26. časť

Do kuchyne vošla Nicol a pozrela na mňa: „Deje sa niečo, Keysha?"

Postavila som sa, aj keď som si slzy utrela, určite som mala ešte uplakané oči: „Prepáč mi to, dobre?"

Nechápavo na mňa pozrela, zatiaľ čo ja som jej chytila hlavu a silno trepla o stenu. Nevydala ani hláska. Vošla som do obývačky a nenápadne sa priblížila k Leovi a Ervisovi, ktorí sa nakláňali nad počítačom. Nastavila som čepeľ noža dopredu a následne bodla Ervisa do pleca. Zvolal a Leo už bol na nohách. Presne som vedela kde má tašku a vytiahla som odtiaľ palicu s jedným ostrým hrotom. Útočil na mňa, sem- tam sa mi ušlo pár bolestivých rán, až sa mi podarilo medzi nami rozliať horľavú ampulku, ktorú som ukradla Ervisovi z kuchyne kde ju mal skrytú. Rozliala som ju okolo neho a otočila sa k Ervisovi. Zakrvavený nôž ležal na zemi a on sa držal za plece. Jediným vysokým výkopom do hlavy som ho zložila na zem a ruky mu šikovne uviazala šatkou čo som mala k dispozícii za chrbtom. Vzala som si svoju malú cestovnú tašku z chodby a rozbehla sa do lesa. Mala som len jediný cieľ. Jedinú cieľovú skupinu.

No kde som ich mala hľadať? V skladoch? Alebo na nejakých iných pochybných miestach? Bola som stratená. Mohla som si to aspoň premyslieť.

Prechádzala som uličkou medzi obchodmi a reštauráciami, ktoré už boli dávno zatvorené, iba sem- tam vo vrchných bytoch sa svietilo. Ruky som si strčila do vreciek a kopala do malého kameňa. Na letnú noc bolo dosť chladno.

„Sestrička." pri tomto oslovení som sa mykla a rýchlo otočila. Nicolas sa temne uškrnul. Zamračila som sa.

„No tak, to už ani nepozdravíš svojho brata?"

„Fajn, tak ahoj." povedala som a otočila sa na odchod. Rýchlo ma dobehol a za plece ma otočil tvárou tvár.

„Čo odo mňa chceš?" zamračila som sa.

„Jednoduchú vec. Vypadnite obe skôr ako si vás nájdem znova." povedal drzo. Aspoň som sa dovtípila, že stretnutie už skončilo. Takže Charlotte už vie čo som spravila.

„Smola, pretože ja už viac medzi neaktívnych nepatrím. A nezastavím sa dovtedy, dokedy Andy nebude mŕtvy."

„To ani ja, sestrička. Ale potom, potom už budem zlý. Veľmi zlý."

„To čo bude potom ma nezaujíma."

„Nikdy by som si nemyslel, že dokážeš sestričku len tak podraziť."

„A ty si to snáď nespravil?"

„Ja? Nie. Ja som sa vydal vlastnou cestou a vy to nie ste schopné tolerovať. Ale ak to tak vezmem, áno podrazil som vás." uškrnul sa.

„Keysha?"

Po druhý krát som pri mojom oslovení mykla. Obaja sme sa otočili. Stál tam otec. S fľašou vodky v ruke. Toto nie je správne miesto. Nemôže sa mu nič stať!

„Nicolas! Tak rád vás vidím!" podišiel k nám, „Kde je Charlotte?"

Nicolas k nemu prikročil.

„Neublíž mu." šepla som a Nicolas sa uškrnul. Pozrel na otca.

„Otec alkoholom nič nevyriešiš," vzal mu fľašu, „musíš prestať. Lebo potom budeš veriť aj takým veciam aké sa ani nestali."

Priložil mu ruku na čelo a otec sa sklátil na zem. Prikročila som k nim: „Čo si mu spravil?!"

„Nehisterči. Len spí." povedal s kľudom a fľašu položil na zem. Pritiahol ho k stene a fľašu mu strčil späť do ruky.

„To ho tu plánuješ nechať?"

„Nezaujíma ma to. Buď rada, že som ho nezabil." povedal chladne až ma striaslo.

