40. časť

Sedela som s Nicolasom, za nami zase Bianka s Melissou, napravo Tomas, ktorého delila s Nicolasom ulička medzi lavicami a za ním Tammara a Lynda. Páčilo sa mi to zoskupenie. Nicolas chcel, ako inak sedieť s Melissou, no skôr ako som ho šla uprosiť, že s Biancou celý deň nevydržím, to si radšej sadnem k Tomasovi, sa Bianca ozvala, že aj tak jej sestru kradne každý deň, dokonca aj na noc, čo sa nezaobišlo bez veľavravného úsmevu, a tak rezignoval. Čítala som knihu s holeňami opretými o kraj lavice, aby mi nohy nepadali. Pretočila som stránku. Bola som dokonale zažratá do knihy. Nie pri každej sa mi to stáva. Nevnímala som ani okolité hlasy.

Nicolas nervózne poklepkával nohou a celá lavica sa triasla, rovnako ako moje písmenká: „Nicolas prestať lebo ma zner..." okamžite som zmĺkla keď som videla ako nervózne sa pohráva s prstami pod lavicou ale hlavne jeho čierne žily tiahnuce sa od zápästia po lakeť.

Tvárila som sa čo najnormálnejšie a dala dole nohy z lavice: „Nicolas čo sa deje?" opýtala som sa potichu.

„Niečo zlé." povedal a pozeral na dvere. Začal siahať po svojej taške a Tomas si toho tiež všimol. Hneď som ho zdrapla za ruku.

„Normálny si?" sykla som a potom pošepky pokračovala, „Po prvé, nemôžeš len tak odísť."

„Po prvé, ideš so mnou." prerušil ma a pozrel na mňa. Pohľad mal normálny, no bol nervózny.

„Po druhé, pozri si na ruky. Rukávy ti to nezakryjú." momentálne ich mal vytiahnuté po lakte. Stiahol ruky bližšie k telu, „A teraz povedz čo, dopekla, sa deje."

„Cítim..." no nepokračoval, pretože do triedy vstúpil nepriateľ. V nemom šoku mi trvalo, kým som sa postavila. Musela som sa opraviť, bol to učiteľ. Aj Tomas sa naučil používať presvedčenie a pochopil, že niečo je zle. Melissa si nám premeriavala. Naznačila som jej jemným pokývaním hlavy aby sa o nič nepokúsila. Znova som uprela pohľad na učiteľa. Vysoký, v bielej dlhorukávovej košeli a dlhých rifliach s hnedými topánkami. Nicolas mal ruky tesne pri tele. Na učiteľových predlaktiach som si všimla niečo neobvyklé. No predsa dosť známe. Čierne žily.

„Sadnite si." povedal hrubým, celkom príjemným hlasom, ktorý sa mi dostal pod kožu. Mal čierne dlhšie vlasy a zelenomodré oči. Prebehol pohľadom po sediacich študentoch. Tŕpla som. No na nikom sa dlhšie nepozastavil.

Pozrela som na Nicolasa: „Čo to má byť?" šepkala som tak, že on ma mohol ledva počuť.

Zmätene pokrútil hlavou.

„Pri Ervisovi sa ti to nestalo."

Teraz pokýval hlavou rozhodnejšie. Znova som pozrela na učiteľa.

Otvoril triednu knihu a začal zapisovať hodinu. Nicolasove žily zbledli. Vydýchla som si a oprela sa o operadlo. Otvorila som zošit a vzala do ruky ceruzku. Z nudy som zaplnila stránku ďalšou nezmyselnou čarbanicou. Nechápem, prečo nás tu držia. Aj tak sa ešte neučíme.

„Moje meno je Adrian Virt. Som váš nový učiteľ angličtiny. Povedal a vstal, napísal svoje meno na tabuľu úhľadným písmom.

„Budete nás učiť celý rok? Namiesto Pernewovej?" opýtala sa Silvija. Bola pekná, múdra, bystrá. Dievča snov viacerých chlapcov, no už bola zadaná. Jej chalan už ukončil strednú a pracuje.

„Presne tak." usmial sa potencionalista na Silviju.

Sadol si na svoje miesto a prezeral si zoznam mien. Mala som pocit, že pred sebou mám svojho kata. Nepozdával sa mi. Komu by aj hej, no bol iný ako ostatní potencionalisti. Zrejme... silnejší?

