Toto "Nicolasovo obdobie" bolo inšpirované pesničkou ktorú máte na začiatku. Text sa k tejto časti dokonale hodí. :3 Pre lepšiu atmosféru odporúčam pustiť. :) ( dám signál :D )

25. časť

„Ako vieš, že máme ísť práve k vám domov?"

„Lebo tie kľúče tam nechal on. Chýbajú kľúče od auta, no od domu sú tam." povedala som a nervózne si krúžok točila okolo ukazováka, zatiaľ čo Leo riadil a ani veľmi nesledoval na akom čísle je ručička tachometra. Pre istotu ma Leo šikovne ozbrojil, rovnako ako seba.

Zastali sme pred naším domom, našťastie sami, no okrem nás tu bolo odparkované Nicolasovo auto. Akože, naháňa nás polícia, teda hľadá, a on si tu kľudne parkuje? Super, bráško.

„Hovorila som to."

„Dobre, dobre." rezignoval. Pozrela som na to malé autíčko, ktoré sme Nicolasovi hľadali na eBay dva mesiace, len aby mal originálny darček k narodeninám. A páčilo sa mi, keď sa tomu tak potešil. Ešte teraz som sa jemne usmiala. Zhlboka som sa nadýchla a naraz sme vystúpili. Neunúvali sme sa na tichý príchod, keďže Nicolas určite počul motor auta. Prišli sme k vchodovým dverám, no niečo ma zastavilo.

„Nebude tu." povedala som a Leo pozrel na kľúče.

„Lebo tie kľúče si nezobral."

Obišli sme dom a našli ho ležať na lehátku. Mal na sebe čierne rifle, tyrkysové tričko a na ňom čierne sako s rukávom po lakeť. Mal štýl, to som musela uznať. Aj vtedy v boji si dal na svojom vzhľade záležať, nehovoriac o učesaných vlasoch.

No niečo držal v rukách. Lepšie som sa prizrela a zistila, že sú to krížovky.

„Už som si myslel, že ani neprídete." povedal a ani nezdvihol pohľad.

Nadvihla som obočie: „Nebodaj si tu čakal celé dni?"

Vysmial ma: „Za to mi nestojíte, Charlotte."

Au. Ale tak čo som mala čakať?

„Leo." ohlásil ho. Leo len nebadateľne tŕpol, pripravený každú chvíľu bojovať, „Aké je plemeno psa na osem písmen?"

Leo sa najprv zatváril nechápavo, rovnako ako ja a potom sa zamračil. Nicolas konečne zdvihol zrak a pozrel po ňom: „Ty si teda nápomocný." povedal ironicky a krížovky s ceruzkou hodil na stolík vedľa seba a ruky si dal za hlavu a nechýbal mu úškrn.

S prižmúrenými očami pozrel po mne: „Nové šaty, sestrička? Hodia sa ti."

Mala som na sebe bordové dlhé nohavice a bielu blúzku na ramienka. K tomu doladila čierne tenisky. Zamračila som sa: „Netáraj hlúposti a povedz prečo si nás sem zavolal."

* Teraz :) *

Povzdychol: „Tak aspoň raz som chcel byť priateľský a ty mi to vyčítaš. Teba človek neuspokojí nikdy, že? Alebo sa mýlim?" pozrel provokačne na Lea a ten už vystrelil dopredu, no stihla som ho chytiť, div som nepadla.

Nicolas vstal z lehátka: „Pokoj, pokoj. Citlivá téma? Tak to necháme tak." uškrnul sa, až sa mi jeho správanie hnusilo. On celý sa mi hnusil. Chýbal mi môj starý Nicolas.

Spravil dva kroky k nám a už bol od nás len na krok. Vystrel sa a premeral si nás: „Zavolal som vás z jednoduchého dôvodu. Keďže ste sa na priateľov vykašlali, tak som vás nemohol mať všetkých pokope..."

„Ublížil si im?!" povedala som nahnevane a predstúpila pred neho.

Zhora sa na mňa pozrel: „Odkiaľ sa v tebe vždy berie toľko odvahy, sestrička?"