„Tak rada? Čo je to s tebou Nicolas?!" rozčuľovala som sa. Už som toho mala dosť.

Schmatol ma a hodil o stenu. Držal ma za golier a nohy mi viseli vo vzduchu: „Zmenil som sa! Už ma viac nezaujímate! Nezaujíma ma môj starý život! Teraz som vodca potencionalistov! Som najsilnejší potencionalista v okolí! A ty si tá posledná čo dokáže zmeniť môj názor!"

Zhodil ma na zem.

„A čo Charlotte?" opýtala som sa chrapčavo. Tiene sa plazili po zemi vedľa mňa a ja som sa nemohla ani pohnúť, „Vždy si mal pre ňu slabosť. Vždy."

Naklonil hlavu a pozeral po mne.

„Ja už nie som to čo som býval. Ste mi ukradnuté. Ale ak sa mi znova pripletiete do cesty, už viac niet úniku späť. Živé už nevyviaznete."

Upravil si elegantný kabát a pomaly sa vybral preč. Keď bol ďalej, konečne tiene povolili, no i tak som ostala ležať na chladnej zemi a snažila sa neplakať. Už viac nemám brata, ktoré ho nadovšetko milujem. Už nemám žiadneho brata, tak ako on nemá žiadnu sestru. Zatvorila som oči a počula iba svoj prerývaný dych.

„Takto tu hodláš ležať celú noc?"

Prudko som otvorila oči. To ma bude dnes len každý strašiť? Výborne. Rovno nech sa tu objaví sám Andy. Už by som sa ani nečudovala.

„Kto si?" zamračila som sa a postavila sa.

„Ben. Nočný tvor."

Cúvla som: „Z ktorej skupiny?"

„Nepýtaj sa, zisti si to."

Zamerala som sa na to presvedčenie a naozaj sa presvedčila, že to je môj budúci spojenec. Aj keď ma desili jeho čierne oči.

Uvoľnila som sa a on sa usmial: „Niekto s priezviskom Rott, po ktorom idú takmer všetci, by sa tu nemal len tak povaľovať."

„To nie je vtipné." povedala som urazene a vytiahla mobil.

„Ja sa nesmejem. Čo to robíš?"

„Volám otcovi taxík. Nenechám ho tu." nadiktovala som adresu a aj adresu hotela kde nám vtedy objednal izbu.

„A čo plánuješ robiť?" opýtal sa, keď som dotelefonovala.

„Idem s tebou."

„Nejaká si si istá." zaškeril sa.

„Áno, lebo si myslím, že je dosť veľká pravdepodobnosť, že nočného tvora, ktorý je sám, dokážem zabiť."

„Fajn, nebuď hneď taká útočná. Áno, prišiel som ti pomôcť."

„Prečo?"

„Nie si hádam rada?"

„Ale áno, len som rovnako aj podozrievavá." uškrnula som sa. Ak existuje ešte väčší dobrák ako Leo, tak je to Ben.

„Lebo viem, že tiež ideš po Andym. Andy a ostatní sú naším cieľom a keď budú po smrti, nočné tvory sa spoja. A budeme sa vyvarovať konfliktom s potencionalistami."

„To je až veľmi perfektná predstava, nie?"

„Ale nič nie je nemožné." podal mi ruku.

„Kam ideme?"

„K nám." uškrnul sa a len čo som sa chytila jeho ruky, oblapil ma a neuveriteľnou rýchlosťou sa hnali dopredu.

Zastali sme až keď sme sa objavili v hoteli. Aspoň navonok to vyzeralo ako hotel. Zvnútra to bolo skôr sídlo. Z tej veľkej rýchlosti a prudkého zastavenia ma začala pobolievať hlava. Zaviedol ma nenápadne do jednej z izieb. Zrejme jeho.

„Ale vieš, že keď sa k nám chceš pridať, musíš sa stať nočným tvorom?"

„No..." habkala som. Je pravda, že s týmto som akosi nepočítala. Ako som mohla byť tak hlúpa?

„Ale môžem ťa premeniť ja, bezbolestne." usmial sa milo. Vzal mi ruku so svojich a už som videla ako sa mu predĺžili tesáky. Rýchlo som stiahla od strachu ruku späť a pozrel po mne.

