35. časť

Vstala som od stola. Musela som na čerstvý vzduch. Musela som si urovnať myšlienky. Vzala som si koženku, lebo jemne mrholilo a rozbehla sa do ulíc.

Nicolas.

Keysha.

Leo.

Ozývali sa mi mená v hlave. Privrela som oči a snažila nechať voľný priechod myšlienkam. Spomienkam.

Nicol.

Tomas.

Áno, oni dvaja boli s Keyshou v tú noc. A bola tam ešte afroameričanka.

Ronna.

Ben.

Aj Bena spoznávam. Ale ešte niekto. Niekto dôležitý. Zvláštny. Zvláštny spôsobom, akým bola aj Cassandra, moja mama.

Makoto, jasnovidec.

Zastala som pod pouličnou lampou. Jasnovidec. Ja som jasnovidec. Moja mama bola jasnovidec. Preto mám vybrala mená. Vedela to tak, ako ja som napísala svoj osud do knihy. Keyshino meno neznamenalo nič. Bojovníkom sa vyberajú také mená. Vedela, čo z nás vyrastie. Jasnovidec, potencionalista a bojovník. A ja, ja som sa zamilovala do nočného tvora.

Myšlienky a spomienky sa vracali v takom návale, že som to nestihla vnímať. No vedela som jedno.

„Nicolas!" zvolala som do noci. Odniekadiaľ som počula otvorenie a zatvorenie dverí auta. V ruke, ktorú som mala vo vačku som zvierala malý Nissan, ktorý sme s Keyshou kúpili k jeho narodeninám.

Vyšiel z tieňa a ja som sa k nemu okamžite rozbehla. Hodila som sa mu okolo krku. Objal ma ešte pevnejšie. Odtiahla som sa a videla ako sa na mňa usmieva. Za ním som uvidela stáť Keyshu. Ona ma objala skôr ako som to stihla ja.

„Tak sme sa o teba báli Charlotte."

„Už je to v poriadku." zašepkala som a znova mi vyšli slzy. Slzy radosti. Odtiahla som sa.

„Charlotte." ozvalo sa pri mne a pohľad mi spočinul na Leovi. Usmial sa podišiel ku mne. Objali sme sa. No... akosi som sa necítila pohodlne. Prečo?

Pozrel na mňa: „Deje sa niečo?"

„Ja neviem. Som zmätená."

„Zmätená z čoho?"

Sklopila som zrak aj napriek tomu, že si nastavil moju tvár k sebe.

„Ja neviem. Možno, možno to prejde...."

„Prejde čo?" opýtal sa mierne nesvoj. Bál sa o mňa. A mňa každá chvíľa s ním bolela ešte viac. Hlavne, keď viem, že mu to musím povedať tak či tak.

„Charlotte, chcem ti pomôcť, no musím vedieť čo sa deje." hovoril nežne.

Pozrela som mu do očí, no cez slzy som mala rozmazaný pohľad. Vzlykla som.

„Ja ťa už nemilujem, Leo."

*Leo*

Díval som sa na ňu, na jej uslzené oči, neschopný uvedomiť si, čo mi povedala. No jej tvár bola vážna, pravdivá, plná ľútosti a smútku, zmätenosti.

Moje oči sa zmenili na tmavomodré. Vedel som to, lebo odzrkadlili to, ako som sa v tej chvíli cítil. Ten nekonečný smútok, tú nekonečnú bolesť, to sklamanie.

Odstúpil som od nej, od nich, na pár krokov, naposledy si ju obhliadol a rozbehol sa do noci. Sám som nevedel kam. Šiel som najrýchlejšie ako som vedel, nohy ma viedli a stále som nebol unavený.

Po necelej hodine som zastavil a klesol na kolená do rozmočenej pôdy v lese. Srdce ma neuveriteľne bolelo. Prečo? Prečo už piaty krát? Nestačilo už hádam bolesti? Nebol môj život už predtým dosť mizerný?

Nezvládol som to. Nedokázal som to dlhšie už v sebe dusiť.

