."

Chalani prikývli a Nicolas sa rozlúčil stisnutím mojej ruky a Leo mi vtisol bozk.

Keď som osamela, ešte som sa trochu potrápila s angličtinou a následne si dopriala horúcu sprchu a spokojná napokon zapala.

Zobudilo ma otvorenie dverí a ja som sa mykla a rýchlo posadila. Poslepiačky som nastavila pred seba ruku.

„To som ja, kľud." povedal známy hlas a ja som si vydýchla.

Zapla som svetlo a Leo si sadol vedľa mňa.

„Ideme na menší výlet." usmial sa tajomne a čierne oči sa mu zaleskli.

„To aby som sa bála." zažartovala som.

„Len mi dôveruj." žmurkol a ja som predsa len rezignovala. Zvonka pri dverách bola malá čierna igelitka. Vzal ju a vyšiel so mnou až na horné poschodie bez toho aby si to niekto všimol. Otvoril jedny dvere a vyšli sme až na strechu. Rozprestrel deku na kraji strechy a pokynul, aby som si sadla. Na nebi svietil malý mesiačik v tvare kosy. Síce veľa hviezd som vidieť nemohla, no i tak sa mi to páčilo.

Otvoril dve plechovky piva a mne podal to nealkoholické.

„Lottie, chcel som ti to povedať už dávno." ozval sa zrazu a som pozrela jeho smerom, „Tak veľmi ťa milujem. Chcem, aby si bola to prvé, čo uvidím keď sa zobudím a zároveň to posledné čo uvidím než zaspím. Chcem, aby si mohla prehlásiť, že so mnou si ten najšťastnejší človek na svete. Chcem ťa objať a už nikdy ťa nepustiť. Si pre mňa snáď dôležitejšia ako samotný kyslík. Ty si dôvod môjho žitia. Preto som sa rozhodol. Nikdy ťa neopustím a dohliadnem na teba. Si môj poklad."

Mocne som ho objala a vtisla mu láskyplný bozk. On ma vie vždy tak prekvapiť. Odložil Polnočnú lásku, odkiaľ citoval Leona a vzal si ma do náručia.

„Hovorí sa, že autor dáva do knihy svoju dušu či myslenie. Niekedy aj také veci, ktoré by chcel on sám počuť. Tak som sa trochu inšpiroval." pousmial sa.

„Leo ja ťa tak veľmi milujem, že to nedokážem ani popísať." usmiala som sa cez slzy dojatia.

„Tak mi to ukáž." usmial sa aj on a následne sa svet rozpadol a ja som vedela vnímať len náš bozk. Tlak jeho nosa, horúce pery, teplé dlane na mojom chrbte a jeho vlasy, ktoré ma mierne šteklili na čele. Bolo to proste tak rozprávkovo nádherné.

Podal mi plechovku: „Tak na čo si chceš pripiť?"

„Na najlepšieho partnera akého si len dokážem predstaviť."

„Nápodobne." usmial sa a štrngli sme si so smiechom plechovkami. Dlho sme tam len tak sedeli, popíjali a rozprávali sa. Hlavne som sa tešila ako už pôjdem domov. Síce tu som s ním trávila viac času, ak teda nepracoval, no tie štyri steny mojej izby ma deprimovali. Pomaly som zaspávala v jeho náručí, keď som ucítila jeho horúce pery na krku. Usmiala som sa. Zacítila som jemný dotyk dvoch hrotov a ja som naklonila hlavu. Takmer bezbolestne mi prešli cez pokožku a ja som započula jeho tiché, savé zvuky. Síce bola trochu zima a on sal, aj tak som sa v jeho náručí cítila tak bezpečne. Až moc bezpečne. Pre ňho som tú bolesť pri satí kľudne pretrpela. Však čo by som pre neho nespravila?

To skoro dvoch minútach satia a vychutnávania si mojej krvi mi oblizol rany, ktoré ma trochu štípali.

„Ďakujem." zašepkal a vtisol mi bozk za ucho. Ani neviem ako, no pomerne rýchlo som mu v náručí zaspala aj keď sme boli pod holým nebom a nebola práve teplá noc. Ale však on sa už o mňa postará.

////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////