34. časť

Prešli tri dni. A dve noci, ktoré som takmer celé preplakala. Keď ma James ráno videl, len krútil hlavou. No bol taký milý a povedal, že môžem u ňho zostať koľko chcem. Vraj mu aj tak chýbala spoločnosť a musím povedať, že som si ho istým spôsobom obľúbila. Dnes som sa vybrala znova do toho kvetinárstva. Ešte šťastie, že bolo tu vo Weetingu. Bola som tam od obeda až do neskorého večera, no Ella, predavačka, ma plne zamestnávala.

Vyšla som von do chladného večera. Bolo zatiahnuté, no i tak dosť svetla. Pritisla som si svoju koženku ešte tuhšie. Ella mi našla jedny modré nohavice a asi tri sivé tričká po svojej dvadsať päť ročnej dcére, a boli mi ako ušité.

Ella si odomkla zámok na bicykli a podišla ku mne.

„Veľmi pekne ďakujem, že si so mnou strávila deň Lotty." usmiala sa.

„Neďakujte, bola som tu rada." opätovala som jej úsmev a rozlúčila sa. Kvety, ktoré mi dala som mala v hosťovskej izbe a ešte stále boli plne rozkvitnuté. No to množstvo kvetov, čo tu má, až sa cítim ako v inom svete. Je to proste nádhera. A chodí sem dosť ľudí, takže to musí byť známe kvetinárstvo.

Vybrala som sa do môjho dočasného domova a užívala si ten jemný vetrík, ktorý pofukoval. Za sebou som počula hlasy.

„Rovno ju môžeme ísť hľadať do Londýna nie? Prečo hľadáme na tak bizardných miestach?"

„Je mi jedno, kde ju budeme hľadať. Musíme ju nájsť skôr než sa jej niečo stane."

Zmätene som sa otočila. Pred jedným z prázdnych domov som rozoznala štyri siluety. Tri dievčatá a jeden chlapec.

Radšej som pridala do kroku, pretože sa mi ich konverzácia vonkoncom nepáčila, no stal sa pravý opak. Upriamila som na seba pozornosť toho chlapca.

„Charlotte?" ohlásil ma, čím ma dokonale vydesil. Obzrela som sa a oni sa vydali mojím smerom. Čo akože odo mňa chcú? Rozbehla som sa preč.

„Charlotte, čo to robíš?" zvolalo za mnou dievča. Afroameričanka.

„Nechajte ma!" zvolala som a utekala ďalej.

„No tak Charlotte už zastav!" ozval sa ten chalan.

„Nejak mi to... nesedí." počula som ako sa potichu ozvalo to posledné dievča. Zrejme jej beh robil problém.

Obzrela som sa za nimi, no už tam boli iba traja. Kde je tá tretia afroameričanka?

Otočila som sa späť keď v tom ma niekto spoľahlivo zrazil na zem a keď som chcela vstať, nejakou kovovou palicou ma pritlačil späť k zemi. Bola to tá afroameričanka a tá palica bola bojová.

„Prosím, nechajte ma." povedala som a od strachu sa triasla. Čo mi chcú urobiť? Odkiaľ poznajú moje meno?

„No tak, Charlotte, pokoj. Už som tu." utešovalo ma dievča, o niečo mladšie odo mňa s hnedými vlasmi, ktoré jej voľne padali na plecia.

„Prosím, pustite ma."

„Bojí sa." poznamenal chalan.

„Fakt, ani by som si nebola všimla." prehodila ironicky afroameričanka, no i tak ma palicou pridržiavala na zemi.

„Pusť ju." povedala bruneta a ja som sa konečne posadila. No keď som chcela vstať, a bežať, ona aj s tou treťou na rukami na pleciach znova stlačili späť na zem.

„Charlotte, čo sa deje?" opýtala sa ma bruneta, ktorá mi teraz bola zarovno, keďže kľačala, „Chceme ti pomôcť. Kam si..."

