22. časť

Tesne pri hlavu mi položil pohár vody: „Pi."

Zdvihla som hlavu a pozrela do jeho čiernych očí. No nedesili ma. Vôbec nie.

Roztrasenou rukou som vzala pohár a pila až do posledného dúška.

„A tiež by si mohla so mnou komunikovať."

„Leo ja nevládzem." vzdychla som a utrela si zaschnuté slzy.

„Vládzeš. Ty zvládneš všetko."

„Nezvládnem. Nicolasa ovláda temnota a Keysha ma zradila. Čudujem sa, že som si to predtým nevšimla. Neustrážila som ju."

„Niekedy je pomsta prioritou. Tak ako láska." pozreli sme si do očí.

„A kde je teraz tá láska?" povedala som sklesnuto. Leo sklopil zrak.

Silno som buchla päsťou do stola až sa mierne mykol.

„Vždy som im chcela dobre. Vždy som im pomáhala. Obetovala som sa pre nich. A tu je tá odmena?! Že nie sme spolu?! Že Nicolas je zabijak a Keyshe viac záleží na pomste ako na svojom živote a na rodine?!" rozkrikovala som sa. Leo ma zdvihol za ruky a ja som sa mu hodila okolo krku a začala mu máčať tričko slzami, ktoré nie a nie zastaviť. Silno som ho objala a on urobil to isté. Ukľudňovalo ma, keď som cítila jeho teplé ruky ešte aj cez tričko na mojom chrbte. Nadychovala som sa jeho vône a prstami jemne zablúdila do jeho vlasov. Síce som musela stáť na špičkách, no vonkoncom mi to nevadilo. Hlavne, že bol so mnou. Ako jediný.

Zacítila som jeho hrejivý dych na uchu. Následne jeho mäkké pery a jemné strnisko ma pošteklilo na líci, keď mi vtisol pusu na ľavý spánok. Zázračne ma to ukľudnilo. Viac ako samotné utešovanie. Všimol si to aj on a ešte jednu pusu som si vyslúžila. Potom ma od seba jemne odtiahol. Aj keď mi stále bolo mizerne, musela som sa pousmiať nad jeho rozmočeným tričkom: „Prepáč."

„Na tom teraz nezáleží." pohladil ma po vlasoch a posadili sme sa na jeho gauč.

„Ľahni si." pokynul a ja som poslúchla. Vzal mi nohy a vyložil si ich na svoje stehná. Vyzul mi topánky a položil si ruku na moje koleno a sledoval, ako sa mi pomaly zatvárajú oči. Bola som zničená. Okrem toho nebolo práve najlepšie počasie a ja som mala len čierne legíny,farebné tričko a koženku. Na nohách len tenisky. Ešte teraz som mala studené ruky.

Rukou sa posunul od kolena dolu po stehne skoro pri pás a následne až po členok. Odtiaľ znova smeroval úplne hore. Teraz bolo nemožné prerývané dýchanie zastaviť. Keď som cítila ako sa jeho teplá dlaň približuje vyššie k pásu, len tak- tak som udržala ten slastný vzdych. Nerozumiem ako veľmi na mňa pôsobí tá jeho blízkosť a tie jeho dotyky. Ešte stále som cítila dotyk jeho pier na spánku. Usmiala som sa a vychutnávala si jeho teplé dotyky, až ma to nakoniec predsa len uspalo.

Slnečné lúče sa drali cez malé medzery medzi jednotlivými kúskami rolety. Po chvíli ma to začalo otravovať a chcela som sa otočiť na druhú stranu, keď som si uvedomila, že sa na tom gauči tlačím ešte s jednou osobou. Ešte krajší pocit nastal, keď som si uvedomila, že je to Leo, ktorý ma objíma jednou rukou aby som nespadla. Cítila som jeho pravidelný dych na zátylku. Vzdychla som a usmiala sa.

No potom vyšla prvá slza a nasledovala hneď druhá. Ostatné som zadržala. Nesmiem stále plakať. Nesmiem byť taká slabá. Najskôr by som mala premýšľať ako to všetko napraviť. Ešte nič nie je stratené. Nicolas sa ma včera zastal. Ochránil ma pred tým úderom. Stále je tam štipka nádeje. Sám si to priznal. A Keysha? Tá má zatemnený mozog. Nezastaví sa, dokedy Andy nebude mŕtvy. A to je aj náš cieľ. Predsa Andy je ten, ktorý vyvoláva konflikty a kvôli ktorému hrozí čochvíľa vojna.

