19. časť

Sedeli sme schúlení na jednej posteli a triasli sa.

„Čo to, dopekla, malo byť?" opýtala som sa roztraseným šeptom, zatiaľ čo Leo a Keysha pozerali po sebe nevediac čo s nami urobiť, ako nás upokojiť.

Nicolas si oprel hlavu a zatvoril oči: „Moja najhoršia nočná mora." povedal potichu.

Spustila som ruky z kolien a otočila sa k nemu: „To sa nestane Nicolas."

„Ako si môžeš byť taká istá?" povedal mierne mrzuto.

„Ako si ty môžeš prestať tak rýchlo veriť?" vrátila som mu to.

„Ja nie som dobrý brat. A už vôbec nie ochranca." povedal a vstal.

„Nie, nikam nejdeš." zastavila ho Keysha a postavila sa pred neho, „Kto od teba vyžadoval aby si nás chránil? Si ten najlepší brat akého môžeme mať. Nikto nie je dokonalý a ani nebude. Rovnako ako sa ty bojíš o nás sa my bojíme o teba. Nočné tvory, česť výnimkám," to smerovalo k Leovi, „sú zákerné beštie a robia podlé ťahy bez ohľadu na to, kto je obeťou. A ty si dostatočne silný na to, aby si to nutkanie, alebo akokoľvek to voláš zvládol. Nenechaj sa ovládnuť, ovládni to."

Nicolas len mlčky hľadel na ňu. Ruky, ktoré mal doteraz v pästiach uvoľnil. To znamenalo len dobré.

Nebadateľne prikývol: „Idem spať." povedal a krátko sa na mňa s Leom obzrel a odišiel do izby. Keysha sa jemne usmiala a bolo vidno, že je unavená.

„Choď spať, už budeme v poriadku." ubezpečila som ju. Nočné mory sa väčšinou druhý krát nevracajú.

Keď sme osameli, Leo na mňa pozrel. Vzal moje trasúce sa ruky do svojich a jeho stisk mi priniesol chvíľkový pocit bezpečia. Pousmiala som sa.

„Choď si kľudne ľahnúť. Ja to zvládnem."

„Naozaj?"

Prikývla som a on vstal. Vyšiel von, no kroky po schodoch som aj tak nepočula. Vstala som a priblížila sa k dverám. Počula som jeho a Nicolasov hlas. Pritisla som ucho k dverám a čo najviac sa sústredila.

„...nech sa stalo čokoľvek, musíš sa vzchopiť, jasné?" povedal Leo.

Nicolasova odpoveď dala na seba chvíľu čakať: „Nedokážem to. Ničí ma to. Všetko. To nutkanie, hlasy, boje a úmrtia..."

„Nikto si toto nevybral. Ja som sa s tým musel naučiť žiť rovnako ako ty. S tým rozdielom, že ja som temný tvor a nie človek. Vieš čo to je zabíjať ľudí kvôli hladu?"

Ticho. Na toto som nemala slov ani ja.

„Ony ťa potrebujú. Nie si najstarší, tvoj sarkazmus niekedy až bolí, niektorí si môžu myslieť, že ty nedokážeš nič brať vážne, ale uvedom si, že obe hľadajú u teba oporu. Rovnako ako aj tvoj kamarát Tomas. Tak ňou buď."

„Sám to nedokážem." Nicolasov hlas oproti Leovmu rozhodnému znel zbabelo.

„Na to som tu ja."

„Ty mi núkaš pomoc?" opýtal sa neveriacky.

„Nie som len chladnokrvná beštia ak ti ide o toto."

„Nejde mi o to. Ja viem, že ňou nie si. Stačí vidieť ako sa správaš k Charlotte..."

„Ako sa správam k Charlotte?" prerušil ho.

Ako sa ku mne správa? Milo, bojí sa o mňa, pomáha mi, je ku mne úprimný...

Dobre som vedela že v tom tichu čo nastalo, sa Nicolas usmieva: „Dobrú noc, Leo."

