44. časť

„Hmm." zahundrala som. Nikdy nebolo ťažšie vytriezvieť.

„Láska." ozval sa Leo.

„Ešte nie. Chcem spať." zamumlala som.

„A kto pôjde do školy?"

Otvorila som oči. Škola. Aha. Pozrela som po ňom, že snáď žartuje. Výborne sa zabával. Zdalo sa, akoby jemu nič nebolo.

„Zvládnu to aj bez nás." zamumlala som znova.

„Týmto si dala voľno aj ostatným?" zasmial sa.

„Presne tak. Vieš kto je na tom ešte horšie ako ja? Nicolas."

„No hej. Už pred pol hodinou ma počastoval nepríjemnými rečami a zmizol v izbe aj s tabletkami a veľkou fľašou minerálky. Tuším som videl aj kakao."

Je pravda, že Nicolas za celý večer vypil sotva dva poháre, takže mu nie je tak urputne zle od žalúdka ako mne. Len má migrénu. Zatvorila som oči dúfajúc, že mi tak bude lepšie. Zlý odhad.

Rýchlo som sa postavila a bežala na záchod. Nezabudla som za sebou zabuchnúť dvere. Toto vidím na dlhý rozhovor s dekelom.

O necelé dve hodiny mi už bolo lepšie a začala som uvažovať aj nad niečím iným ako čistou vodou ktorú som do seba ládovala. Už dlho som sa neopila. Ani neviem, či som sa niekedy takto opila. Aspoň viem, že moje narodeniny sa takto búrlivo oslavovať nebudú.

Rozhodla som sa v prvom rade pre horúcu sprchu, ktorú mal už Leo dávno za sebou a teraz sa vyvaľoval na posteli tak ako celé ráno. Ani odo mňa neodišiel. Iba ak pre minerálku. Zlatý.

Prezliekla som sa, mokré vlasy si vyfénovala a učesala aby som vyzerala aspoň trochu normálne. Leo ku mne podišiel a zozadu ma objal.

„Už ti je lepšie?"

„Áno," usmiala som sa, „Len som dosť hladná. Ako to, že tebe nič nie je?"

„Nočné tvory sa vedia opiť, ale vedia veľmi rýchlo vytriezvieť." uškrnul sa.

„To sú mi ale výhody." zasmiala som sa a konečne zliezli do spoločenskej miestnosti kde na moje prekvapenie boli pripravené obložené chlebíčky a čaj. Nič som sa nepýtala a rovno sa ponúkla. Okrem mňa s Leom tam bola aj Nicol, Ronna, Keysha, Makoto, ktorý vyzeral akoby spal, no občas vnímal keď niekto prešiel okolo, zrejme bol prvý krát opilý, Melissa a Ben. Každý jedol chlebíčky, alebo ich mal už zjedené. Po pár minútach sa ukázali aj Tomas a Nicolas. Ervis s veľkou neochotou si prišiel po chlebíčky a čaj a chcel znova odísť, keď ho zastavila jedna veta.

„Myslím, že by sme mali ísť dnes do Klaksvíku." ozvala sa Ronna.

„Prečo?" ozval sa Ervis s plnými ústami a sadol si na opierku gauča.

„Ak nepôjdeme do školy, tak aspoň pôjdeme do Klaksvíku. V stave akom sme. Prečo nie." rypol Nicolas. Ronna mu uštedrila škaredý pohľad a Nicolas nasadil krivý úškrn.

„Nie vážne. Ben by nám vybavil odvoz. Aj tak by sme to mali riešiť čím skôr a keď povieme, že majú chrípku, uveria im. Na týždeň budú mať pokoj od školy a zatiaľ zistíme nové informácie."

„Fajn." povedal Ben, „Ja im zavolám."

Melissa sa schúlila Nicolasovi do náručia. Týždeň prejde rýchlo. Aj tak si nemyslím, že až týždeň budeme preč. No aspoň v bezpečí.

„My zatiaľ dáme na ostatných pozor." povedal Makoto odrazu, až sa Tomas, ktorý sedel vedľa neho mykol.

Ben sa vrátil do miestnosti: „Takže dnes hlásia na celý deň búrky, ale večer o šiestej vyrážame."

„Zatiaľ my pôjdeme domov a zbalíme si veci." povedala som, „Kde sa stretneme?"

„Ja pôjdem s Ronnou a s vami sa stretneme na letisku." povedal Ben.