„Nevolaj ma tak." precedila som pomedzi zuby.

„Tebe môže byť úplne jedno, jak ťa volám. Jednak kvôli tomu, že každou blbou pripomienkou sa ti kráti tvoja doba pobytu v tomto živote."

„Ako to môžeš povedať, Nicolas." ledva som udržala slzy.

Mykol plecami a uškrnul sa: „Už som ti raz spomínal, Charlotte. A nechcem sa opakovať."

„Tebe na nás skutočne prestalo záležať?" pípla som.

„Kebyže mi na vás záleží, myslíš, že som tu?"

Zdvihol ruku a Leo ma automaticky stiahol dozadu a predstúpil predo mňa. No Nicolas bol rovnako rýchly a skôr ako sa Leo vôbec pohol, zapálil tie krížovky sa sebou, rýchlym pohybom pritiahol popol k nám, raz zakrúžil rukami a v popole sa objavil modrastý prášok a práve keď sa Leo postavil predo mňa, ho naňho fúkol. Leo sa bez odozvy sklátil na zem.

„Leo!" zvolala som a chcela si k nemu čupnúť, no Nicolas na chytil za rameno.

„Ach tá láska, až mi je zle." pretočil očami. Druhú ruku mal zdvihnutú a čierny dym krúžil okolo nej smerom hore. Pozrel na mňa: „Ak budeš dobrá Charlotte, môžeš ostať pri vedomí, ak nie, tak nie." usmial sa drzo.

Hneď ako ma pustil som o krok cúvla a bála som sa vôbec dýchať. Nicolas sa zohol, chytil Lea za ruky a začal ho ťahať mrmlajúc: „Sakra práca." otočil sa ku mne, „Choď prvá, nech ťa pekne vidím. A chyť mu nohy."

Poslúchla som a meravými krokmi šla k jeho autu. Lea dal na zadné sedačky a ja som si sadla na spolujazdcovo miesto. Pripútala som sa a počkala kým si sadne. Chytil ma za zápästia a keď dal dole ruku, mala som ruky v tesných putách spojené s putami na nohách.

„To aby si sa o niečo nepokúsila."

„Kam ideme?" hlesla som, keď vyšiel na cestu.

„Nepýtaj sa." odpovedal drzo.

Toto nebol Nicolas. Okrem vzhľadu s ním nemal nič spoločné. Navyše, Leo je v bezvedomí a znova som ostala sama. Prvé slzy si našli cestu.

„Výborne, ešte sa tu rozplač." povedal ironicky, „Aj tak ti to nepomôže."

„Čo sa to s tebou stalo Nicolas? Prečo si nebojoval? Prečo si to nespravil kvôli sebe, kvôli nám?"

„Hovoril som, aby si čušala!" zvrieskol a v návale zlosti na mňa pozrel a následne si položil dlaň na moje čelo. Možno to tak bude lepšie. Stratila som vedomie rýchlejšie než som čakala.

„Nemám na to celý deň." zatiahol Nicolas. Pomaly som sa prebúdzala. Ucítila som okovy na rukách a sedela som opretá o stenu. Otvorila som oči a uvedomila si, že priatelia sú na tom podobne. Veľká miestnosť, kde sme boli, bola prázdna, s bielymi stenami a červeným kobercom. Pozrela som odkiaľ sa ozýval Nicolas. Oprieral sa vedľa francúzkeho, zároveň jediného okna.

„O čo ti ide Nicolas? Pomsta? Alebo si už úplne vygumovaný?" začal Ervis. Bolo vidno, že ho dosť zbili.

„O čo mi ide? Zničiť najsilnejšiu skupinu v okolí a tým pádom vytvoriť najsilnejšiu skupinu."

„Prečo si myslíš, že práve tá naša je najsilnejšia?" opýtala sa Keysha.

„Blúzni." povedal Leo, ktorý konečne otvoril oči. Nicolas po ňom zazrel.

„Však," začala Nicol, „sú tu traja ľudia, jeden potencionalista, nočný tvor a jasnovidec. Nič moc teda."

