27. časť

Zažmurkala som. Pustila som Keyshine ruky a musela sa znova prispôsobiť tomu, že už nie som v nikoho hlave, len tej svojej.

No viac ma prekvapilo, že som bola mimo maximálne tri minúty. Lepšie ako tri hodiny. Takže Nicolas len pred chvíľkou odišiel. Ten Nicolas, ktorému na nás už nezáleží. Z oka mi vypadla slza. Keysha sa smutne usmiala.

„Odpúšťam ti." povedala som šepky. Bolo vidno, ako neskutočne sa jej uľavilo. Bolo zlé čo spravila, ale chcela to napraviť. Skôr, ako sa Nicolas vráti a spraví s nami ktovie čo.

To nemôžem dopustiť.

„Musíme niečo podniknúť." povedala som pevným hlasom.

„Ronna a Ben sú určite na ceste." povedala Keysha a ja som prikývla. Leo nás ani nevnímal.

„Leo osloboď sa. Teraz." povedala som a zdalo sa, že Leo čakal len na túto príležitosť. Asi na piaty krát sa mu podarilo putá a reťaz dolámať.

„Rýchlo osloboď Ervisa." povedala som a sama sa snažila zbaviť sa pút, ale márne. Leo rozbil Ervisove a otočil sa ku mne.

„Nie, najprv Keyshu." povedala som a práve keď sa mu to podarilo dnu vošiel Nicolas a nadvihol obočie. Uškrnul sa.

„Už ste sa ma nevedeli dočkať, čo?"

Ervis sa do ňho pustil a dnu sa dovalili ďalší potencionalisti. Do tých sa pustil Leo s Keyshou.

Chem zachrániť priateľov. Pripútaná im veľmi nepomôžem. pomyslela som si a znova trhla rukami a putá sa zlomili rýchlejšie ako tie Leove.

Ervis padol na zem, dnu sa dovalili ďalší potencionalisti a okno sa rozbilo. Ovial ma vánok a v spoznala som Ronnu a Bena. Okamžite sa pustili do boja.

Nicolas nechal Ervisa tak a vybral sa k Leovi. Rozbehla som sa k nemu a doslova sa hodila naňho. Zapotácal sa, no šikovne ma zhodil na zem. Ervis šiel pomôcť Nicol a Tomasovi.

Stále som myslela len na záchranu priateľov. O nič iné mi v tej chvíli nešlo. Popravde, bola by som schopná za nich položiť život.

Nicolas sa posmešne uškrnul a zahnal sa. Len tak- tak som sa stihla uhnúť. Skutočne to už nie je ten Nicolas. On by mi nikdy neublížil. Nikdy.

Vstala som a hneď som sa musela uhnúť ďaľšiemu kúzlu. Tiene do mňa narazili a zaštípali ma na pokožke. Už som videla ako sa ku mne valili ďaľšie no tentoraz som sa len tak nenechala. Zahnala som sa rukou a jednoducho ich odplašila. Nicolas po mne naštvane, no zároveň prekvapene pozrel. Teraz som bola ja tá čo sa uškrnula. Takto sa mi darilo odbiť ďaľšie jeho kúzla, až ma zdrapol za ruku nejaký iný potencionalista. Priložila som druhú ruku na jeho hruď a zacítila silnú energiu. Vyvrátil oči stĺpkom a mŕtvy sa zniesol k zemi. Nicolas bol ešte prekvapenejší, no využil šance a znova sa zahnal. Tiene ma trafili do hlavy ako basketbalová lopta a ja som spadla na zem. Nebezpečne sa nado mnou týčil. Vystrela som pred seba ruku. No nedokázala som to. Nedokázala som mu ublížiť. Víťazoslávne sa usmial, vytiahol ma na nohy a následne hodil do steny, až sa preliačila. Bolel ma celý chrbát. Nohy mi viseli a nedokázala som sa pohnúť. Pomaly sa ku mne priblížil s tým krutým výrazom.

„No tak! Zabi ma!" zrúkla som po ňom. Hovorila som to vážne.

Premeral si ma.

„No zabi ma ty slaboch!" zrúkla som, „Zabi ma už konečne!"

Slovo slaboch ho naštvalo a teraz už zúril. Zahnal sa, okolo ruky sa mu nakopila čierňava z tieňov. Pohol ňou dopredu, no tesne predo mnou zastal.

Celý čas som mu pozrela do očí. Bála som sa, no pohľadom neuhla. Pozrel mi do očí a odrazu hnev pominul. Ruka sa mu roztriasla. Zošuchla som sa k zemi.