„Ja pôjdem s Leom a potom pôjdem po svoje veci, Keysha a Nicolas pôju k nám." objasnila som.

„Ja pôjdem s vami." pozrela Melissa po Nicolasovi a Keyshi.

„To ma chcete nechať v škole samého? S Biancou?" nadvihol obočie Tomas.

Melissa sa zaškerila: „Však nie je taká zlá."

„Pre teba nie, keď ty si bola dva roky na výmennom pobyte a domov si chodila len občas. Raz kvôli koncertu." odôvodnil jej.

„Prežiješ." poťapkal ho Makoto, „Aj tak idem s tebou."

„Upratovačky sa v škole neučia." zaškeril sa Tomas.

„Moje krytie splnilo svoj účel, takže neviem čo ti tak vadí." vrátil mu to Makoto, no aj jemu jemne trhalo kútikmi úst.

„Dobre, a my dvaja ostaneme v prípade pohotovosti." povedala Nicol a Ervis prikývol.

Dojedli sme a každý šiel tak ako sme sa dohodli. V Benovom aute okrem Ronny šli aj Makoto a Tomas. Toho ešte zavezú domov aby si vzal veci a potom ich zavezú do školy a následne pôjdu k Ronne. V Nicolasovom aute bola Keysha s Melissou a ja som šla s Leom. Viac áut sme ani nemali. Ben si za ten čas zohnal a musím povedať, že má vkus. Čierna Audi a7. Na to, že sa vyvážame v čiernych autách som si už zvykla. No každé malo niečo do seba, a v noci boli nenápadné. Aj keď nikdy som nepochopila, ako môže Keysha sedieť v strede medzi zadnými sedadlami Nissanu. No to robila iba ak sme stáli. Väčšinou sedela za Nicolasom. Aj keď bol Nicolas na jej sedenie v prostriedku háklivý, teraz na to už nepovedal nič.

Leo si raz dva pobalil veci do väčšej cestovnej tašky, zobral peniaze a následne sme šli k nám. Tam to rozvoniavalo obedom. Obslúžili sme sa a sadli si k ostatným a vychutnávali si gordon blue s americkými zemiakmi. Následne sme sa zbalili aj my. V mojej izbe sme si sadli s Leom pred obrovské okno a sledovali prichádzajúcu búrku. Neskôr som sa za sprevádzania divých bleskov začítala do Cassandrinej knihy. Vedela by som jej po tom všetkom povedať mami? Možno nie.

Vzdychla som. Leo prestal pozerať do okna a pozrel na mňa: „Našla si niečo?"

„Píše sa tu iba o nás. To čo sa naozaj stalo. Že mladá žena opustila svoje tri malé deti a pred očami všetkých sa presťahovala na Faerské ostrovy. A že mala aférku s Rianom Morganom." zaksichtila som sa.

„Škoda, že neviem kto je to. Nemusí to byť nočný tvor."

„Ale aj môže." dodala som a on prikývol „A je to rovnako nechutné. Však už bola tehotná. A stále nevieme čím je jantárové srdce také špeciálne."

Zhodila som na zem vankúš a obaja sme si ľahli. Započula som Nicolasove auto. Zrejme šiel odviezť Melissu domov. Leo ma zozadu objal a búrlivý dážď, hrmenie a farebné blesky ma doslova fascinovali. Aj napriek tomu sme obaja nakoniec zaspali a zobudila nás až Keysha so slovami, že o hodinku odchádzame. Po búrke ostalo iba mokro a slnko na chodník pražilo. Dali sme veci do kufra taxíka, ktorý riadil Leov kolega a všetci sme si posadali tak, že my traja súrodenci sme sa tlačili na zadných sedadlách. Nicolasov Nissan sme nechali v garáži a všetko poriadne zamkli. Následne sme vyrazili rovno na letisko, kde nás čaká Ronna a Ben. Tam sme sa s ním rozlúčili a nasadli do prenajatého lietadla. Nezaobišli sme sa bez Nicolasových rečí a šomrania, tak som mu ponúkla ruku, ako útechu. No stlačil mi ju tak silno, že ma bolela ešte celú noc čo sme leteli. Samozrejme, hnevať som sa na neho nemohla, no bolesť ruky mi tiež nepomáha.