Až po pár sekundách som počula približujúce sa kroky a následne zatvorenie dverí. Otočila som sa a nečujne vliezla do postele. Počula som ako schádza po schodoch.

Dobre som vedela ako sa ku mne správa. Preto sa mi dostáva čoraz viac pod kožu a čoraz viac mi na ňom záleží.

„Jéj, Leo, staré dobré časy?" uťahoval si z neho Nicolas keď s Keyshou tlačili svoj čln. Ja s Leom sme boli napravo od nich a tlačili od móla ten náš.

„To vieš. Keď ideš na vodu, treba byť skúsený." povedal Leo s mierne nadvihnutými kútikmi úst.

„Čo-?" v momente sa obaja potkli a hlavou padli do vody. Otočila som sa k nim a momente sa začala smiať a videla som, že aj Leo sa dobre zabáva.

„Prečo sme sa zasekli?" opýtala sa Keysha a dala si z tváre preč mokré vlasy. Nicolas sa otočil a pohľadom „To vážne?" sa pozrel na lano, ktoré zabudli od móla odviazať. Rozbehol sa k mólu, čím dokonale ošpliechal aj nás a odviazal lano s úsmevom od ucha po ucho. Ešteže dnes konečne svietilo slnko a bolo priam horúco. Učiteľovi som odovzdala odkaz s tým, že máme všetci traja chrípku a v pondelok prídeme po vysvedčenie, keďže toto bol posledný týždeň školy.

Keď sme boli dostatočne ďaleko od brehu, vesiel sa chopili Leo a Keysha, keďže Nicolas mal ruku ešte stále jemne uviazanú. Aspoň z toho vyviazol dobre.

Keď sme boli niekde strede jazera, obaja prestali veslovať. Lepšie som sa oprela o čln a rovnako spravil aj Leo.

„Vieš chytať ryby?" opýtal sa Nikolas Lea a ten nadvihol obočie, „Nie teba sa pýtam ale toho vesla." povedal ironicky.

„Bolo to dávno. Ešte som bol chlapec." povedal. Nicolas vytiahol jednu udicu a hodil ju Leovým smerom. Leo ju poľahky chytil do jednej ruky a ku mne doleteli návnady v krabičke. Keysha takú istú otvorila a zaksichtila sa. Vo vnútri liezli dážďovky. Rýchlo som natiahla ruku Leovým smerom.

„Fuj nechcela by som to chytať do ruky." povedala ešte stále trochu znechutene Keysha.

„Ani ja. Drž udicu." povedal Nicolas.

Leo vytiahol jednu dážďovku, trochu si ju obzrel a potom ju napichol. Pozreli sme Nicolasovým smerom. Ten mal jednu ruku dlaňou nasmerovanú k udici a dážďovka sa niesla vzduchom a napichla sa na hák. Pozrel našim smerom a víťazoslávnym úsmevom žmurkol.

Leo hrabol jednou rukou do nádoby a hodil dážďovku do Nicolasa. Ten ju so znechutením zhodil zo seba dole, no padla kamsi do člna a Keysha zvýskla.

„Akurát do mňa? Naozaj Nicolas?"

Nicolas sa len smial.

„Len aby si v tej vode ako návnada neskončil ty." povedala varovne, no tiež sa jej na perách pohrával úsmev.

Nicolas sa zahnal a návnada skončila dosť ďaleko od nás. Nemusela som sa pýtať ako sa mu podarilo tú dážďovku napichnúť. Temnou myšlienkou.

Leo sa chopil vesiel a začal od nich plávať ďalej.

„Kam idete?" opýtala sa Keysha.

„Ja idem chytať ryby. A tento vynaliezavec mi ich všetky odplaší už len svojou blbosťou." povedal a ja som im zakývala. Nie, nebála som sa Leovej blízkosti. Ani keď sme boli v strede jazera.

Nemala by som byť taká dôverčivá. No nemohla som si pomôcť.

Zastali sme, Leo sa zahnal a keby bola udica dlhšia, doletelo by to ozaj ďalej. Ja som sa pohodlne oprela a zatvorila oči.