„Charlotte." povedal šepky.

A nato mu Leo vrazil takú silnú, že ostal v bezvedomí.

„Ježiši Leo!" zvolala som.

Všetci pozreli naším smerom. Vrátane preživších potencionalistov. Zbadali na zemi ležať Nicolasa a začali cúvať až náhle zmizli všetci do jedného. Možno ho mali za mŕtveho. Vyzeral tak.

„Chránil som ťa!"

Skryla som si tvár do dlaní. Až mi to prišlo smiešne.

„Konečne," povedala som s jemným úsmevom, „konečne sa mi to podarilo, zachránila som ho a ty... Ty mu vrazíš." povedala som neveriacky.

Všetci na mňa prekvapene pozreli. Najviac Leo.

„On už bol... v poriadku?"

Prikývla som.

„Tak potom o to menej starostí." mykol plecom a ja som s úsmevom pokrútila hlavou a oprela som si hlavu o studenú stenu. Zvládli sme to. Konečne.

„Leo." ohlásil ho Ben a Leo sa k nemu pozrel. Až zbledol.

„Ben." vydýchol a vybral sa mu naproti a objal ho, „Bože, Ben, ty žiješ." povedal nadšene a tuším sa mi zdalo, že v očiach sa mu lesknú slzy. Rovnako ako Benovi, ktorý sa zasmial.

„Ani nevieš ako som sa potešil keď som ťa tu našiel." povedal, „Lenže potom ste odišli do Londýna a ja som sa ti nemal ako ozvať."

„Vďaka Bohu že žiješ."

„To si hovorím aj ja." usmial sa Ben.

Vyzerali ako starí známi. Ako veľmi dobrí známi. Zaujímalo by ma, odkiaľ sa poznajú. Prvý krát som videla Lea takého dojatého. To ako sa neskutočne potešil Benovej prítomnosti. A prvý krát som videla ako mu slza šťastia vypadla z oka. Až som sa musela usmiať.

„Mali by sme odísť." povedala Ronna, stojaca pri Tomasovi a Nicol. Prikývli sme a Leo zobral Nicolasa na ruky. Našla som mu našťastie vo vrecku kľúče od Nissana, takže sme šli jeho autom ja, spiaci Nicolas, Leo, Ervis a Nicol. Do Ronninho si sadli ostatní. Tak sme sa dopravili až pred Ervisov dom. Nicolasa sme položili na gauč, niečo si zamrmlal, no ešte spal. Tomas sa ponúkol, že ho bude strážiť a my sme prešli do kuchyne.

„Naozaj ďakujeme za pomoc." usmiala som sa.

„Za málo. Keď som šla v noci za Keyshou, pretože som jej chcela ukázať ako náš sistém funguje, všimla som si ako Nicolas so svojimi spoločníkmi odchádzajú z domu a dávali vás do áut. Vedela som, že treba konať a našla som Bena. Pomohol mi."

Ben len mykol plecami a usmial sa. Leo stál medzi ním a mnou. Odkedy sú spolu, sem tam sa priateľsky doberajú.

„Hej, ľudia." ozvalo sa z obývačky. Vošli sme do obývačky a niektorí si posadali. Nicolas sa hmýril a zdalo sa, že sa čo chvíľa zobudí. Ležal na boku a tak som si kľakla aby som oba úrovni jeho hlavy. Pod ľavým okom sa mu robil nepekný monokel.

Prudko otvoril oči, až ma to mierne vydesilo. Následne zažmurkal a jemne sa usmial na mňa, aj na Keyshu, ktorá sedela vedľa mňa pred gaučom. Následne pozrel po ostatných.

„Vidím dvojmo alebo sa rozrastáme ako mandalinky na zemiakoch?"

Posadil sa a premeriaval si nové tváre. Toto bol náš starý Nicolas.

„Kebyže viem, že ti stačí jedna výchovná odo mňa, spravil by som to už dávno." zaškeril sa Leo.

„No ha, vtipné." povedal ironicky, no i tak sa uškrnul.

„Ako sa cítiš?"

„Akoby som bol celý čas v liehu, alebo zdrogovaný." zamyslel sa, no potom si prehrabol vlasy, „Bože čo som to len spravil?"

Odrazu mal hlas úplne zúfalý.

„Hej Nicolas, už je to v poriadku, sme tu s tebou." povedala som.

„Ako podpora." povedal Tomas.

„Ako rodina." usmiala sa Keysha.