Ráno sme dorazili do Klaksvíku. Musela som uznať, že je to pekné miesto. Hory ako piramídy posiate zeleňou, naokolo voda, prístav a farebné domčeky husto vedľa seba. No ráno bolo pomerne chladno a tak som bola vďačná za zimnú bundu čo som si vzala. Aj ostatní si prehodili bundy a len čo sme pristáli sme si vzali kufre, dohodli sa s pilotom, ktorý tu momentálne zostane tiež na pár dní a do GPS zadali určenie miesta ktoré bolo v Cassandrinom liste. Chvíľu sme blúdili, no o hodinku sme už stáli pred malým žltým domčekom. Leo prešiel dozadu, predsa len bude nenápadnejšie keď vojdeme zozadu. Otočila som sa za Nicolasom, ktorý ešte stál s cestovnou taškou prehodenou cez plece na mieste.

„Čo vidíš?" opýtala som sa a pozrela som jeho smerom, no už som nevidela nič.

„Na to, že aké je to malé mesto, aj keď je to hlavné mesto, tu majú dosť rušnú leteckú dopravu." zrejme po nás ešte niekto doletel. Mykla som plecami a nasledovali sme ostatných dozadu.

Vošli sme do malej kuchyne. Pokiaľ si dobre pamätám, Cassandra ľúbila variť a ešte radšej piekla. Rovnako ako ja sa tu obzerala aj Keysha a Nicolas. Akoby sme dokázali v týchto maličkostiach nájsť to o čo sme prišli. Celkovo bola kuchyňa vo vintage štýle, čo celkom nadchlo Keyshu. Prešli sme do menšej obývačky. Malá plazmová telka zavesená na stene, veľký červený gauč s bordovými vankúšmi a dekou, a na čiernych skrinkách z obývacej steny sa vynímali sošky. Pri dverách panoval veľký čierny klavír. Keysha na ňom oči nechala. Pokračovali sme do malej chodby, ktorá bola úplne všedná a z ktorej viedli dvere na WC, do kúpeľne, spálne a hosťovskej izby, v ktorej bola iba obyčajná posteľ s bielymi návlečkami a malá skriňa. Nič viac, nič menej. Vošli sme do jej spálni. To bola prudká zmena oproti predchádzajúcej izbe. V strede dominovala veľká baldachýnová posteľ, kozmetický stolík na jej ľavej strane a ľavá stena bola polepená obrázkami až po mohutnú tmavohnedú skriňu. Oproti bolo veľké okno s okenicami a pod ním biely písací stôl. Na ňom boli karty na veštenie, v jednej veľkej mise neobrábané farebné liečivé kamene, na klinčekoch pozavesované strieborné a zlaté retiazky na náramky a náhrdelníky, prázdne nažltlé papiere, atramentové pero, nôž, rôzne nástroje na pílenie kameňov, snár a lapač snov a rôzne prášky. Otvorila som jeden a zacítila čierne korenie. Nevedela som, že čarovať sa dá aj s kuchynskými ingredienciami.

„To sú naše krezby." povedala Keysha obzerajúc si obrázky na stenách. Nicolas načiahol ruku k liečivým kameňom. Tie sa postupne začali vznášať. Jeden po jednom si so záujmom prezeral. No ani jeden sa nepodobal na jantárové srdce, aj keď mi bolo jasné, že tak ľahké to nebude.

Nakoniec sme zvyšok dňa strávili v obývačke a dohodli sa, kde kto spí. Nicolas a Keysha tu, Ronna v hosťovskej a ja s Leom v spálni. Aj keď predstava, že tam kedysi spala Cassandra ma tiež nepotešila.

Už okolo ôsmej sme sa rozhodli, že pôjdeme späť. Nicolas a Keysha si už ľahli na gauč, Ronna sa zašila do izby a Leo práve vyšiel z kúpeľne.

„Za chvíľu som tam." usmiala som sa a sledovala ako za sebou privrel dvere. Vyšla som na chodbu a už by som stlačila kľučku kúpeľňových dverí, keď som započula jemný praskot a ťukanie. Zamračila som sa a uvedomila si, že zvuk ide od vchodových dverí. Pustila som kľučku a nečujnými krokmi sa približovala k dverám. Kto by to mohol byť? Hádam nie polícia? Tá by snáď klopala alebo zvonila. Možno je to len vietor. Fúka vôbec?