Rozplakal som sa.

*Charlotte*

Plakala som. Celú cestu. Nicolas a Keysha radšej nevraveli nič. Ani nemali čo povedať. Cítila som sa úplne pod psa.

Prečo my? Prečo on?

Prečo tá láska, tá nekonečná láska tak náhle ochladla na bod mrazu? Prečo ho už nemilujem? Bol pre mňa všetkým. Bol všetko, čo som potrebovala. Všetko, čo som chcela. Zatvorila som oči. Spánok. Ten teraz potrebujem. Pevnejšie som stlačila malé autíčko v mojej ruke.

Srdce ma bolelo, slzy pálili, hlava mi trešťala.

Už som nedokázala ani myslieť. To bolo najlepšie. Po pár minútach, čo mi pripadali ako večnosť, som zaspala.

Zobudila som sa na to, ako na mňa niekto pozerá. Myslela som si, že to je Leo, no keď som otvorila oči, pri našej spoločnej posteli niekto bol. Skláňal sa nad spiacim Leom. Cítila som mráz. Ako keď som šla za Makotom a spadla do niečoho chladného.

Oblaky sa rozostúpili a mesačné svetlo mu osvetlilo tvár.

„Nicolas." ozvala som sa šokovane.

„Šššt. Nesmieme nikoho zobudiť." povedal ľadovo pokojným hlasom, a už som vedela, že mám problém. Bála som sa.

„Nicolas čo to robíš?"

„Chceš aby som mu ublížil?"

Pokývala som od strachu hlavou. Bála som sa, že mu ublíži.

„Tak zmlkni." povedal drzo.

Ani som nemukla. Bála som sa čo i len pohnúť. Jeho ľavá ruka bola celý čas len centimeter od Leovej hlavy a tmavé tiene sa jemne kĺzali po jeho líci, vlasoch, krku až po ramená. Zrejme na ňho pôsobil mágiou.

„Obleč sa. A bez odvrávania alebo trápnych pokusov v niečom mi zabrániť."

Bála som sa ho. Desil ma. Vyzeral v rovnakom štádiu ako vtedy. Rýchlo som si na seba hodila nohavice, tielko a koženku a následne sa šikovne obula. Malú istotu vo mne vyvolával telefón, ktorý som mala vo vačku koženky.

Odstúpil od Lea a podišiel ku mne. Tŕpla som každým jeho krokom. Zozadu mi položil ruku na moje pravé plece. Zaťala som ruky v päsť aby sa mi od strachu netriasli. Nemôžem byť taká padavka.

„Máš dve možnosti." začal, „Vyjdeme spolu na prechádzku do lesa a jeho si zoberieme ako poistku, aby si nevymýšľala, alebo sa pokúsiš urobiť čokoľvek iné, čo bude napriek a okamžite ho zabijem pred tvojimi očami."

„Prečo si taký Nicolas?"

„A alebo B?" ignoroval ma.

Nadýchla som sa: „A."

Leo s kameným pohľadom vstal. Keďže spal v nohaviciach a tričku, stačilo mu sa len obuť. Vyzeral ako námesačný.

Nicolas ma popohnal vpred. Ruku mal stále na mojom pleci. Ani som sa nepohla z miesta. Stisol mi prisilno plece: „Choď už." precedil cez zuby.

„Prosím neublíž mu."

„To sa ešte uvidí. Ak budeš poslúchať, nič sa mu nestane."

Pohla som sa dopredu. Za mnou Nicolas a následne námesačný Leo.

„Neskús nikoho zobudiť." povedal a stisk mierne povolil. So zovretými perami som prikývla a vyšli sme von. Čoraz viac sme sa vzďaľovali od Ervisovho domu.

„Kam ideme?" opýtala som sa, no ignoroval ma. Zastali sme až po polhodinovej chôdzi.

„O čo ti ide? Čo sa ti stalo?" opýtala som sa. Leo stál obďaleč.