Nicolas si k nej čupol: „Existuje päť skupín."

„Štyri." skočil mu do reči Ervis.

Nicolas s hlasným vzdychom po ňom vražedne pozrel.

„Existuje päť skupín." zdôraznil, „Dve tvoria nočné tvory, ktoré idú po sebe rovnako ako po ostatných. Tretiu tvoria neaktivisti. Tí, ktorí sa prispôsobujú, aby mali kľud a nikomu nezavadzali. Teda vlastne ani nie sú nepriateľmi a sú z nás najslabší. Štvrtú tvorí moja skupina potencionalistov. A piata ste vy."

„Prečo by sme mali byť samostatná skupina?" opýtal sa Leo, ktorý bol napravo odo mňa. Keysha bola naľavo.

„Pretože nikam nezapadáte."

„Patríme k neaktivistom." povedal Ervis.

„Už viac nie. V boji ste sa nielen bránili, ale aj útočili. Tu kráska," povedal drzo a prstom prešiel po Nicolinej brade, „zabila Andyho, ktorý ju vôbec nenapadol, rovnako ako vy ste zabili jeho spolubojovníkov keď ste sa snažili k nemu dostať."

„Takže sme to dosrali." zamrmlal Leo a všetci sme na neho pozreli. Nicolas sa pobavene uškrnul. Leo mal pravdu.

„Ale to už viac nie je moja starosť." povedal a postavil sa.

„Nicolas..." ozvalo sa od dverí. Stál tam nejaký muž.

„Čo sa deje?"

„Máme menšie problémy."

„Nič čo by sa nedalo vyriešiť." povedal Nicolas, a predpažením si popraskal hánky na prstoch a vyšiel von. Dvere sa za ním zavreli a ostali sme osamote.

„Charlotte." ohlásila ma Keysha. Tá stará dobrá Keysha. Tá podrazáčka.

„Nehovor ku mne."

„Je to dôležité. Viem, že sa ešte stále hneváš, kľudne ma nenáviď, no toto je naozaj dôležité."

Chcela som znova niečo namietnuť, no Leo do mňa drgol a povedal: „Rada si ťa vypočuje, že Charlotte?"

Vzdychla som a konečne sa na ňu pozrela. Samozrejme, môj pohľad nebol dva krát priateľský.

„Podaj mi ruky." povedala. Po krátkom zaváhaní som tak spravila, „Musíš zistiť čo sa medzitým stalo. A pomôcť nám."

„Fajn." povedala som na koniec. Naozaj som im chcela pomôcť. Je pravda, že sa na Keyshu strašne hnevám, no nedokážem ju nenávidieť. A rovnako chcem zachrániť Nicolasa pred tou záhubou. Ešte stále dúfam, že sa mi to podarí.

Zatvorila som oči a nechala sa viesť jemným zrnením v prstoch a tichom na vôkol.

Bola som v posilovni. Nie moment. Keysha bola v posilovni. Tento pocit som už dôverne poznala a tak som sa nechala unášať jej myšlienkami a pocitmi.

Nenávisť. Vražednosť. Chuť sa pomstiť. Smútok. Beznádej. Nutkanie chrániť.

Všetky tieto pocity som sa snažila odstrániť už hodinovým búšením do vreca. V posilovni som nebola sama, no cítila som sa akoby tam nik okrem mňa nebol. Striedala som ruky, sem tam pravou sa zahnala viac krát, no vôbec som sa nedokázala ukľudniť. Odstúpila som a oprela sa o ohraničenie ringu.

„Máš silu dievča. Rovnako ako aj obratnosť. Koľko rokov trénuješ?" pozrela som na dievča, ktoré malo tiež boxerské rukavice a usmiala som sa.

Sama som nevedela čo povedať: „No učím sa sama. Asi dva roky." zaklamala som.

„Bez inštruktora? Si skvelá." žasla.

Musela som sa usmiať: „Ďakujem. Volám sa Keysha."

