23. časť

Pobozkala som nočného tvora, Lea, do ktorého som sa bezhlavo zaľúbila.

Jemne som sa odtiahla a pozrela mu do čiernych očí s fialovými a červenými fliačikmi. Vášeň a láska. Usmiala som sa ešte širšie a on takisto.

Vtom ma silne oblapil a v poslednej chvíli sme uskočili kúzlu, kvôli ktorému začala tráva okolo nás rýchlo horieť. Rozhliadala som sa na všetky strany a všimla si, že bojujúcich z rôznych skupín pribúda čoraz viac.

Ervis k nám priskočil a odplašil oheň skôr ako by sa uzatvoril do kruhu, z ktorého by sme už nevyšli. Rýchlo sme bežali od ohňa preč, keď ma jeden zdrapil.

„Aká česť zabiť Charlotte Rott." sykol mi do ucha a pazúry som zacítila na svojom krku, neschopná sa nadýchnuť. Leo sa otočil a okamžite protivníkovi vrazil päsťou aj zopár krát, kým ma konečne nepustil a ja som sa rozkašlala. Zozadu do mňa sotil ďalší nočný tvor a zvalil ma na zem. Skôr akoby na mňa skočil som sa prevalila. Možno nebol najlepší nápad ten nôž zahodiť. Vytiahla som zbraň a vystrelila. Samozrejme, že som sa na prvý krát netrafila, ani na druhý či tretí, no štvrtý krát aspoň do stehna. No i tak som ho na chvíľu zabavila a hlavne si ho držala od tela.

„Nič v zlom, ale skús lepšie strieľať, nemáš poruke toľko nábojov." povedal Leo a protivníka napichol ostrým konárom a ja som doňho hodila rovnakú malú horľavú ampulku.

„Musíme nájsť mojich súrodencov."

„Sme v hustom lese, nie je to také ľahké."

„Ja chápem, ale je to dôležité."

Leo pokynul Nicol, Ervisovi a Tomasovi aby nás nasledovali a statočne sme si razili cestu cez nočné tvory, potencionalistov a ktovie koho ešte. Naraz sa na nás rozbehla skupinka potencionalistov a len tak- tak som sa im stihla uhnúť. No ostatní sa s nimi museli porátať. Rozbehla som sa pomedzi stromy čo najnenápadnejšie ako sa dalo a sledovala okolie či niekde nenájdem Keyshu alebo Nicolasa. Tesne nado mnou zaprašťalo drevo a kmeň sa rozletel na všetky strany. Rozbehla som sa, no vrch stromu mi zachytil ruku a padla som na zem. Nič jej nebolo, iba sa mi zakliesnila v úzkom priestore medzi zemou a kmeňom. Snažila som sa ju vytiahnuť, no nedarilo sa mi.

„Tak tu si. Už som si myslel, že ťa tu nenájdem. Ale to by si si nenechala ujsť čo? Zabijem ťa dosť jednoduchým kúzlom, čo povieš? Tvoj brat si to ani nevšimne."

Spoznala som jedného z tých, čo sedeli na tom stretnutí a netlieskali, iba keď sa role ujal Nicolas. Zamračila som sa.

„Ale budem sa snažiť, aby bolo čo najviac bolestivé." zaškeril sa diabolsky a namieril na mňa dlaňou. Telom mi prešli silné kŕče. Skríkla som a motala sa, no nič nepomáhalo. Razom prestali a o sekundu znova. Každý jeden krát kedy kŕče znova prišli znova a znova, som sa zmohla len na výkriky. Telo sa mi prehýbalo až tak, že by som mohla konkurovať hadej žene. Skoro som si vyvrátila ruku.

Bolelo ma celé telo, každý sval a kosť. Mala som pocit, že už iba chvíľu a kosti sa mi začnú lámať.

Muž sa iba kruto smial: „Máš ťažký život, Charlotte. Súrodenci sa na teba vykašlali a zradili ťa, priatelia ti jeden po druhom umrú a zaujímalo by ma, ako by skončil ten váš románik. Škoda, že sa o Leovom živote už nedozvieš. Poviem ti, bol by to výborný námet na film."

Tentoraz mi spôsobil hádam najsilnejšie kŕče a ja som len vrieskala dokým som mohla.

„Ja nechcem takto zomrieť!" zvrieskla som a kŕče v momente prestali. Rovnako ako aj svet prestal pre mňa existovať. Nehybne som ležala a sledovala nočné nebo a koruny stromov. Z oka mi vypadla slza bolesti.