„Nepoznám ťa." povedala som a slzy si našli cestu von. Bála som sa ich. Čo mi chcú urobiť? Kde je dobrák James?

„Charlotte." ohlásila ma bruneta.

Od strachu som privrela oči: „Prosím, neubližujte mi. Nepoznám vás. Nechajte ma ísť. Prosím."

„Charlotte, to som ja Keysha." prihovárala sa mi ďalej. Pozrela som po nej. Nič. Neviem kto je to. Nepamätám si. Znova ma ovládla úzkosť a len som pokývala hlavou.

„Som tvoja sestra. Je tu aj Ronna, Nicol a Tomas..."

„Neviem kto ste!" zvolala som hystericky, „Prosím, nechajte ma už na pokoji. Ja nechcem..."

„Odstúpte!" zvolala afroameričanka a všetci na povel ustúpili. S očakávaním na mňa hľadeli. Rýchlo som ich prebehla pohľadom a viac už neváhala. Utiekla som najrýchlejšie ako to šlo a nezastavovala sa, kým som neuvidela verandu Jamesovho rodinného domu, ktorý trochu chátral.

*Leo*

„Čože?" neveriacky som na nich hľadel.

„Nepamätala si nás! Nepamätala si ma..." dodala Keysha mierne dotknuto.

„Ako to, že si nespomína?" opýtal sa Ervis.

„Prečo ste ju nechali ujsť?"

„To ona bola tá nebezpečná. Makoto nám vysvetlil predsa, že schopnosti jasnovidca závisia od chcenia. No len čo som započula slovo chcem, popadol ma pud sebazáchovy, tak sorry." povedala urazene Ronna, „Nechcela by som skončiť preseknutá napoli ako ten chudák v boji. Na to sa ešte necítim."

Nepovedal som nič. Hneval som sa. Mali sme ju na dosah. Pustili ju. No predsa len to bolo lepšie. No najviac ma miatlo to, že si nepamätá. Ako to?

„Drahí moji väznitelia," ozval sa lenivo Nicolas z pohovky a ruky, ktoré mal zviazané za sebou si popravil aby sa mohol lepšie oprieť, „ak by ste to nechali na mňa, problém by bol vyriešený. No vy nie. Vy to zvládnete."

Tá irónia v hlase sa pri posledných dvoch vetách nedala neprepočuť.

„Problém by bol vyriešený v štýle utíšiť či zabiť?"

Nicolas po mne škaredo zazrel: „Nie. Je to moja sestra."

„Prepáč, ešte stále si jasne pamätám na tvoju minulosť a tedy ti bolo úprimne jedno, či je to tvoja sestra alebo nie."

Stále po mne zazeral: „Prečo mi už, doriti, neveríte? Vyzerám, že chcem niekoho zabiť?"

„Kým máš ruky za chrbtom, tak nie."

„Čím dlhšie ich tam budem mať, tým častejšie sa budem snažiť nejako sa vynájsť a ak sa mi to podarí, nebude sa ti to páčiť." povedal mrazivo.

„No, a teraz si nám všetkým ukázal, že si zrelý len na psychiatra a nie prechádzku po vonku. A nieto aby si šiel navštíviť Charlotte."

„Daj mi šancu."

„Nie."

„Len jednu šancu."

„Nie."

„Ak zlyhám, kľudne ma uspite a hoďte do pivnice. Nebudem sa ani vzpierať. A kľudne ma tam nechajte pár dní. No ták. Máš moje slovo."

„Dohodnúť sa s tebou je ako zmluva s diablom. Môj názor je nie."

„Tak to ju rovno nechaj tak, nech si ju uchmatne ako prvý Ethan alebo nejaký potencionlista. Určite sa tomu poteší."

Zazeral som po ňom.

„Druhý krát sa už neponúknem." nespúšťal zo mňa zrak. Jeho pohľad ma desil. Pohľad chladnokrvného masového vraha. On nám má pomôcť?