Dostala som kŕč do ruky a ceruzka padla na papier. Skôr akoby si Nicolas niečo všimol, stiahla som ruku pod stôl. Bolestivé kŕče sa presúvali po celej ruke až do pleca a prsty sa mi triasli. Čo to má byť?

Celá ruka mi zdrevenela a tak som to už dlhšie nevydržala a vybehla som z triedy. Započula som za sebou ďalšie kroky, no akosi ma to nezaujímalo. Bežala som po chodbe a hľadala bezpečný úkryt. Nakoniec som sa na to vykašlala a proste sa len zviezla po stene na zem. Bola som na hlavnej chodbe. Spoza rohu niekto vybehol, až som sa zlakla. Melissa. Vydýchla som si.

„Čo sa to deje? Môže mi to niekto vysvetliť?" opýtala sa. Bolesť v mojej znehybnenej ruke ustávala. Nicolas prebehol rovno vedľa nás. O dve sekundy už bežal späť k nám.

„Charlotte, čo sa deje?" kvokol si ku mne. Vyhrnula som rukáv sivého trička. Žily boli čierne a okolo nich mi hrala pokožka červenou a sivou, akoby od popola. Pohla som prstami v snahe rozhýbať si znova ruku.

„Čo ti to, doriti, spravil?" vzal ma za ruku.

„Spočiatku to bolo niečo také, ako tie kŕče čo som si už pár krát od potencionalistov vyslúžila. No toto... akoby mi amputovali ruku. Nedokázala som s tým nič robiť." snažila som sa to vysvetliť čo najpresnejšie.

„Kto je ten Adrian?" opýtala sa Melissa.

„Potencionalista." povedal Nicolas a ani nezdvihol zrak.

„Čo robí potencionalista na našej škole?" opýtala sa zaskočene Melissa.

„Zrejme nie každý si žije v chatkách v lese alebo v katakombách." povedala som, „Však Nicolas je živým príkladom." zamerala som sa na ňho, „Aký je silný?"

„Dosť. Najsilnejší akého som doteraz videl. No silnejší odo mňa nie je." v jeho hlase nebola ani štipka chvastúnstva.

„Nicolas... on mi je povedomý." vytisla som zo seba nakoniec a hýbala som rukou aby mi prešla bolesť.

„Aj mne Charlotte." vzdychol, „Už sme sa stretli."

„Ako ste sa mohli stretnúť, keď teraz hovoríš, že si silnejšieho ešte nevidel?" opýtala sa Melissa. Podobne by som na jej mieste sformulovala otázku aj ja.

„Lebo prvý krát som bol neskúsený a rozprával sa s ním dokopy päť minút. Ani toľko."

„O koho sa jedná?" opýtala som sa. Melissa pozorne počúvala. Vytŕčajúce vlasy si strčila za ucho a modrými očami bažila po vysvetlení.

„V tú noc, keď sa mi takmer podarilo zabiť Andyho, ma jeden potencionalista zastavil. Prekazil mi to. Následne som sa prebudil až v elektrárni, no potom, keď som sa snažil ujsť, tak ma znova uspal a už ho nebolo. Vtedy povedal, že je neaktivista, no následne vyšiel s argumentom, že doba sa mení."

„Chceš povedať, že Adrian je teraz možno novým vodcom potencionalistov?" ozvala sa Melissa a vyslovila tú otázku skôr ako ja.

„Evidentne." povedal Nicolas.

Melissa len prikývla.

„Ale..." povedala som a začala vstávať, rovnako ako oni dvaja, „v poslednom čase som zistila, že skupiny už nie sú priamo ohraničené. Teda je tu malé percento, že môže byť aj v inej skupine, aj keď tomu neverím. No nič to nemení na veci, že by nás najradšej videl mŕtvych."

Melissa stisla pery a Nicolas prikývol. Melissa ťažko prijímala fakt, že koľkých nepriateľov máme. A koľkých ich vlastne máme? Potencionalisti, Ethanova skupina, tá druhá skupina, do ktorej voľakedy patril Leo, no tá nás našťastie neohrozuje. Zrejme sa štítia Ethana. Neaktivisti sa nerátajú a následne zostali jasnovidci, z ktorých je len malé percento a bojovníci, ktorí nám svojím spôsobom pomáhajú. Vďaka Ronne.

Nicolasovi zavibroval mobil: „Tomas odkazuje, nech sa vrátime. Aj tak sme už v podozrení."

„Ak sa tam vrátime všetci naraz, nebude to hlúpe?" opýtala sa Melissa.