„Ty plánuješ spať?"

„Prečo nie?"

„Čo keď ťa zhodím z člna?"

„To by si nespravil." povedala som a usmiala sa.

„Charlotte." povedal zrazu iným tónom a ja som sa zlakla, že sa niečo deje. Otvorila som oči a rýchlo sa napriamila, no len som dostala šplechanec do tváre.

„Naozaj Leo Jaspergen?"

Prekvapene po mne pozrel. Toho som využila a okamžite ho na oplátku ošpliechala. Chcela som znova, no to už sa predklonil a zachytil mi obe ruky.

„Toto meno už nikdy, ale že nikdy nevyslov." prehovoril vážne. Rovnako sa vážne som mu pozerala do očí, ktorých sa hádam nikdy nenabažím. Už len to, že jeho tvár bola len kúsok od mojej ma priviedlo do menších rozpakov.

No dlho som to nevydržala a začala sa smiať ako divá.

On len s jemným úsmevom pokrútil hlavou a pustil mi ruky. Oprel sa oproti mne a keď som sa konečne ukľudnila, pohľadom som zavadila o čln neďaleko nás. Akurát mali menšiu výmenu názorov a podľa toho, že Keysha ukazovala na udicu a Nicolas držal návnady, jednalo sa o rybárčenie. Vôbec po sebe nezvyšovali hlas, iba sa normálne bavili, len každý tvrdil to svoje. Otočila som sa na Lea, ktorý ma zamyslene sledoval.

„Čo si robil predtým ako si prišiel sem?"

„No, aspoň niečo čo nevieš." rypol, „Býval som v Swaffhame. Potom som prišiel sem do Brandonu. V Swaffhame som robil taxikára a býval v jednoduchom podkrovnom byte."

„Taxikára?" nadvihla som obočie.

„Tá práca mi vyhovovala. Nemusel som sa tak často stýkať s ľudmi a keď na mňa prišiel hlad... zabil som nejakého opilca, ktorý si tam vedľa mňa vylieval srdce, že už nikoho nemá alebo že mu umrela rodina."

Hovoril to s úplnou ľahostajnosťou.

„Ty si len tak niekoho zabil? A nikto sa to nedozvedel?"

„Nezabíjal som každý deň, Charlotte. Iba raz, dva krát do mesiaca. Mysleli si, že sú to samovrahovia."

„A teraz nie si hladný?" premerala som si ho.

„Jedol som naposledy pred deviatimi dňami. Ešte tie tri dni to zvládnem, potom si niečo zaobstarám."

Skôr niekoho.

„A v Swaffhame si žil sám?"

„Áno. Nemal som nikoho. Po tom incidente..."

„Nemusíš mi to hovoriť. Je to citlivá téma."

„Vieš čo sa stalo?"

„Možno, no určite nie všetko. Ani v knihe som toho veľa nespomenula. Ale nechcem to tu rozoberať." zakončila som tému.

Sklopil zrak: „Ďakujem."

Skoro som prestala dýchať. On mi skutočne povedal ďakujem? Áno, teda pokiaľ mi sluch ešte slúži tak ako má.

Udica upozornila na záber a Leo ju šikovne vytiahol. Na udicu sa chytila pomerne veľká ryba. Na prvý pohľad sa zdala hnedosivá, no na šupiny odrážali slnečné svetlo a sfarbovali sa do fialovej, modrej a zelenej. Vyplašene nás sledovala. Leo ju opatrne vytiahol z háku a hodil späť do vody. O tom je rybárčenie ako hobby. Chytíš hoc obrovský úlovok, no vždy ho i tak vypustíš.

Ešte chvíľu sme pobudli na jazere, až sme sa nakoniec s prázdnymi rukami ale zrelaxovaní vybrali domov. Tam bola menšia vojna o kúpeľňu, no nakoniec sa prvá vtesnala Keysha, Nicolas šiel po nej a ja som zatiaľ pripravila uterák pre Lea. Kým sa kúpal, vybrala som sa hore do izby a vytiahla časopis, ktorý už zapadal prachom, pretože som ho neotvorila už dávno.