Podišiel som k nemu a kľakol si, aby sme si boli zarovno: „Teraz ma dobre počúvaj." začal som tónom, ktorý naznačoval že budú nasledovať nepekné slová, „Ak sa jej kvôli tebe niečo stane, tak za seba neručím. Nebude ma zaujímať kto si a v akom stupni je tvoja zvrátenosť." povedal som a odopol mu putá. Všetci na mňa šokovane hľadeli. Toto teda nečakali. Zúfalé situácie vyžadujú zúfalé činy.

Premasíroval si zápästia a všetkých si nás premeral. Vzal zo stola kľúče od Nissanu, odišiel do kuchyne, kde sa bol zrejme napiť a vyšiel s balíkom kakaa a lyžičkou. Uškrnul sa a vyšiel von zo sídla, zatiaľ čo si pohadzoval kľúče v ruke.

Dvere sa zatvorili a prvý sa ozval Ervis: „Teraz dúfaj, že si sa rozhodol správne."

*Charlotte*

Ráno som sa zobudila s kruhmi pod očami. Takto sa ted nevyspím nikdy.

„Charlotte?" ozvalo sa spoza dverí. Podišla som k nim a pootvorila ich, „No tak, nemôžeš toľko plakať, však si nádherné dievča. Treba si užívať života." usmial sa.

Úsmev som mu opätovala. Keby tak vedel čo sa stalo včera v noci.

„Potrebujete niečo?"

„Ach áno, prepáč, občas zabudnem. Bola by si taká ochotná a skočila do obchodu kúpiť raňajky. Teda vlastne len pre teba, lebo ja čochvíľa odchádzam." vložil mi do ruky papierovú bankovku, „Kúp si niečo na jedenie. Naozaj, lebo ja si všimnem, či si niečo jedla alebo nie." žmurkol na mňa.

„Ďakujem." usmiala som sa a následne sa s ním rozlúčila. Prezliekla som sa a vlasy si dala do copu. Dnes to vyzeralo na teplý deň. Pred tým, než som opustila dom som na chvíľu zaváhala, no predsa len je to cez deň bezpečnejšie ako v noci.

Vykročila som si popri hlavnej ceste do obchodu, keď na kraji cesty zaparkovalo auto a niekto zvolal: „Hej slečna!"

Otočila som sa. Bála som sa, že znova to budú tí štyria, no našťastie nie. Vystúpil pekný chlapec a dobehol ma. Auto zamkol bez toho aby sa obzrel.

„Potrebuješ niečo?" opýtala som sa, lebo aj keď bol omnoho vyšší odo mňa, vyzeral byť mladší, alebo narovnako starý.

„Nič konkrétne. Len doprovod do obchodu."

S úsmevom som pokrútila hlavou. Možno predsa sú ešte na svete dobrí ľudia. Nastavil tvár slnku a nechal sa zohrievať.

„A prečo práve ja?" opýtala som sa. Kútikom oka na mňa pozrel.

„Vo Weetingu málokedy natrafím na dievča v mojom veku. A aj preto, lebo rád nadväzujem vzťahy."

Zdal sa mi veľmi sympatický, no niečo ma ako keby na ňom odpudzovalo. No nevedela som to odhadnúť.

„Smiem vedieť ako sa voláš?" uškrnula som sa.

„Nicolas." povedal s úsmevom, „ A ty?"

„Lotty." povedala som a on nadvihol obočie.

„Nepáči sa ti?" jemne som sa zamračila.

„Ale jasné. To je celé meno?"

„Nie, len prezývka, ale akosi sa mi pozdáva." usmiala som sa. Takmer nebadateľne si ma premeral a potom sa usmial.

Vošli sme do obchodu a ja som si kúpila syr, salámu, zatiaľ čo Nicolas si vzal len malú kocku masla. Pohli sme sa k pečivu a vzala som si dva rožky, zatiaľ čo on skúmal očami regály.

„Ty neješ rožky." mala to byť otázka, no vzniklo z toho len skonštatovanie. Zahľadel na na mňa a potom zo seba vytisol: „Nie. No, nemôžem ich ani cítiť."

