2. časť

Odtrhla som zrak od monitora. Pozrela po Nicolasovi, ktorý práve šúpal zemiaky a následne po Keyshi, ktorá pracovala na nejakej úlohe zo školy. Znova som pozrela po Nicolasovi, ktorý začal krájať zemiaky. Zúfalo som rozmýšľala ako príbeh zakončiť. Zakončiť nejakou určitou vecou alebo ho nechať otvorený?

Vzala som si tvár do dlaní a chvíľu uvažovala. Niečo ma napadlo ale znova som sa zasekla po pár riadkoch. Keysha začala do rytmu ťukať perom. Nicolas strčil zemiaky do rozohriatej trúby a práve, keď som bola začítaná do posledných riadkov mi zaklapol notebook.

„Čo?!..."

„Aj tak ťa už nič nenapadne." povedal a Keyshi zobral z ruky pero.

Zazrela som po ňom. Aj keď som vedela že je to pravda. Odišiel z kuchyne a Keysha si šla s povzdychom po pero, keď v tom vyšiel spoza rohu aj s gitarou a oprel sa o trám dverí. Začal brnkať, a prešiel do rytmu jednej pesničky, ktorú sa naučil za ten čas hrať dokonale. Okrem tej vedel ešte asi tri, ale tie mu tak dobre nešli. Keysha ho chvíľu sledovala, no potom sa neubránila úsmevu, schmatla ma za rameno, Nicolasa potiahla za zelenú károvanú košeľu a brala nás do dobre známej maličkej miestnosti. Vošli sme dnu. Biele steny, štyri stoličky a jeden klavír s mikrofónom a bicie. Sadla som si za bycie.

Niežeby som vedela dobre hrať na bycích, to je otcova parketa. Jediné na čo som sa zmohla bolo, že som šliapla na pedál a udala rytmus. Okamžite sa pridala Keysha a prsty jej ľahučko behali po klavíri a Nicolas sa tiež celkom trafil. Znelo to dobre. Občas sme sem prišli všetci a len tak si zahrali.

Väčšinou nás donútila Keysha, keď sa jej nechcelo samej hrať, málokedy nás zavolal Nicolas.

Započúvala som sa do hudby a okamžite ma popadli myšlienky ako zakončiť príbeh. Rozhodla som sa. Otvorený koniec bude najlepší. Čitatelia si domyslia, alebo predstavia vlastný koniec. A pre mňa je to užasné riešenie. Vyskočila som spoza bycích a namierila si to do kuchyne. Dopísala som koniec, prekontrolovala som chyby v celej kapitole tak ako som to robila vždy keď som jednu dopísala.

„Aspoň si mohla ostať dokonca pesničky. Nie, ty si len tak odbehneš." povedala Keysha a schovala si dorobenú úlohu.

„To vieš, keď ju niečo popadne, tak je schopná vyskočiť z auta zajazdy." povedal Nicolas ktorý práve vošiel a stále si brnkal na gitare.

„Nepreháňajme." povedala som, no očami stále sledovala monitor.Prečítala som a opravila poslednú vetu a zvýskla.

„Čo je?" opýtala sa Keysha a podišla ku mne.

„Hotovo. Dopísané a skontrolované." usmiala som sa.

„Tak to pošlime." povedal Nicolas a postavil sa za mňa vedľa Keyshi.

„Máš už vybraté?" opýtala sa Keysha.

„Mhm." povedala som a rozklikla odkaz. Pridala som prílohu, „Čo tam mám napísať?"

Nicolas ma odsunul a zadíval sa na monitor. Premýšlajúc si prešiel jazykom po perách a potom napísal: Úžasná kniha plná akcie, lásky, nečakaných zvratov určená pre ľudí s fantáziou a fanúšikov fantasy románov. Vrelá vďaka za ochotu, prečítanie a dúfam, že sa vám príbeh zapáči. Čakáme rýchlu odozvu a nadšené dojmy! Charlotte Rott

Poslal to. Pobúchal ma po pleci: „To aby som kúpil šampanské."

„Nemusí sa to ujať." pousmiala som sa.

„No a na šampanské je vždy nejaký dôvod." zaškeril sa a so spokojným výrazom vybral zemiaky z trúby. Každému ich spravodlivo rozdelil do troch tanierov s vypečeným syrom. Vybral tatársku a všetci sme si sadli za jeden stôl.

Poobede sme si s Keyshou vymysleli že pôjdeme do nákupného centra. Práve prišiel Tomas, keď sme išli za Nicolasom či nás tam nehodí. Sadol si vedľa Nicolasa na gauč a pozoroval náš dialóg.