„Adrian si vie spojiť dve a dve. A navyše, spravil to on. Je mi to absolútne jedno. Každý vie, že vy dve ste dobré kamarátky a čo sa mňa týka, som najväčší strachopud čo sa mojich sestier týka." uškrnul sa. To bola pravda.

„Fajn tak poďme." povedala som a vybrali sa k triede.

Po škole ma znova čakal Leo. Bolo to od neho zlaté.

„Nemusíš ma takto čakať každý deň." zasmiala som sa.

„Ja viem, lenže dnes som chcel tráviť deň s tebou." povedal, vzal ma za ruky a potiahol k sebe. Jeho pozornosť zaujala moja pravá ruka, „Čo s ňou máš?"

„To je nadlho. Nechcem to riešiť, dobre? Nie teraz."

„Niekto ti ublížil a ty to nechceš riešiť?" pozrel na mňa vyčítavo.

„Leo..."

„Charlotte." povedal rázne. Vzdychla som a poobzerala sa, či nás niekto nepočuje.

„Máme nového učiteľa. Adrian. Je to potencionalista."

„Čože?" vyjavene na mňa pozrel.

„Potencionalista, s ktorým sa už Nicolas stretol v tú noc, keď takmer zabil Andyho. To Adrian mu to prekazil. A navyše, Nicolas vraví, že je to najsilnejší, no nie silnejší od neho, z potencionalistov, ktorých poznal a ktorých videl. Vedel kto sme. Spoznal nás. No a potom mi ublížil spôsobom, že si to odniesla moja pravá ruka."

„To mala byť výstraha? Vypočítavosť? Je možné, že je nový vodca potencionalistov?"

Prikývla som: „Ale neviem, čo to malo znamenať. Či výstraha a lebo sa s nami zahráva. Od tej hodiny sme ho už nestretli. A čo je rovnako hrozné, učí nás anglinu." zamrnčala som a oprela si čelo o jeho hruď.

„Ach áno, maturity." povedal, „A čo ruka?"

„V pohode." prezrela som si ju. Bola mierne červená a mala som pocit, akoby som mala svalovku, alebo niečo podobné, „Len mi teraz nepovedz, že si plány na dnešok zrušil. To nech ťa ani nenapadne. Ja si chcem užiť a nie oplakávať beznádejnosť situácie." pohrozila som mu prstom. Usmial sa.

„Tak nastúp." povedal a popohnal ma. Tešila som sa, čo nám vymyslel. Samozrejme, podobné výlety som už vymýšľala aj ja, no teraz som akosi svoju šancu nedostala.

Na moje prekvapenie, odišli sme z Thetfordu, dokonca prešli až za Brandon.

„Nespomínal si nejaký dlhý výlet." povedala som keď už som nedokázala ostať ticho. Bola som veľmi zvedavá.

No Leo sa len pousmial a pokračoval po ceste ďalej.

„Aspoň mi povieš kam ideme?"

„Nechaj sa prekvapiť." usmieval sa ďalej.

„Tak len kontrolná otázka. Že z toho, nech už je to čokoľvek, vyviaznem živá?"

„Dúfajme." zaškeril sa a konečne na moment pozrel na mňa.

„Leo!" zvolala som jednak vyplašene, ale s úsmevom na perách.

Zastavili sme na letisku. Leo zaparkoval a vystúpil. Nasledovala som ho. Videl, že sa cítim trocha nesvoja a tak ma objal jednou rukou. Pokračovali sme ďalej až sme podišli k jednému menšiemu lietadlu. A keď som uvidela kto tam stojí, nadvihla som obočie.

Ben sa uškŕňal: „Už som si myslel, že sa vás nedočkám."

„Ako ste to vybavili?" opýtala som sa prekvapene a s rešpektom sledovala tu mašinu pred nami.

„Známosti." usmial sa Ben a poodhalil trochu predĺžené tesáky od adrenalínu.

„Jasné." povedala som ironicky, „Kde je pilot?"

„Stojí pred tebou." povedal Leo pokojne.

Stuhla som. Niežeby som im neverila, ale predsa. Ben si to všimol.

„Čo si si myslela, že som robil za tú dobu, čo sme sa s Leom nevideli? Bral som to ako príjemné spestrenie." usmial sa, „Takže nastupovať."

Dvere bieleho lietadla sa vyklopili nahor. Prvá som vstúpila ja, za mnou Leo a následne Ben za volant.

