32. časť

*Charlotte*

„Tak po takejto stanovačke si ešte rozmyslím, či sa nechám niekam nahovoriť."

„Nepovedz mi, že sa ti nepáčilo." pozrela som po Ervisovi.

„Bolo to super. S Leom sme si príjemne pokecali."

Leo po ňom pozrel. Sadli sme si do veľkej spoločenskej miestnosti. Ronna príde spolu s Nicolasom a Keyshou, Ben šiel ešte pre Tomasa, takže sme ich tu čakali. Odpila som si zo zaliateho čaju aby som sa zohriala. Vonku bolo nezvyčajne chladno. Bol pondelok a nám ostával už len mesiac prázdnin. Hrôza na to čo i len pomyslieť. Však trvajú dva a pol mesiaca. No aspoň sme nemali žiadne problémy. Čo sa mi akosi nezdalo, no naozaj je to už takmer mesiac.

Žeby zíde z očí, zíde z mysle?

Vyložila som si nohy Leovi do lona a lepšie sa oprela. Len čo som ucítila ako prechádza rukou od môjho členku po stehno, privrela som oči. Tak som zbožňovala tú jeho blízkosť.

Pred domom zastali naraz dve autá a už som započula hlasy.

„Tak Brandon je bližšie, ale prídete zarovno s nami?" uťahoval si z nich Nicolas.

„Aspoň si nemusím čistiť kolesá." povedal Ben a už sa otvorili vchodové dvere.

Nicolas nahlas vzdychol.

Vošli dnu a automaticky sme sa museli stiahnuť, aby si mohli posadať. Mali sme tri veľké pohovky, no aj to bolo niekedy málo.

„Stále neverím, že si sa dal na niečo takéto nahovoriť." uškrnul sa Tomas na Ervisa.

Ervis mykol plecami: „Keď už z môjho útulného domčeka ste spravili sídlo a ste tu častejšie ako doma, tak toto bola maličkosť. Bolo to už dávno, čo som si vyšiel von."

„Akoby ja nie. Ešte stále som oficiálne mŕtva. A zrejme aj budem." povedala Nicol a nabrala si hrsť čipsov.

„Možno by sme ti mohli vybaviť novú totožnosť." navrhol Tomas.

„Len tak? Však ma spoznajú."

„Nie tu. Inde. Možno by si si mohla zmeniť účes."

„Tieto vlasy si pestujem už odkedy som tu. Mám ich po zadok, neostrihám si ich." povedala varovne.

Tomas zdvihol ruky, že sa vzdáva.

„A čo tak iná farba?" opýtal sa Nicolas.

„Aká?"

„Do tej tvojej hnedej by sa hodili červené konce." mykol plecom.

„Odkedy sa vyznáš?" nadvihla som obočie.

„Každý chlap si musí všímať takéto veci. Tvoj nie?"

„Po prvé, má aj meno."

„Leo, teší ma." prerušil ma a podal Nicolasovi ruku. Ten ju prijal a zaškeril sa.

„Nicolas Rott." aj Leovi sa zdvihli kútiky úst.

„A po druhé, všíma si. Svojím spôsobom. Tak ako každý iný."

„Áno Nicolas, sme z jednej planéty, nerob rozdiely."

Keysha sa na nás úprimne zabávala.

„Ja ich nerobím, oni už sú." uškrnul sa, no odrazu zvážnel. Rovnako ako Ervis. Pozreli po sebe a vyskočili na rovné nohy, náhliac sa k vchodu. Šli sme za nimi. Vyšli sme pred dom a tam nás čakal návštevník. Japonec, s čiernymi dlhšími vlasmi, dosť vysoký a s tmavými, čiernohnedými očami. Ervis a Nicolas stáli v pozore, rovnako ako Leo s Benom.

„Kto si?" opýtala sa Keysha. Jej šlo zoznamovanie najlepšie.

„Volám sa Makoto."

„Makoto?" zamrmlala Nicol zmätene.

„Prečo si tu?" pokračovala Keysha.

„Hľadám vládkyňu, vzácnu pani."

„Hovor jazykom ktorému rozumiem prosím." povedal Nicolas.

„Hľadám osobu menom Charlotte."

„Ja som Charlotte." ohlásila som sa nepremyslene. Pozrel po mne.

