36. časť

„A to preto si musel každého tak vyplašiť?" vyčítala som mu.

„Stačí, že ohrození sme ja a ty. Nemusím do toho tlačiť ešte Keyshu a ostatných. A poprosím si späť svoje autíčko."

Napriek situácii som sa musela pousmiať. Strelený braček. Vybrala som si z vačku prívesok na kľúče. Vzal si ho, a popri tom ako riadil ho šikovne navliekol späť ku kľúčom v zapaľovaní.

„Ako vieš, že má problémy?"

„Keď je niekto z nás sám, topí sa v žiali, alebo podobne, čo myslíš, kam by asi tak Ethan šiel?"

„Ale ani nevieme kde Leo bude."

„Tak na diskotéke určite nie. Som si istý, že rovnako ako u každého, aj jeho cesty zavedú do lesa."

Prikývla som.

„Pozri..." začal úprimným hlasom, „Veľmi, veľmi si to vyčítam. Všetko som pokazil. To, že ho už nemiluješ je moja vina a ja to neviem vrátiť späť."

„Nicolas..."

„Ublížil som vám!" prerušil ma a pevne zvieral volant, „Ublížil som vám najviac ako som vedel! Mal som sa lepšie brániť. Mám na to aby som sa lepšie bránil!"

„Už stačí." povedala som a dotkla sa jeho ruky. Hánky mal biele ako tak zvieral volant a uvedomil si to aj on. Pomaly povolil zovretie a aj dych sa mu ukľudnil.

„Prepáč. Ale mňa to tak veľmi mrzí..."

„Napraví sa to..."

„Nenapraví, Charlotte. To je ten problém. Už sa to nedá napraviť." zažmurkal a začal sa sústrediť na cestu. Pustila som mu ruku a viac už nič nepovedala. Nemala som čo povedať.

*Leo*

„Ó, aké dojímavé." ozvalo sa vedľa mňa. Opieral som sa o strom a v tichu lesa si liečil dušu, dokedy sa tu neobjavil návštevník. Okamžite som sa nadľudskou rýchlosťou postavil na nohy. Doteraz tmavomodré oči mi sčerneli. Sledoval som toho tvora s čiernymi očami a špinavoblond vlasmi pred sebou. Spoza neho vyšiel potencionalista. Mal blond vlasy, na ktorých mal čiernu čiapku, celý bol v čiernom, rovnako ako ja a Ethan a mal sivé oči.

„Za to môžeš ty." precedil som po medzi zuby, no nejako som sa na ňho zaútočiť nechystal. On si, narozdiel odo mňa, dýku zo srdca vytiahnuť dokáže.

„Ale ti to páli." povedal ironicky, „Sledoval som vás. Získaval som od vás informácie a čakal na správny okamih. Keď som zistil, kde sídlite, už som neváhal. Aj keď ma prekvapil váš nový spoločník a tá finta s ochranou. Predsa len ste mi úplne neskočili na lep."

„Takí hlúpi nie sme."

„To vidím. Mal som dosť času, aby som vymyslel plán. Rottovci sú slávna rodina, neradno sa s ňou zahrávať. Čo som zistil, keď som zabil Cassandru Rottovú. Chránila ich pred takými ako sme my. Bola jasnovidec. Vedela, čo budú jej deti zač a preto ich chránila vlastným životom. A okrem toho, nevyzerala zle. Vyzerala úžasne. Presne ako Charlotte."

„Tej sa ani nedotkneš!" pohrozil som mu.

„Ešte stále ju obraňuješ? Aj keď ťa nemiluje?"

„Čo si jej to urobil?"

„Zlá otázka. Ja nič. To skôr, čo jej urobil Nicolas. Ako spoločník je veľmi prínosný. Spoľahlivý. A vražedný, čo sa mi hodí."

„To kvôli vám sa znova stal zlým? Nevytrpel si už toho dosť?"

„A ty? Ty si si už toho tiež nevytrpel dosť? Na jedného človeka, alebo tvora, celkom hej. Tromfol si aj mňa. Ale keď mňa tak veľmi baví ubližovať ľuďom a všetkým, čo idú proti mne." diabolsky sa usmial, „Tak rád sa zabávam."

„Ty si chorý šialenec."

„Rád ťa spoznávam." uškrnul sa.