Ak mám niečo zmeniť, spravím to. Rovnako ako Lotty. Vďaka nej neumrelo toľko ľudí a tvorov, než by malo. Ja sa musím posnažiť o to isté, aj keď absolútne neviem ako. No ja sa vynájdem. Ako vždy.

Dotkla som sa Leovej teplej ruky a on si so mnou automaticky preplietol prsty. Tak veľmi mi na ňom záleží. A pritom je, aj stále bude, monštrum. Temný tvor. Lenže keď je pri mne, to je niečo iné. Niečo tak krásne. Až mám pocit, že to je sen. Tak krásny sen v krutej realite. Je tu so mnou celý ten čas.

Pootočila som k nemu hlavu a s jemným úsmevom sledovala ako spí. Aj teraz bol nádherný. A zároveň tak bezbranný, tak ohrozený...

„To máš záľubu sledovať ľudí keď spia? Zahŕňam aj nočné tvory." zamumlal.

„A ty snáď nie?" usmiala som sa.

„Iba teba." povedal a konečne otvoril tie krásne priezračné oči a pozrel do tých mojich, „Len som to dnes akosi nestihol."

S úsmevom som pokrútila hlavou a chcela sa posadiť, no nejak to nešlo keďže ma stále držal.

„Kam si sa vybrala?"

„Jesť."

„Aj tak tu nemám nič."

„Tak nakúpiť."

„A sama?" nadvihol obočie.

„To čo je za otázku? Bývaš v pochybnom zapratanom hoteli kde ešte aj mačky sú nebezpečné a ja by som niekam šla sama? Ja dokonca premýšľam, či sme ešte stále v jednom a tom istom meste."

Pustil mi ruku, no nechal si ju na mojom boku: „Nechápem odkiaľ berieš toľko akčnosti hneď z rána. Je len osem hodín." povedal keď sa pozrel na hodinky nad dverami do kuchyne.

„Kebyže ma nezobudí to slnko z odostretých žalúzií ešte by som spala."

Oblapil ma mocne okolo pása až som sa trochu preľakla a on si ma otočil presne na druhý bok, tvárou k nemu. Stiahol si ma bližšie k sebe, lebo inak by som bola spadla z gauča. Na krížoch mi stiahol tričko a keď som chcela niečo namietať, priložil mi svoj prst na pery.

„Nechcem počuť žiadne námietky. Ide sa spať." povedal rázne, no zároveň milo a skôr ako prst spustil mi ním prešiel po spodnej pere. Lepšie som sa uložila a tvár zaborila do tieňa, ktorý mi poskytoval. On si oprel bradu o moje temeno a pri vdychovaní tej citrónovo- mätovej vône som raz- dva zaspala.

Zobudila som sa až o dobré dve hodiny na to, že mi škvŕka v bruchu.

„Leo." zatiahla som.

„Hm?" rovnako aj on zatiahol.

„Nepočuješ to?" zdvihla som hlavu a tým prinútila aj jeho urobiť to isté a pozreli sme po sebe, „To, že tebe stačí málo neznamená, že na mňa nebudeš brať ohľad."

Ako na podporu mi znova zaškvŕkalo v bruchu a on sa dobre zabával.

„Dva krát vtipné to nie je, keď ma potom chytia kŕče." povedala som vážne.

„Fajn, už len kvôli tomu, že si mi dopriala viac spánku." povedal s povzdychom a obaja sme vstali. Namierila som si to do kúpeľne aj s pár šatami čo som si sem preniesla z hotela a dala sa dokopy. Potom som sa šla ešte napiť a Leo ma v kúpeľni vystriedal. Všimla som si, že mi zvoní telefón. Uvažovala som, či to vziať, alebo nie, no nakoniec som to nechala tak. Zavolám mu z búdky v meste. Aj tak nám budú ešte policajti na stope. A aby ma našli je to posledné čo chcem. Vypla som telefón a to ma už Leo čakal na chodbe.

„Zastavil by si mi prosím na benzínke? Musím zavolať otcovi."

„Stále ťa sledujú?"

„Typujem, že hej." povedala som trpko a vyčkala kým Leo prišiel na benzínku. Nenápadne sme zaparkovali až za ňou, kde nás nik nevidel a vytočila som jeho číslo.