Usmial sa, no skryl si tvár do dlaní. Nechcel aby, sme ho videli plakať. Leo to pochopil a ostatní odišli, zostali sme len ja, Keysha, Tomas a Leo s Ervisom. Všimol si to aj on a zložil ruky aby si utrel slzy.

„Neverím." povedal, „Ako ma môžete mať po tom všetkom radi?"

„Rovnako ako môžem mať rada Keyshu aj napriek tomu čo spravila a ľúbiť Lea napriek tomu, že nás chcel zabiť."

Moment. Povedala som ľúbiť?

Pozreli po mne.

„No..." nevedela som čo na svoju obhajobu.

„Nejako som to čakal." pousmial sa Nicolas a ja som zahanbene sklonila hlavu. Radšej som zmenila tému, no večer, keď už šiel každý spať, na čo Ervis hundral že sme tu a že mu chýba ten kľud, si ma Leo odchytil, pretože som sa mu statočne vyhýbala a sadli sme si na verandu pred Ervisov dom. Les bol kľudný, tichý, iba v diaľke sa ozývala sova a v neďalekých kríkoch cvrčkovia.

„Bojíš sa ma?" opýtal sa a pozrel po mne. Ja som to nespravila, iba sa zasmiala.

„Teba ani v nočnej more."

„Tak prečo si sa mi tak statočne vyhýbala?"

Zovrela som pery. Chytil mi bradu medzi palec a ukazovák a donútil ma pozrieť na ňho.

„Bála som sa tvojej reakcie." hlesla som. Oči mal tmavé s zelenými a oranžovými fliačikmi. Teda zmätenosť a záujem, či zvedavosť.

Schuti sa zasmial. Odvrátila som dotknuto hlavu.

Chytil mi ju oboma rukami a otočil k sebe. Ani som sa nenazdala a pobozkal ma. Ledva som dokázala triezvo uvažovať. Znova ma zaplavil ten krásny pocit, šteklenie v končekoch prstov... No rovnako rýchlo ako som jeho mäkké pery a nos ucítila, tak rýchlo aj tá pusa skončila. Pootvorila som oči a pozrela do tých jeho čiernych s červenými fliačikmi.

„Stačí toto ako reakcia?"

Usmiala som sa a sklopila zrak. Ja sa ho proste nedokážem nabažiť.

„Aj ja ťa ľúbim, Charlotte." pozrela som mu do očí a oprela sa čelom o jeho. Ešte chvíľu sme tam sedeli, a potom vošli dnu. Každý už spal, tak sme šli maximálne potichu, no Ledva som pri Leovi udržala smiech Tváril sa úplne vážne, no len čo započul môj chichot, len pokrútil s úsmevom hlavou a rozlúčil sa so mnou bozkom sa na čelo. Už by som vošla do svojej izby, keď mi to nedalo a šla som ešte skontrolovať Nicolasa. Spal pokojne. Potichu som k nemu pristúpila a kľakla si. Bola som taká šťastná, že sa to podarilo. Že je v poriadku a nie je z neho ten chladnokrvný psychopat.

Polku tváre mal zaborenú do vankúša, od krížov po kolená bol zakrytý, no to bolo tak maximálne všetko, keďže bolo teplo. Pravú ruku mal kdesi vzadu a ľavú pri hlave. Opatrne som ho vzala za ruku. Privrela som oči a sústredila sa na jediné.

Objavila som sa v pivnici nášho roztrieľaného domu. Bola úplne prázdna, no všimla som si na zemi rozlámané putá. Zmätene som od nich odstúpila. Nicolas stál vedľa mňa. Ten môj milovaný Nicolas. No nevidel ma.

Sledovala som jeho pohľad, a všimla si, že niekto sedí pripútaný v tieni. On. Teda, jeho zlé ja.

„Ako sa ti páči výmena rolí?" opýtal sa Nicolas.

Ten démon, alebo ako ho nazvať, po ňom zazrel.

„Ty si myslíš, že teraz je už všetko v poriadku?" precedil cez zuby.

„Momentálne to nemôže byť v lepšom. Celé tie mesiace si ma ponižoval, až si zo mňa spravil väzňa, takého ako si ty. Väzňa v mojom vlastnom tele. To ty si ten parazit čo ma neustále otravuje. A ak to chceš počuť," uškrnul sa, „som na seba neskutočne hrdý. Taká špina ako ty tu nemá čo robiť. Nie to ma otravovať v snoch."

„Nezbavíš sa ma."

„To sa ešte uvidí." povedal s víťazoslávnym úsmevom Nicolas, „A teraz ma neruš. Chcem späť. Aby som sa mohol ráno zobudiť a tráviť čas s tými, na ktorých mi záleží a ktorým na mne záleží. A zoznámiť sa s novými tvárami." povedal a vykročil na schody.