Len som na ňho zazeral.

„A navyše," vykročil ku mne a ja som odrazu zistil, že nemôžem hýbať nohami, lebo mi okolo nich behali tiene, „chcem sa pomstiť. Za môjho bračeka. On bol jediný na kom mi záležalo, takže peknú smrť určite nečakaj." povedal vražedne a chytil ma pod krk. Oblapil som mu ruku a odtláčal ju preč od môjho krku, keď v tom nás niečo vyrušilo.

„Hééj!" ozvalo sa a každý sa otočil tým smerom, „Pozrite sa, koho tu mám." usmial sa diabolsky Nicolas a Charlotte len vydesene pozerala na nás. Len to nie. Držal ju pod krkom, chrbtom k sebe a ruky mala vyvrátené dozadu.

Ethan ma pustil a premeral si Nicolasa: „Ty ma každým dňom prekvapuješ Nicolas."

Nicolas sa odmerane usmial. Zhodil Charlotte pred seba a ona dopadla na všetky štyri. So strachom v očiach pozrela na Ethana. Tak veľmi som jej chcel ísť, pomôcť, ale nevedela som sa pohnúť. Potencionalista ma strážil ako oko v hlave. Nicolas si nás len premeriaval s nič nehovoriacim pohľadom a zloba z neho doslova vyžarovala. Ethan si kvokol pred Charlotte, aby si boli zarovno a zdvihol jej bradu.

„Vy dvaja s Leom ma tak dojímate." povedal posmešne, „Veľká láska, ktorá sa rozpadne na úplné trosky. On sa bude utápať v nekonečnom žiali a ona si to bude vyčítať do smrti. Čo dlho nebude v oboch prípadoch, pretože vás vlastnoručne zabijem."

Nicolas sa pozrel na mňa, premeral si ma a následne pozrel na potencionalistu, ktorý zo mňa nespúšťal zrak. No Ethan ho vyrušil.

„Čo je s ostatnými?"

„Dočastne som sa ich efektívne zbavil." uškrnul sa Nicolas. Ethan vyzeral nanajvýš spokojný. Vstal a surovo potiahol Charlotte za ruku a tackavo sa postavila. Pozrela sa na Nicolasa, následne na mňa. Videl som na nej, ako ju to trápi. Bola to pravda. Ona ma už nemiluje. Ale čo ja? Ja som sa od lásky zbláznil. A teraz to veľmi bolí.

Podišiel s ňou ku mne a diabolsky sa usmial: „A teraz sa pekne dívaj, ako bude pomaly umierať pred tvojimi očami."

Vystrelil som rukami pred seba a okamžite mu ju vytrhol z náručia a odstúpil s ňou nabok. Ethan na nás zmätene pozrel a keď sa otočil, naskytol sa mu pohľad na Nicolasa.

Držal potencionalistu za golier a z očí, uší, nosa a úst mu vychádzali čierne tiene. Prestal sa triasť od kŕčov a Nicolas ho pustil. Padol ako hnilá hruška.

„Amatér." povedal Nicolas akoby to bolo to najtrápnejšie čo kedy videl.

Ethan ho len s rastúcim hnevom sledoval, no stále nechápal ako sa to stalo, rovnako ako ja a Charlotte.

„Ak by bol silnejší ako ja, nemusel by Lea neustále sledovať. Len ovládal klamlivé čary, ktoré z neho robili zdanlivo silnejším, čo ma zmiatlo, a musím sa vám poďakovať, lebo teraz ich ovládam už aj ja." uškrnul sa.

Charlotte ma prudko strhla nabok. Na Ethana zaútočili akési zvláštne tiene. Vyzerali ako pevná hmota. Obalili ho, a jediné, čo som videl bolo ako otváral ústa. Nepočuli sme ho.

„Teraz bežte. Až taký dobrý v tom nie som, neradil by som vám veriť mi." povedal Nicolas a všetci traja sme sa ako napovel rozbehli preč. O chvíľu sa pred nami zjavilo Nicolasovo auto a Charlotte si sadla dozadu, zatiaľ čo ja na spolujazdcovo sedadlo. Nicolas naštartoval a prudko pridal, až nás to stlačilo do sedadiel a po ceste sme sa vydali do sídla.