„Ehm," ozvalo sa odo dverí, stál tam Nicolas, „dobrú noc."

„Dúfam, že dobrú." jemne som sa usmiala.

Poklepal prstami po zárubni: „Musíme vymyslieť ako vrátiť tvoju myseľ do pôvodného stavu. Stačí, že to prežívam ja, nechcem aby si to prežívala ja ty a trápila sa."

„Ak sa dá, pomôžem. A aj tak ťa chcem zbaviť tých hlasov. Viem, že ich stále počuješ. Aj v noci, potom ako sme zaspali si ich počul."

Zovrel pery a pozeral sa kamsi na koberec pred sebou: „Napravíme to. Dúfam, že čo najskôr."

„Ja na to prídem." ubezpečila som ho.

Pozrel na mňa a jemne sa usmial: „Tak dobrú." povedal a už ho nebolo. Po pár minútach som unudene zložila časopis a ležiac na chrbte pozerala do stropu.

„Desíš ma." ozvalo sa odo dverí až som sa mykla.

„Ako ty mňa." uškrnula som sa a otočila na ľavý bok tvárou k dverám.

„Budeš v pohode?"

„Znesiem to." povedala som sklesnuto.

„Nemusíš tu byť sama."

So zvedavosťou som naňho pozrela.

„Môžem spať tu na koberci." ukázal bradou, „Ak chceš."

„To sa už radšej vyspi tu na posteli."

„A ty budeš kde?"

„Na posteli." mykla som plecom, „Je to manželská posteľ, pomestíme sa."

Založil si ruky na hrudi a uškrnul sa: „Ty si len tak púšťaš temného tvora do postele?"

„Keď ma kusneš, tam je veľký potencionalista a tam zase zdatná bojovníčka." ukázala som najprv oproti a potom doprava na ich izby.

Usmial sa ešte viac a zvláštne bolo, že ma jeho čierne oči až tak nedesili ako obyčajne. Možno preto, lebo som tam videla slabý fialový odlesk. No veľké nádeje som si nerobila.

O necelé dve minúty bol späť aj s paplónom a vankúšom a dal si ich za mňa. Už len to, keď som ho videla v priliehavom tmavozelenom tričku a nohaviciach ktoré končili nad kolenami, mnou jemne zamávalo a to, keď si za mňa ľahol a ucítila som jeho vôňu, sviežu mätovo-citrónovú a jeho teplý dych dopadajúci na môj krk, o tom už ani nehovorím. Dokonale som na všetko zabudla. I na to ako sa volám.

„V pohode?" opýtal sa.

Zatvorila som oči a bola som vďačná, že v izbe je dokonalá tma a nemôže vidieť v akých som rozpakoch.

No tak, Charlotte, vzchop sa. Si padavka.

No ani toto nepomohlo. Naozaj ma dokáže tak rýchlo rozhodiť jeho prítomnosť?

Toto nie je Lottyn príbeh, ale tvoj.

Táto jedna veta zabrala dosť účinne. Aspoň niečo.

„Charlotte aspoň mi odpovedz." povedal prívetivo.

„Som v poriadku. Som rada, že tu nemusím spať sama."

„A ja som rád, keď ty si rada."

Potichu som sa zasmiala: Ty si teda kreatívny."

„Tak záleží mi na tebe a keď si ty šťastná a v poriadku, som spokojný, lebo viem, že som sa o teba postaral dobre."

Otočila som sa k nemu a usmiala sa. Teraz mi možno bolo ľúto, že nevidím jeho výraz. No tá úprimnosť v hlase bola pravdivá.

Nečakane mi prešiel rukou po líci, no i tak som sa usmievala, lebo som vedela, že to ucíti. Prstom našiel moje plné pery a obkreslil ich. Neverím, že niekto ako on dokáže byť taký nežný a pozorný. Dotkla som sa jeho ruky a on mi ju okamžite chytil a priložil si ju na svoje líce.

Usmieval sa. Naozaj úprimne sa usmieval. To mi dokonale stačilo aby som zabudla aj na takú dôležitú vec ako dýchať kyslík.