„Ronna." povedala a dali sme si päsťou, „Chceš súboj?"

„Nemyslím, že by som vedela bojovať. Myslím teda tie boxerské pravidlá."

„Tak si dáme voľný súboj. Bez pravidiel. Teda s jedným. Údery nebudú vyššie ako je úroveň pliec."

„Platí." usmiala som sa a naše boxerské rukavice skončili vonku z ringu. Od tiahli sme boxerské vrece a postavili sa pred seba. Začali sme sa pomaly obchádzať, no prvá sa zahnala Ronna a ja som sa s ľahkosťou uhla a výpad jej vrátila. Nasledovali ďaľšie dva výpady z mojej strany, a až druhým sa mi podarilo trafiť ju do ruky. Vykopla som nohou a trafila ju do pleca. Následne som znova spravila výpad, no tom malo byť len na odpútanie pozornosti aby som ju kolenom trafila do boku. Podarilo sa mi to.

„Takže ľahké manévre na teba neplatia." uškrnula sa a teraz som sa ja musela každému výpadu statočne uhýbať, no dosť škaredo som dostala do kľúčnej kosti. No nedala som sa a zaútočila ostrejšie a rýchlejšie. Ja nie som padavka. Ak chcem ochrániť blížnych, tak musím zvládnuť boj aj s niekoľko krát silnejšími ako som ja. Ku koncu boja sme útočili naozaj silnými výpadmi a výkopmi, no pred očami som mala len jedno. Ako som sa postavila do dverí a videla ako môj milovaný bez života na zem a ten tvor sa zaškeril. Bol to jeden z tých, ktorí ma následne na zemi kopali hlava nehlava. Kvôli ktorým mávam teraz časté bolesti hlavy. Dosť surovo som ju schmatla za plecia, oboma rukami ma trafila do jedného aj druhého boku, no sa som ju kopla kolenom do brucha až sa prehla a následne päsťou do chrbtu a ona spadla. Zatackala som sa, no vydržala som.

„Dobre." povedala mierne priškrtene, „Si fakt dobrá."

Bola prehnutá a rukami si objímala brucho.

„Si v poriadku?"

„Ja to predýcham." zdvihla hlavu a napriek bolestiam sa usmiala, „Ešte stále toho neviem veľa. Aj tak, odkiaľ by som to vedela, keď mám iba devätnásť? Zaúča sa až od dvadsiatky." mumlala si.

„Čo sa zaúča od dvadsiatky?"

Zasmiala sa: „Nerob sa na blbú. Aj tak nás nikto nepočuje."

„Ja naozaj netuším o čom rozprávaš."

„Tak ty si jedna z tých neurčených."

„Z koho?" podala som jej ruku a pomohla jej vstať. O čom to tára?

Oprela sa o laná a tichým hlasom začala: „No neviem, či ti to mám povedať hneď ale existujú také štyri skupiny..."

„Nočné tvory sú dve, potencionalisti a tí neaktívni."

Vyvalila oči, zrejme som ju mierne zmiatla: „No hej. Super. Odkiaľ to vieš?"

„Poznáš Charlotte Rott?"

„Rott... áno tá nešťastnica. Jej príbeh prišiel aj k nám."

Ešte raz som k nej vystrela ruku: „Keysha Rott, zdravím."

„Ty si jej sestra!" vyvalila oči, no rukou mi potriasla, „A ešte máte brata však?"

Prikývla som. Stiahla si gumičku a neposlušné čierne kučeravé vlasy jej stáli do všetkých strán, akoby boli natupírované. Bola čistá afro američanka. Čudujem sa, že som ju pred tým nezahliadla. Však jej nevšedná krása bije do očí.

„No. Takže toto vysvetľovanie môžem vynechať a prejsť rovno k veci. Medzi potencionalistmi, nočnými tvormi a ľudmi existuje istá dohoda. A to, že nemôžu napádať ľudí mnohopočetne. Teda im nemôžu vyhlásiť vojnu a musia sa od nich strániť. Zabiť ich môžu iba pre obživu. No poväčšine ich nechajú žiť s tým, že obete mali pocit, že sa zdrogovali, alebo o tom ani nevedeli."