„Ale nie som vládkyňa."

„Ale si jasnovidec, nemýlim sa?"

Prikývla som. Pozrela som mu do očí a využila presvedčenie. Prekvapil ma výsledok.

„Pustite ho ďalej." povedala som.

„To vážne?" pozreli po mne Nicolas, Ervis a Leo.

„Inak ho pustím ja."

„Si si istá tým čo robíš?" pošepol mi Leo, ktorý stál vedľa mňa.

„Úplne." povedala som nahlas.

Nicolas vzdychol a uvoľnil sa. Makoto pozrel po ňom a vystrčil ruku. Prešla mu cez ochranné pásmo. Vstúpil dnu a vybral sa rovno ku mne. Leo sa chcel postaviť predo mňa, no ja som ho zastavila.

„To je v poriadku, Leo."

„Prečo mu tak veríš?" pozrel po mne zmätene.

„Pretože je to jasnovidec." povedala som a všetci na mňa šokovane pozreli.

Stála som v kuchyni a nervózne podupkávala nohou. Opierala som sa o linku a mala som dobrý výhľad na sediaceho Makota, ktorý bez mojej prítomnosti nepovie ani slovka. Darmo sa ostatní snažili.

„Charlotte." ohlásil ma Leo.

„Áno?"

„Čo sa deje?"

Neodpovedala som. Bola som s nervami v koncoch.

„Vidím, že ti niečo je, tak mi to povedz."

„Som zúfalá Leo!" pozrela som po ňom a bola som rada, že ostatní nás nepočujú, „Napísala som knihu, ohrozila ňou všetkých ostatných, pretože ostatní v knihe spomínaní neboli. Iba ty a ja. O ostatných som nevedela. Všetko sa vymyká z deja! A teraz si sem príde jasnovidec menom Makoto a niečo po mne chce! Ja..."

Leo ku mne vykročil a tuho ma objal. Zaborila som si tvár do jeho hrude a so zatvorenými očami sa nadychovala jeho vône. Oprel si bradu o moje temeno.

„Bojím sa. Bojím sa o všetkých ostatných."

„Lebo my dvaja prežijeme." skonštatoval potichu a ja som so slzami v očiach prikývla, „No tak neplač. Plač nič nevyrieši. Teraz treba ísť za ním a zistiť čo od teba chce. Dobre?" povedal a odsunul si ma.

Prikývla som a utrela si slzy. Spolu sme vošli do vedľajšej miestnosti. Makotove hnedočierne oči sa upreli na moje.

„Charlotte." ohlásil ma.

Nesvoja som vzdychla a sadla si oproti nemu.

„Kto si a prečo si tu?"

„Prečo sa pýtaš také veci, ktoré už vieš?" pozrel po mne.

„Dobre, tak inak. Čo odo mňa žiadaš?"

„Chcem ťa priučiť. Potrebuješ niekoho takého ako som ja."

„Odkiaľ vieš že som jasnovidec?"

„Odkiaľ si to vedela ty?"

Presvedčenie. Zas ma dostal.

„Potrebuješ sa mnohému priučiť, aj keď si už skúsená, ale nie vo svojom obore. Ak chceš chrániť svojich priateľov, musíš to ovládať."

„Čomu ju chceš priučiť? Funguje to ako čierna mágia?" opýtal sa Ervis.

So záujmom som pozrela na Makota. Ten zo mňa nespúšťal oči.

„Ani nie, priateľ vojska. Vlastne vôbec nie. Záleží to na chcení."

Mykla som sa. Aj ostatní si to všimli.

„Prečo mi hovoríš priateľ vojska?" nedalo Ervisovi.

„To mi hovorí tvoje meno."

„Ervis znamená priateľ vojska?" opýtal sa Ben.

„Ervin." opravila som ho a sama som netušila odkiaľ to viem, „Jeho pravé meno je Ervin."

Všetci na Ervisa pozreli. Mykol plecami.

„Ervis je moja prezývka. Páči sa mi viac ako moje meno." objasnil nám.

„Ty vieš čo každého meno znamená?" ozval sa Nicolas.

„Vaše mená vypovedajú o vašom správaní." povedal Makoto a konečne pozrel na niekoho iného ako len na mňa. No bol to Leo.

