38. časť

„Charlotte nedotýkaj sa jej!" zreval Nicolas.

Okamžite som stiahla ruku a pozrela sa ponad plece.

„Musíme ju odtiaľto odviezť." povedal keď si k nej kľakol.

„Nicolas, ona je mŕtva." povedala som zúfalo.

Zadíval sa na ňu. Dotkol sa jej líca a následne zmraštil tvár a mierne sa prehol.

„Nicolas! Čo sa deje?"

Nahol na do boku a začal vykašliavať krv.

„Nicolas!" vyplašene som na ňho pozerala. Na zemi bola čoraz väčšia mláka a jeden pramienok sa mu pustil aj z ucha. Začal chrapčať, lebo krv sa mu hromadila aj z nosa.

„Nicolas." už druhý krát za tak krátku chvíľu ma hlas zradil. Nemôžem prísť aj o ňho. Leo mi zovrel zápästie. Prerývane dýchal. Čo sa to, dopekla deje?

Následne Nicolas prestal vykašliavať krv. Narovnal sa. Utrel si krv z nosa aj okolo úst, no na ruke mu po nej neostala ani stopa. Jednoducho zmizla.

Keysha sa prudko nadýchla. Roztvorila oči a rozkašlala sa. Vyzerala na tom zle. Ale žila. Vydýchla som si.

„Čo to dopekla znamenalo?" pozrela som po Nicolasovi a Leov stisk ma začínal bolieť.

„Čierna mágia." povedal teraz už úplne kľudne, akoby sa pred pár sekundami nič nestalo, „Bolo na ňu použité kúzlo zástavy srdca. Mali sme šťastie."

„Si v pohode?" pozrela som mu do očí.

Prikývol a zobral Keyshu opatrne do rúk a postavil sa.

„Leo?" prezrela som si ho.

„Som v poriadku."

Zamračila som sa: „Nie si. Moja ruka sa už neprekrvuje, takže to asi nebude len taký priateľský stisk."

Pustil mi ruku.

Vzala som mu tvár do dlaní. Bojoval s bolesťou. Pozrel mi do očí.

„Kde si zranený? Vieš vstať?"

Prikývol a pomaly s prerývaným namáhavým dychom vstal, no takmer ma prevalil. Teda, mala som čo robiť. Až teraz som si všimla, že má prerezané a zakrvavené celé tričko. Vyhrnula som mu ho. V mieste, kde má srdce, mal veľmi škaredú ranu. Vyvalila som oči.

„Už sa to hojí." povedal s ťažkosťami.

„Ty... ty si si vybral dýku." hlesla som šokovane. Stiahla som mu späť tričko. Objala som ho, aby vedel udržať stabilitu, keďže na jednu nohu kríval. Pomaly sme sa vybrali preč. Už tu nemôžme zostať ani o minútu dlhšie.

„Nepoznáš nenápadnejšiu a rýchlejšiu cestu?" opýtala som sa Nicolasa.

„Práve tú som mal v pláne nájsť."

„A vieš ju nájsť?"

„Pomôž mi." otočil sa ku mne. Mal starosti o Keyshu aj Lea. Rovnako ako ja.

Dobre som vedela kam týmto mieri. Lotty a Leon v katakombách dva krát boli. A dokonca sme tu boli aj zo školy. No nepamätala som si to.

„Ja neviem Nicolas." povedala som.

Vzdychol. No potom znova pozrel po mne: „Poznám jeden spôsob. Ale nebude sa ti páčiť."

„Nemáme čas povedz čo..."

„Hlasy."

To mi úplne stačilo. Nemo som hľadela na ňho. Stačilo mi, keď ich počul on. A teraz ich mám počúvať dobrovoľne? Skôr než vyjdeme von, tak sa zbláznim.

Pokývala som hlavou.

„Charlotte." povedal, akoby ma karhal. Zovrela som pery.

Fajn. Ak ich doteraz moja myseľ utláčala, možno to bude vedieť aj potom. Možno. Zatvorila som oči. Sústredila som sa na hlasy.

„Charlotte." ozvala sa žena a následne muž: „Charlotte."

Otvorila som oči. Nicolas s Leom ma pozorovali.

