21. časť

Otvorila som oči a to ticho ma desilo. Posadila som sa a ešte stále som sa cítila akási malátna. Keysha ležala na zemi, zrejme uspatá tak ako ja a na Leovi sa dali vidieť známky boja tak ako aj v izbe. Trochu mu krvácalo zo spánku. Po Nicolasovi ani stopy.

Potriasla som ňou a ona pomaly otvorila oči: „Čo sa to stalo?"

Následne zvraštila tvár od bolesti. Zrejme jej to kúzlo spôsobilo bolesť hlavy.

Nahla som sa nad Lea a priložila si k jeho perám ucho aby som sa uistila či dýcha. Neskutočne mi odľahlo.

„Je to zlé. Veľmi zlé." zašepkala som.

„Zobudil sa, no bol zlý. Vyslovene zlý. Na rukách mu vreli čierne žily a ten jeho pohľad bol mrazivý. Priložil mi dlaň na čelo a viac si už nepamätám."

„Bojoval som mnou." ozval sa šepky, „Až kým ma nezložil."

Pomohla som mu posadiť sa.

„Ovládla ho temnota." povedala som. Temnota. Tá nasledovala hneď po únose. Takže predpoveď pokračuje.

„A kam by mohol ísť?" opýtala sa Keysha.

Mykla som plecami.

„Musíme ho nájsť."

„Ako ho chceš nájsť? Prešli aj tri hodiny. Môže byť kdekoľvek a navyše nevieme kam by šiel." povedal Leo.

„Stratili sme ho." hlesla.

„Nestratili." povedala som.

„Stratila som Davea, teraz brata."

„Nehovor tak Keysha." varovala som ju zo strachu, aby neurobila hlúposť.

„Za všetko môže Andyho skupinka. Zničili nám domov."

„Keysha!" ohlásila som ju možno hlasnejšie než som chcela, no svoj účinok to malo, „Pôjdeme za Ervisom, alebo Tomasom. Tomas je Nicolasov najbližší človek po nás a Ervis je potencionalista tak musí o ostatných niečo vedieť."

„Myslíš, že šiel za aktívnymi potencionalistami?" pozrel na mňa Leo.

„A kam inam? Je to logické. To jeho zlé ja ho nutkalo proti nočným tvorom. Tak ako by sa zamýšľal každý aktívny potencionalista."

„A zastavíme ho?"

„No... momentálne je nebezpečný."

„Dosť nebezpečný." dodal Leo. Sedeli sme akoby v menšom kruhu a riešili problémy.

„Nie je sám sebou. Však si ho videla. Ovládla ho temnota. Nevedeli sme mu pomôcť." zlomil sa mi hlas. Sľúbila som nemožné.

„Čo teraz?" opýtala sa Keysha a Leo si šiel hľadať lekárničku.

„Musíme sa vyspať. Nič iné teraz spraviť nedokážeme."

„A čo otec? Čo mu povieme, kde je Nicolas?"

„Najprv budú musieť nájsť nás a potom riešiť kam zmizol Nicolas."

Potom, čo sme sa nenápadne vytratili z hotela sme si objednali taxík aby nás doviezol na začiatok našej ulice. Následne sme šli k nášmu domu po nejaké veci a Leove auto. Síce to nie je práve nenápadné, keď ráno na mieste činu budú chýbať obe autá, ale to ma už nezaujímalo. Nicolas na tom svojom niekam odišiel. Zobrala som si zo zdemolovanej izby veci, keď som si na posteli všimla Polnočnú lásku. Bola nepoškodená a doslova bila do očí. Podišla som k nej a otvorila ju, no nič som nenašla aj po poriadnejšom hľadaní. Dvere mojej izby sa takmer nečujne zaklapli a v tom momente mi niekto zapchal ústa a pritisol o stenu. V slabom svetle žiarovky som rozpoznala Nicolasovu tvár.

Bezslova som ho sledovala, celá splašená. Bol by ma schopný zabiť hneď teraz?

„Som rád, že so mnou spolupracuješ, Charlotte." povedal chladne, zároveň potichu, že Leo alebo Keysha ho nemali šancu počuť.

Zložil ruku z mojich úst.

„Chcela som ti pomôcť Nicolas. Nechcela som aby si tomu podľahol." povedala som a slzy sa mi pri pohľade na ňho hromadili v očiach.

„Temnote sa vzdorovať nedá."

„Dá sa ju ovládnuť."

„Ak si dostatočne silná. Čo ty si Charlotte." povedal a premeral si ma, „No zároveň zraniteľná."