„No a keď nejaký nočný tvor ide po troch ľuďoch?"

„Nemôže ich zabiť. Ak ich je viac ako dvaja, nastupujeme my a riešime problém." usmiala sa hrdo.

„Kto my?"

„Ľudskí bojovníci. Bojujeme za právo ľudí. Chránime ich pred vojnou."

„Ale keď po nás šli, boli sme traja." zamračila som sa.

„Potencionalistu sa dá vycítiť skôr ako sa to on sám dozvie. Teda kto je už skúsený a vie čo má očakávať od presvedčenia."

„Presvedčenia?" cítila som sa ako totálne hlúpa, no bolo to pre mňa niečo nové.

„Presvedčenie znamená, keď vieš vycítiť kto je z akej skupiny. Preto sa nočné tvory v bitke nepúšťajú do svojich spoločníkov. Každý má presvedčenie v sebe. Či už človek alebo tvor, či potencionalista."

Nadvihla som obočie: „A to som si len prišla vybiť negatívne pocity."

Ronna sa zasmiala: „Tie si len pekne vybi. Ak ich budeš mať v sebe veľa, prinútia ťa robiť aj to čo nechceš a ver mi, neskôr to tak či tak oľutuješ." žmurkla na mňa.

Kiežby to šlo tak ľahko. Aspoň už skončili tie bezsenné a uplakané noci. Závidím Charlotte ako rýchlo sa vie vysporiadať s pravdou. Ja som to doteraz nestrávila. Každú noc ma straší premýšľanie o pomste. Budem mať pokoj až keď Andy padne mŕtvy na zem.

„Kde sa koná najbližšie stretnutie potencionalistov?"

Tak ich zaujíma práve stretnutie? Andy si vytvára svoju armádu, útočí na ostatné skupiny len aby konečne vyprovokoval vojnu a aj napriek tomu žije. No dobre, možno ísť na stretnutie nie je až taký zlý nápad. Možno sa dozvieme niečo viac.

„Chcete tam ísť aj keď on si toho bude vedomý?" nadvihla obočie Nicol, „Však to je nebezpečné. Môže vás prezradiť."

„Len môže."

„Hádam mu neveríš? Už to nie je on Charlotte." povedala som. Bolela ma myšlienka, že môj brat, ten úžasný brat, už nie je sám sebou.

„Ak by to nebol on, už dávno by som mohla byť mŕtva, aj keď pravdepodobnejšie by bolo, v nemocnici." nechápem, odkiaľ berie toľko istoty.

„Stretávajú sa dnes o ôsmej večer v starom kostole na pohrebisku." ozval sa Ervis konečne.

„Na to, že si spomedzi nezúčastnených si dosť informovaný." premeral si ho Leo.

„Od priateľov sa dozviem kadečo."

„Od priateľov? Môžu sa ľudia spomedzi skupín baviť medzi sebou?" aj keď namiesto ľudia by bolo vhodnejšie povedať členovia.

„A snáď to už nerobia?"

„Na to stretnutie nemôžme ísť všetci." povedal Tomas. Snáď si nemysleli, že sa nasáčkuje niekam do kúta celá naša skupinka?

„A kto tam teda pôjde?" premeral si nás Ervis.

„Pôjdem so Charlotte." ozvala sa na moje prekvapenie Nicol.

„Prečo práve Nicol? Nie v zlom." ozvala som sa. Naozaj som ju nechcela uraziť, no bojovníčka by sa zišla viac ako človek.

„Nicol nepatrí medzi histerčivé osoby. Nie v zlom." povedal Leo.

„Prestaň si zo mňa uťahovať." zagánila som po ňom.

„K Nicol ma Nicolas neutrálny vzťah. A mať všetkých troch súrodencov pokope, no veľa ľudí by to využilo." povedal Tomas. Musela som s ním súhlasiť.

„A kde budeme my? Hádam ich tam len tak neodvezieme a neodídeme." povedal Leo.