„No tak, moment, moment. Povedz že existuje aj iná možnosť. Ja nechcem byť nočným tvorom naveky. Chcem byť človekom lebo..." som bojovníčka, „Proste lebo."

Zamyslel sa: „Je jedna možnosť, no za ten čas sa nikomu neukazuj na oči, lebo inak to zistia."

„O čo ide?"

„Staneš sa nočným tvorom dočasne."

„Čože?" nadvihla som obočie.

„Ak vypiješ okrem mojej aj krv potencionalistu, a ja vypijem len tú tvoju, tak sa staneš nočným tvorom len dočasne, keďže krv potencionalistu na to vplýva."

„Ja sa nestačím diviť tomuto svetu." hlesla som a Ben sa na mne dobre pobavil.

„Poď." povedal a podal mi ruku. Vyšli sme na prázdnu chodbu a v pohode si prešli k výťahu a aj ten bol prázdny.

„Ako to, že je všade kľud?"

„Je čas kŕmenia."

„Ježiši fuj!" striasla som sa.

„Jedna skupinka si uloví jedného človeka a potom sa... z neho najedia."

Ostalo mi zle. Ako môže o takých veciach len tak rozprávať? Vlastne, ja zachvíľu budem musieť spraviť to isté. Do čoho som sa to namočila?

Zišli sme až do podzemia, do malej chodby s jednými dverami. Vzal vínový pohár a vošiel dnu. Nasledovala som ho. Tá miestnosť vyzerala strašne. Bol tam stôl, dve stoličky vedľa seba a po stenách viseli remene, ktoré slúžili na uväzovanie. Až teraz som si všimla, že v kúte sa nachádza zviazaný nejaký človek.

„Kde to sme?" pípla som vystrašene.

„Tu ľudí premieňame. A ten tam," pozrel smerom kde ja, „toho sme minule chytili, keď si ako najväčší silák myslel, že keď príde sám, tak zachráni svojich priateľov skôr ako zomrú. Je to potencionalista. Toho potrebujeme."

Vyzeral byť slabý. Ktovie, či mu vôbec dávali jesť. Zrejme nie.

Ben vzal nôž a podišiel k nemu. Jemne mu zarezal do dlane a nechal stiecť krv do štvrtiny vínového pohára. Bolo mi zle. Následne mu ruku ledabolo obalil do látky a nechal ho tak. Pripútaný potencionalista neprotestoval, iba ma temným pohľadom sledoval. Takým aký mal Nicolas. No Nicolasov bol ešte horší. Rýchlo som sa otočila a podišla k stolu, kde už stál Ben.

Aj on sa porezal do dlane a zatlačil si do nej nechty aby krv vyšla rýchlejšie. Naplnil pohár do polovice.

„Sadni si." pokynul a ja som nesvoja spravila to čo chcel. Oprela som sa, no okamžite som sa mykla keď som si uvedomila, že mi priviazal trup o stoličku jedným z tých remeňov.

„Čo to robíš?"

„Aby si mi neušla a pekne to všetko vypila." povedal a spojil mi ruky ďaľším remeňom. Srdce mi bilo ako o život.

„Neboj, naozaj budem jemný." usmial sa, postavil sa za mňa a dal mi preč vlasy z krku. Radšej som zatvorila oči. Naklonil mi jemne hlavu. Ľavou rukou mi držal hlavu, aby som s ňou nepohla, druhou mi držal ruky. Naklonil sa ku mne a už som cítila jeho hrejivý dych na krku. Rovnako hrejivý ako jeho ruky. Ucítila som ako mi jeho hroty prepichli pokožku. Bolo to ako keď vám spravia malý vpich so prsta, až na to, že jeho zuby boli ostrejšie.

Začal sať.

Sýtil sa mnou ako keď si ja kúpim svoj obľúbený jahodový džús. Pijem, pijem, až mi ostane len prázdna krabička. Len dúfam, že ja nezostanem len prázdnou krabičkou.Už som si myslela, že predsa len nehodlá skončiť, keď vtom prestal a ucítila som jeho mäkký jazyk na pokožke. Odtiahol sa, pustil mi hlavu aj ruky a oblizol si pery. Oprel sa o stôl a milo, hlavne spokojne, sa usmial: „A teraz pi ty." ukázal na pohár.