„Doprava." povedala som, zatiaľ čo som počúvala to nezrozumiteľné šepkanie. Blúdili sme uličkami a snažili sa ísť najrýchlejšie ako sme vedeli. Po piatich minútach som začínala byť zúfalá.

„Vydrž to Charlotte." povzbudzoval ma Leo, „Ja viem, že to vydržíš."

Ani som si neuvedomila, že som od nervozity zarývala nechty do jeho boku.

„Vieš ako to viem?"

Pokývala som hlavou. Snažil sa ma rozptýliť.

„Pretože ty zvládneš všetko. Ty si ten oporný bod v mojom živote. Keď som ťa konečne začal vidieť z iného svetla, uvedomil som si, že ty si ten dôvod, prečo si uchovať hrdosť a nebyť ako ostatné nočné tvory. Lenže niekedy sklamem. Sklamem, pretože ťa nemám pri sebe. Si pre mňa cenná, Charlotte."

Takmer som sa rozplakala. Moja psychika bola na dne a tieto slová ma ubíjali. Ranili. Dojali.

„Milujem ťa Charlotte." ozval sa pri mojom uchu. Vyhŕkli mi slzy. Ak sa moje srdce zotaví z toľkej bolesti a moja psychika sa dá dokopy, budem najšťastnejším človekom. Ako to Makoto môže vydržať? Ako to dokázala vydržať mama?

Nicolas sa zatackal.

„V pohode?" opýtal sa Leo. Ja som nevládala hovoriť. Nieto premýšľať. V hlave som mala prázdno. Iba hlasy sa mi ozývali ako ozvena, ktorá nikdy neskončí.

„Áno. Charlotte, tu je slepá cesta!"

Podlomili sa mi kolená a takmer sme s Leom padli. Zaprel sa do steny a tvár sa mu od bolesti zmraštila. Roztrasene som sa narovnala. Predpažila som ruku a tá sa mi triasla ako strom vo vetre. Vlna odrazila poklop, na ktorom bola ešte zemina. Cestu nám osvetlil mesiac, no i tak to nebolo nič moc. Uvidela som v stene vsadený rebrík. Nicolas začal pomaly liezť, no nedarilo sa mu.

V otvore sa objavila hlava: „Ukáž, ja ju zachytím."

„Melissa?!" pozrel na ňu šokovane Nicolas.

„Na to nie je čas, tak pohni!" povedala. Po tomto jej rozhodnom tóne už Nicolas neváhal. Vytiahli Keyshu, následne Lea a Nicolas podišiel ku mne.

„Už sa netráp Charlotte. Zastav ich. Umlč ich." chytil ma za bradu a pohladil po vlasoch, „Zvládla si to. Zachránila si Keyshu a Lea."

Pozerala som mu do tmavých hnedých očí.

„Ty ich už nechceš počúvať. Chceš od nich pokoj, však?"

Prikývla som.

„Tak chci." povedal. Chcieť. To bolo prvé na čo som dokázala pomyslieť. A čo chcem. Pomôcť. Ochrániť. Milovať. Hlavne milovať. No na to nie je čas. Nechcem už tie hlasy. Nebudem ich už viac počúvať. Musím zachrániť tých, na ktorých mi záleží.

Ostalo ticho. Zažmurkala som. Nicolas sa usmial. Spolu sme vyšli von a ja som s údivom sledovala Melissu.

„Čo tu robíš, preboha?" opýtal sa Nicolas, „Niežeby som sa z teba netešil, no bol by som pokojný, keby si nebola tu lebo..."

„Pod nohami mám sídlo potencionalistov? Áno, ja viem."

S nadvihnutým obočím sme na ňu pozreli.

„Počkať, čo? Ako o nich vieš?"

„Myslím, že nemáme čas na vysvetľovanie." povedala Melissa.

„Och, áno." povedal Nicolas a vzal Keyshu na ruky. Melissa mi pomohla podoprieť Lea, no zdalo sa, že už je na tom lepšie.

„Kam ideme?" opýtal sa.

„Do nemocnice. Necháme ťa s Keyshou tam. Ja, Nicolas a Malissa ideme k Ervisovi."

„Ja nepôjdem do..."

„Leo." karhavo som na ňho pozrela, „My to zvládneme. Vy by ste boli len na príťaž. Musíš sa vyliečiť. A budeš mať pod dozorom Keyshu."