Šramotenie zosilnelo. Srdce mi divoko búšilo a nič iné som nepočula. Opatrnými nečujnými krokmi som sa približovala k dverám. Čím som bola bližšie, tým lepšie som vedela identifikovať ten zvuk. Zadržala som dych,

Pazúry.

Nastavila som pred seba ruku, no bolo neskoro. Dvere sa rozleteli a ja som padla na zadok. Okamžite ma niekto zdrapil a mocne ma uchopil, že som sa nevedela pohnúť. No bolo to zbytočné, pretože sme upaľovali veľkou rýchlosťou a všetko sa mi rozmazávalo. Neviem, ako ďaleko sme boli, no nehodlala som sa už nikam ďalej zaviesť. Nadýchla som sa a vystrelila vlnu, čím som sa vyslobodila zo silného objatia a bolestivo dopadla na zem. Poslepiačky som zdvihla ruku na obranu, no ten dotyčný bol silnejší a okamžite ma spacifikoval. Bola som priklincovaná k zemi a dívala som sa do tých čiernych očí. Táto bezprostredná blízkosť mi nebola vôbec príjemná, nech už vyzeral akokoľvek dobre. Uškrnul sa, keď si uvedomil svoju prevahu. Ruky mi držal nad hlavou a opieral sa o lakte. Nohami bránil tým mojim pohnúť sa. Po páde ma trochu boleli kríže, no to bolo teraz nepodstatné. Teraz, keď som čelila úhlavnému nepriateľovi tvárou tvár.

Vyslobodila som sa mu zo zovretia vďaka menšej vlne, čo ho odsunula a posadila sa: „Nedotýkaj sa ma! O čo ti ide? Čo s tým všetkým máš ty?"

„Ja chcem vedieť pravdu rovnako ako vy." povedal jednoducho, postavil sa a jeho čierne oči ma desili, „Prosím zlož tú ruku, nech sa môžeme porozprávať ako dvaja normálni ľudia."

„To hovorí ten, čo ma doteraz držal pri zemi." povedala som a vstala. Oprášila som si z nohavíc a trička suchú trávu, „Čo si mal s Cassandrou?"

„Iba to, že sme ju zabili. Ale bola pekná. Veľmi. A ty si ako jej kópia."

„Prestaň, lebo sa povraciam." povedala som znechutená jeho slovami. Stále som striehla, ak by ma napadol. Začali sme sa prechádzať na pobreží a nočná panoráma mesta bola ozaj nádherná. Len škoda, že som tu bola s nesprávnym nočným tvorom.

„Čo sa písalo v tej knihe?" opýtal sa.

„Písalo sa tam o nás." povedala som.

„Nevyhýbaj sa konkrétnej odpovedi." povedal mierne podráždene a ja som sa ho naozaj bála.

„Odkedy si prišiel k takémuto elegantnému vydieraniu?"

„Chceš radšej aby som ťa mučil? Mala by si byť šťastná."

„Bojíš sa ma? Bojíš sa jasnovidcov?"

„Ja sa nebojím ničoho, Charlotte. Mám len rešpekt pred určitými vecami. Ale zároveň mám nad veľa vecami kontrolu."

„Nie si tu sám." skonštatovala som.

„To by bolo snáď hlúpe, prísť sám, nie? Kým budeš rozumná, ostatní sú v bezpečí." povedal zľahčene, akoby to bolo také jasné. Aj tak som mu neverila. To ani neočakával.

Až mi prišlo vtipné, že obaja kráčame s rukami založenými vo vačku. Zahľadela som sa radšej na vodnú hladinu.

„Kto je Rian Morgan?"

„Môj otec. Bol to môj otec." povedal a so záujmom čakal na moje odpovede, „Čo tam bolo o ňom písané?"

Znechutene som na neho pozrela: „On a naša mama spolu niečo mali."

„Vylúčené!" rozhneval sa a silno ma chytil za predlaktie div mi nezlomil ruku.

„Pusti ma! Ja s tým nemám nič!"

„Ja ti neverím!"

„Ani ja!" povedala som a už som ho chytila druhou rukou privolávajúc nejaké účinné kúzlo, keď ma náhle pustil. Zamračila som sa na ňho a pošúchala si zápästie.

„Kedy?"

„Krátko predtým ako som sa narodila. Lenže to nieje môj otec. Ešte to by mi ku šťastiu chýbalo. V tom čase už bola tehotná." neverila som, že naša mama to spravila. Podviedla otca s nočným tvorom. Až ma striaslo. Ethan bol rovnako znechutený až som si uvedomila, že prvý krát stojíme na jednej strane.