Prsty mi šteklila jeho jemne zarastajúca brada a zaujala ma jeho výrazná čelusť a lícne kosti. Ako som dokázala tak ľahko podľahnúť šarmu nočného tvora?

Zložila som si ruku do priestoru medzi nami, no jeho ruku som nenašla. Všetko bolo ako vystrihnuté z romantického príbehu. Z môjho príbehu...

„Charlotte, spíš?"

Leo si nečujne ťahavo vzdychol: „Hej." ozval sa mierne podráždene.

„Ježišikriste, už snáď snívam?" ozval sa zaskočene.

Otočila som sa k dverám a videla len jeho siluetu.

„Nie, ale mohol by si, aj my by sme radi uvítali spánok." odpovedal mu Leo.

„Tykokso." vyšlo z neho. Zrejme to nevedel nijako stráviť.

„Chcel si aj niečo konkrétne?" opýtala som sa pre zmenu ja.

„No... nie. Radšej nebudem rušiť. Bola to len taká banálna vec. E-h dobrú." rozpačito sa rozlúčil a už ho nebolo. Aspoň nezabudol zatvoriť dvere.

Sedel som na lavičke a sledoval okolo idúcich ľudí. Buď boli uponáhľaní, zaľúbení, opití alebo sa im na tvárach odrážal jas telefónu. Len ja som sedel na lavičke na kupodivu rušnej ulici.

„Aké je to byť sám?" ozvalo sa vedľa mňa a zbadal som opäť to moje zlé ja.

Zamračil som sa: „Nie som sám."

„Áno, iste. Keysha sa to v člne zdôverila o tom, že túži pomstiť svojho mŕtveho partnera, Charlotte si začína s temným tvorom... fakt úžasné. A kde si ty?"

„Som s nimi. Som ich opora."

„Prestaň tárať nezmysly!" skríkol po mne a jeho ozvena sa rozliehala prázdnou ulicou.

„Veria mi tak ako ja verím im. Leo mi pomáha."

„Pomáha? Je rozdiel, keď ti niekto pomoc ponúkne a keď ti skutočne pomáha."

„Ponúkol sa, lebo chcel."

„Ponúkol sa, lebo vás snaží zmanipulovať. Každého jedného."

„To nie je pravda."

„Odkedy veríš nočným tvorom? Už aj ty si sa pomiatol?!"

„Ja som sa pomiatol už dávno!" zrúkol som zúfalo. Nebavilo ma počúvať tie reči. Nechcel som ich počúvať.

„Nočné tvory sú zlo! Každý jeden a nie je medzi nimi žiadna výnimka!"

„Možno máš pravdu," postavil som sa a otočil k nemu, „ale rovnaké zlo si aj ty."

Začal som kráčať preč, no o niekoľko sekúnd bol pri mne: „Nie som zlý. Som ty. Ty sám si zlo."

„Nie! Ty si zlý. Si ovládnutý zlom. Ovládnutý čiernou mágiou."

„V tomto s tebou musím súhlasiť." povedal a zastal, „Preto mám aj menšiu výhodu, nezdá sa ti?" povedal a svet sa odrazu rýchlo pohol a ja som bolestivo prešiel cez výklad obchodu a dopadol na rozbité okno. Cítil som malé črepiny zaryté v pokožke na rukách aj chrbte.

„Si trápny, Nicolas."

„Rovnako ako ty, beštia." hlesol som a pomaly vstal. Ruky som mal celé krvavé a tričko mi tiež moklo od krvi, ktorá bola aj na dlažbe.

„Neurážaj sa, dobre?"

„Ty si začal." ešte aj sám so sebou sa dokážem hádať ako malé decko.

„Prestaň už."

„Tak vypadni." pozrel som mu, svojej zlej kópii, do očí, „Vypadni!"

„Mňa sa nezbavíš nikdy Nicolas. Aj keď si myslíš, že hej. Potencionalisti ťa potrebujú. Si silný."

„Ja sa k nim nepridám."