„Charlotte, pozri sa na mňa!" ohlásil ma Leo a okamžite ma dvíhal na nohy. Roztrasene som sa o ňho oprela a pozrela na svojho protivníka. Bol na dva kusy. Nechutne som odvrátila tvár.

„Si v poriadku?"

Prikývla som, lebo tá bolesť razom ustupovala. Podoprel ma a spolu sme prechádzali ďalej.

„Vidíš ich niekde?" opýtal sa. Pokývala som hlavou a konečne sa narovnala. Už mi bolo oveľa lepšie.

„Skúsme čistinku." povedala som. V príbehu bol Andy na čistinke a tam bojoval. A pravdou je, že všetci traja ideme po Andym, takže ak tam nie sú, prídu tam.

„Vieš kde bude asi?" opýtala som sa.

„To myslíš vážne?" pozrel na mňa so zdvihnutým obočím.

„Ja viem, nasledujte ma." povedal Ervis a ostal na čele skupinky. Ten to tu pozná, však tu býva už niekoľko rokov.

O pár minút bez incidentu sme vyšli na čistinku. No tam sa do nás okamžite pustili potencionalisti. Hlavne, že dohoda bola neútočiť, dokedy nezaútočíme my. Nicolas to nejako nemá pod kontrolou. Znova som vytasila zbraň a tento raz sa trafila do hlavy, až sa potencionalista bezhybne sklátil na zem. Zaútočili ďalší a tak som rýchlo Lea od nich odtiahla, no na oplátku sa pred nás postavili päť tvorov, no traja z nich sa pustili do potencionalistov, ktorí ich napadli. Leo sa začal s oboma mlátiť, no zdalo sa, že si sám nevystačí. Vyliezla som na tenký nízky konár a ten sa zlomil. Zdvihla som ho, obehla ich a snažila sa vnímať ich rýchle pohyby. Len čo sa mi naskytla šanca, vystrelila som rukami dopredu a prebodla nočného tvora konárom. No prepichla som mu brucho, čo mi veľmi nepomohlo. Otočil sa ku mne a zaškeril sa. Tackavo sa ku mne približoval. Siahla som do vačku a hodila doňho ampulku a zapálil sa ako fakľa. Leo bol už pri mne a jeho protivník mŕtvy na zemi.

Snažili sme sa dostať do stredu čistinky, lebo tam bolo centrum diania, keď nás ovalil hustý čierny dym. Niečo do nás narazilo a ja som už necítila Leove ruky na ramenách.

„Leo?!" ohlásila som ho, no žiadna odozva. Niekto ma prudko sotil na zem a zacítila som ako sa mi pazúry zachytávajú do koženky.

Dym ustupoval a ja som pred sebou uvidela tvár. V momente som zabudla dýchať. Dívala som sa do čiernych očí, na predĺžené očné zuby, no i hnedé vlny, ktoré jej obkolesovali tvár.

„Keysha." vydýchla som a ona sa odrazu odtiahla.

Vystala som, zakymácala sa a narazila chrbtom do niekoho. Ten ma okamžite zdrapol, otočil a následne som stratila pôdu pod nohami.

Okolo nás sa rozfúkal dym a konečne sa mi naskytol lepší výhľad.

„Pusti ju!" skríkol Leo a pod krkom držal mykajúcu sa Keyshu. Pozrela som pred seba. Konečne upriamil pohľad na mňa a pomaly ma spustil dolu. Prebehol po mne pohľadom, akoby si ešte stále nebol istý.

„Sestrička." vydýchol, „Rovno obe a ty." pozrel na Lea.

„Čo sa to, dopekla, s vami stalo? Lepšie povedané s nami?" pozrela som po nich, „Ideme proti sebe, a pritom sme si vždy hovorili, že spolu za akýchkoľvek okolností zostaneme!"

„Nie vždy všetko vyjde dokonale, Charlotte." povedal Nicolas a stále sledoval Keyshu.

„Nechali ste ma v štichu! Ty si vodca potencialistov a ty nočný tvor!"

„Nie som nočný tvor." povedala ale čierne oči, zuby a pazúry svedčali o niečom inom, „Som nočný človek."

„Čo?" pozrela som po nej, no zdalo sa, že ani ostatným to nebolo jasné.

„Ak prijmeš krv potencionalistu a nočného tvora, vznikne dočasný nočný tvor." vysvetlil Ervis, ktorý stál neďaleko nás a ochraňoval Tomasa a Nicol.

„A ty Charlotte?" pozrel na mňa Nicolas.

„Ja? Jasnovidec, no to veľa nezaváži." zamračila som sa, nechápajúc kam tým mieri.