Myslela som si, že som ho dostatočne zaujala a tak som chcela skríknuť. Lenže on si to všimol a zacítila som ostrý hrot chladného kovu. Od strachu som privrela oči.

„Prečo si taký? Chceli sme ti pomôcť. Ešte ti môžeme pomôcť." donútila som sa pozrieť do jeho bezcitných očí. No možno... možno predsa len tam niečo bolo. Niečo vďaka čomu ešte stále žijem, aj keď s nožom pri krku.

„Všetko si berie svoju daň, Charlotte."

Nemala som slov. Nevedela som mu na toto nič povedať. Pretože v tomto mal pravdu nech už bol aký bol.

„Ty to vieš najlepšie." drzo sa usmial a zložil nôž, „Maj sa, sestrička."

To oslovenie sa mi v momente zhnusilo.

„Kam ideš?" chabý pokus, no aspoň niečo.

„Ty to snáď nevieš?"

Tým, že ho ovládla temnota je odrazu múdrejší?

„Samozrejme, že to vieš. Otázka znie, kam pôjdeš ty, Charlotte?"

Vyskočil na parapet a následne sa stratil v tme. Až kdesi v diaľke som započula štartovanie motora.

Čo, doriti, chcel? Rozlúčiť sa? Nestihol odísť lebo sme prišli skôr? Zdá sa tak.

Dnu práve vošiel Leo a okamžite si ma otočil tvárou tvár: „Si v poriadku?"

Prikývla som: „Musíme čo najskôr začať konať, Leo."

„Ervis!" ohlásil ho Leo a jeho hlas sa ozýval okolitým lesom.

Otvorili sa dvere a objavila sa Ervisova hlava. Len čo nás uvidel otvoril dvere dokorán a za nami rýchlo zatvoril.

„Viete čo sa pripravuje ale aj tak musíte vrieskať na celý les?" opýtal sa a zložil brokovnicu pod gauč.

„Skúšame ako si pripravený." povedal Leo. Boli sme tam všetci, okrem Nicolasa- ja, Leo, Keysha, Tomas, Nicol a Ervis.

„Neštvi ma, lebo si rozmyslím, či ti pomôžem." povedal Ervis a mierne sa zamračil.

„A ja si potom rozmyslím či budem ďalej taký ústretový." pravú nohu si vyložil na ľavé koleno a poklepkal prstami po operadle.

„Fajn, tak čo potrebujete?"

„Kde sa koná najbližšie stretnutie potencionalistov?"

„Vy sa chcete dostať na to stretnutie?"

„Aj tak o tom už Nicolas vie. A to, že zistíme čosi viac je taký malý bonus." povedala som.

„Chcete tam ísť aj keď on si toho bude vedomý?" nadvihla obočie Nicol, „Však to je nebezpečné. Môže vás prezradiť."

„Len môže." povedala som.

„Hádam mu neveríš? Už to nie je on Charlotte." povedala smutne Keysha.

„Ak by to nebol on, už dávno by som mohla byť mŕtva, aj keď pravdepodobnejšie by bolo, v nemocnici." povedala som s istotou. Ja mu verím. Aj napriek tomu čím sa stal keď ho temnota ovládla. Možno som hlúpa, či naivná. No vždy dúfam do poslednej chvíle.

„Stretávajú sa dnes o ôsmej večer v starom kostole na pohrebisku."

„Na to, že si spomedzi nezúčastnených si dosť informovaný." pozrel na ňho Leo.

„Od priateľov sa dozviem kadečo."

„Od priateľov?" nadvihla obočie Keysha, „Môžu sa ľudia spomedzi skupín baviť medzi sebou?"

„A snáď to už nerobia?" pozrel po nej Ervis.

„Na to stretnutie nemôžme ísť všetci." povedal Tomas.

„A kto tam teda pôjde?"

„Pôjdem so Charlotte." ozvala sa nakoniec Nicol, čo ma prekvapilo.

„Prečo práve Nicol? Nie v zlom." dodala Keysha.

„Nicol nepatrí medzi histerčivé osoby. Nie v zlom." povedal Leo.

„Prestaň si zo mňa uťahovať."

„K Nicol má Nicolas neutrálny vzťah. A mať všetkých troch súrodencov pokope, no, veľa ľudí by to využilo." povedal Tomas.

„A kde budeme my? Hádam ich tam len tak neodvezieme a neodídeme." povedal Leo.

„Ja ich tam odveziem a ty budeš strážiť Keyshu tu u Ervisa." povedal Tomas.

Všetci traja nadvihli obočie, no neprotestovali.