„Prečo?" opýtal sa.

Vzdychla som: „Bola na dovolenke v Lancasteri. Tvoj otec bol loviť, keď si vybral za obeť ju, ale..." odmlčala som sa. Dobre, Leo je nočný tvor ale toto je... Vlastne, všetky nočné tvory sú svojím spôsobom príťažlivé. Hlavne vtedy, keď nieste niekomu verní na sto percent. Čo ja som, „No, okúzlila ho. V tú noc to bolo medzi nimi dosť intímne. Nebudem zachádzať to detailov."

„Doriti." sykol a kopol do konára čo sa tam povaľoval.

„Stretávali sa aj potom. Bol pre ňu ako no, prostriedok vzrušenia, keďže s otcom mali krízu. Fuj, je mi na vracanie."

„Aj tak to nedáva dôvod na to, prečo ju otec tak nenávidel."

„Pretože..." keď mu to poviem, mala by som sa rozutekať čo najrýchlejšie preč, predsa len je ľahko výbušný, „Mu vzala jantárový prívesok."

Zastal. Možno som už mala utekať, ale predsa len mi to nedalo a obzrela som sa. Zúril.

„Ten prívesok obsahoval v sebe jedinečnú moc! Spojenie moci jasnovidca a potencionalistu! To mu zaistilo vysoké postavenie! Bol to rodinný poklad!"

Rýchlo som sa rozutekala preč a utvorila si okolo seba štít, no nevšimla som si, že mám pod nohami čiernu zem. Spadla som do veľkej jamy a Ethan využil jeden moment, keď sa môj štít zrušil. Uchopil mi ruky a strčil mi ich za chrbát. Som nahraná.

„Kde je ten prívesok?"

Pokývala som hlavou.

„Kde je?!" zrúkol. Odrazu sme znova stáli a hneď na to ma už oprel o mohutný strom. Pod tieňom sme boli ukrytí pred zrakmi druhých.

„Neviem, hľadáme ho." povedala som a hlas sa mi triasol od strachu. Čo by povedal na to, že to, čo bolo v tom prívesku sme už s Nicolasom dokázali? Nič. Už by sme boli mŕtvi. Ani by sa nás neunúval väzniť, lebo s týmto spojením sme už beztak nebezpeční.

Chcela som sa odtiaľ dostať, no i tak sa na mňa tlačil celou váhou a navyše tou silou: „Môžeš byť rada, že tvoj strach prezradí všetko." povedal a pozeral mi do očí, „No ja ho nájdem. A keď ho budem mať, vy budeme prví, ktorí okúsia jeho moc."

„Len aby si sa nesklamal." povedala som pohŕdavo a on ma chytil pod krk.

„Váž slová, lebo živá sa k priateľom vrátiť nemusíš. Alebo trochu potrápim jeho." celý čas mi silno tlačil hlavu k stromu, tak, že som na neho ani nedovidela. Až teraz som si uvedomila, aký výborný prístup má k môjmu krk.

„Nedotýkaj sa ma!" zvolala som.

„Dnes som bol viac než ústretový a vedz, že nič nie je u mňa zadarmo. Toto ber ako splátku za moju ústretovosť."

Chcela som mu niečo odvrknúť, no od strachu som nevedela ani dýchať. Nahol sa k môjmu krku a ucítila som jeho pery. Telom mi prešli zimomriavky. Vtisol mi naň mäkký bozk a náhle som zacítila dva ostré tesáky, až som od bolesti sykla. Začal sať. Vychutnával si moju krv. Jeho pery ma pálili. Je to jediný nočný tvor, okrem Lea, ktorý sa dostal až takto blízko ku mne a dokonca pije moju krv. Naozaj to je pravda. Nočné tvory majú svoje čaro, no i tak som k nemu cítila znechutenie a nedala sa opantať klamlivými pocitmi vzrušenia z tesnej blízkosti. No nemohla som sa nijako brániť. Sal veľa a pomerne rýchlo. Nohy mi ochabli a tak si ma musel pridržiavať on. Povolenie pod krkom sa uvoľnilo. Vedel, že mu už neujdem. Bola som slabá. Poriadne slabá. Už na mňa prichádzali mldoby. Nakoniec pery mierne odtiahol a oblizol mi rany. Pustil ma a ja som spadla na zem. Krv sa mi i naďalej valila v tenkých jarčekoch po krku a dopadala na zem podo mnou. Zdvihla som sa na lakte a zazrela na nňho.