„Na všetko je jednoduché vysvetlenie, sestrička." už len to oslovenie neveštilo nič dobré. Čo sa to deje?

Otočil si ma tvárou tvár. Rozmýšľala som či ujsť, až som sa odrazu rozbehla. No spravila som sotva tri kroky a už som sa sklátila na zem po tom, čo mi Nicolas mágiou podlomil kolená. Leo začal vrieskať. Pozrela som jeho smerom. Kľačal, držal sa za hlavu a bolestne kričal.

„Čo mu robíš?!" zvolala som od strachu.

„Chcela si ujsť. Tak si to kvôli tebe teraz odtrpí." povedal a ani po ňom nepozrel.

„Nie prosím." prosila som a bolo mi zle, keď som musela počúvať ako trpí.

„Vstaň." povedal mrazivo. Radšej som poslúchla a Leove utrpenie ustalo, „Musíš zistiť pravdu Charlotte."

„Akú pravdu? Vysvetli mi to!"

Opäť sa Leo utápal v mukách a Nicolas ma sledoval s vražedným pohľadom a mierne naklonenou hlavou. Okolo jeho predlaktí sa točili malé tiene.

„Dobre, dobre už prestaň! Spravím, čo po mne chceš!"

Nič neustávalo.

„Sľubujem! Obetujem sa! Len už prestaň!" zvolala som a Leove muky ustali. Vydýchla som si, no hneď nato sa Nicolasova dlaň ocitla na mojom čele.

„Musíš zistiť pravdu Charlotte. Dobrú noc."

Po týchto slovách nastala tma.

Otvorila som oči. Ležala som na gauči a všetci ma s napätím sledovali.

„Charlotte, si v poriadku?" opýtala sa Nicol.

„Kde je Nicolas?" zvolala som a okamžite vstala. Obzrela som sa, no pohľadom ho skôr našiel Ben. Nicolas sa zakrádal preč, no v momente ho už držal Ben pod krkom pritisnutého o stenu.

„Nie, Ben!" zvolala som. No bolo neskoro. Nicolas po ňom zazrel a Ben preletel nejaký ten kus a dopadol na stojaceho Makota a Tomasa. Popadali ako hnilé hrušky.

„To stačí Nicolas!" povedala som a dotkla sa jeho pliec. Vedel to. Vedel po celý čas, čo sa v tú noc stalo. A teraz, keď som sa zobudila a opýtala sa na neho, vedel, že som si spomenula. Prečo to všetko spravil?

Pozrela som mu do očí a nakoniec sa pozrel aj on do mojich. Uvoľnil sa a ja som zacítila jemné chvenie pod končekmi prstov. Privrela som oči.

Ako ja len nenávidím keď je spln. Nikdy neviem spať. Nervózne som sa prehadzoval zo strany na stranu, no nič nepomáhalo. Naštvane som sa posadil. Pomôže mi čerstvý vzduch.

Vyšiel som pred sídlo a držal sa bezpečne v kruhu. No namiesto toho, aby som sa ukľudnil, ma svieži letný vzduch prebudil. Prechádzal som sa nezmyselne hore- dole, každý spal.

Všetko stíchlo. Cvrčkovia, sovy, vietor.

Zastal som a poobzeral sa po okolí. Medzi kríkmi som uvidel malé svetielko. Svetluška?

Podišiel som bližšie. Robil som opatrné kroky, no neskoro som si uvedomil, že som neustriehol ochranný kruh. Prekročil som ho. Pozrel som pred seba a svetlo zhaslo. V tom na mňa niečo vyskočilo a začal som sa kotúľať preč od sídla, smerom dole. Len čo ma zastavil kmeň padnutého stromu, kde som si nepríjemne udrel hlavu, už som bol sám. Čo to, dopekla, bolo? Tiene.

Potencionalista.