„Tak?"

„Mám návštevu." povedal namrzene Nicolas, „A existujú busy."

Keysha si strčila zozadu hlavu medzi nich: „No táák. Čerstvý vzduch a ruch nákupného centra vám pomôže."

Nicolasa otrávený výraz neopúšťal, začiaľ čo Tomas od Keyshinej blízkosti nevedel čo od dobroty.

„Tuším tam otvorili nový obchod s počítačovými hrami." pousmiala som sa. Bola to pravda, a samozrejme, že dokonale to zaujalo Nicolasovu pozornosť.

„Fakt?" opýtal sa.

Prikývla som s úškrnom.

„Tak to aby sme išli." povedal a hneď vstal, zatiaľ čo chudák Tomas sa dokázal pohnúť až keď od neho Keysha odišla.

Prešla popri mne, šli sme na chodbu a vzali kabelky.

„Nemusíš to robiť tomu chudákovi." zasmiali sme sa.

„Nech si užije." povedala a vyšla von. Ja som len pokrútila hlavou a ako posledná som zamkla. Nasadli sme do auta, chalani vpredu a my dve vzadu a Nicolas naštartoval.

V nákupnom centre sme boli za pár minút. Našťastie teraz v nedeľu nebola taká premávka. Nicolas zaparkoval v podzemnom parkovisku. Na naše mesto príliš veľkom. Boli sme na mínus druhom. Ešte bolo mínus tretie. Naozaj až príliš veľké parkovisko. Začínalo na každom poschodí od písmena A po písmeno O. A každé písmeno malo desať parkovacích miest. Ako pre celý štát.

Vyšli sme na prízemie a chalani si to hneď namierili do spomínaného obchodu. Ja a Keysha sme šli do prvého obchodu s topánkami čo sme našli.

„Čo hovoríš na tieto?" opýtala sa Keysha a vyšla z kabínky. Mala obuté vysoké šnurovacie čižmy po kolená červenej farby a s trochu vyšším opätkom.

Dokonca sa jej hodili k oblečeniu čo mala na sebe- džínsy, biele tričko a na ňom džínsovú vestu. Vlasy mala rozpustené a zopnuté na temene malou sponkou.

„Tie sú fakt dobré." usmiala som sa.

„Za dvacku. Berem ich?"

„Ber." usmiala som sa a zaviazala si krémové vysoké botasky, zvnútra boli mäkké a biele.

„Dámy, obe máte skvelý vkus." usmial sa sympatický predavač.

Postavila som sa a obzrela sa v zrkadle. Mne sa momentálne nehodili- mala som legíny s kamufážovou potlačou, čierne tričko a čierny dlhý kardigán. Vlasy som mala v jednoduchom cope.

„Nehovoríte to len preto, aby sme si tovar kúpili?" opýtala sa Keysha.

„To by bola pravda len v prípade, kebyže tu stoja šesťdesiatničky." usmial sa, „Vo vašom prípade je to čiste len o..."

„Balení." rypla Keysha.

„Ehm." povedal s úsmevom, „Je to o pochvale. Pravdivej pochvale."

„Tak teda ďakujem." povedala Keysha a odbehla s topánkami preč, takže som tam s predavačom ostala osamote.

„Naozaj sa mi hodia? Teraz vážne."

„Fajn, tak vážne." povedal a tiež nadhodil vážny výraz. Premeral si ma, na mojej tvári sa pozastavil trochu dlhšie a mierne mu myklo kútikmi úst. Niekam odišiel a ja som tam zostala nechápavo čakať. Vyšiel spoza rohu s bielou krabicou od topánok: „Skús tieto." podal mi ich.

Otvorila som krabicu a boli tam vysoké čierne šnurovacie topánky do polky lýtok. Obula som si ich a boli mi aj pohodlné. Obzrela som sa v zrkadle.

„Oveľa lepšie." usmial sa a ja som naňho pozrela. Prešla som popri ňom a potom sa otočila.

„Sú úžasné." usmiala som sa.

„So zľavou dvadsať päť." usmieval sa jedna radosť.

„So zľavou." nadvihla som obočie.

„Iba ak sa na mňa krásne usmeješ."

Síce som nechcela ale moje pery ma zradili. Usmiala som sa a odhalila rovný chrup.

„Ja som vedel že váš úsmev bude krásny." povedal, nalepil na krabicu cenovku so zľavou a podal mi ju.