Nicolas si až po dobrých pár minútach neustáleho pozerania do spätného zrkadla vydýchol: „Super. Takže pred tým hlavným problémom sme ušli. Teraz nás čaká druhý."

„Aký?" pozrel som po ňom.

„Nicolas zahral veľmi presvedčivé divadielko, ako pred chvíľou a teoreticky ma uniesol zo sídla len aby sme ťa prišli zachrániť. Takže, keď sa tam teraz vrátime, Nicolasa prinajlepšom omráčia." vysvetlila Charlotte.

„Výhoda byť občasným chladnokrvným vrahom." povedal.

Zastali sme pred sídlom. Vždy sme parkovali v ochrannom kruhu, keďže bol dostatočne veľký. Nicolas vypol motor a vybral kľúče. Zdvihol pohľad a rozhliadol sa po okolí.

„Nicolas čo sa deje?" spýtal som sa ho.

Okamžite vystrelil z auta a ja s ním. Charlotte šla tesne za nami. Bežal dnu.

„Nicolas!" zvolal som. Tušil som, že sa niečo deje a nechcel som aby sa bezhlavo vrhol do jamy levovej. Otvoril dvere a spravil dva kroky. Zastal. Rovnako aj my so Charlotte za ním.

„No doriti." vyšlo zo mňa.

„Potencionalisti." vydýchol Nicolas.

Zopár vecí bolo rozbitých, známky boja, krv. No najviac ma vydesilo to, že naši priatelia ležali bezvládne na zemi. Rozbehli sme sa k tým pri dverách. To bola Nicol, bez známok boja, no na môj hlas nereagovala. Spala. Uspali ich. Teda dúfam. Čiastočne som si vydýchol. Takto sme prešli popri každom.

„Iba spia." skonšatovala Charlotte.

Pozrel som na Makota, no niečo sa mi nezdalo. Premeral som si ho, keď som si všimol, že hýbe prstami pravej ruky. Ľavú mal rozrezanú. Asi od noža.

„On je hore!" zvolal som, „Doneste mi vodu a obväzy s harmančekom."

„Kde?"

„V mojom aute." povedal som a Nicolas vybehol von, zatiaľ čo Charlotte už niesla pohár vody. Zdvihol som Makotovi hlavu a on sa sťažka napil. Nicolas bol už späť s obväzmi. Vyhrnul som mu rukáv košele a so zvyškom vody mu ruku opláchol. Sykol, zaťal pravú päsť ale nevzdoroval. Omotal som mu obväzy.

„Čo sa tu stalo?" opýtal sa Nicolas.

„Chyťte ma za ruku." povedal s ťažkosťami. Musel použiť dosť sily aby vzdoroval účinkom potencionalistov. Bolo možné, že každú chvíľu zaspí. Spravili sme čo povedal a ja som konečne pocítil to, čo Charlotte už mnoho krát. Pohľad sa mi rozmazal.

Charlotte zhíkla, no to si ju už bleskovo Nicolas pritiahol chrbtom a chytil ju pod krkom. Bola vyplašená.

„Pohnete sa a ublížim jej." povedal mrazivo. Tiene sa pohybovali okolo nich ako hady, „Teraz nám uvoľnite cestu k dverám a ak uvidím, že niekto ide za nami, neželajte si ma. Raz- dva sa o vás postarám." povedal vražedne a začali postupovať smerom k dverám. Ben so sebou mykol no zastavil som ho pohľadom skôr ako by si to bol Nicolas všimol. Len čo sa zatvorili dvere, všetci sa dali do pohybu.

„Nechoďte k tým dverám." povedal som. Zadívali sa na mňa, ale spravili tak ako som povedal.

„Čo budeme robiť? On ju zabije!" zvolala Keysha, „A navyše, nevieme kde je Leo."

„Nájdeme ich." povedal Ervis.

„Ako? Povedz mi ako? Nevieme, čo sa stalo Charlotte. Nevieme čo sa stalo Nicolasovi. Nevieme, čo sa stalo Leovi. Nevieme, čo je Makoto zač. Nevieme nič!"

Pozrela po mne, následne po Ervisovi. Bála sa. A ako. No ja nie. Vedel som, že sa vrátia. Všetci traja sa vrátia.