„Otec?"

„Charlotte, zlatko, kde si? Nesmierne sa o vás bojíme."

„Prepáč oci."

„Sú tam aj tvoji súrodenci?"

Na moment som zmĺkla. Nemôžem im naťahovať čas, inak ma nájdu.

„Áno, oci. Prosím, nehľadaj nás. Tak je to zatiaľ lepšie." tie slová ma sčasti boleli, no musela som ho chrániť.

„Zlatko čo to vravíš?" v hlase mal smútok. Veľký. Tlačili sa mi slzy do očí, keď som ho musela počúvať.

„Ľúbime ťa." povedala som a zložila. Hovor vystopujú do pol minúty. Hovor trval dvadsať deväť sekúnd. Vydýchla som si.

„Poďme rýchlo preč." povedala som, hneď ako som nasadla. Leovi nebolo treba dvakrát hovoriť a rovnako nenápadne odišiel. Zaparkoval pri veľkom obchode pri nákupnom centre. Aspoň sa stratíme mezi ľudmi. Vošli sme dnu a nakúpili sme si pečivo na raňajky a párky, na obed sme si vybrali jednu sáčkovú polievku a minerálku na pitie. Zaplatili sme a vyšli nákupného centra.

„Som rada, že sme ešte nikoho v uniforme nestretli." povedala som.

„Len to nezakríkni." položili sme nákup do kufra a šli rovno domov.

„Môžem si zavolať? Chcem vedieť ako je na tom Nicol."

Aj Tomas ostal u Ervisa, takže sme vlastne boli rozdelení na polovicu. No mne to vyhovovalo. Aj keď som sa o nich trochu bála.

Podal mi mobil a Tomasov hlas sa ozval okamžite: „Charlotte, všetko v poriadku?"

„V najlepšom akom sa len dá. Ako je to s vami?"

„Nicol je už v pohode. Použili sme harmanček a už jej zostali len malé červené škrabance. Keby som to vedel skôr, mnoho času by som si ušetril už len tým, že by som nemusel chodiť k doktorovi."

Usmiala som sa. Aj v Nicolasovom prípade harmanček spravil veľa, rovnako ako aj to, že potencionalistom sa akosi lepšie hoja zranenia, no vôbec nie tak rýchlo ako u nočných tvorov. Aspoň sme z časti ušetrili na rehabilitáciách a bol tam iba dva- tri krát.

„A ako ste na tom vy?"

„Sme bez väčších problémov. A čo ty a Ervis?"

„Ervis mi vysvetľuje rôzne princípy rôznych skupín. Pomaly sa do toho dostávam." zasmial sa.

„Tak držím palce. Majte sa." povedala som a zložila, „Sú v pohode, Ervis sa už ujal svojej role."

„No ty si mi ešte nepovedala o včerajšku." na sekundu zdvihol pohľad od cesty na mňa.

„No... ako som vravela, Nicolas o nás vedel. On... zabil vodcu nejakým prisilným kúzlom a následne sa stal vodcom on. No a potom si nás našiel. Snažil sa ma presvedčiť, že on je už niekto iný, no predsalen priznal, že mu stále na mne a Keyshi záleží ale na Nicol poštval potencionalistu. No a ja... ja som sa pred ňu v poslednej chvíli hodila. A Nicolas ma ochránil pred kúzlom."

„Ty si sa bezhlavo hodila pred smrtiace kúzlo?" povedal mierne naštvane. Ani sa mu nečudujem.

„Inak by už Nicol bola mŕtva."

„Ak by ťa nebol obránil, bola by si mŕtva ty." viem, že som ho naštvala ale musí ma pochopiť.

„A ty by si to v mojom prípade snáď nespravil?"

„Ty si niečo iné..."

„Nie, nie som, Leo." skočila som mu do reči, „Mne záleží na každom z vás. Aj na Keyshi, aj na Nicolasovi. Možno som naivná, no to ma ešte stále poháňa. Ja dúfam a nevešiam hlavu. Neprijímam fakty, dokedy ich ja sama nezmením."

Nezúčastnene som sledovala televíziu. Vôbec ma ten film nebavil a aj tak som bola myšlienkami niekde inde. Už sa zvečerievalo, slnko práve zapadalo a v byte bolo šero. Započula som ako v tichu vrzgla podlaha. Nadvihla som hlavu.