„A myslíš že je dobrý nápad keď Melissa pôjde s vami?"

„Nejlepší." povedala som a Leo, Nicolas a Keysha si sadli dozadu. Melissa na spolujazdcovo miesto a ja za volant. Super, Leove auto som ešte nešoférovala. Vyrazili sme z cintorína a kašlala som na rýchlosť. Hlavný cieľ bola nemocnica.

Zaparkovala som pred nemocnicou a Melissa vybehla z auta: „Zavolám pomoc!" povedala a už jej nebolo. Otvorila som zadné dvere a pomohla Leovi von z auta.

„Naozaj tu nemusím zostať."

„Ale zostaneš. Jedna noc ti neublíži. Potrebujem, aby si strážil Keyshu. My sa postaráme o ostatné, dobre? Len jedna noc." pozrela som mu do očí. Nakoniec prikývol. Nicolas už otváral druhé dvere, keď Melissa vybehla von aj s prepravným vozíkom a lekármi. Naložili Keyshu a zaviezli ju dnu. Šli sme im v pätách.

„Čo sa stalo?" opýtala sa doktorka.

„Autonehoda." vyhŕkla Melissa. Pozreli sme po nej.

„Dobre, pozrieme sa na to." povedala doktorka, „Vy dvaja ma nasledujte." pokynula mne a Leovi. Nicolas tam ostal stáť s Melissou. Lea takisto zobrali na ošetrovňu.

„Čo sa tam stalo?" pozrela na mňa, „Viete mi povedať mená?"

Takmer som povedala, no za mnou sa objavil Nicolas.

„To nebude potrebné. To dievča ošetríte. Políciu volať nebudete."

„Ale potrebujem meno na záznamy." povedala hypnoticky.

„Volá sa Keysha. Viac vám netreba."

Prikývla.

„Odkedy vieš presviedčať ľudí?"

„Učím sa zajazdy." zaškeril sa.

„Nicolas! Charlotte!" zvolala Melissa vo dverách a modré oči mala plné strachu, „Sú tu."

Rozbehli sme sa k dverám a Nicolas ju stiahol a ochranársky sa pred nás postavil.

„No doriti." povedal.

„Je ich veľa?" opýtala som sa.

„Je tu Ethan." povedal a privrel dvere.

„Čo teraz?" opýtala som sa.

„Kto je Ethan? Potencionalista?" ozvala sa Melissa.

„Nočný tvor." povedal Nicolas, „S čiernymi očami, ktoré menia farbu, pazúrmi a tesákmi." znázornil tesáky.

„Taký ako je Leo?" opýtala sa a na vysvetlenie dodala, „Keď sme sa ponáhľali do auta, pazúry mal vystrčené a oči úplne čierne."

„Lenže Leo je, oproti nim, ten najväčší dobrák." palcom ukázal za seba, „A odkiaľ vieš o potencionalistoch?"

Sklopila zrak: „Pred pár dňami nás prepadli a zabili moju rodinu."

„Čože?!" vyhŕkol Nicolas. Aj mne sa to zdalo rovnako nezmyselné.

„Mám sa pýtať čo ste tam robili vy?"

„Ako som už povedal, nechceš mať s nami nič spoločné."

„No už máš smolu." povedala som a trpko sa usmiala.

Na chodbe sa ozval krik a my sme okamžite odstúpili odo dverí.

„Na koľkom poschodí sú Leo a Keysha?" opýtal sa Nicolas sledujúc dvere rovnako ako ja a Melissa.

„Nie na tomto, vzali ich vyššie." povedala som.

„Tak ich vyššie nemôžme pustiť." povedal.

„A čo chceš spraviť? Hodiť sa priamo na nich?"

„Presne tak. Budeme bežať. A neobzerať sa, dobre?"

Nadýchla som sa: „Fajn."

„Iné mi neostáva." povedala vystrašene Melissa. Rozbehli sme sa, rozrazili dvere a rozbehli sa k východu. Niektorí ľudia na zemi mali preseknuté hrdlo.

„Tam sú!" zrúkol Ethan. Nedalo mi to a otočila som sa. Ethan s ďalšími piatimi nočnými tvormi sa rozbehli na nás.