Ervisovi zbledla tvár. Pozrel smerom k dverám: „Nicol, nie!" zvolal, no neskoro. Dvere sa roztvorili a dnu vošli muži v čiernom. Potencionalisti. Jeden sa dotkol Nicolinho čela a tá sa zrútila k zemi.

Tomas na nich vybehol s nožom, jedného porezal, no druhý mu vyvrátil ruku a poza neho sa dotkol jeho čela. Spadol na zem rovnako ako Nicol. Postupovali sem k nám, do spoločenskej miestnosti a zopár vecí zničili. Dívali sa na nás s tými vražednými očami a diabolskými úsmevmi.

Ronna a Keysha sa vrhli na jednu skupinku, Ben s Ervisom na druhú. Pribehol som na pomoc dievčatám a pomáhal im mojimi čarami. Títo potencionalisti boli zakliati. Len čo sme jedného zabili, zmenil sa na plyn a prach. Stávalo sa to vtedy, keď vyslali určitú skupinu s určitým cieľom. Už len zistiť, prečo sú tu.

Celkom nám to spolu šlo, no potencionalisti boli silní a zatlačili nás k sebe. Prvá padla Ronna a ja som potiahol Keyshu za mňa.

„Čo to robíš?!"

„Uvedom si, kto si a dovtíp sa, prečo sú asi tu."

„Prišli si po Rottových." vydýchla a už viac nenamietala, no aj tak statočne bojovala.

Ben bolestivo zvrieskol. Nožom mu presekli brucho, zhodili ho na zem a jeden mu naschvál stúpil na ranu, zatiaľ čo druhý ho chcel uspať dotykom jeho čela, no Ben ho stiahol ho oboma rukami a prehryzol mu ruku. Teraz vrieskal ten potencionalista, zatiaľ čo dvaja Bena spacifikovali a ten uhryznutý ho konečne uspal.

My traja sme podišli bližšie k sebe.

„Máš nejaký nápad Ervis?" opýtala sa trochu zúfalo Keysha.

Ervis len pokrútil hlavou. Potencionalisti nás od seba spoľahlivo oddelili, Keysha sa nevedela pohnúť, len zdesene stála na mieste. Zabil som ďaľších troch, keď som sa strhol na Ervisov výkrik a moji protivníci toho využili. Schmatli ma, no ja som sa stále bránil ľavou, voľnou, rukou vysielal kúzla. Zdrapli ma aj za tú na prerezali mi ju nožom. Začala sa mi z nej valiť krv a ani ten bolestný výkrik mi nepomohol uľaviť od bolesti. Zhodili ma na zem a zacítil som dlaň na svojom čele. Zatvoril som oči a potencionalisti ustúpili. Otvoril som oči. Nemôžem zaspať. Ešte nie. Musím bojovať. Cez rozmazaný pohľad som videl ako Ervis padá k zemi oblkopený čierňavou. Vyzeral byť spálený. Tiene ho opustili.

„Keysha!" zvolal. Tú už ťahali k dverám, no motala sa na všetky strany, niektorým uštedrila nepekné kopance. Následne ostalo ticho. Ervisova hlava padla. Otočil som hlavu k plafónu a všetkými silami sa snažil ostať pri vedomí.

Otvoril som oči a díval sa na Makota. Oči sa mu zatvárali.

„Makoto, ako ich nájdeme?" opýtal som sa.

„Charlotte..." začal, „Ona to bude vedieť."

„Ako to mám vedieť?"

„Ervis... On o nich..." už som mal pocit, že zaspal, keď doširoka otvoril oči a prešiel po našich tvárach, „Vedel."

Následne mu klesli viečka a zaspal. Postavil som sa a poobzeral. Vzal som zvyšok obväzov a hamrančekovej vody a podišiel k Benovi. Vyhrnul som mu tričko a rovnako postupoval ako u Makota. Previazal som mu brucho a poťapkal ho po líci. Nič.

Vstal som a šiel k Ervisovi, kde už kľačali Nicolas so Charlotte. Bol bez zranení. Uzdravil sa. Zrejme použili nejaké kúzlo, ktoré ho len na chvíľu odrovnalo. Zdalo sa, že Nicolas to kúzlo pozná.