Usmiali sme sa. Vzal si malý chlieb a pobrali sme sa k pokladni. Počkala som ho, kým zaplatí, no prekvapil ma malý detail.

„Aj ty si Rott?" možno som do tej otázky vkladala viac nádeje než bolo nutné. Usmial sa a vzal si nákup.

„Bývam v Thetforde."

„Aj ja. Je tam veľa Rottových?" zdal sa mi ako svetlý bod uprostred tmy.

„No, ani nie."

„Nie sme rodina?"

„Prečo si to myslíš?" opýtal sa zaraz. Premerala som si ho.

„No, ja neviem, len tak." mykla som plecami akoby nič. Snáď nebudem každému koho poznám zopár minút oznamovať, že jediné čo viem je moje meno a bydlisko. Aj tak som už teraz musela vyznieť divne.

„Nechceš odviezť domov?" opýtal sa ma.

S úsmevom som prikývla. Bol milý a nevyzeral tak nebezpečne ako tí štyria zo včera. Navigovala som ho a napokon zastavil na prašnej ceste pred mojím dočasným domom, čo som mu ale nepovedala. Poďakovala som sa a vystúpila.

No dobehol ma po pár krokoch: „Počkaj, niečo ti dám." usmial sa.

Vytiahol kľúče od auta a kľúčenku v podobe malého autíčka, rovnakej ako jeho auto, zvliekol dole a podal mi ju.

„To sa ťažko zháňa, nie? Prečo mi to dávaš?"

„Pretože chcem. Mám ju od mojich dvoch sestier. No, verím, že sa ešte stretneme, Lotty."

„Aj ja." usmiala som sa a odzdravila sa mu. Až keď som vošla do domu som započula ako auto odišlo.

*Leo*

„Tak ty sa ráčiš ukázať až po celej noci?" zazrel som po ňom.

„Po prvé, môžeš byť rád, že som sa ukázal," začal a pripravoval si raňajky, ktoré kúpil ani neviem kde, „po druhé, čo by som ja ešte vedel spraviť potom, čo ju oni štyria na smrť vydesili? A po tretie, ona si spomenie. Len treba čas."

To mi odľahlo, to musím priznať: „Lenže mi nemáme nejako veľa času. Ethan sa neukázal a to už od Andyho smrti prešiel mesiac a pol.

„Lenže, keď na ňu pôjdeš zbrklo, nikam nás to nedovedie a bude to o to horšie. Najlepšie by bolo, kebyže sa jej zatiaľ neukážeš vôbec."

„Myslíš, že ja to bez nej toľko vydržím?" vyčítal som mu.

„Budeš musieť." povedal ľahostajne a odhryzol si z chleba. Takže tu debata končí.

Mohol dopadnúť aj lepšie. Hľadel som na chlapíka pri mojich nohách, ktorý mal prekusnuté hrdlo. Pred tým ma držala na uzde myšlienka, že doma ma čaká Charlotte a to ma donútilo nezabiť svoje obete. No teraz som bol smutný a nahnevaný. Opustený. Pohŕdaný. A ten chudák si to odpykal.

No i tak som necítil pocit viny. Skôr som túžil po ďaľšej obeti. Bol som nenásytný. Chcel som viac. Vyzerá to tak, že dnešná noc bude zaujímavá.

Nechal som telo na pokraji lesa, vôbec som sa oň nestaral. Kráčal som ulicami a hľadal ďaľšiu obeť. Dal by som si nejakú plavovlásku.

Ako na zavolanie jedna taká vyšla z rodinného domu na predmestí, oblečená len v krátkych čiernych minišatoch, s vysokými opätkami a vlasmi voľne rozpustenými. Pousmial som sa. Mám to ale ja dnes šťastie.

Rezkým krokom som sa vybral k nej a keďže jej chodenie v opätkoch robilo menší problém, ľahko som ju dobehol.