O siedmej sme sa pustili do akcie. Leo nás vzal k Tomasovi, kde sa ubezpečil či sme v pohode a potom sa vrátil do lesa. Tomas nás na svojom aute odviezol na začiatok ulice, kde mal stáť kostol a odtiaľ sme my dve s Nicol, ozbrojené len malými pištolami prechádzali po ulici ako tiene- ticho a nebadateľne, až sme prišli do kostola pár minút po ôsmej a nik nám nevenoval pozornosť. Bála som sa, že nás Nicolas uvidí, alebo prezradí, no v prvom rade som ho nevedela nájsť. Vyšli sme na horné poschodie a z kúta sme sledovali zasadnutie a počúvali tie drísty čo im rozprával vodca. Až mi to pripomínalo stretnutie sekty.

„Vidím ho." šepla som potichučku a po pár sekundách ho našla aj Nicol.

„A čo teraz?"

„Nič. Počúvať." povedala som a zahľadela sa na Nicolasa. Mal čierny, celkom elegantný kabát, biele tričko a modré rifle s čiernymi botaskami. Vlasy mal uhladenejšie ako mával. Navonok pôsobil sebavedome a neohrozene.

„Zabíjať nočné bytosti je našou prioritou!" hovoril hlasno vodca, niektorí jeho slová doslova hltali, „Je jedno v akej skupine. Nemôžme sa nad nimi zľutovať! Pretože my sme tí najsilnejší a my máme tých najsilnejších jedincov! Postavíme sa proti každému žijúcemu tvorovi a zabijeme ich bez ohľadu na ich život, tak ako oni to robili ľuďom a potencionalistom! Ukážeme im, aké je to okúsiť skutočnú pomstu!"

Nadšenci začali tlieskať, no našlo sa zopár tých, ktorí nie. Nicolas sa postavil.

Počkal kým sa poltesk utíši a potom spustil: „Mal by som jednu otázku."

Začínala som sa, možno právom, báť. Či už o seba, alebo o ňho.

„Kľudne podíď sem." povedal ústretovo vodca a jemne, no predsa len bezcitne, sa usmial. Nicolas k nemu podišiel.

„Smiem vedieť tvoje meno?"

Nicolas sa uškrnul, no jeho pohľad neveštil nič dobré. Rovnako ako pohľady všetkých.

„Charlotte, on nás prezradí. Musíme preč."

„Nie, Nicol." zahriakla som ju rovnako šepky.

„Ako mu môžeš tak dôverovať?"

„Môžem. A ty musíš. No tak."

Nakoniec rezignovala.

„Nicolas Rott." povedal a podal mu ruku.

„Aha, slávny Rott k nám zavítal, je mi cťou..." odrazu prestrašene pozrel na ich spojené ruky. Ich žily boli tmavé, výraznejšie ako kedykoľvek predtým.

„Čo to robíš?" opýtal sa naštvane vodca lapajúc dych. Nicolasovi sa stále na tvári pohrával úškrn a sledoval vodcu, ktorý aj keď sa vzpieral, klesol na kolená.

„To je neuveriteľná sila." hovoril sekane a s námahou. Začal sa triasť.

„Charlotte čo sa to deje?" opýtala sa vystrašene Nicol.

Nedokázala som jej odpovedať. Iba som nemo a rovnako šokovane sledovala dianie pred sebou.

„On ho zabije." povedala rozrušene, akoby to nebolo jasné.

Vodca začal vykašliavať krv a trochu z nej dopadlo aj na Nicolasove botasky. Vodca vyvrátil oči, až mu zostali len bielka a klesol k zemi, mŕtvy. Nicolas ho pustil a napravil si rukávy kabátu.

„Ach Bože." zamumlal a keď potriasol jemne nohou, jeho pohyb sprevádzal čierny tieň a krv z jeho botasiek zmizla. Práve zabil vodcu nejakým neznámym silným kúzlom a teraz si len tak odkúzlil krv z botasiek?

Zdvihol hlavu k obecenstvu, ktoré len v nemom úžase sledovalo a snažilo sa spracovať to, čo sa stalo.

„Volám sa Nicolas Rott. A som váš nový vodca. Prečo? Lebo si myslím, že moje názory budú oveľa objektívnejšie a rozhodujúcejšie."

Vložil si ruky vo vačkov na kabáte a očami prebehol po publiku. Ešte nás našťastie nezbadal. No nepochybujem, že vie že sme tu.

„Myslím si, že výhodnejšie by bolo, keby sme nezaútočili na každú jednu skupinu."

„To už prečo?" ozvalo sa z publika.