„Tak tu si. Dobrú hodinu si bol zašitý v izbe. Spal si?"

Vyšiel z tieňa a mne sa naskytol lepší výhľad na jeho tvár.

„Leo čo sa deje?" opýtala som sa znepokojene a pozrela do jeho tmavých očí.

Podišiel až k operadlu gauča a naklonil sa ku mne. Bol blízko, veľmi blízko a cítila som jeho hrejivý dych.

„Som hladný, Charlotte." povedal mrazivo až ma striaslo. Okamžite som vyskočila na rovné nohy až som prevrhla pohár a voda sa rozliala na stôl. Začala som cúvať na chodbu.

„A... ideš na lov?" koktala som.

„Prečo by som mal?" opýtal sa rovnako mrazivo a to mi úplne stačilo na to aby som vzala nohy na plecia a prerazila si cestu von na chodbu hoci aj v papučiach čo som mala na sebe. Nikde nebolo nikoho a to ma desilo ešte viac. Otočila som sa a videla, ako si Leo pokojne kráča smerom ku mne. Rozbehla som sa dolu schodiskom a rýchlo prebehla cez recepciu, kde tá žena spala s knihou v rukách. Vedela som, že Leo je taký rýchly, že bez námahy na mňa hocikedy skočí a zabije ma, no vždy lepšie ako ostať tam stáť a nechať sa bez boja zabiť.

Vybehla som do tmavých pochybných ulíc a ľutovala som, že som ich vôbec nepoznala. Na kraji hotela bol v stojane bicykel. Hrdzavý zámok som jednoducho rozkopla a nasadla na bicykel. Šla som najrýchlejšie ako som vedela, pľúca ma boleli od chladnejšieho vzduchu, no to ma nútilo pridať a neobzerať sa.

Vyšla som na normálnejšiu cestu a len tak- tak ma o chlp minulo auto. Stratila som rovnováhu až som nakoniec bezpečne pribrzdila v kríkoch. Nemala som čas vyberať bicykel a tak som sa náhlila pešo ďalej. Musím vymyslieť niečo iné.

Na krajnej stene dvojposchodovej budovy som uvidela rebrík. Zachytila som sa, no pri mojej výške som naň nevedela doskočiť. Umriem kvôli takejto banalite?

Stále som visela na rukách a snažila sa nohami nejako zachytiť tehlového múru. Ja nechcem zomrieť. Hlavne nie takto. Čo to Lea popadlo? Kedy vôbec naposledy jedol? Zaprela som sa do rúk a odrazu som sa vedela ľahšie vyšvihnúť hore. Odkiaľ sa to vo mne berie? Nikdy som nebola v telesnej dobrá. Vážne nikdy. No boj o prežitie robí s človekom divy. Začala som rýchlo šplhať hore po rebríku, a keď som sa rozhliadla, stále som Lea nikde nevidela. No musí tu niekde byť. Len škoda, že neviem presne ako skončila Lotty po tomto incidente. No nie práve najlepšie.

Vyšla som hore na strechu a zadychčane cúvla od rebríka. Sama. Totálne sama. Oprela som sa o múr a snažila sa zadržať slzy. Hádam nie som až taký slaboch?

Odrazu predo mnou s ľahkosťou vyskočil z rebríka na strechu Leo a zdvihol ku mne pohľad: „Nevzdávaš sa Charlotte, to ti musím nechať."

„Prosím, nechaj ma. Prečo to robíš?" v čiernych očiach sa mu odrážalo zapadajúce slnko.

„Som hladný. Nejedol som skoro dva týždne."

„Prečo práve ja? Sme vonku môžeš... loviť." povedala som s nechuťou.

„Pretože tvoju krv som už chutnal. Prečo jesť niečo nové keď vieš ako dobre chutí to staré?"

„Ježiši Leo prestaň, lebo sa povraciam. Čo už nevieš kto som?"

Bol tesne predo mnou. Klepala som sa od strachu. Po tom všetkom mi spraví toto?