S kyslím výrazom som ho chytila do rúk a napila sa. Takmer som to vypľula, lenže on mi zaklonil hlavu.

„Prehltni to." povedal.

Prehltla som a chvíľková nevoľnosť prešla.

„Len mi povedz, že to má aj nejaké výhody."

„Zbaví ťa to natrvalo zdravotných problémov."

„Ach Bože. Povedzme, že za pomstu a za zdravie to stojí." vzdychla som a odvážila sa ma ďaľšie hlty.

Položila som prázdny pohár na stôl a odrazu sa všetko menilo. Videla som trochu lepšie, energie mi pribudlo vo veľkom množstve a zacítila som to, čo ako človek som nedokázala. Temnotu. Vedela som, že sa mi zmenili oči. To kvôli tomu pocitu. Každým večerom, každou nocou, prichádza temnota. A je tu s nami až do prvých lúčov ranného slnka.

Ben ma odviazal a ja som sa postavila. Šklbla som rukami a okamžite sa objavili pazúry. Predĺžili sa mi tesáky a ja som zavrčala. Víťazoslávne som sa usmiala a opäť som mala normálnu podobu, až na tie čierne oči.

„Výborne, zvládla si to lepšie ako ja." uškrnul sa.

Andyho pohltili plamene, až sa s krikom zniesol k zemi. Nicolas sa s potencionalistami okamžite stiahli. Hneď na to naša nepriateľská skupina a neaktivisti, a pomaly odchádzala aj tá moja skupina. Aj bojovníci sa stiahli. Doteraz mi bolo ľúto, že ma Ronna takúto videla. Stretla som ju ešte po ceste sem. A následne, to, že ma takúto videla aj Charlotte, keď som sa na ňu nechtiac vrhla. Ešte stále som nevedela s presvedčením správne pracovať, aj keď sa Ben snažil ako tak mi to vysvetliť. Ten teraz stál na pokraji čistinky a sledoval nás. Hlavne Lea. Nevedela som prečo. Možno sa poznali. No Ben vyzeral byť mladší a neskúsenejší ako Leo. Aj keď mal dvadsať jedna rokov.

„Charlotte." začala som. Vedela som, že sa na mňa hnevá, no chcela som jej to vysvetliť. Aj keď sama neviem ako.

„Zmlkni." takú drzú odpoveď som nečakala. Naozaj sa na mňa hnevala. Odstúpila od Lea, s ktorým sa doteraz objímala.

„Ale..." nedala som sa.

„Hovorila som, že zmlkni!" div sa na nás pri jej kriku nepozreli všetci čo tam stáli. No tí ma teraz nezaujímali, „Zradila si nás. Zradila si ma! Vykašlala si sa na rodinu len kvôli hlúpej pomste! A ja? Ja som zostala sama! Na pospas osudu a nikoho z vás to nezaujímalo! Ja som ti verila. Verila som, že mi pomôžeš, že ma nesklameš."

Zbabrala som to. Neskutočne som to zbabrala. Ublížila som jej. Bolo mi to ľúto. Zachovala som sa tak ako som sa zachovala, ale tak trochu som dúfala, že ma pochopí, že mi odpustí. No teraz to tak nevyzeralo.

„A čo je z teba teraz?! Nočný človek! Kvôli pomste si sa pridala k tým beštiám v skupine a dočasne si sa stala jednou z nich!" stisla som pery. Búrila sa vo mne ľútosť a vedela som, že aj oči ma prezradili. Aspoň tie neklamali. Aspoň tie sa chovali správne. Takmer som sa rozplakala.

„Tak veľmi si ma sklamala."

Toto bolelo ako nožom do srdca. Slzám som dala voľný priechod. Zmizla z čistinky ruka v ruke s Leom. Ešte aj Leo s k nej napriek všetkému choval lepšie ako ja. Prišla som o brata, a sestra ma nenávidí. Pri odchode sa na mňa ani nepozrela.

Klesla som na kolená a len plakala. Ervis a ostatní váhali či mi pomôcť, no ponúkol sa Ben. Pomohol mi na nohy a viac menej ma musel brať na rukách. Nemala som chuť ani dýchať, nieto ísť po vlastných. Som najhoršia sestra aká len môžem byť.