Okamžite som vstal a obzrel sa okolo seba. Ruky som mal mierne od tela, tiene sa mi okolo nich zbiehali. Bol som pripravený na boj. Z ľavej strany som uvidel pohyb a tá pevná čiernota znova vyskočila na mňa, no rukami som so ju prehodil cez seba. Len čo sa dotkla zeme, premenila sa na obyčajné tiene, posunula sa o kus ďalej a znova na mňa zaútočila spredu. Narazila do mňa a zvalila ma na zem. Preletela ďalej a tak som to využil, aby som sa postavil. Len tak tak som sa jej stihol otočiť čelom, keď do mňa znova narazila, no tentoraz som to ustál. Začala ma pohlcovať a pálila ma na koži. Obiehala ma z každej strany.

Tento potencionalista bude silnejší protivník než sú všetci ostatní v okolí.

Ozval sa vo mne pud sebazáchovy a spravil som prvé, čo mi napadlo. Strčil som ruku do tej čiernoty. Koža ma začala páliť zo všetkých strán akoby som ju strčil do ohňa. Od bolesti som kričal, no pokračoval som hlbšie. Celá ruka ma už pálila, môj krik by mohli počuť aj v sídle, no zrejme som bol až moc ďaleko. Už som mal ruku v čiernote až po plece, keď som narazil na prudkú zmenu. Vnútro hmoty bolo ľadové a mne začali krehnúť prsty. Posunul som ju máličko dopredu a narazil na ľad. Prstami som už nevedel hýbať, okolo mňa bola samá čiernota, no i tak som musel ten predmet chytiť. Ruka ma neuveriteľne pálila a keby som videl na svoje prsty, určite by boli fialové a zmrznuté. Nadýchol som sa a z poslednej sily sa predklonil do čiernoty. Začala ma neúprosne páliť tvár, nezmohol som sa na nič iba na krik. Na ten bolestný krik, ktorý som cítil až v kostiach. Pohol som zmrznutými prstami a nemotorne uchopil predmet a vyrval ho von z čiernoty. Stratil som rovnováhu a slabýspadol na chrbát. V pravej ruke som držal ten predmet. Bol to diamant. Celú ruku som mal spálenú, koža bola priškvarená a bola to nepredstaviteľná bolesť, tvár ma tiež nemálo pálila.

No len čo som ten diamant vybral, temnota sa začala rozplývať a moja ruka zázračne uzdravovať až som ju mal ako predtým a tvár už nebolela. Akoby sa nič nestalo. Diamant mi praskol v ruke na maličké kúsky a rozsypal sa. S prerývaným dychom som sa postavil. Cítil som sa ako v klietke. Tá pevná čiernota pohlcovala moje zmysly a preto som nemohol vycítiť aj iné kúzla. Bol som akoby v nejakej kupole. To kúzlo som poznal, hoci som sa s ním stretol prvý krát. Nepočuli ma, nik ma nepočul, pretože to kúzlo bránilo zvukom vychádzať von. Pozbieral som silu a tiene sa odo mňa odrazili do všetkých strán, až narazili do kupoly a prerušili ju. Rozbila sa ľahko ako pohár z tenkého skla. Moje tiene blúdili po okolí až som konečne našiel to, čo som hľadal. Otočil som sa na päte a namieril tiene ako šípy na potencionalistu, čo stál obďaleč v úkryte a celý čas ma sledoval. Zopár z nich ho zasiahlo, no on mi to hneď odplatil. Prekrížil som si ruky pred tvárou a tiene narazili do priehľadného štítu a rozpustili sa do strán. Bombardoval ma ďalšími kúzlami, ktorým som sa statočne vyhýbal a sem- tam v pravej chvíli ho zasiahol. Odrazu dupol nohou a všetky listy zo zeme sa začali dvíhať a premenili sa na tiene. Ako to, dočerta robí? Aké triky má pripravené?

On je naozaj lepší ako ja. A skúsenejší.

Tiene sa zbiehali okolo mňa i jeho, spájali sa, až som nič nevidel. Nabudúce z postele radšej nevstanem.