„Ďakujem." povedala som, dala som topánky do krabice, prezula sa a pobrala sa ku pokladniam. Bol tam dosť dlhý rad, Keysha bola práve na rade. Chcela som sa postaviť na koniec no ona ma potiahla za rukáv, vzala krabicu a položila na svoju.

„Som si myslela, že sa ťa ani nedožijem." povedala a otvorila peňaženku.

„Najprv pozri na moje topánky a potom mi niečo hovor." usmiala som sa. Nadvihla veko od krabice a uznanlivo prikývla.

Zaplatili sme a vyšli von z obchodu.

„Kam teraz?" opýtala som sa. Keysha sa poobzerala a potom mykla bradou k obchodu so šperkami. Práve sme vchádzali dnu, keď moju pozornosť zaujalo niečo iné.

„Vážne nie!" zvolal Nicolas, „Vyzerám tak? Vážne vyzerám, že by som chcel niečo ukradnúť?"

Ochrankár ho začal prehľadávať.

„Ale no táák! Bol to ten pred nami!"

„Mal dlhšiu bradu, tlstý, veľký sivý kabát." hovoril Tomas, ktorého už prehľadali.

„Čo sa tu deje?" opýtala sa Keysha.

„Poznáte ich?" opýtal sa ochrankár.

„Prišli sme s nimi." odpovedala Keysha.

Ochrankár si ju premeral.

„Áno, rovno to hoďte na moje sestry." povedal ironicky Nicolas.

„Šiel pred nami. Ešte tu musí niekde byť!" rozprával Tomas.

Poobzerala som sa.

„No my sme videli iba vás."

„Asi preto, lebo ten týpek div nevypľul dušu." Nicolasova irónia sa nedala nepočuť.

„Hej." povedala som a zaostrila na jedného pána ktorý pokojne jedol hranolky pri fastfoode. Stretli sa nám pohľady: „Hej!" zvolala som a teraz si ma všimli. Pozreli sa smerom kade ja.

„To je on!" zvolal Tomas a ten muž vstal a rýchlo začal bežať preč. Ochrankár ma div nezrazil. Podišli sme k zábradliu a napäto sledovali výjav, tak ako aj zopár ďaľších. Ochrankár zlodeja dobehol až na poschodí pod nami. Prehľadal ho a našiel ukradnutú hru.

„Jo!" zvolal Nicolas. Pozreli sme po ňom a pomaly zložil ruku. No úsmev mu z tváre nezmizol.

„Veľmi sa vám ospravedlniť. A zároveň poďakovať." povedal vedúci.

„V pohode." povedal Tomas.

„Som Stuart Hopkins, teší ma." povedal a s každým si podal ruky, „Dnes máte, chalani, ale aj baby, lebo človek nikdy nevie, zľavu na nejakú hru, ktorú si vyberiete."

„Dnes sa na mňa zľavy len hrnú." zamrmlala som a Keysha sa usmiala.

Napriek tomu sme vošli dnu a ja som sa začala prechádzať medzi uličkami a len tak prezerala hry, zatiaľ čo Nicolas s Tomasom nevedeli čo od seba a hlasným šeptom sa nadšene rozprávali o neviem akej hre, ktorú si teraz môžu dovoliť spolu s ešte nejakými doplnkami.

„To myslia vážne? To kto môže mať takú úchylku?" nechápavo sa Keysha mračila na hru. Až keď ju otočila ku mne som pochopila. Hra Barbie apokalypsa. Rýchlo som jej ju vzala z ruky a strčila späť do regálu. Zasmiali sme sa.

Natrafili sme aj na nejaké komixy s postavami z hier.

„Hm. Kapitán Amerika. Hodil by sa mi taký kostým?" opýtala sa Keysha.

Rozosmiali sme sa.

„Myslím, že tam nejaké vidím." ukázala som do jedného oddelenia.

„Radšej zostanem tu." povedala a otvorila jeden z komixov. Rýchlo prečítala pár okienok a potom sa zamračila: „To je vymývanie mozgov. Ja Nicolasa nechápem."

„Tak ako ja nechápem vás." povedal a pohľadom prešiel po komixoch. Pokrčil nosom a vybral sa k pokladni. Šli sme za nimi. Kúpili si hru a k nej spomínané doplnky.

„Ideme?" opýtal sa Nicolas.

„Nie. My ideme ešte vedľa. Potom môžeme ísť." povedala Keysha.

„A my máme robiť zatiaľ čo?" nadvihol obočie Nicolas.