„Nicolas!" vrieskal za ním, „Takto sa to neskončí Nicolas!"

„Už sa to skončilo." povedal ešte vo dverách a potom ich zavrel.

Zažmurkala som a opäť som pred sebou mala kľudne spiaceho Nicolasa. On tam bol obrazne pripútaný a uväznený celý čas. Takže skutočne tam bol ten starý Nicolas. On sa nezmenil Len ho ovládla tá beštia.

Pomaly som vstala a prešla do mojej izby. Umyla si zuby a nechala si na sebe len tričko a nohavičky, aby sa mi spalo čo najpohodlnejšie a ani sa neunúvala zakryť. Konečne som mohla po dlhom čase ísť pokojne spať. A šťastná.

*Leo*

„Nicolas, je snáď nemožné aby si spal tak tvrdo." naliehal so naňho no on mal pol tváre zaborenej vo vankúši a tuším som počul tiché chrápanie. Charlotte ma s tým mohla skôr oboznámiť. Ben sa len v kúte zabával, „Nieže by si mi pomohol."

„Ako ti mám pomôcť, hm, ty silák? Bojovať, na to ťa je, ale zobudiť tínedžera, to už nie. Uvedom si, že keď budeš so Charlotte, budú s vami aj tieto dva záväzky."

„Rovno povedz, že aj jedlo si budú pýtať odo mňa."

Zasmial sa.

Jemne som plesol Nicolasa po líci, ten sa až príliš rýchlo zvrtol a už som mal jeho dlaň pred nosom.

„Hej brzdi, brzdi. Ja si ešte chcem užiť života." povedal som a stiahol mu dole ruku. Ten monokel ma z časti mrzel. No zdalo sa, že to bolo to najmenej, čo ho trápilo.

„Tak prečo ma, doriti, budíš uprostred noci?" posadil sa a pozrel po Benovi.

„Ideme sa trochu zabaviť, Nicolas."

Ponaťahoval si svaly a vzdychol: „Odkedy sa chodí na pánske jazdy takýmto štýlom? Som pozadu s dobou?"

„Nie, len ti chcem vynahradiť ten monokel."

„To od teba teda nebolo pekné."

„Aspoň som ťa ešte hodný čas nemusel počúvať. Aj tak si ťa teraz užijem dosť. Tak poď už." povedal som a vstal.

Bez námietky vstal a obliekol si džínsy. Zacinkotal mu opasok.

Naraz s Benom sme ho prebodli pohľadom.

„Sorry." zašepkal. Na tyrkysové tričko si prehodil elegantný čierny kabát a obul si čierne botasky. Vyšli sme na chodbu a s Benom sme nenápadne prechádzali, zatiaľ čo Nicolas sa ani neunúval potichu chodiť. No i napriek tomu chodil potichu. Pozrel som po ňom a on sa uškrnul. Žeby konečne vedel ovládať svoj potenciál? Uľahčilo by nám to robotu.

Nastúpili sme do Nicolsovho auta. Keď sme boli na hlavnej ceste, Nicolas sa spýtal: „Kam ideme? A na čo vám je tá taška?"

„Ideme si po auto, ktoré mi zostalo pred vaším domom a... povedzme, že sa rozlúčiš s domom." povedal som.

„Čo?" pozrel na mňa.

„Snáď si myslíš, že ten dom dajú niekedy do poriadku? Aj tak žiadna z vašich vecí neostala pokope."

„Vyrastal som tam." hlesol. Trochu som ho ľutoval, no toto je najlepšie riešenie.

„Aj ja som sa musel veľa vecí vzdať. No začnete odznova. Najlepšie so mnou." uškrnul som sa. Aj on sa chytil. Vedel, že treba začať od znova. A ich otec? Fakt neviem čo je s ním. Zaparkovai sme neďaleko domu, ja som vybehol odparkovať svoj Chevrolett, ktorého sa na moje šťastie nik nedotkol, ani si ho nevšimol, pri Nicolasov Nissan a potom sme obaja nenápadne prišli aj s taškou pred dom. Vytiahol som zapaľovač a jednu malú bombu. Mali sme ich tam zo dvadsať. Škrtol som, no nič. Ben sa zas výborne bavil a Nicolas sa zaškeril: „Nie je plyn?"

„Čuš, ono to pôjde." povedal som a sústredil sa.

Vyleteli iskry, no nič.

„Ó, nie je plyn." smial sa Nicolas.