Odhrnul mi vlasy z krku a prstami sa snažil nahmatať žilu. Preglgla som. Našiel ju. Zavrela som oči a slzy som mala na krajíčku. Nebránila som sa. Akoby som mohla? Som človek a on nočný tvor. Omnoho silnejší ako ja. Jediné, na čo som sa zmohla bolo, že som ho odtláčala od seba, no nestálo to za nič. Pravú ruku mal opretú pri mojej hlave, ľavou mi hlavu naklonil doprava a jemne mi prešiel prstom po líci. Moje divo búšiace srdce celej situácii neprospievalo. V tom tichu som dokonca započula jemný zvuk ako sa mu tesáky predĺžili a už som na krku cítila jeho teplý dych.

„Kde je ten Leo, čo pri mne ráno ležal? Ten, čo sa o mňa večer postaral?" opýtala som sa pošepky, oči som mala celý čas zatvorené a na koži cítila ako tesákmi hľadá správne miesto. No po týchto slovách zamrzol. Neodvážila som sa ani dýchať.

Ucítila som jeho jemné mäkké pery na pokožke. Vtisol mi bozk na krk a už ho nebolo.

Zviezla som sa na zem a vydýchla si. Zvládol to. Zvládla som to. Prežila som.

Ešte zopár minút som tam presedela, až som sa postupne vrátila späť do hotela. Cesta späť mi chvíľu trvala, keďže som si presne nepamätala kade som šla, no keď som uvidela známu budovu, nehorázne som sa potešila. Vošla som do apartmánu a prvé moje kroky viedli do sprchy. Kupodivu som vôbec nebola unavená a sama som nevedela, čo povedať, keď sa Leo vráti.

Sadla som si do kuchyne a spravila si teplý čaj. Vlasy som mala v turbane. Všade bolo ticho a tma, len v kuchyni sa svietilo, no vyhovovalo mi to. Keď som započula ako sa otvorili dvere, na chvíľu som sa ani nehla. Prešiel z chodby do obývačky a len čo si všimol svetlo z kuchyne už bol vo dverách.

„Charlotte..."

„Nič nehovor." povedala som. Nehnevala som sa, no čo by som od neho chcela počuť? Je to prirodzené. Tak ako dýchanie.

„Nechcel som ti ublížiť."

„Neublížil si mi." konečne som mu pozrela do očí. Videla som jemné tyrkysové fliačiky. Bolo mu to ľúto.

„Ani ťa vystrašiť."

„Dobre, to uznávam, vystrašil si ma. Ale zvládli sme to, okej?"

„To nie je okej Charlotte. Čo keď nabudúce sa znova neovládnem? Pôjdem po tebe, lebo tvoja krv je omamná." fliačiky mu nadobudli jemný fialový odtieň. Túžba.

„Dobre. Tak takto." povedala som, vzala do ruky nôž a porezala sa na kraji dlane. Sykla som, no zažila som aj horšiu bolesť, navyše tá rana nebola veľká ani hlboká.

V momente bol pri mne a díval sa na mňa s čierno- žltými očami: „Čo to robíš?"

Zhlboka som sa nadýchla: „Napi sa."

„Čo?"

„Napi sa." zopakovala som a ruku mu držala pred ústami. Nakoniec som ucítila jeho pery na mojej pokožke a automaticky aj to ako si trošku odsal. No nespúštal zo mňa pohľad. Umiala som sa, aj keď mi to bolo maximálne nechutné. Piť nieču krv, fuj.

Jemne som pokynula rukou, aby to spravil zas. Potiahol, no tak skoro neprehltol. Nechal si ju na jazyku pre výraznejšiu chuť. Ovládla som sa, aby som hneď nevyvrátila celý dnešný jedálniček na podlahu.

Opäť potiahol a neustále ma čiernymi očami sledoval. Ruku som neodtiahla. Držal ju oboma rukami a ja som sa opierala o pracovnú dosku. Posledný krát potiahol trochu viac , perami mi utrel čerstvú krv okolo ranky a potom si ich oblizol.

„Prečo?"

„Ak budeš dostávať to, po čom túžiš, pravidelne, o to menej ťa to bude lákať keď budeš hladný. Ver mi." usmiala som a a na ruku si dala tampón, ktorý som jemne obliala harmančekovou vodou.

„Ale je to nebezpečné."

„Je, no oveľa nebezpečnejšie je to, bez pravidelného príjmu."

„Takže každý týždeň si vychutnám tvoju krv?" mierne nadvihol kútiky úst.

„Ale nesmieš piť len moju krv. A mimochodom, neusmievaj sa tak, mne to príde nechutné." zamračila som sa.