„Choďte na kofolu." mykla som plecom.

„Fajn." povedali obaja a otočili sa na odchod. My sme šli do obchodu. Nič sa mi tam veľmi nepáčilo, no Keysa si dosť dlho obzerala dva druhy náušníc až si vybrala obe. Vyplatili sme a šli si tiež objednať kofolu. Sadli sme si k chalanom. Počúvala som ich debatu, zatiaľ čo Keysha si už písala s Daveom jedna radosť. Nechýbal sem- tam prihlúply úsmev.

„Videl som ten hurhaj čo tu bol." ozvalo sa za mnou a tam stál ten predavač.

„A ty tu čo robíš?"

„Mám obedňajšie voľno. Nič lepšie ako fastfood tu nenájdeš." zaškeril sa.

Keysha zdvihla pohľad: „Prisadni si."

Nesúhlasne a zároveň šokovane som sa na ňu zamračila. Predavač si zobral stoličku od druhého stolu a sadol si medzi mňa a Nicolasa. Ten si ho premeral kamenným výrazom.

„Aspoň môžem vedieť tvoje meno?" opýtala som sa.

„Mikael."

„S k? Mikael?"

Zasmial sa: „Hej. Každý sa ma to pýta."

„Tak je to nezvyčajné." usmiala som sa. Nicolas sa bavil ďalej s Tomasom, no stále nás počúval. Rovnako ako Keysha. To je také výnimočné keď má o mňa niekto záujem? Ale musím uznať že bol milý. Neskutočne milý.

„A tvoje?"

„Charlotte."

„Krásne meno." usmial sa a pozrel po ostatných, „Kamarátka?"

„Sestra Keysha a tu vedľa mňa brat Nicolas," ten sa odrazu usmial a kývol, „a jeho kamarát Tomas."

„Teší ma." povedal a podal si s chalanmi ruky. Keysha ho obdarila úsmevom a vrátila sa k esemeskovaniu s Daveom.

„Bývaš tu v meste?" opýtala som sa.

„Hm, áno. Na predmestí. Na Dvorskej."

„To je o dva bloky ďalej od nás." usmiala som sa.

„Mohli by sme sa niekedy stretnúť?"

„Prečo nie?" vytiahla som pero a na ruku mu napísala telefónne číslo, „Ozvi sa." Následne sme sa s ním rozlúčili a pobrali sa preč.

„Vieš, že ťa ešte stále sleduje?" opýtala sa Keysha a mobil odložila do kabelky.

„Áno viem." usmiala som sa.

„Prečo, keď má o mňa jeden chalan záujem sa chováte takto?" zamračila som sa na nich, aj keď som ich za vetvy stromu nevidela.

„Chováme ako?" opýtal sa Nicolas a vypľul kôstku z čerešne.

„Ak by som mu nepovedala aby si prisadol, nemal by tvoje číslo. A, nezavolal by ti dnes ráno pred školou." povedala Keysha a za hrsť čerešní vysypala do košíka.

Tiež som ich tam pár vysypala.

„A aký máš problém so mnou?"

„Taký, že si sa choval ako môj otec." zazrela som po ňom.

Uchechtol sa a ja som doňho hodila hnilú čerešňu.

„No a?"

„No a? Ku každému s kým sa bavím sa tak správaš. K Lucy, k Mikaelovi..."

„A k viacerým už nie."

„Lebo s viacerými sa už ani nestýka." doplnila Keysha.

„Nemôžem za to. Ani vám nie je Tomas extra sympatický." vrátil nám to.

„Tomas je fajn." mykla som plecami.

„A Davis tiež nie." pridala sa Keysha.

„To preto sestrička, lebo sa za jeho chrbtom správaš ako by si s ním ani nechodila." povedal a pár čerešní hodil do košíka.

Keysha sa len zmohla na otvorenie a zatvorenie úst a potom pozrela na mňa.

„Vo mne útechu nehľadaj." povedala som a jednu čerešňu si dala do úst.

Zamračila sa: „Záleží mi na ňom."

„Iste." povedal ironicky Nicolas a vyšplhal sa na strom. Ukázal na košík a ja som mu ho podala. Začal doň hádzať čerešne jedna radosť.

Dozbierali sme čerešne a šli domov, kde sme ich odkôstkovali a a následne ic dali do bublaniny. Všetci traja sme si sadli do obývačky, v ktorej sme trávili väčšinu času a pustili si celovečerný film. Spomenula som si na raňajší telefonát od Mikaela. Bál sa, že ma zobudil, ale ubezpečila som ho že nie a potom sme sa dohodli na zajtrajšie poobedie, že sa stretneme v jednom podniku. Povedala som mu na akú strednú chodím a povedal že ma počká po škole, lebo končí skôr.