„Čo je to za model?" opýtala som sa. Niežeby som sa v lietadlách vyznala.

„Cirrus sr22. Pekná mašinka." povedal Ben a už sa pripravoval na jazdu. Nasadili sme si slúchadlá s mikrofónmi a zapásali sa.

„Nemusíš sa tak báť." povedal Leo. Usmiala som sa a až potom si všimla, ako veľmi mu stískam ruku.

„Prepáč, ja len. Je iné, keď cestuješ v osobnom lietadle so skúsenými pilotmi ako v takomto menšom s..."

„Len to kľudne dopovedz." zasmial sa Ben.

„Niežeby si bol neskúsený... no, nemyslím si, že lietanie je na tvojej dennej rutine."

„To nie, no dnes som si preskúšal lietanie, ak ťa to upokojí. Všetko prebehlo hladko a inak to nebude ani teraz." usmial sa na mňa. Motory sa rozbehli a lietadlo sa pohýňalo dopredu.

Vzlietli sme a ja som sa nadýchla. Sledovala som, ako sa zem pod nami zmenšuje, rovnako ako aj letisko a naskytuje sa nám čoraz väčší výhľad na okolie. Až keď sme prestali stúpať a boli sme dostatočne vysoko som povolila stisk a Leo ma začal hladiť palcom. Pozreli sme si do očí a usmiali sa. Oprela som sa čelom o okno sa sledovala ten výhľad. Brandon mám bol ako na dlani. Všetko sa zdalo také maličké a ja som pohľadom prechádzala tie známe ulice, ktorými som tak často chodievala. Uvidela som našu školu, pizzériu, obchod a sklady, rieku a kanál, a pľac, na ktorom kedysi stál náš domov. Zamurkala som. Nebudem plakať. To čím sme teraz, to s kým som teraz si vyžiadalo nejaké obete. Našla som aj Daveov dom, blízko lesa, kde sme boli na oslave jeho narodenín. Bolo to už tak dávno. Našla som aj Tomasov dom. A, síce mi to trvalo pár minút, aj ten pochybný hotel v ktorom Leo dočasne býval a potom mi padla do oka elektráreň a kostol s cintorínom. Sledovala som ten obrovský les, ktorý bol najväčšou dominantou toho všetkého. Tak prostý, na pohľad bezpečný, pravdivo tajomný a nebezpečný.

Pokračovali sme ponad Weeting, s ktorým ma spomínali ešte celkom čerstvé spomienky a nezodpovedané otázky. Musím zistiť viac. O mame, ale zároveň aj o tom, čo poháňalo Ethana aby nám ohľadom tejto veci pomohol.

Nad Weetingom Ben naklonil lietadlo na pravú stranu, začal krúžiť doprava a ja som cez Leove okno sledovala ako krúžime nad dedinkou a následne sa vybrali rovno ponad les na Thetford. Pod nami sa črtali nenápadné domčeky Santon Downhamu. Možno som tam bola dokopy tri krát. Nič špeciálne, iba malá dedinka s pár domčekmi.

Prechádzali sme nad Thetfordom a mne sa to mesto zdalo väčšie, než som si myslela. Niežeby sa mi tam nepáčilo, no nové začiatky bývajú ťažké. No dôležité bolo, s kým trávite nové začiatky. Lebo tí ľudia, ktorých milujete a ktorý sú pri vás vám to viditeľne uľahčia. Preplietla som si s Leom prsty. Ben zvona naklonil lietadlo a teraz sme spravili obkľuku na ľavú stranu a blížili sa späť k Brandonu. Boli sme nad lesom, keď Ben vyhlásil: „A teraz sa pevne držte."

Lietadlo závratne pridalo a začalo stúpať. Prsty som zakvačila do sedadla a videla som, že Leo na tom nie je inak. Pevne sme sa držali za ruku, no i napriek tomu sme sa usmiali. Vlasy sa mi spoza chrbta uvoľnili a padli mi nad hlavu. Ak by som nemala pás, už by som sa nepekne udrela.

Zvýskla som a následne sa zasmiala, keď sme boli už úplne dole hlavou a započula som Lea: „Paráda!"

Znova sme sa vyrovnali a vlasy mi padli späť na plecia. Bola som nadšená. Leo má proste štýl. Nehovoriac o Benovi, ktorý vždy príde s niečím nečakaným.