Ráno som mala ešte stále uplakané oči. No cítila som sa... normálne. Vstala som z gauča a všimla si, že Ben sedí v kuchyni a pije kávu.

„Dobré ráno." ozval sa s úsmevom.

„Aj tebe." usmiala som sa a napustila si pohár vody, „Zachvíľu odchádzam."

Otočila som sa, no Ben už na stoličke nesedel. Šálku kávy mal prázdnu, spodok bol prischnutý.

„Ben?"

„Teraz aspoň viem, že sa nebudeš tak veľmi brániť." ozvalo sa za mnou okamžite som sa otočila a pohár vody mi padol k nohám a rozbil sa. Benove oči boli tmavšie ako noc v nove.

„Nezabíjaj ma." hlesla som a začala cúvať, prekračujúc úlomky skla.

„Nezabijem ťa. Len potrebujem krv, Keysha."

„Prečo práve moju?"

„Lebo cez deň loviť nemôžem." naklonil sa ku mne a ja som znova cúvla.

„Ako ti môžem veriť?"

„Nikdy by som si nedovolil ublížiť ti. Len potrebujem pomoc." celý čas bol úprimný, no i trochu dosť desivý.

Rukami som sa dotkla jeho pliec a tým ho zastavila. Potrebovala som mať medzi ním a mnou určitý priestor. Vzdychla som.

„No tak Keysha. Naozaj ťa teraz potrebujem."

Zhlboka som sa nadýchla: „Fajn. Ale potom ma zoberieš k Ervisovi."

„Neboj sa, budem ťa šetriť." povedal keď som pomaly zložila ruky. Ľavou rukou mi naklonil hlavu doprava a odhrnul mi vlasy. Pohladil ma po vlasoch a pravou rukou na mojich krížoch si ma pritiahol bližšie. Ja som si položila ruky na jeho široké svalnaté ramená a zachytila sa trička. Privrela som oči a zacítila jemné uhryznutie. Znova začal sať. Nebol to príjemný pocit. Cítila som, akoby sa mi žili jemne naťahovali za ubúdajúcou krvou. Po viac ako minúte a pol sa odtiahol a znova mi oblizol pokožku, až som mala zimomriavky. Stále ma bezpečne držal a potom čo si oblizol pery sa usmial. Pozrela som do jeho krásnych tmavých hnedých očí, čo sa ladili k jeho vlasom. Bol odo mňa asi o hlavu vyšší. No nižší ako Leo.

„V poriadku?" opýtal sa.

Prikývla som. Jemne ma pustil a vzal handričku a z maličkej vázy jediný harmanček ktorý tam bol. Namočil handričku tou vodou, vyžmýkal a položil na ňu kvet. Priložil mi ju ku krku a vzal môj šál z tašky ktorú som mala rozopnutú prehodenú cez plece. Obviazal mi ho okolo krku a jemne sa usmial: „Ďakujem."

Pousmiala som sa a potom sme sa nenápadne vytratili zo sídla. Pešo sme si vybrali najkratšiu cestu do lesa. Pred dverami Ervisovho domu som zaváhala, no nakoniec zaklopala. Ben si lepšie upravil ten veľký batoh, čo mal na chrbte.Sama som nevedela, na čo mu bol.

Ervis otvoril dvere a premeral si ma.

„Ospravedlňujem sa." povedala som sucho, „Celé som to pokazila."

„Keysha." ohlásil ma a pozrela som mu do očí, „Vrátila si sa, to je hlavné." usmial sa a objal ma. Potom pozrel na Bena.

„To je Ben. On mi pomáhal. Celý ten čas. Vďaka nemu som bola len nočným človekom a nie tvorom."

Ervis prikývol: „Si si istý?"

Tú otázku som nepochopila.

Ben prikývol: „Nechcem už viac bezhlavo ubližovať."

Siahla som po presvedčení. Nepatril do skupiny čo šli po Andym a jeho spoločníkoch. Nepatril nikam. Chcel sa k nám pridať.