„Ja ich tam odveziem a ty budeš strážiť Keyshu tu u Ervisa." povedal Tomas. Ozaj zaujímavé podelenie, no budiš. Možno to bude tak lepšie.

Sedela som v Ervisovej kuchyni a nervózne klepkala prstami po šálke s mätovým čajom.

„Čo sa deje Keysha?"

Vzdychla som: „Bojím sa o Charlotte. Na každom kroku číha smrť. Prežili sme elektráreň, dva útoky v našom dome, aj nejaké tie čo boli medzi tým. No jedno mi nejde do hlavy..."

„A to?"

„No... raz nás Andyho skupinka spolu s ním zhodila zo strechy šesť poschodovej budovy. Nepodarilo sa nám ujsť. Padli sme do vodného kanála a to ako rýchlo mi voda naplnila pľúca ma desí doteraz. No prežili sme to. Charlotte povedala, že nás niekto vytiahol. Ale kto?"

Ervis sa usmial: „V tú noc som odchádzal zo stretnutia s inými neaktivistami v jednom zo skladov, keď som počul tri vydesené výkriky do noci. Nočné tvory už zmizli, a tak som vás bezpečne vytiahol, kúzlami vás zachránil, no nemohol som u vás ostať dlhšie. Ani som nezahol za roh, keď som videl, že Charlotte sa už prebrala."

„Ervis." povedala som šokovane, „Ďakujeme. Naozaj. Bez teba by sme už dávno boli zakopaní desať metrov pod zemou."

Usmial sa: „Zamálo. Kebyže som vtedy vedel, že sú to slávni Rottovci, tak by som tam možno aj zostal."

Chcela som sa ešte raz poriadne poďakovať, no Leo sa objavil v kuchyni a zavolal si Ervisa do obývačky.

Neverím, že on nás zachránil. Ervis je neskutočný. Na začiatku vyzeral ako nejaký šialenec čo žije v lese, no teraz. Vie toho viac ako ktokoľvek iný a vdy vidí nejaké riešenie.

Každý v našej skupine má nejaké miesto, lenže... samota ma požierala. Darmo som sa snažila odháňať tie zlé myšlienky. Boli pravdivé. Charlotte sa bezhlavo snaží zachrániť Nicolasa, aj keď sama má toho viac než dosť. A ja? Ja nie som vôbec dobrou oporou. V čom som jej vôbec pomohla? V ničom. V čom mi oni pomohli? V ničom. Sama sa musím vysporiadať s problémami. Inak ich neochránim. Najväčšie nebezpečenstvo predstavuje Andy. A dokedy žije Andy, dovtedy sú priatelia v nebezpečí. A to nechcem. Navyše, stále ma láka pomstiť sa. Je to ako malý bonus k víťazstvu.

Ja som ho milovala. Neskutočne. Ak sme sa nevideli naživo, písali sme si. Ak veríte na pravú lásku, tak vám s určitosťou viem povedať, že Dave bol tou mojou. Jemu som verila najviac. Bol mojou oporou vo všetkom. Vždy ma podporil, pomohol mi, vždy si ma zastal. Večierky a kino neboli ani také dôležité ako naše spoločné večery, tá romantika, tie spoločné výlety a zážitky. Milovala som jeho jablkovú vôňu, jeho rozličné košele, celkový štýl aký mal, to ako jedinečne ma vedel pobozkať, a hlavne ten pocit, že ma mal celú prečítanú a vždy vedel ako ma upokojiť, rozveseliť a uspokojiť ohľadne veľa vecí. Jeho rodičia ma zbožňovali. Rovnako ako ja ich.

Doteraz ma silno pichne pri srdci keď si spomeniem na tú noc. A bolí to ešte dlho potom. A prečo?

Lebo pravá láska je len jedna.

A ja som o ňu natrvalo prišla. O moju milovanú polovičku.

Rozplakala som sa. Bol to ten tichý plač, občasné vzlykanie, ten plač, ktorý ma sprevádzať veľa nocami.

Toto chce pomstu.

/////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////