*Charlotte*

Nevyzeral, že by sa chcel prebrať. Ako mám dočerta vedieť, kde sú? Chytila som si spánky a premýšľala. Môžem skúsiť to, čo mi ide najlepšie.

„Nicolas daj mi ruku." povedala som. Na stotinu zaváhal, no podal mi ju. Chytila som aj Ervisovu a zatvorila oči.

Chcem nájsť Keyshu. Chcem ju vidieť.

Nicolas sa strhol, no ruku mi nepustil. Potláčal výkrik. Leo nás len sledoval.

Zacítila som silu. Silu potencionalistov. Tú silu, ktorá účinkovala na Ervisa a spôsobovala bolesť Nicolasovi. Vyčistila som si myšlienky a zamerala sa na ňu. Po pár sekundách sa mi ju podarilo zničiť a Nicolas si vydýchol. Ruka sa mu mierne triasla.

Znova som sa zamerala iba na jedno. Chcem nájsť Keyshu.

„Najlabší článok Rottových." povedal posmešne potencionalista. Sedela som spútaná na stoličke v plne vybavenej miestnosti. V ich sídle. Nebolo to od nich hlúpe? Ak sa Nicolas spamätá, ak, tak ich nájde veľmi rýchlo. No zatiaľ som tu na nich bola sama. Vystrašená.

Ten, ktorý práve rozprával sa mi predstavil pod menom Stue. Pohrával sa s nožom.

„Prečo by som mala byť najslabšia?"

„A vieš sa snáď brániť? Tvoj brat dokázal zabiť nášho vodcu. Je to najsilnejší potencionalista v okolí. Tvoja sestra je rodená vodkyňa a navyše jasnovidec. A za každú cenu prežije. Ten príbeh už poznáme. A preto sa snažíme neísť podľa neho. Nenávisť medzi skupinami je silnejšia. Je hlúpe, aby sa nočný tvor zamiloval do jasnovidca." povedal pohŕdavo a pohrával sa s ostrým nožom.

„A do človeka? To je už snáď správne?"

Naklonil sa ku mne a ja som vycítila jemný chlad tieňov: „Tu nie je miesto pre lásku. Lenže vy to nepochopíte, dokedy to neuvidíte. Vy, Rottoví, ste nováčikovia. No zároveň najväčší cieľ! Najvyššia cena tejto hry!"

„Ako môžete takto rozprávať?"

„My môžeme." povedal s úškrnom, „My nie sme ako nočné tvory, ktoré by ťa len vyciciavali a nakoniec nechali vykrvácať. My sme oveľa horší." povedal a porezal ma na ruke. Skríkla som a vyslúžila si facku. Zalepili mi ústa.

„Toto ešte len bude zábava." povedal kruto. Nastavil ku mne dlaň a ja som na každom kúsku tela zacítila bodnutie ihly. Môj krik bol tlmený páskou.

Bolesť prestala a ja som prerývane dýchala.

„Ako sa ti páčil začiatok?" opýtal sa a nožom prešiel k druhej ruke. Po lícach mi tiekli slzy. Porezal ma aj na druhej a znova som od bolesti vykríkla, no keď som sa chcela prehnúť, niekto ma zozadu chytili za hlavu a držal mi ju rovno. Znova som zacítila bodnutie tisíc ihiel, ktoré neustále pretrvávalo.

„Dáme si súťaž, koľko toho vydržíš." usmial sa diabolsky a ja som cez slzy už nič nevidela. Naprázdno som preglgla. Chytil ma za rany a jeho žily,určite aj tie moje, ktoré nebolo vidno kvôli zakrvavenej pokožke stmavli a krv sa mi začala šumieť v žilách. Rany boleli stokrát viac. Už som sa nezmohla ani na krik.

„Nie!" skríkla som. Pustila som im ruky a Leo ma zozadu podoprel. Už sme stáli vonku.

„Kde sú, Charlotte?" opýtal sa Leo pri mojom uchu. Robilo mu problém byť v mojej blízkosti. Kiežby aj mne. Oboch nás moja abstinencia ranila.

„V sídle. Nicolas musí vedieť, kde to je." pozreli sme po ňom. Prikývol a postavili sme sa, „Čo spravíme s nimi?"

„Použijeme ochranné kúzlo." povedala som.

„To moje potencionalisti zrušia. Aj keď im to dlho potrvá, ale zrušia."