„Charlotte je vládkyňa, ktorá musí mať pri sebe správnych ľudí. A musím povedať, že jej rozhodnutia sú obdivuhodné. Ruka v ruke kráča so silným levom, jej druhý najbližší človek," pozrel Nicolasovi do očí až ostal nesvoj, „je milovaný všetkými."

Keyshu preskočil a pozrel na Tomasa: „Dvojča. Svojho priateľa neopustí ani v najhorších chvíľach. Syn pravej ruky. Spoľahlivý dlhoročný priateľ leva."

Ben si ho iba premeral pohľadom.

„A tu slečna, dobyvateľka ľudí. V pravej chvíli sa ukáže jej tvár." Nicol sklopila zrak. To ona zabila Andyho.

„Moje meno znamená mier." znova spočinul pohľadom na mne, „A tak aj žijem. Snažím sa privodiť na mier, všade kde sa dá."

„Prečo si mňa a Ronnu preskočil?" opýtala sa Keysha.

„Vaše mená neznamenajú nič. Tak ako všetky mená bojovníkov." povedal jednoducho Makoto.

„Fajn. Ostane tu. Zatiaľ neviem na ako dlho." povedal Ervis a to nás trochu prekvapilo, „Charlotte potrebuje pomoc a on je jediný jasnovidec v širokom okolí. A Leo nezazeraj tak po mne. Vieš, že mám pravdu."

Leo naozaj škaredo zazeral.

„Dajte mi chvíľu." povedala som a vzala Lea za ruku. Rovnako som pokynula aj Nicolasovi.

Vošli sme do kuchyne a postavila som sa pred nich so založenými rukami: „Čo?"

„Čo? Je to ten najdivnejší chalan akého som kedy stretol a ty chceš aby tu s nami spal pod jednou strechou?" pozrel na mňa nedôverčivo Nicolas.

„Okrem toho nevieš aký vzťah majú jasnovidci s ostatnými ako sú potencionalisti alebo nočné tvory."

„Tak to zistíme." mykla som plecom.

Nadvihli obočie ako na povel.

„Ježiši, zvládli sme jednu veľkú bitku bez väčších zranení a vy sa teraz desíte jedného chalana?"

Ostalo ticho a ja som čakala na odpoveď.

„Fajn dobre." povedal nakoniec Nicolas, „Ale ak niečo vyvedie..."

„Pamätaj, že my sme ti to hovorili." skočil mu do reči Leo. Až mi to prišlo vtipné.

„Dobre platí." vyšli sme von a aj ostatným objasnili situáciu. Pripravili sme Makotovi zvlášť izbu a potom sme sa pobrali do svojich.

„Vieš, že ti chceme len dobre." povedal Leo, ktorý ma objímal zozadu.

„Samozrejme, že to viem." usmiala som sa, „Preto vás tak milujem. Ty, Nicolas a Keysha ste pre mňa všetko."

Zacítila som jeho pery na mojom uchu. Usmiala som sa ešte širšie a tvárou sa otočila k nemu: „Zaujímavé, že aspoň na niečom sa s Nicolasom zhodli."

„Nepripomínaj mi to."

„Prečo? Čo ti na ňom vadí?"

„Práve že vôbec nič. My sa radi doberáme."

„Nonstop sa radi doberáte?" uškrnula som sa.

„Hej."

„Tak fajn, ako chcete. Ale vedz, že niekedy ste fakt otravní."

„To je taký bonus pre nás."

„Že nahneváte aj ostatných?"

„Presne tak."

Lepšie som sa uvelebila v jeho náručí a raz- dva som zaspala.

Zobudila som sa, na to, že sa vchodové dvere zavreli a niekto zišiel z terasy. Pozrela som na Lea, ktorý mi bol teraz otočený chrbtom. Pomaly som vstala a prešla k oknu. Nikoho som nevidela. Keďže som bola iba v tričku a nohavičkách, navliekla som si rifle, čierne tričko a naň koženku. Vyšla som na chodbu a pomaly sa presúvala od jedných dverí k druhým, no keď som uvidela, že tie Makotove sú pootvorené, neváhala som a zliezla dolu. Vyšla som do noci a pri hranici trocha zaváhala, no predsa ju prešla. Keď je tu taký kľud už dlho, tak sa práve teraz hádam nič zlé nestane. Naozaj sa bojím čo plánuje Ethan. Nič o ňom nevieme.