Zozadu ma niekto prisilne chytil pod krk jednou rukou a druhou stiahol tie moje za chrbát. Tiene sa rozostúpili, no na moje počudovanie, potencionalista stál predo mnou. Pootočil som hlavou najviac ako som vedel, čo teda veľa nebolo, no naskytol sa mi pohľad na čierne oči, diabolský úsmev a špinavoblond vlasy.

Až teraz som pochopil, že som naozaj v riadnej kaši.

Ethan sa zlovestne zasmial: „Milý Nicolas, máš v sebe silu. Veľkú silu a ešte väčšiu odhodlanosť a prefíkanosť. Skoro si tuto môjho priateľa porazil. A to už je čo povedať na tak mladého chlapca. No ešteže som tu ja. A teraz si ťa na nejakú dobu požičiame." usmial sa zlovestne a aj napriek môjmu mykaniu a boju ma silne držal.

Potencionalista sa víťazoslávne uškrnul a oboma rukami sa blížil k mojej tvári. Lomcoval som zo sebou, dych som mal rýchly, vystrašený, no Ethanom to pohlo možno o milimeter.

„Nie!" zvrieskol som, „Nedotýkajte sa ma!"

Potencionalista mi položil ruky na spánky.

„Nie!" vzdoroval som, no už som cítil tú zákernú silu, to ako nado mnou berie velenie... nie on. Ale ten diabol vo mne. Ten, ktorý bol doteraz bezpečne v putách. Prelomil ich a zaškeril sa na mňa.

„Tak rád si znova užijem." povedal v mojej hlave, no mal som pred očami iba jeho. Odhodil ma do steny a len čo som sa zosunul k zemi, už som mal ruky v putách. Nie, nie znova!

Videl som, ako opustil miestnosť. Nie, nie, nie. Ako som to mohol znova dopustiť?

Odrazu som mal znovu pred očami toho potencionalistu a Ethan ma pustil. Nadhodil som krivý úsmev a Ethan sa spokojne usmial: „Výborne."

„Takže aké sú plány?" opýtal som sa mrazivo pokojne. Už som sa tešil.

„Veľmi radi ti ich objasníme." uškrnul sa Ethan. Po pár minútach som vedel o všetkom a až ma zahrialo pri srdci. Tešil som sa ako malé dieťa.

Vybrali sme sa všetci traja k sídlu, kde som si mal vykonať svoju prácu, keď v tom som si všimol ako Makoto prestúpil cez hranicu a vydal sa do lesa.

„Kto je tento tu?" opýtal sa potencionalista, no ja som ich s vystretou rukou s prstom pri ústach zastavil. Makoto nič nepostrehol a pokračoval v ceste. Ethan ho len mlčky sledoval. Následne sa zabuchli dvere a von vyšla Charlotte. Opäť sa obaja pohli, no ja som ich rovnako zastavil.

„Nie, nie, žiadne také. Teraz ste tu nepotrební. Ja si idem vykonať svoju prácu." usmial som sa a Ethan bol nanajvýš spokojný a spolu s komplicom sa pobrali preč. Na mňa sa môžu spoľahnúť, ja svoju prácu vykonám svedomito.

Vybral som sa bližšie k nej a chytil ju do pasce rovnako ako potencionalista mňa pred tým. Ako ju poznám, ticho neostane.

„Makoto?" ohlásila ho.

Spravil som krok bližšie, keď podo mnou praskla vetvička. Ale doriti.

Rýchlo som sa skryl za clonu čiernych tieňov, aby ma neuvidela.

„Makoto?" už znela zúfalejšie a čím ďalej, tým rýchlejšie sa blížila k okraju pasce. Podišiel som k nej bližšie a vyslal tiene, keď som uvidel, že Makoto sa vracia späť. On ma vycíti. Charlotte zacúvala a spadla priamo do priehľadného víru tieňov. Prudko sa postavila a tiene sa rozpŕchli po okolí, až dorazili ku mne.

„Makoto!" zvolala a takmer obaja narazili do hranice mojej pasce a tak som ju rýchlo zrušil a stiahol sa. Ja vyčkám.