Vzlietli sme medzi oblaky. Neboli to žiadne veľké, keďže dnes bol pekný slnečný deň, ale teplota tomu nenasvedčovala. Sledovala som oblaky a nechala sa pohltiť tou atmosférou. Pozrela som na svojho milovaného, s ktorým som sa po celý čas držala za ruku. Jemne sa usmial ale aj tak som vedela, že pod perami skrýva predĺžené tesáky. Ben ich neskrýval, ten mal z lietania nesmiernu radosť. Tesáky sa im predĺžili len v návale adrenalínu v krvi, tak ako keď bojujú alebo lovia. Či som sa bála? Nie. Ani Bena, ani Lea nie. Už dávno nikomu nevinnému neublížil. Naposledy to boli, no, moji priatelia.

Rýchlo som odohnala zlé myšlienky a všimla si, že postupne klesáme. Až mi to bolo ľúto. Koľko sme boli na nebi? Možno i hodinu?

Ben bezpečne pristál a len čo sme zastali, dali sme si dole slúchadlá. Leo vystúpil a potom pomohol aj mne. Hodila som sa mu okolo krku, čo zjavne nečakal.

„To mám začo?" opýtal sa a ucítila som jeho pery ma mojom líci.

„Za tento výlet." usmiala som sa a konečne ho nechala voľne dýchať. Usmiala som sa na Bena.

„Za málo, rád som si to po dlhom čase zopakoval." zaškeril sa, tentoraz už bez tesákov.

„Koľko sme boli v oblakoch?" opýtala som sa.

„Asi hodinu a pol." odhadol Ben. Takže som dobre rátala. aj slnko bolo nižšie, „Idem túto mašinku zaviesť naspäť a keby niečo, ozvite sa alebo sa vidíme u Ervisa." rozlúčil sa a nastúpil.

„Čo budeme robiť my?" našpúlila som pery.

„Ideme domov."

„A kam? Lebo máme relatívne tri domovy." zasmiala som sa.

„Dobrý postreh." usmial sa a priblížil sa ku mne a pošepkal: „Tam kde budeme mať kľud."

Myklo mi kútikmi úst a na rukách a zátylku mi naskočila z jeho hlasu husia koža.

Nakoniec sme skončili u nás, lebo Nicolas šiel za Keyshou do nemocnice. Dnes som to žiaľ nestihla. Hádam jeden deň bezo mňa vydrží. Už sa teším, kedy bude naspäť doma. Len tak tak sme ten incident ututlali a bola som rada, že sa otec ešte nezastavil doma. Dlho už nebol doma. Ale ani sa nečudujem. Za tie dni, čo bol tu a nie v práci má čo doháňať, nie je to len tak. A úprimne, už by som rada zavítala do Weetingu. Ako za dedkom, tak aj za milou predavačkou v kvetinárstve. Aj keď sa to nezdalo, tiež mi v tom čase pomohla.

Položila som školskú tašku na chodbu, prešla vľavo cez priestrannú obývačku do spojenej kuchyne, odkiaľ viedli schody na prvé poschodie, k naším izbám. Otec tentoraz vlastnú izbu nemal, takže teoreticky by spával v obývačke. Aj tak je tu raz za uhorský rok. Však doma nemal pomaly ani osobné veci. Teraz nemáme žiadne. Žiadne fotky, albumy, sošky alebo podobne.

Zaklipkala som očami aby som zahnala slzy a naliala si pohár vody. Vypila som ho dodna, keď Leo vošiel do kuchyne, smerujúc si to k chladničke.

„Nie si hladný? Smädný? Niečo pripravím." ponúkla som mu.

„Ja sa obslúžim sám." ozval sa od otvorenej chladničky. Keď som pozrela jeho smerom, vydesila som sa. No bolo neskoro. Tresol dverami a rovnako o ne tresol mňa.

„Leo!" skríkla som. Pazúre, ktoré som pred sekundou zahliadla, keď držal dvere chladničky, mi prepichli látku. Šikovne mi priklincoval ruky k dverám chladničky, bez jediného škrabanca.

„Nechaj ma obslúžiť sa." povedal a teraz som už pochopila, prečo ma tak zamrazilo keď sa mi prihovoril ešte na letisku. Ako som mohla byť taká nevšímavá? Bol hladný. Adrenalínová jazda mu len hlad podporila. Jeho oči boli čierne a hladné. Bez štipky emócie.

„No tak Leo ovládni sa!" zvolala som. On sa len pousmial a odhalil ostré tesáky.

„Prečo z toho robíš taký problém?"