„Dobre, povedzme, že máš skúšaciu lehotu. Lenže tu u mňa nezostaneš. Nič v zlom, ale toto je chalupa, nie hotel." povedal mrzuto. Je pravda, že nás tu bolo viac než dosť.

„Dobre, súhlasím." prikývol.

„Tak poď ďalej." povedal prívetivo Ervis a zmizol v kuchyni. Sadli sme si do obývačky a na moje prekvapenie, Nicol sa mi naradostene hodila okolo krku a Tomáš ma s úsmevom privítal. Predstavila som im Bena, no musím povedať, že sa im začal rovnako pozdávať ako mne.

Zobudila som sa na nepríjemný pocit. Večer sa mi ťažko zaspávalo a bola som rada, že som vedela vôbec spať. Prešli tri noci a ozaj sa Ben ujal. Dokonca sa tu cez deň na moje počudovanie ukázala Ronna a povedala, že mi odpúšťa. Že ma chápe. Podľahla som tým zlým myšlienkam a pocitom a konala som bezhlavo. A jediné, na čom mi teraz má záležať, je udobriť sa so Charlotte. Lenže tá odišla s Leom do Londýna. Bolo toho na ňu veľa. Videla som to na nej. Každý večer sa mi vybavoval nás posledný rozhovor, alebo skôr jej monológ a preto sa mi ťažko zaspávalo. Tak veľmi mi bolo toho všetkého ľúto. No ako mi to pomôže? Budem rada, ak mi niekedy odpustí.

Započula som zakašlanie. No bolo to vonku pred domom. Strhla som sa. To nemohol byť Ben, keď on bol v miestnom hoteli, kde nocoval.

„Keysha." ohlásil ma mrazivým hlasom a mne sa okamžite rozbúchalo srdce.

Je tu. Naozaj prišiel.

Spomenula som si na jeho slová: Ak sa mi znova pripletiete do cesty, už viac niet úniku späť. Živé už nevyviaznete.

Roztriasla som sa. Priplietli sme sa mu do cesty v boji. Charlotte na na ňho vrhla, keď chcel zabiť Andyho. Chcela mu len dobre. Ešte stále nechápe, že to už nie je ten Nicolas. Tento si po nás prišiel. Prišiel nás zabiť.

„Keysha!" zreval a to ma už prinútilo prejsť o oknu. Zaujímavé, že nikoho ešte nezobudil. Revať uprostred lesa nie je práve najmúdrejšie.

Pozrel do okna, presne do mojich očí: „Už som si myslel, že ma nepočuješ."

„Nechaj nás napokoji. Nešli sme proti tebe, tak prečo nám nedáš pokoj?"

„To by bolo príliš jednoduché. A predstavujete pre mňa menšiu hrozbu." uškrnul sa. Vydýchla som a znova sa nadýchla. Snažila som sa ukľudniť. Otvorila som oči a chystala som sa niečo povedať, keď som si všimla, že tam nestojí. Nebodaj sa mi to len zdalo?

Odstúpila som od okna. Všade bolo ticho. Započula som dva kroky na hornom poschodí, kde boli izby. Následne boj. Vyšla som von a všimla si, ako Tomas padol bezvládne na zem. Nicol sa zahnala nožom, no zastavil jej ruku a chytil jej čelo. Zniesla sa pri Tomasa a medzi mnou Nicolasom nebolo nikoho. Už bol blízko, keď odniekiaľ vyskočil Ervis, sotil ma niekam až dozadu a začal čarami útočiť na Nicolasa. Ten sa uškrnul a vracal mu veľmi zákerné kúzla, až po pár minútach Ervis kľačal na zemi. Nicolas sa diabolsky uškrnul a Ervisa uspal skôr ako stihol namietať.

Pozrel po mne.

„Nie, prosím nie."

„Dal som ti šancu, Keysha. Ďalšia už nebude." povedal kruto a mrazivo.

Spravila som zopár šikovných výpadov a výkopov, podarilo sa mi zo aj päť krát trafiť, no ostatné vyblokoval. Spravila som ďalší výpad, chytil ma za ruku a pritiahol k tesne k sebe. Zlovestne sa usmial.

„Dobrú noc, sestrička."

Všetko sa ponorilo do tmy.

/////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////