„Bežte!" zvolala som a pridali sme najviac ako sme vedeli. Vybrala som z vrecka kľúče a len čo sme vyšli von, auto sa odomklo a my sme čo najrýchlejšie nastúpili. Nicolas okamžite naštartoval, zatiaľ čo ja som sedela vedľa neho a Melissa vzadu. Nočné tvory boli pri aute, keď Nicolas zaraz cúvol.

„Pozor!" zvolala Melissa odzadu. Otočili sme sa. Potencionalisti. Ešte toto nám chýbalo.

„Preč! Preč! Preč!" kričala som a už sme uháňali z parkoviska.

„Kam?"

„Čo je to za otázku? Do sídla. Tam sa nedostanú." pozrela som po ňom. Upaľovali sme osemdesiatkou, no nočné tvory nám boli v pätách. Len čo sme opustili Brandon, už sme šli stodesiatkou. Náhle Nicolas pribrzdil, div som nekončila na kapote napriek pásu, a zabočil do lesa. Tu musel ísť kvôli lesnej ceste pomalšie a potencionalisti v aute a bežiaci noční tvorovia nás doháňali.

Len čo sme zastali pred sídlom sme vystúpili a bežali do sídla. Takmer ma trafil čierny tieň, no Melissa ma včas potiahla k sebe. Prešli sme cez dvere, no Melissa narazila do neviditeľnej zábrany.

„Nemôžem prejsť!" zvolala. S Nicolasom sme ju potiahli dnu. Takmer sme to nestihli lebo už vo dverách stál Ethan a snažil sa prejsť, no tiež narazil na zábranu. No pre istotu sme sa držali ďalej. Aspoň som sa mohla vydýchať. Srdce mi splašene bilo. Dnes máme ozaj šťastie.

Potencionalisti začali útočiť na naše ochranné kúzlo, no nedospeli k ničomu.

„Ako to?" opýtal sa Ethan.

„Niečo nám v tom bráni." povedal jeden potencionalista. Ak by som tieto vzťahy tak dobre nepovedala, myslela by som si, že spolupracujú.

Ethan pozrel na mňa. Preglgla som.

„Ako sa vám to, dočerta, podarilo?" opýtal sa a zaskočil ma jeho kľudný, prekvapený tón hlasu, „Ako?!" zrúkol, až sme sa s Melissou mykli.

Nicolas podišiel bližšie a premeral si ostatných. Dokonca nedokázali ani poškodiť toto sídlo. Bola som rada, že autá boli teraz úplne nepodstatné.

„Budeš tu stáť bezvýznamne celý večer, alebo konečne odpáliš?" opýtal sa pokojne Nicolas.

Ethan na ňho pozrel ako samotný diabol: „Vrátim sa. A potom to oľutujete. Oľutujete všetko." povedal a otočil sa na odchod. Následne sa rozbehol a jeho poskoci za ním. Potencionalisti si nás premerali s neskrývanou zvedavosťou. Následne nastúpili do auta a už ich nebolo. Vydýchla som si. Konečne.

„Takže sú jasnovidci, potencionalisti, bojovníci, ľudia a nočné tvory, ktoré sa delia na dve skupiny?" zopakovala Melissa a Ervis prikývol.

„A ešte naša skupina." dodal Ben. Všetci už boli poriadku, len ich ešte pobolievali zranenia z boja.

„Chápem a vy ste poskladaní z ľudí, nočných tvorov, jasnovidcov a bojovníkov však?" Nicolas prikývol a chcel niečo dodať, no nenechala ho dohovoriť, „Neznášam potencionalistov! Zabili mi rodinu." povedala a jej názor potvrdzoval jej výraz.

„Ehm," upriamil na seba Nicolas, no do očí jej nepozrel a ťažko hľadal ďalšie slová, „Ja som potencionalista." povedal so zovretými perami a sklopeným pohľadom.

„Čo?" prekvapene po ňom pozrela Melissa.

„Ja a Ervis sme potencionalisti." povedal nervóznejšie. Pohľad mal stále zapichnutý do zeme, akoby bol koberec tou najzaujímavejšou vecou na svete.

„Ale..." začala, no Makoto ju prerušil.

„Nie všetko napohľad zlé aj musí byť zlé. O tom je naša skupina."