Aj som sa dočkal. Počul som z okna svojej izby, zatiaľ čo som sedel na posteli a pohrával sa s kľúčenkou s podobizňou môjho Nissanu, ako robí Leo poriadky. Ten si toho ešte užije. Len čo v dome utíchlo, čo som čakal ešte hodnú polhodinu, som vyšiel z mojej izby. Vykradol som sa do tej, kde spali Charlotte a Leo. Obaja vyzerali bezbranne. No vedel som, že len čo sa Leo zobudí, vyštartuje po mne a už by som nemusel dopadnúť práve najlepšie. Zohol som sa k nemu a pomocou mágie, ho jednoducho ovládol, aby poslúchal. Bude ako taká bábika na hračky, skvelý prostriedok na vydieranie a zároveň si nebude nič pamätať. Tie plány sa mi pozdávali čím ďalej tým viac. Charlotte sa pomerne rýchlo zobudila bez toho aby som čokoľvek urobila a pár slovami som ju uzemnil a vytiahol von do lesa s mojou novou hračkou. Ten za nami kráčal ako námesačný.

Zaviedol som ju dostatočne ďaleko od sídla, takže keď jej vymažem pamäť, musela by to byť obrovská náhoda aby trafila naspäť. Trochu som ju vydesil, a potom mi už odsľubovala všetko. Vedel som, čo je jej slabý článok. Leo. Vykonal som, na čom sme sa dohodli. Vymazal jej pamäť a následne ju uspal. S príveskom som sa v pokoji vrátil domov. Netrápilo ma, načo to Ethanovi bude. Ja som len bol rád, že som bol opäť slobodný. Nicolasa by to zaujímalo. Nicolas by to nespravil. Však celou cestou mi hučal do hlavy a prišiel mi neskutočne otravný, no zbaviť som sa ho nevedel.

Už som ho nevedel ani usmerniť ako predtým. Každým ďaľším dňom takpovediac vstával z popola a snažil sa brániť. Keď sa so mnou, teda s Nicolasom, Leo rozprával, veľa krát sa ozval už on a nie ja. Takmer sa prekecol. Schválne. Sviniar.

Postupne som sa dostával k moci. Donútil som Lea aby ma pustil za Charlotte, aj keď dvakrát dôveryhodný som nebol, kvôli tomu démonovi vo mne, čo ublížil Charlotte. Vedel som, že ak chcem zachrániť to, čo som už pokazil, musím ísť na ňu inak. Aj sa mi to podarilo. Čím ďalej, tým ľahšie sa mi vyhrávalo nad tým zlom.

Otvorila som oči a naozaj som bola prekvapená. A nie málo. Ja som vedela, že Ethan nás na pokoji nenechá, ale aby začal s takýmito ťahmi... A Nicolasa som úprimne ľutovala.

Pozrela som mu do očí, keď vtom som sa preľakla. O stotinu neskôr sa už pohol, otočil ma k sebe chrbtom a chytil ma pod krkom. Všetci po nás vyplašene pozreli a Ervis s Benom stáli v pozore.

„Pohnete sa a ublížim jej." povedal mrazivo pri mojom uchu. Srdce sa mi splašene rozbúchalo. Tiene sa pohybovali okolo nás.

„Teraz nám uvoľnite cestu k dverám a ak uvidím, že niekto ide za nami, neželajte si ma. Raz- dva sa o vás postarám." povedal vražedne a radšej urobili ako vravel. Začal so mnou cúvať k dverám a pozorne sledoval ostatných. Zašepkal mi do ucha: „A ty nevzdoruj, inak ťa hneď uspím a to by som nerád."

Prikývla som. Vyšli sme von a obzerajúc ma ťahal k jeho autu. Pritiahol si ma bližšie a zašepkal: „A teraz sa riaď podľa plánu."

„Akého plánu?" hlesla som potichu.

„Zachrániť Lea."

/////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////

Tak čo hovoríte na vývoj situácie? :)