„Kamže, kamže takto neskoro?" opýtal som sa a ona sa zvrtla.

Zamračila sa, no videl som aká bola nesvoja z môjho zakrádania: „Prosím, nechajte ma na pokoji." povedala odhodlane.

„Hm, práve to neplánujem." pousmial som sa.

Zbledla v tvári a rozutekala sa preč. Ako ja len zbožňujem naháňačky. Dal som jej náskok pár sekúnd a potom sa rozbehol aj ja. Našiel som ju v kríkoch jedného rodinného domu.

„Poviem ti, lepší je útek ako skrývačka." zaškeril som sa a pouličné svetlo mi osvietilo oči aj tesáky. Vyzdvihol som ju na nohy. Takmer vykríkla, no stihol som jej ústa prekryť rukou. V očiach sa jej zaleskli slzy.

„Šššt." povedal som a dal jej nabok krásne vlasy, „Si krásne dievča."

Usmial som sa a ona po mne pozerala ako po psychopatovi. Bola úplne vydesená a to sa mi páčilo najviac. Pomocou ruky, ktorou som jej držal ústa, som jej naklonil hlavu a druhou jednoducho strčil jej ruky do priestoru medzi nami a následne ju presunul na chrbát a pritiahol si ju. Protestovala. Preto ma to bavilo. Dokonca príjemne voňala.

Nahol som sa k jej krku a na ruke cítil jej rýchly dych. Zubami som našiel krčnú tepnu a spojne sa usmial. Tesáky prešli cez pokožku a ona pridusene vykríkla. Zaryl som ich hlbšie. Vôbec ma nezaujímalo, ako veľmi jej ublížim. Aspoň dopadla lepšie ako ten chlapík, ktorému som hrdlo doslova prekusol. Mierne som vysunul tesáky a už som zacítil chutnú krv. Začal som sať po dlhých dávkach a užíval si ako mi chutná tekutina pohladila chuťové poháriky a následne prešla hrdlom. Každé satie mi dodalo viac a viac energie. Vykríkla znova, lebo v návale toľkej eufórii z pitia krvi som vystrčil pazúry a zapichli sa jej do líca a rovnako aj do chrbta. Uznal som, že toto nie je dobré miesto, kde ju nechať. Bola celkom malátna a tak som ju vedel ľahko niesť počas behu. Vrátil som sa na to miesto, kde som nechal svoju prvú obeť a keď ho dievča zbadalo, len šokovane hľadelo pred seba. Z posledných síl sa snažila odtiahnuť, no znova skríkla keď som jej zapichol tesáky z druhej strany krku. Počul som jej tiché vzlyky a upokojoval ma pocit, že mám všetko pod kontrolou. Sal som ďalej a dievča mi v rukách čoraz viac chablo. Ako som ju tak pridržiaval, moje vystrčené pazúry ju nechtiac pár krát poškriabali, na čo len potichu sykla, až nakoniec ochabla úplne a ja som ju hodil na zem pri toho chlapa. Vzal som lopatu z môjho neďaleko odparkovaného auta a zahrabal ich do jednej jamy a zasypal. S lopatou v ruke som sa vracal späť k autu a potichu si pískal. Teraz som už spokojný. Zatiaľ.

*Charlotte*

Slnko práve zapadalo a ja som vošla do kuchyne, že si spravím čaj, keď som uvidela Jamesa ako spí za kuchynským stolom. Pousmiala som sa a vytiahla šálku.

„Cassandra?"

„Nie, Charlotte."

„Ach, prepáč, ale veľmi mi pripomínaš moju dcéru." usmial sa rozospato a nadvihol hlavu. Podoprel sa ľakťom. Postavila som na čaj a jemu som spravila kávu.

„Prečo?" opýtala som sa prekvapene, no nedalo mi to, „Porozprávate mi o nej?"

„Ale samozrejme. Rád si zaspomínam." usmial sa. Počkala som, kým zovrie voda, a zaliala nám poháre. Položila som ich na stôl sa sadla si oproti nemu. Prisunula som sa a s očakávaním na neho pozrela.