Pozrela po ňom, no potom sa zase upriamila na Nicolasa: „Ty si potencionalista?" nešlo jej to do hlavy.

Nicolas so stále rovnakým výrazom len prikývol. Nedokázal sa na ňu pozrieť. Záležalo mu na nej. No aspoň jej povedal pravdu hneď na začiatku. Sedeli vedľa seba a tak mu Melissa jednoducho položila ruku na bradu a otočila mu hlavu k sebe. Teraz sa na ňu konečne pozrel.

Pár sekúnd si pozerali do očí, až sa Melissa usmiala: „Mne to nevadí. Zachránil si ma." povedala. Nicolas sa usmial a priblížil sa k nej, pýtajúc si bozk.

„Dobre, toto je už súkromné, tu už nemáme čo robiť." povedal Ben s úškrnom a nechali sme ich osamote. No nezdalo sa, že by sme ich nejako rušili. Už sa venovali iba sami sebe. Usmiala som sa a odišla z miestnosti.

„Tie dva dni ťa takmer zabili, čo?" zaškerila som sa. Vyzeral byť úplne zdravý. Odľahlo mi. Aj Keysha sa má lepšie, jej stav je stabilizovaný a je na infúziách.

„Ani nehovor. Toto mám u teba." povedal a sadol si za volant, ja na spolujazdcovo miesto.

„Poďme na pizzu." povedala som a on sa potichu zasmial, „No a? Chutí sa mi."

„Nič som nepovedal." usmial sa.

„Ale smeješ sa." drgla som do ňho a tiež sa neubránila úsmevu.

„Teraz aj ty." povedal a víťazoslávne sa uškrnul. Naštartoval a vydal na cestu do najbližšej pizérii. Na teraz sme mali od Ethana pokoj, no bála som sa tej jeho vyhrážky. A potencionalisti nás hádam znenávideli ešte viac. Iritovalo ma, že sme pre nich ako nejaká výhra na strelnici. Strelíš tri krát do terča a dajú ti jedného Rotta. Skvelé.

Vystúpili sme a sadli si na vonkajšiu terasu. Bol 17. august a počasie už od rána bolo horúce, čo bolo trochu nezvyčajné. Preto to bolo u Ervisa ako v raji. Les vrhal príjemný tieň a bolo tam o pár stupňov menej ako tu v meste. Mala som na sebe len košeľu a kraťase, na nohách žabky. Aj Leovi som doniesla letnejšie šactvo. V dlhých rifliach by sa roztopil ako nanuk.

Objednali sme si každý vlastný pizzu, zatiaľ čo ja najmenšiu, Leo najväčšiu a zdalo sa, že ju aj celú zje.

„To si vážne taký hladný?" zasmiala som sa.

„Tie ich nechutné kaše boli týranie." povedal, „A nič dobré ste mi nepriniesli."

„Čo také dobré máš namysli?"

„Hocijaké iné jedlo, čo v nemocnici nepodávajú." povedal a vzal si ďalší trojuholník. Už mal polku pizze zjedenú. On si dal obyčajnú s kukuricou a šampiónmi, ja som si dala hawaii.

„Ako to všetko zobrala Melissa?"

„Viac než dobre." usmiala som sa pri spomienke ako ma dnes ráno Nicolas uvítal a usmieval sa ako slniečko na hnoji.

„To je dobre. A ona a Nicolas?" potmehúdsky sa usmial.

Rovnako aj ja.

„Tak to beriem len ako dobré správy." zasmiali sme sa.

„Zaslúži si to." usmiala som sa a oprela sa o operadlo.

Usmial sa, spočiatku sklamane, no potom úprimne. Ako by si náhle spomenul na nejaký moment. Zrejme ten ich spoločný rozhovor, keď ho Leo spútal a nechal sedieť na posteli v jeho izbe a robil mu spoločnosť.

Počkala som, kým dojedol a potom sme zaplatili až moc akčnej servírke, ktorá do nás chcela naládovať ešte dnešné menu, no Leo ju poslal s milým tónom hlasu kade ľahšie, nad čím sa nedalo nezasmiať. Nasadli sme do auta.

„Kam ideme?"

„Do Thetfordu. Chceš niečo z domu?"

„Zoberiem si nejaké oblečenie." povedala som nakoniec a vyštartovali sme.

////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////