„Nezaváži? A čo sa stalo vtedy na stretnutí?"

„Však si ma ochránil." povedala som, akoby to bola samozrejmosť.

Naklonil hlavu a nadvihol obočie.

„Čo?" zlomil sa mi hlas, „Chceš to zvaliť na mňa? Ja som nič nespravila!"

„Odrazila si jeho útok skôr ako ja!"

„To je nemožné!" kričali sme po sebe ako totálni blázni, no vôbec som nerozumela tomu čo mi povedal, „Ja nič také nedokážem!"

„Videl som to, Charlotte." povedal Leo a okamžite upriamil na seba pozornosť, „Keď si vtedy s kŕčoch zvrieskla, prerušila si jeho kúzlo a kúsok nad tebou vlna preťala vzduch a nakoniec... aj jeho."

„To ja som ho zabila?" hlas ma zrádzal.

„Inak by som prišiel neskoro."

Bola som taká šokovaná, že som ani nevnímala, že okolo nás sa stále mlátia a zabíjajú ostatné skupiny.

Zazrela som na súrodencov: „Ale prečo, prečo musíme ísť proti sebe? Máme jeden cieľ, tak prečo?"

„Taká tragédia! Slávni nezameniteľní Rottovci bojujú proti sebe." vysmieval sa Andy, ktorý sa tak znenazdajky objavil. Všetci sme po ňom zazreli a Leo bol už pri mne.

„Aké milé, že si ju chrániš." smial sa, „To aby si sa mal čím večer nakŕmiť?"

Nicolas sa zahnal a Andy sa odrazil o pár metrov ďalej a to sme sa už proti nemu rozbehli. Samozrejme, jeho kumpáni sa nám stavali do cesty, no vďaka Nicolasovej armáde a Keyshi ako bonus sme valcovali jedného za druhým. Ku koncu to už bolo pretekanie, kto sa skôr dostane k Andymu a bolo vidno, že začína mať strach. Dopadlo to tak ako som čakala. Ja, Leo, Nicolas, Keysha a Ervis sme boli na čele. Ervis s Nicolasom posielali rôzne kúzla a čary, ktoré spoľahlivo účinkovali na nášho protivníka. Keysha s Leom vyskočili napred a začali ho mlátiť, no Nicolas sa ich poľahky zbavil a uvoľnil cestu. Zahnal sa, no zdrapla som ho za ruku a tak nevyčaroval kúzlo.

„Čo to robíš?!" zvrieskol.

„Chránim ťa!" nakričala som mu späť. Nicolas sa snažil vymaniť si ruku zo zovretia, tú, ktorú mal vtedy zlomenú, no teraz bola už vyliečená, no snažila som sa zo všetkých síl a v duchu si omieľala dookola, že ho chcem ochrániť. Ak je pravda to, čo hovorili, toto moje schopnosti vždy aktivovalo. Moje pevné presvedčenie. Zacítila som znova tú náhlu silu v rukách, ako vtedy na rebríku keď som utekala pred Leom a zdrapla ho za obe ruky.

No on so mnou odrazu silne trhol a ja som si všimla, že tam, kde som mala pred sekundou hlavu presvišťal nôž. Ervis mu tiež v poslednej chvíli uskočil a nôž našiel svoj cieľ.

Andyho srdce.

No čo ma viac prekvapilo, keď okamžite začal horieť. Bol poliaty tou horľavou tekutinou, ktorá sa pomaly zapaľovala už počas letu. Andyho vrieskanie bolo počuť celou čistinkou až sa zdalo, že boje pomaly ustávajú.

Prečo? Lebo hlavný organizátor práve padol na zem mŕtvy. A kto ho zabil?

Nicol.

Nicolas sa so svojou armádou vytratili takmer okamžite a nočné tvory s nenávistnými pohľadmi tiež zdrhli. Podišla som k Leovi, mojej jedinej opore, a objala ho. Zvládli sme to. Žijeme.

Privrela som oči a nadýchla sa jeho vône, zmiešanej s kovovoi vôňou krvi, vôňou zeminy a lesa.

„Charlotte." ohlásila ma Keysha a ja som otvorila oči a pozrela po nej, „Ja..."

„Zmlkni." povedala som drzo, až to zaskočilo aj mňa samú a odtiahla sa od Lea. Nezaujímalo ma, čo si o nás ostatní myslia, vonkoncom ma to nezaujímalo.

„Ale..."