„Jasnovidci chutia naozaj dobre. Možno svojho otca celkom chápem." povedal a pôžitkársky si oblizol pery. Na ten moment som odvrátila pohľad, „Dobrú noc, Charlotte."

„Ethan!" zvolala som priškrtene.

„Jedno by si mala vedieť. Mne na ostatných nezáleží. Už nie." odišiel.

Zmrznem tu. Vykrvácam. Jemu to bolo jedno, ako inak. Zmizol v tieni a ostala som na pobreží sama. Zanadávala som a zaborila prsty do jemného štrku. Nemôžem tu zostať. S námahou som sa zdvihla na všetky štyri a zakrútila sa mi hlava. Bolestivo som dopadla na zem. Podržala som v ruke Ametyst. Musím premýšľať. Musím vstať a dostať sa čo najskôr naspäť. Tam už budem v bezpečí. Zacítila som slabú silu. Mama vedela, prečo nám dávala tie prívesky. Ale čo spravila s tým jantárovým? Bola mi zima a čiastočne aj to ma nútilo, znova sa pokúsiť vstať. Pomaly som sa zdvihla a potešila som sa, keď som stála na oboch nohách. Ale svet sa točil tak prudko, že som ani nevidela kadiaľ idem, až som nabrala najbližší strom. Oprela som sa oň a zatvorila oči.

Znova som ich otvorila. Takto s blúdením premárnim celú noc. Biele tričko som už mala krvavé a krk ma štípal.

„Chcem sa dostať domov. Chcem byť v Leovom náručí." opakovala som si a rozbehla sa po pobreží. Mágia ma poháňala vpred a vďaka nej som udržiavala rovnováhu, aj keď nohy sa mi podlamovali. Keď som uvidela známu ulicu, zrútila som sa k zemi. Prerývane som dýchala a pohľad sa mi zatemňoval. Už iba kúsok. To zvládnem. Musím. Štvornožky s roztrasenými nohami a rukami som sa presúvala bližšie k domu. No prešla som sotva tri domy a zrútila som sa k zemi. Vdychovala som studený vzduch, ktorý mi pálil pľúca.

„Leo." vyšlo zo mňa. Rozplakala som sa. Nemal šancu to počuť.

„Leo." vzlykla som a zatvorila oči. Už som nevnímala nič. Odpadávala som. Tak blízko cieľa.

Započula som rýchle, takmer nečujné kroky. Nič som necítila, no ten hlas som poznala.

„Charlotte, už je dobre. Som tu. Ľúbim ťa." opakoval mi, až aj jeho hlas zanikol v tme a tichu.

Otvorila som oči. Chvíľku mi trvalo až som pochopila, že kde sa nachádzam. Ležala som v tej malej ma pohľad zapratanej obývačke. Nadvihla som hlavu a prekvapilo ma, že sa cítim celkom dobre. Lebo predtým to nevyzeralo dva krát dobre. Načiahla som sa po pohár vody a všimla si, že v gauči niekto sedí.

Leo. Spal. Bol taký zlatý.

Usmiala som sa a pohár vypila do dna. Keď som ho položila späť na stôl, Leo pri tom zvuku otvoril oči. Vystrel sa a trošku ustráchane sa na mňa pozrel.

„V poriadku?" opýtal sa.

„Jasné, že je v poriadku. Hádam o mne nepochybuješ. A o nej, samozrejme." ozval sa Nicolas, ktorého som si až teraz všimla. Bol v druhom kresle, no dolu hlavou. U ňho som si zvykla už na všetko. Náramok mi motal medzi prstami a prezeral si ho. Ten môj ma chladil medzi kľúčnymi kosťami.

„A len tak mimochodom, môžeš sa mi poďakovať." žmurkol na mňa, „Zachránil som ťa. Tri krát."

Zmätene som pozrela na neho a potom na Lea a späť.

„Najprv ťa chceli premeniť na nočného tvora." povedal s opovrhnutím, „Zavrhol som to. Tak potom na nočného človeka. Aj to som zavrhol a nakoniec som..."

„Použil mágiu." dokončila som, „Vidno. A ďakujem." zaškerila som sa.