„Moja manželka bola dlho neplodná. Až po desiatich rokoch manželstva sa nám narodilo prvé dieťa. Krásne dievča, s hnedými vlasmi a hnedými hlbokými očami. Celá po mne. No úsmev, ten mala po mame. Miloval som ho. Rovnako ako ju celú. Bola naším vytúženým dieťaťom." usmieval sa, až som sa musela aj ja. Bolo to nákazlivé.

„No bola iná.Už v útlom veku sa to prejavovalo. Bola tichá, takmer sme o nej nevedeli, no s nami sa rada smiala. No niekedy zas bezdôvodne plakávala. No čím bola staršia, tým menej. Už bola len vystrašená, alebo nešťastná. Keď dospela, prišlo horšie obdobie. Koľko krát som ju videl bezdôvodne kričať. Bola zúfalá, chytala sa za hlavu a šomrala nezmyselné veci. Potom sa zmenila. Upokojila sa. No bola iná. Ale bola šťastná a to bolo pre nás prvoradé. Usmievala sa. Smiala. Už neplakávala a nekričala. Pracovala v kvetinárstve. Raz za ňou prišiel mladý muž, kupoval kvety pre svoju mamu. Okamžite si padli do oka. Pozval ju na jednu večeru a potom, neprešlo veľa času, vzali sa a odsťahovali do Brandonu. Jej manžel bol dobre platený, mal nábeh stať sa vedúcim spoločnosti. Po necelých dvoch rokoch sa im narodilo dievčatko. Následne o rok chlapček a o ďalší zasa dievčatko. Boli to nádherné deti. Zbožňovali sa už od začiatku. Len čo malo najmladšie dieťa tri roky, Cassandra od nás odišla. Nerozlúčila sa, a bez vysvetlenia. Moja manželka zomrela mesiac predtým a on už rodičov nemal. Bol som ich jediný dedko, no ich otec ma zavrhol a zakázal im stretávať sa so mnou. Vždy ma vinil za jej náhly odchod. A odvtedy som sám."

Jemne sa pousmial.

„To mi je naozaj ľúto." chytila som ho za ruku.

„Mám aj nejakú jej fotku, naozaj sa podobáte." usmial a vstal. Ochvíľu sa vrátil aj s fotkou. Bola na nej ešte mladá. Odhalila krásny chrup, ktorý kontrastoval s bordovým rúžom, teda myslím, pretože fotka bola čiernobiela, a oči mala tmavé, vlasy sa jej jemne vlnili. Vyzerala ako moja kópia v o trochu staršom vydaní.

„Neviete ich mená? Ich priezviská?"

Usmial sa na mňa: „Tušíš niečo, však? Aj ja som to tušil. Voláš sa rovnako ako ich prvá dcéra. A tá podoba..."

„Cassandra Rottová?"

Prikývol.

„A jej najmladšia dcéra sa teda volala Keysha?"

Znova s úsmevom prikývol.

Takže ona mala pravdu. Chceli mi pomôcť.

„Ako sa volal ich syn?"

„Volal sa..."

Nenechala som ho dohovoriť: „Nicolas."

„Spomínaš si?" opýtal sa s nádejou. Pozrela som mu do očí.

Zovrela som pery a z oka mi vyšla prvá slza. Pokývala som hlavou. Chytil ma za ruky: „Neboj sa. Spomenieš. Nebuď smutná."

Utrel mi slzu: „Chceš vedieť, kto vyberal všetky mená?"

Prikývla som.

„Cassandra. Trvala na tom, a zázračne sa aj s mužom zhodli."

„Nicolas," zašepkala som a dívala sa kamsi pred seba, „milovaný všetkými. Charlotte, vládkyňa."

Nechápavo na mňa pozrel. Prstami som si zahrabla do vlasov. Musím si spomenúť musím.

No jediná odozva, aká prišla bolo len meno.

Leo.

/////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////