Keď bola bublanina hotová, doniesla som celý plech do obývačky, nakrájala a popri filme si ju vychutnávali. Šli sme späť dosť neskoro, ale veľký problém sme v tom nevideli.

„Dobre vidím? Kto je ten pekný chalan tam?" opýtala sa Lucy keď sme vychádzali zo školy. Sledovala som jej pohľad.

„To je moja dnešná spoločnosť."

„Kde si ho našla? Aj ja chcem takého."

Zasmiala som sa: „Tak len pekne hľadaj."

Ten Lucas, čo s ňou bol vtedy na večierku je jej bratranec, takže aspoň som tam nebola jediná, ktorá mala kvázi doprovod svoju rodinu.

Rozlúčila som sa s ňou a poklusom prišla k nemu.

„Ahoj." usmiala som sa.

„Ahoj. Zdá sa, že dnes si sa mala dobre, keď si taká vysmiata."

„Mám dôvod byť vysmiata." povedala som a zovrela pery a následne sa usmiala.

Podnik nebol tak ďaleko. Objednali sme si kolu, zapekačku a potom sa začala debata.

„Ako si sa dostal do obchodu s topánkami?"

„Moja mama ho vlastní. Vraj aby som sa priučil." zagúľal očami, „Pracujem tam už dva roky."

Zasmiala som sa: „Zrejme si sa priučil ešte málo."

„Zrejme hej." usmial sa a čašníčka nám doniesla bagety. Začali sme jesť a mne padol pohľad na skupinku chalanov za oknom čo šli okolo a spoznala Nicolasa. Usmial sa a ukázal vztýčený palec. Zazrela som po ňom a on sa rozosmial. Uvedomila som si, že bagetu mám ešte stále v ústach a rýchlo som si odhryzla. Nikto okrem neho si to nevšimol. Našťastie. Dokonca ani Mikael.

„Čo robievaš vo voľnom čase?" opýtal sa.

„No, trávim ho so súrodencami alebo s kamarátkou."

„Máš fajn súrodencov." usmial sa.

„Ďakujem." taniere sme už mali prázdne a ja som siahla po kole, „A ty? Ako tráviš voľný čas?"

„Okrem obchodu zvyknem pomáhať dedkovi v obchode so zvieratami."

„To je super. Potom sa aj vyznáš vo viacerých oboroch."

„Áno. Máš nejaké domáce zvieratko?"

„Nie. Nemám s nimi žiadny vzťah. Nicolas chcel vždy psa, ale Keysha je na srsť alergická."

„A čo rybičky?"

Mykla som plecom: „Nikdy sme sa nad tým viac nezamýšľali. A ty?"

„Doma mám Jack Russel teriéra. Volá sa Dion."

„To je pekné plemeno."

„Vyprosíkal som si ho ešte keď som bol mladší. Dva roky prosíkania nevyšli nazmar." zasmiali sme sa.

„Máš súrodencov?"

„Nie, som jedináčik. Ale tebe potichučku závidím. Súrodenci poväčšine nevychádzajú spolu tak dobre ako vy."

„To si nás nevidel doma." zasmiala som sa.

„Ale vy jeden na druhého nedáte dopustiť. A to je super. Iní na tom nie sú tak dobre. V dospelosti si na seba ani nespomenú."

„Ako naša teta. Tá sa nám po maminom odchode taktiež neozvala. A otec je jedináčik. Ten tiež nie je doma. Iba ak dva krát do mesiaca. Takže povinnosť je na nás. Možno práve preto spolu tak dobre vychádzame." usmiala som sa.

Zazvonil mu telefón a zdvihol ho. Nevyzeral veľmi spokojný.

„Prepáč, musím ísť." povedal a na stole nechal peniaze, „Odprevadím ťa, dobre?"

Prikývla som a dopila. Vzala som si veci a vyšli sme von z podniku. Po ceste sme sa ešte trochu rozprávali a pred domom som sa ho opýtala: „Kedy sa stretneme nabudúce?"

„Neviem. Ozvem sa ti čo najskôr dobre?"

„Dobre." usmiala som sa a zakývala mu na pozdrav. Vošla som dnu a moje prvé kroky viedli hore do izby k písaciemu stolu. Škola nepočká.

/////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////

Aký máte zatiaľ názor na príbeh? :) :3