Prešla som hodný kus, no stále som ho niekde nevidela. Nakoniec som to riskla.

„Makoto?" ohlásila som ho a porozhliadla sa dookola.

Praskla vetvička. Pozrela som tým smerom. Niečo tmavé sa tam pohlo, no nič som nerozoznala. Nestihla som použiť ani presvedčenie.

„Makoto?" povedala som o trochu zúfalejšie, lebo sa zatiahlo a mesiac mi už neosvetľoval cestu. Toľko krát som sa otáčala, že som zabudla ktorým smerom som prišla. Nepoznala som tento les. Asi som naozaj mala ostať ticho. Alebo vôbec nevyjsť von. Lenže mala som ho nechať tak? Teraz je už neskoro.

Žmurkala som aby som lepšie videla, no veľmi mi to nepomáhalo. Začala som cúvať a spadla som do niečoho chladného. Rieka? Nie.

Rýchlo som sa postavila a cúvala ďalej. Nevedela som, čo sa to deje.

„Makoto!" teraz som sa naozaj začínala báť.

„Charlotte." ozvalo sa za mňou, až som skoro dostala infarkt. Otočila som sa a tam stál. Obzrela som sa späť, no nič som nevidela.

„Čo tu robíš? Nevieš aké je to tu nebezpečné?"

Zmätene na mňa pozrel: „Kontroloval som okolie. Nikto tu nie je. Preto som ťa zavolal. Lebo tu je bezpečne a nikto nás nebude rušiť."

Otočila som sa na miesto, kde som len pred chvíľou bola. Naozaj to tak je?

„Môžu sa tu skrývať nočné tvory, potencionalisti alebo hocikto iný. Nemôžeš si byť taký istý." vytkla som mu.

„Šla si hneď za mnou. Ja som nikoho nestretol."

„Tak prečo si ma teda nepočul, keď som ťa ohlasovala?"

Znova na mňa nechápavo pozrel. Pozrel sa po okolí a potom znova na mňa: „Poď niečo ti ukážem."

Bola som mimo z toho všetkého ale i tak som ho nasledovala. Lepšie ako zostať sama.

Zastali sme na malej čistinke a on sa postavil kúsok odo mňa.

„Čo mi chceš ukázať?"

„Experiment." pozrel hore. Sledovala som ho bez slova. Odrazu sa ozval praskot a mohutná vetva vysokého stromu sa zlomila. Rútila sa priamo na nás. Reflexne som sa skrčila. No nič som necítila.

„Uvoľni sa trochu. Produkuješ až moc veľké množstvo a to ťa unaví." povedal a ja som pomaly zdvihla zrak. Nad nami bola veľká kupola, o ktorú sa konár roztieštil. Narovnala som sa.

„Pokojnejšie." povedal.

„To robím ja?"

Prikývol.

„Ako to mám ovládať?"

„Musíš sa v prvom rade ukľudniť. Teraz je táto kupola tvrdá ako betón, nerozbitná. No tebe úplne stačí aby cez ňu jednoducho tá vetva neprešla."

„Ako to mám spraviť? Ja tomu nerozumiem."

„Len sa sústreď. Chci aby tá kupola neprepustila ani jednu triesku, no zároveň aby nebola taká tvrdá."

Prikývla som a úplne sa upokojila. Kupola zmizla. Hneď na to sa ozval ďalší praskot a teraz na nás padali rovno dva konáre. Pozerala som na ne a snažila sa sústrediť. Makoto ma sledoval.

Konáre sa približovali.

„Charlotte, už!" zvolal, keď konáre narazili tesne nad našimi hlavami.

„Ja viem čo robím." povedala som.

„Len aby." pozrela som po ňom s úškrnom. Možno nie je taký zlý, „Musíš vedieť s tou silou pracovať. Musíš ju vedieť meniť."

Pozrela som na ten strom pred seba. Sústredila som sa a odrazu vzduch preťala vlna. Tak ako vtedy, keď som toho chudáka presekla napoli. Preletela tesne nad našimi hlavami. Kmeň sa rovnomerne preťal a strom začal padať. Sústredila som na naň a ten sa roztrieštil na viacero kusov, ktoré vyleteli do vzduchu na všetky strany.