„Koľko si nejedol?" ignorovala som jeho doternú otázku. Hľadel na mňa a neodpovedal mi, „Koľko si nejedol?!" zvrieskla som, no to ma už schmatol pod krkom a celou váhou sa o mňa oprel. Rukami som sa ho snažila odtlačiť, no bezúspešne. Jednoducho ich zovrel vo svojej mocnej ruke.

„Leo ja ti nechcem ublížiť..." začala som a odťahovala hlavu najviac ako to bolo možné, aj keď sa bavíme o centimetroch, „Ale ak ma nenecháš na pokoji, budem musieť zakročiť."

Akoby moje slová prepočul. Jeho tesáky som ucítila na tepne. Zahrešila som a dlane nastavila k jeho hrudi. Okamžite preletel kuchyňou a zastavili ho až schody. No okamžite sa začal dvíhať. Nečakala som ani o sekundu dlhšie. Prešla som cez obývačku, rozrazila dvere a zabuchla ich. Možno ho to spomalí. Na stotinu sekundy.

„Ben!" potešila som sa. Zišla by sa mi pomoc.

Usmial sa. V ruke držal Leovu tašku. Zrejme si ju u ňho zabudol.

„Pomôž mi!" bežala som k nemu. No on pustil tašku a v sekunde do mňa silno narazil, že som nemala šancu udržať sa na zemi. Spadla som do premočeného trávnika a Ben ma priklincoval k zemi a díval sa na mňa rovnakými hladnými očami. Ani som si nevšimla, kedy Leo rozrazil dvere a bol už takmer pri nás.

„Doriti aj s nočnými tvormi." zanadávala som a Leo okamžite odhodil Bena.

„Tá je moja." zavrčal. Neveriacky som na nich hľadela. No dlhšie som nečakala a rozbehla sa ulicou. Ako to, že sú hladní? Prečo to neustrážili? Pri tomto chovaní sa čudujem, že si ma nepodali ešte v lietadle. Čo to má znamenať? Správajú sa, akoby nejedli vyše týždňa.

Bežala som ako o život. Už dlho mi oň nešlo. Alebo sa mýlim? Zastala som. Útekom nič nevyriešim. Leo s Benom už boli takmer u mňa. Utvorila som si štít a dúfala, že zaberie. Rozbehla som sa im naproti a doslova vyskočila na Lea. Myslela som, že ho aspoň zrazím k zemi. Ha, aké naivné. Oblapil ma a ja som nemala kam ujsť. Roztrasenou rukou som mu začala šmátrať vo vačku, zatiaľ čo druhou som sa od neho odtláčala a Ben nás nebezpečne obiehal. Ako sa budú správať keď vytriezvejú? Prešla som mu rukou do zadného vačku na rifliach a konečne našla to čo hľadala.

Prehodila som si ich do lavej ruky a pravou mu vrazila päsťou. To ho prinútilo pustiť ma, aby udržal rovnováhu. Niežeby som bola nejaká silná. Bez mágie by to bolo ako láskyplné pohladenie.

Zrútila som sa k zemi a v čas utvorila štít, takže Ben cezeň len preletel. Rozbehla som sa k Leovmu autu. Odomkla som a rýchle naštartovala. Teraz sa ukáže, ako si viem poradiť v takýchto situáciách s autom. Asi nijak. Hádam sa ma Leo nepokúsi za toto zabiť ešte raz. Vyšla som na cestu, no oni dvaja ma nasledovali. Načo? Však vonku sa potuluje veľa iných ľudí. Samozrejme, táto myšlienka sa mi nepáčila, no pud sebazáchovy hovoril za všetko.

Odbočila som z ulice, keď som niekoho hneď na rohu zrazila. V šoku som vykríkla a hnala sa von z auta. Prešla som dopredu a to sa už Makoto zdvíhal zo zeme.

„Ešteže mám dobré reflexy." povedal a pošúchal si temeno.

„Čo tu robíš aj ty?" zvolala som na neho.

„Raz sa vyberiem na návštevu a dočkám sa tohto?" pozrel po mne.

„Mal si si nájsť lepší čas na návštevu." povedala som a práve sa na rohu obajvili Leo a Ben.

„Čo sa to deje?"

„Ak hneď nezdrhneme, budeme neskorou večerou." povedala som.

„Verte mi, to by bol ešte ten lepší prípad." ozvalo sa za nami a naraz sme sa otočili. Stál tam Adrian v celej svojej kráse.

/////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////