„Hovorila som, že zmlkni!" ešte aj tí preživší sa na mňa pozreli, „Zradila si nás. Zradila si ma! Vykašlala si sa na rodinu len kvôli hlúpej pomste! A ja? Ja som zostala sama! Napospas osudu a nikoho z vás to nezaujímalo! Ja som ti verila. Verila som, že mi pomôžeš, že ma nesklameš." posledné slová som takmer šepkala.

Len ma sledovala. Vedela som, že svoje rozhodnutie ľutuje, no bolo neskoro na ľútosť.

„A čo je z teba teraz?! Nočný človek! Kvôli pomste si sa pridala k tým beštiám v skupine a dočasne si sa stala jednou z nich!"

V očiach mala tyrkysové fliačiky a tuším sa jej oči leskli od sĺz.

„Tak veľmi si ma sklamala." povedala som potichu, no vedela som, že to počula. Už len z toho dôvodu, lebo jej vyhŕkli slzy, rovnako ako aj mne. Leo ma chytil za ruku a preplietli sme si prsty. On je mojou jedinou oporou v tejto chvíli. Pozrela som na Ervisa, Tomasa a Nicol: „Zvládli sme to, ďakujem." povedala som zachrípnuto a pousmiala sa na nich, Leo prikývol a Ervis na oplátku tak isto. Následne sme s Leom ruka v ruke odišli preč z čistinky.

Prechádzali sme pomedzi stromy, slzám som nechala voľnú cestu. Pred ním som nemusela skrývať svoje pocity. On ma chápal.

Zastal a tým prinútil aj mňa.

„No tak Charlotte, už by stačilo."

Pokývala som hlavou a on mi utrel slzy.

„Ty si statočná. Statočnejšia než ja. Ty to zvládneš."

Znova som pokrútila hlavou.

Zdvihol mi oboma rukami tvár a ja som bola prinútená pozerať mu do čiernych očí so slabými hnedými fliačikmi. Chápal ma. To bolo to jediné, čo som potrebovala.

„Som tu a chcem ti pomôcť, Charlotte. Záleží mi na tebe a ak sa nedáš čím skôr doporiadku, budeš taká, aký som bol ja, chodiaca troska."

„Kto ti pomohol?"

„Žiaľ nikto. Ostal som na to všetko sám. Ale ty nie si sama."

„Prosím, aspoň ty zostať so mnou." šepla som.

„Zostanem." pousmial sa a ja som ho objala. Slzy som statočne držala na uzde a hlavu som si oprela o jeho plece. Znova som cítila jeho teplé dlane pod koženkou na mojom tričku, až mi naskočili jemné zimomriavky.

„Odídeme. Na pár dní preč. Dobre?"

Najprv ma jeho nápad zaskočil, no takmer okamžite som prikývla. Proste to potrebujem.

„A kam?" hlesla som.

„Do Londýna predsa. Sama si vravela, že sa ti páči."

„A kedy?"

„Pôjdeme ku mne a vyspíme sa. Poobede odchádzame."

„A čo ostatní?"

„To ja vybavím, neboj sa. Ty potrebuješ oddychovať."

S úsmevom som pokrútila hlavou a pozrela mu do očí: „A ty snáď nie?"

„Ja to zvládnem. A tak dnes musím prevetrať lekárničku." uškrnul sa. Vzal ma za ruku a šli sme ďalej.

„Pomôžem ti."

„Žiadne také. Ty budeš pekne spať."

Vedela som, že v jeho prípade sa mi neoplatí protestovať, tak som rezignovala.

Zobudila som sa na to, ako sa mi niekto hrá s vlasmi. Keď som ucítila, ako ma Leova pravá ruka objíma okolo drieku, zatiaľ čo na ľavej si krútil pramienok mojich vlasov, usmiala som sa.

„Dobré ráno." zamumlala som a neunúvala sa otvoriť oči.

„Aj tebe." povedal a počula som, aký je šťastný. Aj ja som bola. Bola som s ním a to mi bohate stačilo.

„Ako sa cítiš?"

„Zranenia sú takmer vyliečené. Nič čo by skomplikovalo náš odchod."

„Ale nepoďme ešte." povedala som a otočila sa tvárou k nemu, „Nechce sa mi vstať z postele."

„A kedy sa ti bude chcieť?"

„Keď vyhladnem. Potom si pôjdem spraviť nejaké skvelé raňajky a ty sa môžeš ku mne pridať."

„Z párkov a včerajších rožkov? To neznie nejako skvelo."

„Ak to bude dobre vyzerať, bude to skvelé."

„Tak to som zvedavý." povedal pobavene.

„Typický chlap." povedala som a konečne otvorila oči. Sledoval ma s nadvihnutým obočím, „Myslí si, že si sám vystačí, ale to, aby mal normálne jedlo, alebo nedajbože jedlo nazvyš, to nie. Viem si predstaviť, že si žil na pizze a fastfoodoch." doberala som si ho.