„Nevieš o čo prichádzaš."

„No to iste." prehodila som ironicky a vybrala sa na gauč spať.

„Nemysli si, že budeš spať."

„A kam ideme?"

„Za Ervisom predsa. Spať si mala doteraz." uškrnul sa a vybral sa na chodbu. Neostávalo mi nič iné iba rezignovať a obliecť si niečo obstojné do lesa.

„Ervis..." ohlásila som ho, keď mi v jeho malej útulnej kuchyni položil šálku čaju do rúk. Využila som chvíle, keď sme ostali spolu osamote. Aj tak som to nikomu nechcela vešať na nos. Nejako mi to pripomenulo Nicolasa. Ervis je ako nejaký prostriedok riešenia problémov. Sama sa čudujem, koľko toho vie. A to má len okolo dvadsať päť rokov.

„Len hovor." posmelil ma a sadol si oproti mne. Pripadal mi ako nejaký starší nevlastný brat.

„Čo vieš o jasnovidcoch?"

Usmial sa: „Čakal som túto otázku od teba skôr."

„A vieš o nich niečo?"

„Myslíš aj niečo konkrétne?"

„No okrem toho, že vedia časť svojej mysle poslať do niekoho iného a byť s ním prepojení a ten dotyčný počuje hlasy. A vraj sa tie hlasy musia aktivovať... niečím."

„Mágiou." usmial sa.

„Lenže ja mágiu neovládam."

„To je pravda no..."

„Nerád ruším, no toto by ste mali vidieť." povedala nepokojne Nicol.

Vyšli sme von pred dom a cítili tú zmes mágie.

„Čo sa deje?" zvolala som, lebo celým lesom sa ozývali výbuchy a sem- tam to vyzeralo akoby sa blyslo. Medzi výbuchmi sa dali rozpoznať výkriky.

„Začal sa boj." povedal Leo.

Vzali sme si zbrane a len čo sme vyšli von, už tam stáli piati noční tvorovia. Štyria muži a jedna žena. Zaškerili sa a naraz sa pustili do nás a spoľahlivo si vybrali súboje jeden na jedného. Samozrejme Ervis a Leo sa zbavili protivníkov po pár minútach. Ten môj protivník neustále ceril zuby a oháňal sa pazúrmi. Pár krát som dostala, no inak sa mi darilo uhýbať sa a sekať ostrým nožom pred seba. Tomasov protivník začal horieť a Leo sa pustil do toho Nicolinho. Pomaly sme sa k sebe približovali, až sme bojovali bok po boku a Ervis nám z diaľky pomáhal. V rýchlosti som podala Leovi nôž a oprela sa o ňho chrbtom usekol dotyčnému hlavu a druhý mu vyrazil nôž z ruky. Leo mu vracal údery a ja som sa zohla po nôž. Šikovne som sa otočila, no nôž skončil tesne pri srdci. Leo ho drapol a potiahol až k srdcu. Mala som pocit, že na mieste z toho výjavu omdliem. No nezaváhala som a vytiahla fľaštičku s horľavou tekutinou a hodila ju netvorovi do úst. Rozbila sa a pri kontakte som vzduchom sa okamžite zapálila, až odrazu horel celý. Cúvli sme a Leo si ma k sebe otočil aby sa uistil či som v poriadku.

„Si v por..." nedopovedal, lebo som odhodila nôž z ruky, vzala jeho tvár do dlaní a pobozkala ho. Bozk mi okamžite opätoval a aj napriek tomu čo sa dialo, bol nežný, vášnivý a vytúžený. Zacítila som príjemný pocit, ktorý mi prešiel celým telo až do končekov prstov, ktoré prechádzali po jemnej oholenej brade. Jeho ruky spočívali na mojom páse, no hneď na to, skončili na mojom zadku a zdvihli ma na špičky a ja som si mohla lepšie užiť náš bozk. Jeho mäkké teplé pery, tanec našich jazykov a jeho mäkký nos, ktorý ma jemne tlačil ako taký náznak určitej tvrdosti z jeho strany. V tej chvíli pre mňa nik neexistoval. Boli sme len my dvaja. Ja a Leo. Moja ovocná vôňa, ktorá sa splietala s jeho citrónovo- mätovou.

Usmiala som sa medzi bozkami.

Pobozkala som Lea.

Pobozkala som nočného tvora.

/////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////