„Lebo medzi neaktívnych patria aj potencionalisti. A tí budú brániť temné bytosti ktoré patria do ich skupiny. Alebo sa chcete postaviť proti svojej rase?"

Pokývali hlavami a Nicolas sa víťazoslávne uškrnul.

„A keď nás napadnú s úmyslom zabiť?"

„Zabijeme my ich." povedal rázne a mrazilo ma pri tom jeho bezcitnom hlase, „No nikdy nezačneme ako prví."

„Ako rozpoznajú, že kto je kto?" opýtala sa šeptom Nicol.

„Hovorí sa, že skupiny sú označené."

„Sú čo?"

„Označené. A aj keď si človek, no už do tejto skupiny patríš, vycítiš, že kto je kto."

„Ja nerozumiem."

„Porovnaj si mňa a niekoho z nich. Nie Nicolasa."

„Prečo nie?"

„Proste jeho nie." áno, stále som verila, že náš starý Nicolas je niekde tam a snaží sa prebiť späť, snaží sa ovládnuť temnotu.

Pozrela po mne a potom po niekom z davu. Znova po mne a znova po ňom.

„Asi to cítim. Vnímam to ako... presvedčenie."

„Presne tak." usmiala som sa.

„...ukážeme im, kto má to pravé miesto v spoločnosti! Ukážeme im, kto je tu pánom!" zvolal Nicolas a tentoraz tlieskal každý jeden. Všetci stáli na nohách a tlieskali a výskali. Nicolasov vodcovský presvedčivý výraz vystriedalo uspokojenie. Dá sa povedať, že teraz má svoju vlastnú armádu. Ak sa doteraz nikto neodvážil vodcovi vzpriečiť, jemu sa nevzpriečia už vôbec. Vôbec som netušila aký je jeho potenciál silný. O to viac musí Nicolas vo svojom nútri trpieť.

Potencionalisti sa začali rozchádzať a nevedela som odrazu nájsť Nicolasa.

„Kde je Nicolas?" opýtala som sa normálnym hlasom, keďže nás počuť v tom blázinci nemohli. Boli nadšení ako malé deti.

„Predchvíľou bol tam..."

Rýchlo som sa otočila za nás. Spravila to aj Nicol a len tak- tak zadržala výkrik. Vytasili sme zbrane.

Mávol rukou a vyrazil nám ich z rúk až dopadli na zem: „Aké úbohé. Ešte aj na teba, sestrička."

„Nevolaj ma tak. Hlavne nie týmto tónom." povedala som drzo a on sa ku mne priblížil. Sotva som od toľkého strachu vedela stáť na nohách. Nemohla som uveriť tomu výjavu pedo mnou. Kde je ten starý Nicolas? Ten ktorý mi vždy zdvihol náladu aj keď som ju mala totálne pod psa? Ten, ktorý nedokázal zostať vážny? Ten ktorému na mne záležalo a nedovolil by si na mňa zdvihnúť ruku, nieto ešte pritlačiť mi nôž na krk?

Do očí sa mi tlačili slzy a každým jeho krokom som sa triasla viac a viac. Zastal predo mnou a to už som slzy nedokázala udržať. Pozrel mi do očí.

Nicol tam len kŕčovito stála a sledovala nás.

Zdvihol ruku a utrel mi slzu.

Prekvapene som na ňho pozrela.

Jemne sa pousmial. Ja som to vedela. Snažil sa ovládnuť tú temnotu a sčasti sa mu to podarilo. Ja som vedela, že treba dúfať. Nicolas by to len tak nevzdal.

Usmiala som sa, keď v tom sa uškrnul: „Neverím, že môžeš niekomu tak slepo veriť Charlotte. Najlepšie urobíš, keď rezignuješ a prijmeš fakty."

Toto bolelo. Ako dýka do srdca.

„No tak, Nicolas. Ty by si to len tak nevzdal."

„Vyzerá to, že by som ešte stále bojoval?" naklonil nabok hlavu a spustil ruku z môjho líca, „Prijal som tú temnotu a teraz si užívam výhody." uškrnul sa, „Som vodca. Som najsilnejší z nich. Nikto sa neodváži mi protirečiť alebo zabiť ma!"

Rozkrikovať sa nie je práve dobrý nápad. Teraz som sa skutočne bála.

Nicolas je preč. Namiesto neho tu stojí toto monštrum.

„Ja ti neverím Nicolas." šepla som, pretože môj vlastný hlas ma zrádzal.

Práve sa chystal niečo povedať, keď sa objavil akýsi potencionalista.

„Kto je to?" mykol drzo hlavou naším smerom.

„To ťa nemusí zaujímať." povedal s kľudom Nicolas.