„Vlastne, keď som sem prišiel, tak hej."

„To myslíš vtedy keď si nocoval v elektrárni? No vážne, to bol taký problém nájsť si hotel?"

„Bol problém nájsť si taký pochybný hotel ako je tento, v ktorom aj keď bývam sám, sám nikdy nie som, lebo tu mám milých chlpatých kamarátov." zaškeril sa.

Okamžite som sa k nemu pritiahla ešte bližšie a viac sa skryla pod paplón: „Ty tu máš myši?"

„Potkanov."

Posadila som sa: „Ježiši nežartuj!"

Začal sa rehotať a tak som do ňho hodila vankúš, no smiechom nakazil aj mňa. Chytil ma okolo ramien a už som znova ležala pri ňom a jeho tvár bola len pár centimetrov nad mojou.

Pozrela som mu do priezračných očí a následne na pery. Priblížil sa ku mne, keď v tom mi silne zaškvŕkalo v bruchu a ja som sa začala rehotať.

„Takže čas vstať." zaškeril sa.

Nakoniec sme aj tak skončili na párkoch a rožkoch, následne sa zbalili a Leo vybavil jeden telefonát, zrejme volal Ervisovi, no práve vtedy keď som ja bola v sprche. Skôr ako sme opustili mesto som si na seba hodila Leovu sivú mikinu s kapucňou a vybehla k bankomatu. Raz som náhodne objavila pin kód na otcovej kreditke a sľúbila si, že ho nikdy nezneužijem. No to tu neboli nočné tvory, jasnovidci a potencionalisti, či noční ľudia.

Vybrala som dosť veľkú hotovosť, čo nám vydrží na tieto dni. Sami nevieme ako dlho sa zdržíme. Rýchlo som odbehla späť k Leovmu autu, ktorý parkoval tak, aby ho kamera nezachytila. Nasadla som, peniaze s kreditkou si schovala do peňaženky a položila ju vedľa Leovej. Usmiala som sa a vzala ju do rúk. Rýchlym pohybom ju schmatol a otočil sa ku mne: „Čo by si rada?"

„Chcem vidieť tvoj občiansky." zaškerila som sa.

Prevrátil očami a peňaženku mi vytrhol z ruky a dal späť na palubnú dosku.

„No ták, Leo." zatiahla som.

„Fajn, ale nieže mi ukradneš drobné."

„Ešte to tak." zasmiala som a vzala ju do rúk. Jeho meno som preskočila, keďže mi bolo dôverne známe a prezrela si jeho fotku. Vyzeral tam o trošičku mladšie, keďže teraz mal výraznejšie lícne kosti a zarastajúcu bradu. No keď sa oholil, takmer sa podobal. A to už bolo pred niekoľkými rokmi.

„Leo ty vôbec nestarneš." povedala som z časti prekvapene.

„Ale niečo za niečo." povedal a vzal tú moju.

„Nie počkaj, počkaj!" povedala som, no už som ho zastaviť nevedela, darmo so sa načahovala, jednoducho ma odsunul. Keď ju uvidel, nadvihol obočie a pozrel na mňa: „Ty si nosila strojček? No musím uznať, že už vtedy si bola krásna, a krátke vlasy ti svedčia." zaškeril sa.

„Až na to obočie, no." povedala som smutne. Pár krát sa mi stalo, že policajti sa na mojom občianskom výborne zabavili. Nebolo to dvakrát príjemné, preto ak som mala občiansky v taške, fotka bola zakrytá malým papierikom. No ten Leo odignoroval a len tak si prezeral môj občiansky v ruke.

„Myslím, že si sa už vynadíval dosť." povedala som a rýchlo občiansky schmatla a schovala do peňaženky. Leovi ešte stále na tvári pohrával úškrn. Ešte toto mi chýbalo.

„Tak, už môžeme vyraziť?" pozrel po mne.

„Samozrejme." usmiala som sa a Leo naštartoval. Onedlho sme sa objavili na hlavnej ceste a odtiaľ na diaľnicu. Celú cestu sme ani nestíchli, hlavne sme plánovali kam všade pôjdeme. O tom, koľko tam strávime dní sme sa nebavili. Však sa uvidí. Ja hlavne potrebujem odísť. Odísť od všetkých problémov a aspoň na chvíľu sa prestať strachovať o druhých a riešiť len seba.

Seba a tú úžasnú spoločnosť, ktorá sedí vedľa mňa.

/////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////