„Na to som tu ja." povedala som.

„Ale naše mágie sú protichodné." namietal Nicolas.

„A čo tak pravidlo protiklady sa priťahujú?" opýtala som sa.

„Za pokus to stojí." pridal sa Leo.

„Tak fajn." povedal nakoniec Nicolas s povzdychom. Chytili sme sa za ruky. Nicolas sa voľnou rukou zahnal a zo zeme vyšli tmavé tiene zahaľujúce celý dom. Následne modré výboje, ktoré som tiež poznala a za nimi biele. Dom bol už jeden veľký tieň, výboje sa po ňom kĺzali a rozdeľovali sa do pavučín. Práve teraz som ostala mierne zahanbená. Nicolasova mágia je úžasná. To ako s ňou vie narábať je úžasné.

Jeho žily na rukách boli čierne, končili až kdesi pri lakti.

Nastavila som ruku a pomyslela len na to, že chcem ochrániť priateľov.

Všetko je to o chcení.

To mi povedal Makoto. Bola to pravda.

Zo zeme vychádzali strieborné a biele výhonky, rozvetvovali sa a krátke konce sa krútili ako nové výhonky hrozna. Keď obalili celý dom, ešte viac sa rozžiarili ešte viac, až som musela prižmúriť oči. Všetko obelelo, tiene spriesvitneli, zaplavili všetko ostatné, až sme znova pozerali na obyčajný dom.

Chvíľku sme nemo hľadeli, až sa ozval Leo: „No, myslím, že to zabralo. Ak mám pravdu povedať, prvý krát som videl jasnovidca a potencionalistu spojiť sily."

Vy, Rottoví, ste nováčikovia. No zároveň najväčší cieľ! Najvyššia cena tejto hry!

Ozvali sa mi Stueove slová v hlave. Už rozumiem prečo. Takto môžeme byť možno silnejší, než sme. Oveľa.

Konečne sme sa pohli z miesta a nastúpili do Leovho auta. Nicolas si sadol vedľa neho a ja dozadu. Chcelo sa mi plakať, keď mi toto auto vrátilo spomienky na našu lásku. Prečo ho už nemilujem?

Však je krásny a záhadný. Jeho sivé priehľadné oči... toľko krát som sa v nich už stratila. A jeho úsmev. Keď sa usmeje, srdce mi vynechá jeden úder. Keď ma obíjme, mám pocit, že som doma. Že som v bezpečí.

Pozrela som do spätného zrkadla, do jeho čiernych odhodlaných očí. Prečo sa nedokážem zamilovať ešte raz? Prečo ho nemôžem milovať stále a navždy?

Zažmurkala som aby som zahnala slzy. Nicolas zatiaľ navigoval Lea čo najkratšou cestou. Privrela som oči, aby som sa ukľudnila, no malo to opačný efekt.

V hlave sa mi odrážala tupá bolesť, telo ma pálilo, podo mnou sa už tvorili dve menšie mláčky krvi. Už som nevládala kričať. Ani plakať. Nieto dýchať. Stue sa len pohodlne opieral o nábytok predo mnou a ten čo ma držal za hlavu ho v mučení vystriedal.

„Nejako sa už vzdáva." povedal s kľudom môj mučiteľ.

„Bolo by ju treba trocha povzbudiť." povedal Stue a podišiel ku mne. Pohľad som mala rozmazaný, takže som ho poriadne ani nevidela, mala som pocit, že so sebou už viac nepohnem.

Zomieram. A príliš rýchlo. Postavili ma zo stoličky, no jeden ma musel pridržiavať. Za ruky ma zavesili na hák čo trčal zo stropu. Pustili ma a hlava mi klesla. Obliali ma úplne ľadovou vodou a telo mi začalo krehnúť. Srdce zažilo šok a jeho údery sa spomalili. Bolesť v hlave už prestala, no ostala akoby po nej ozvena. Ruky ma štípali a krv mi stekala dole. Zdvihla som hlavu a pozrela sa Stueovi do očí. Strhol mi pásu.

„Parchant." hlesla som a on sa len uškrnul. Otočil sa, no následne sa zahnal a dostala som päsťou do brucha. Bol to ten posledný výkrik. Tých ďaľších päť rán som len tíško pretrpela.

////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////