Zdvihol som hlavu a pozrel po ňom: „Tak sa ukáž."

Usmial sa ako najväčší macher a chytil knôt dvoma prstami. Pustil ho a ten sa rozhorel. Podal ho mne, no keď som sa poň načiahol, rýchlo ho podal Benovi.

„Toto si necháš, Leo?" zasmial sa Ben a silno odhodil bombu priamo do otvoreného okna. Ani som sa nenazdal a Nicolas mi podával ďaľšiu zapálenú. Trafil som sa cez ďaľšie rozbité okno. Bomby mali dlhé knôty, ktoré aj napriek letu len tak nezhasnú a preto sme mali čas pohádzať dnu aj ostatné, kým prvá buchne. Hodil si aj Nicolas a trafil do vrchnej izby. Celkom dobrý hod, aj keď mi bolo jasné, že trošku mágie použil. No ohľadne športu bol dobrý. Alebo lepšie povedané až obdivuhodný. Chytil asi sedem bômb naraz a zapálil. Rýchlo sme ich jednu po druhej hádzali. Tak skončilo aj nasledujúcich desať a Ben tam hodil ešte aj tašku, v ktorej boli. Skryli sme sa do záhrady susedom na proti a len tak- tak sme to stihli. Ozvala sa prvá bomba a hneď na to sa chytili ostatné.

„Takže takto sa lúči s domovom. No, predstavoval som si to inak, ale aj toto je štýlové."

„Leo mal vždy štýlové nápady." uškrnul sa Ben, mysliac na naše staré časy. Áno, ja som bol ten, kto prichádzal s trafenými nápadmi a Ben bol ten, ktorý so všetkým súhlasil a nezaujímali sme sa, aké problémy budeme mať. Vždy nám všetko zázračne prešlo. Skoro vždy.

Vyparili sme sa skôr ako prišli hasiči hasiť tie zbytky domu a policajti. Nasadli sme do oboch áut a odišli späť k Ervisovi. Charlotte a Keysha možno nebudú nadšené, no viem, že Charlotte to pochopí rýchlo. To som na nej zbožňoval. Ako rýchlo dokázala prijímať fakty. Ale zároveň dúfať aj v nemožné. To by som vo veľa prípadoch potreboval aj ja.

*Charlotte*

Zobudili ma slnečné lúče, no neriešila som ich už len z toho dôvodu, že Leova ruka ma jemne hriala na odhalenom stehne, skoro až pri zadku. Prešli mnou príjemné zimomriavky, ktoré ma pošteklili. Pery ma pri mojom uchu a cítila som jeho dych na líci. Milujem takéto rána. Usmiala som sa od ucha k uchu a vôbec sa neunúvala otvoriť oči. Nadýchla som sa jeho vône. Proste nádhera.

„Leo?" hlesla som.

Samozrejme, že tvrdo spal. To je hádam prvý krát. Otočila som sa k nemu. Spal na bruchu a iba v boxerkách. Prstami som mu prešla po hladkých svaloch. Bol ako stelesnenie dokonalosti. Usmiala som sa.

Obkreslila som mu tetovanie čierneho havrana medzi lopatkami. Mal zložené krídla, sedel chrbtom a hlavu mal natočenú k Leovej pravej lopatke. Teraz som si ho konečne mohla lepšie obhliadnuť. Bez trička som ho videla len v tú noc, keď ma zachránil po Nicolasovom zápase. Lenže vtedy som bola tak mimo, že bol naozaj zázrak, že som bola pri vedomí. No to tetovanie sa mi naozaj neskutočne páčilo. Prešla som ukazovákom a prostredníkom od jeho hlavy až k chvostu.

Za druhú ruku, o ktorú som bola opretá ma chytil Leo. Pozrela som po ňom a usmieval sa. Až neskoro som si uvedomila, že som ho tým zobudila, no nejako mu to nevadilo. Usmiala som sa a znova pohladila havrana.

„Páči sa ti?" opýtal sa.

„Veľmi." usmiala som sa a ľahla si vedľa neho. Objal ma a pritiahol si ma k sebe.

„A vieš prečo ho tam mám?"

„Kvôli sestre." povedala som tíško, nevedela som, či to ešte nie je pre ňho citlivá téma, no tiež som o tom čo to vedela.

„Koľko o nej vieš?"

„No, napríklad Bena a Ronnu som nepoznala. V knihe bolo iba päť skupín a nie šesť. No viem, že tvoja sestra umrela a o tvojich rodičoch tiež neviem veľa."

„Tak je načase to zistiť, čo povieš?"

Usmiala som sa.

/////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////