Makoto sa na celý výjav pozorne díval. Následne mi znova pozrel do očí. Teraz boli jeho oči ešte tmavšie, lebo bola noc.

„Počuješ čo šepkajú?" opýtal sa.

„Kto?" opýtala som sa nechápavo, no potom mi to došlo, „Myslíš hlasy? Ja ich nepočujem."

„Vôbec?" nadvihol obočie.

„Vôbec. Počula som ich, keď sa mi náhodou podarilo dostať časť mojej mysle do Nicolasovej."

Chápavo prikývol.

„Zrejme ich naštartoval jeho potenciál..."

„Nie." skočil mi do reči, „Jasnovidci počujú hlasy už od útleho veku. Majú ich za bláznov, preto ich je tak málo."

„Tak prečo ich nepočujem?"

„Potenciálu sa dá podľahnúť, alebo sa ho naučiť ovládať, alebo teda, myseľ sa naučí ho zmierňovať, potlačovať..."

„Takže moja myseľ ich potlačuje?"

Prikývol.

„No, neviem či je to teda dobré alebo zlé."

„To neviem ani ja."

„Myslím, že by sme mali ísť späť." povedala som a vkročili sme späť k sídlu. Už sme stáli pred kruhom, keď som znova započula ako praskla vetvička a tentoraz to počul aj Makoto. Obrátili sme sa k tomu miestu a z tieňa vyšiel Leo. Vďaka mesačnému svetlu som dokonale videla jeho čierne oči. Zazeral po Makotovi.

„Leo, vydesil si nás." povedala som.

„Prepáč, ale keď som sa prebudil, a videl, že tam nie si, tak som sa vydesil ja. Nevieš aké nástrahy sú v lese?"

„A mala som ho nechať samého? Chcel mi len ukázať čo dokážem."

„Zato si sa nemusela bezhlavo vrhať len tak do lesa uprostred noci."

„Ako by si sa cítil ty keď si ako jediný iný a nevieš prečo? Že nevieš čo sa deje?"

„Ja sa ti snažím pomôcť Charlotte. Ale predovšetkým ťa ochraňovať!"

„Ale nemôžeš mi brániť vo veciach čo chcem robiť!"

„Nemôžem, ale môžem zakročiť ak sú nebezpečné! Nie každý risk znamená zisk! A o ňom nevieš nič viac! Nevieš s kým môže paktovať!"

„S nikým nepaktuje! Je to neaktivista ako my. Prišiel sem za mnou pomôcť mi."

„Ale prečo? Prečo si sem len tak príde? Prečo mu tak bezhlavo veríš? To, že je ako ty neznamená, že chce to, čo ty!"

Už stál pri mne a ja som sa jeho hrozivým čiernym očiam nevedela vyhnúť.

„Ja sa viem rozhodnúť aj sama, ďakujem! Vždy beriem ohľad na druhých, tak prečo to nerobíš aj ty?!"

„Lebo ja to neviem! Lebo na mňa nikdy nikto ohľad nebral!"

„A čo teraz akože robím ja?!"

V momente ma umlčali jeho mäkké pery, jeho ruky na mojom páse, jeho hrejivý dych. Dlho nemusel čakať a ucítil odozvu aj na mojej strane. Stúpla som si na špičky, objala ho okolo krku a prstami mu zablúdila do vlasov. Bozk som mu opätovala a naše jazyky splývali v prenádhernom tanci. Zatvorila som oči a vychutnávala si tú lásku v našom bozku.

Bola som nesmierne smutná, keď sa odtiahol. Chcela som viac.

„Nechcem sa hádať." povedal pošepky.

„Ani ja." odpovedala som rovnako, no oči neotvorila. Nakoniec som ich predsa len otvorila a odstúpila od neho. Preplietli sme si prsty a všimli sme si, že Makoto už šiel dnu. Ruka v ruke sme ho nasledovali. Ten bozk padol obom zadobre, keďže sme sa ukľudnili a nemali sme náladu čokoľvek riešiť.

Ja sa nechcem hádať. Však ho milujem.

A viem, že on to cíti rovnako.

/////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////

Tak čo hovoríte na nový prírastok? :D ďakujem za priazeň, votes aj komentáre :3 som rada, že mám takých super čiateľov :3

Viki. :)