„Takáto otrava je z neho už celé ráno." povedal Leo.

Nicolas mal prichystanú štipľavú poznámku a tak som ho rýchlo prerušila: „Kde je Keysha a Ronna?"

„Vonku na záhrade. Trénujú. Ak by sa náhodou znova nevítaná návšteva." povedal Nicolas, „Čo vlastne chcel?"

Vzdychla som a posadila sa. Vlasy ktoré mi padali do tváre som si prehrabla: „Čo iné. Jantárové srdce."

„A vieme niečo nové?"

Pokývala som hlavou. Pri spomienke na včerajšiu noc mnou prebehli zimomriavky. Aj keď, jedna vec bola dôležitá. To, prečo je ten prívesok dôležitý. To spojenie mocí.

Prichytila som sa, ako som sa chystala všetko vyrapotať, no rýchlo som si to rozmyslela.

„No nie, nie, nie. Už nám to povieš." povedal Nicolas a normálne sa posadil, „Čo si zistila?"

Poobzerala som sa. Možno som bola trošku paranoidná, no mala som na to dôvod: „V jantárovom srdci je spojenie mágie jasnovidcu a potencionalistu. Bolo to jediné spojenie dvoch mocí, dokedy sme s tým neprišli my dvaja. Preto sa v tú noc Ethan pred našimi dverami naštval. Vedel, že niečo nesedí. Preto sa potom stiahol aj on aj potencionalisti."

„V tú noc, keď ste mňa a Keyshu vzali do nemocnice?" opýtal sa Leo a ja som prikývla.

„Takže ak sa dozvedia, čo dokážeme, sme mŕtvi. Ale už naozaj." povedal Nicolas.

Prikývla som: „Sme jediný, kto to dokáže. Možno je viac takých dvojíc, no myslím, že nie viac ako stovka."

„Máš na mysli to, že aj keby chceli, nie každý to dokáže?" opýtal sa Nicolas.

Prikývla som.

„Ty si najsilnejší potencionalista v okolí. Ona dokáže regulovať svoju moc, dokáže hlasy utlmiť bez väčšej námahy. Ak sa nájdu dvaja takíto ľudia, dá sa ich moc spojiť." povedal Leo.

Nicolas sa zamyslel: „Takže máme šťastie, že už nikto taký v okolí nie je."

S Leom sme pritakali. To by bolo to posledné, čo by sme chceli.

„A okrem toho..." začala som. Ťažko sa mi to hovorí a ešte ťažšie je to mu veriť, „Vieme, že Cassandra mala niečo s Rianom Morganom."

„Už len to meno sa mi nepáči a bojím sa, kam tým smeruješ." povedal znechutene Nicolas.

Zahryzla som si do spodnej pery a nakoniec zo seba vytisla: „Bol to Ethanov otec."

„Tak to je sila." povedal užasnuto Leo a Nicolas sa na neho maximálne znechutene pozrel.

„Ona podvádzala nášho otca s jeho otcom?"

„Spestri si slovník Nicolas." rypol Leo.

„Áno. A ukradla mu jantárové srdce."

„Ďalší z dôvodov, prečo nás má Ethan v zuboch." povedal Leo.

„Pokiaľ viem, hlavný bol, že sme zabili Andyho." zamyslene sa ozval Nicolas, no znechutenie ho stále neprešlo.

„A že sme pre neho hrozba." doplnila som.

„A že ja a Ben sme mu zabili bratranca Patrica. Lebo ho Ben neplánovane premenil, a potom si chlapec zaumienil, že nás zabije. Tak sme ho zabili my. Ethan sa teda netešil." zaksichtil sa Leo. Až ma zarazilo, s akou ľahkosťou to povedal.

„To nemôžeš myslieť vážne. Rovno si spíšme lístoček dôvodov prečo nás nenávidia." prehodil ironicky Nicolas.

„Myslím, že by to bolo dosť efektné." dodal Leo a Nicolas po ňom zazrel.

Chcela som ich už konečne utíšiť, keď zo záhrady sa ozval krik. Keyshin krik.

////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////

Okrem iného, chcem sa všetkým poďakovať, lebo dnes mal JOB najlepšie umiestnenie, a to 96. priečku vo fantasy :3 urobili ste mi neskutočnú radosť a ďakujem, že to čítate :3 nebojte, neostanem vám nič dlžná ;) 

Viki :)