„Myslíš si, že keď si vodca, tak si môžeš robiť čo chceš a baviť sa s kým chceš? Boli tu špehovať!"

„Ak máš niečo proti mne, tak mi to povedz hneď tu a do očí."

Potencionalista pozrel po ňom a potom po nás: „Tá naľavo je tvoja sestra však?" uškrnul sa a nespúšťal zo mňa zrak.

„Páli ti to, gratulujem. Neskús sa jej ani dotknúť."

„Slaboch. Aj tak ti na nej záleží." povedal posmešne muž.

Nicolas sa zhlboka nadýchol. Robil to vždy, keď už ho chytali nervy, no snažil sa kontrolovať. Žeby mal ten muž pravdu? Nemohol predsa na mňa a Keyshu len tak zabudnúť.

„Takže predsa len." zaškeril sa a prudko mykol rukou až ma to odhodilo s Nicol o pár metrov. Nicolas naňho pozrel ako vrah ktorý má tie najdivokejšie mučiteľské pohnútky.

„Povedal som, aby si sa jej ani nedotkol." precedil pomedzi zuby a muž sa nebadateľne stiahol. Bál sa. Rovnako ako ja.

„Prečo ju rovno nezabiješ?" vychrlil naňho otázku. Nicolas mierne zaklonil hlavu a s privretými viečkami ho sledoval.

„To nie je také ľahké. No ak ťa to poteší, môžeš zabiť tú druhú."

„Čo?" hlesli sme naraz.

Muž sa premiestnil a už stál pred nami. Zo stropu sa začali zosýpať tehly a Nicol len tak tak uskočila. No zahnal ju do kúta.

„Zastav to!" zvolala som na Nicolasa. Ten to iba sledoval.

„Musíš pochopiť, že mne už na nikom nezáleží Charlotte. Raz mi prestane záležať aj na tebe a Keyshi. Dovtedy by ste sa mali pratať preč. Len pre vaše bezpečie." hovoril s mrazivým kľudom.

„Takže ti na nás stále záleží?"

„Na veci to nič nemení Charlotte." stále sledoval to divadlo pred nami. Nicol sa už ušlo pár silných rán a teraz ju muž sotil do rozbitého skla na zemi. Neušlo sa to bez poranení a krv pribúdala na podlahe.

„Podľa toho, z akého uhla pohľadu to vezmeš." povedala som a rozbehla sa k Nicol. Vedela som, že Nicolas ma sleduje. Bezhlavo sa vrhať do vecí je moja parketa.

Muž sa zahnal a ja som skočila pred Nicol v pravej chvíli.

„Nie!" zvrieskol Nicolas, no bolo už neskoro.

Tvár som si bránila rukami pred smrtiacim kúzlom.

Kúzlo do mňa narazilo, až mi vzduch rozfúkal vlasy a ja som stratila rovnováhu. No čo ma zaskočilo, že mi nič nebolo. Predo mnou bola len belasá miznúca blana. Muž odletel o pár metrov ďalej a už predo mnou stál Nicolas. Nemo som ho sledovala s pootvorenými ústami. Aj on ma len sledoval, nepovedal nič. On ma zachránil. Predsa len.

„Vypadni, kým si to nerozmyslím." povedal nakoniec a odkráčal. Ten muž ležal neďaleko nás zosunutý pri stene a so zlomenými väzmi. Dlho som neváhala a pomohla Nicol na nohy. Vyšli sme von a bola som rada, že po potencionalistoch ani stopy. Rovnako ako ani po Nicolasovi. Prešli sme na začiatok ulice, kde nás v tieni čakal Tomas.

„Čo sa stalo?"

„To nie je dôležité. Dôležité je ju ošetriť." povedala som a vytočila Leove číslo.

„Charlotte?" zdvihol.

„Ste v poriadku? Neznieš nadšene."

„To ani nie som." vzdychol.

„Už sa, láskavo vykokci."

„Keysha odišla."

„Čo?!" neverila som tomu. Kam by išla?

„Kam šla?" opýtala som sa.

„Pomstiť svojho zosnulého priateľa."

„Ona..."

„Zradila nás Charlotte. Už dávno to mala takto naplánované. Pridala sa k nočným tvorom ktorí idú po Andym."

Nie. Keysha?

Najlepšie urobíš, ak rezignuješ a prijmeš fakty. ozývali sa mi Nicolasové slová v hlave.

Viac som už nevládala. Tí, ktorých milujem najviac zo všetkých ma opustili. Ostala som sama.

Rozplakala som sa.

/////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////

Tak čo hovoríte na priebeh udalostí? :)