Uškrnul sa: „Nikdy nehovor nikdy, Nicolas."

„Nedonútiš ma."

„To by si sa čudoval." iritoval ma ten posmešný výraz. Začínal som sa istým spôsobom neznášať. Fakt skvelé.

„Už, konečne, vypadni!" precedil som pomedzi zuby a ruky ma boleli čoraz viac.

Vysmial ma. Tým najposmešnejším tónom.

„Vypadni!" zreval som a zahnal sa. Všetky črepiny vzlietli a pozapichovali sa do môho zlého ja. Rýchlo sa pod ním začala tvoriť mláka krvi. Pozrel na črepiny pozapichované na každom centimetri na trupe, rukách a stehnách. Pozrel na mňa a uškrnul sa: „Takto je to správne, Nicolas."

„Nie." zašepkala som do tmy, až som rovnakú odozvu počula aj od Nicolasa. Oči som mala vypleštené, no nenašla som pred sebou žiadny zachytný bod. Predlaktia ma jemne svrbeli od úlomkov skla, ktoré mal Nicolas len pred nemalou chvíľou v rukách aj na chrbte.

Chvíľu som sa sústredila na svoje dýchanie a dokonale sa ukľudnila. Takto to ďalej nepôjde. Musím si vziať späť čo mi patrí a následne pomôcť Nicolasovi, aj keď sama ešte netuším ako. A čo sa týka Keyshinej chuti pomstiť sa, musím ju strážiť aby sa do niečoho bezhlavo nevrhla. Aj keď to vyzerá ako najmenší problém.

Potichu som vstala a nečujne sa zakrádala do izby oproti. Počula som ako prerývane dýcha, akoby každú chvíľu mal začať plakať. Vošla som dnu a pod mojím krokom zavŕzgala podlaha. Nachvíľku zadržal dych a zdalo sa, že sa otočil mojim smerom.

„Keysha?" opýtal sa a jeho hlas znel zúfalo a zapol svetlo.

„Charlotte." ozvala som sa a podišla k nemu. Posadil sa a ja som si sadla k nemu.

„Nechcem ich, Charlotte. Ani tie hlasy, ani to monštrum vo mne."

Objala som ho a hneď objal aj on mňa. Cítila som ako mi na plece dopadla prvá slza. Objala som ho silnejšie a započúvala sa do jeho nepravidelného dychu. Vedela som, že aj teraz počuje tie hlasy.

„Chcem ti pomôcť Nicolas. Naozaj ti chcem pomôcť." zašepkala som a zatvorila oči, „Chcem ťa zbaviť tých hlasov a vziať si späť čo mi patrí."

Odrazu som znova zacítila to jemné chvenie pod prstami, až ma to zaskočilo, no nenechala som sa znepokojiť a ďalej som myslela na svoj cieľ.

Nicolas sa prestal chvieť. Prestal počuť hlasy.

Chvenie prestalo, a neviem, či som si to iba namýšľala, no zdalo sa mi, akoby som doteraz nebola úplná. Aj Nicolas mal určite podobný, no skôr opačný pocit, lebo sa odtiahol a zadíval sa na mňa.

„Ty si to... napravila?" opýtal sa a hlas sa mu ešte stále trochu chvel. Prikývla som. Spustil ruky rovnako ako ja a utrel si slzy.

„A počuješ ich?"

„Nie. Leo hovoril, že možno tie hlasy treba aktivovať. U teba ich aktivoval tvoj veľký potenciál, no u mňa zatiaľ nič."

„A čím by si ich ty aktivovala?"

„Ja neviem. O jasnovidcoch neviem nič. No ani oni nie sú normálni, keď dokážu toto, čo ja. Teda dať niekomu časť svojej mysle a vziať si ju späť." pousmiala som sa.

„Nájdeme nejakých podobných tu v okolí?"

„To neviem. Možno Leo alebo Ervis by o niekom vedeli."

„Možno toho vieš aj viac, no neovládaš to."

„Sme naozaj zvláštna rodina nemyslíš?"

Potichu sme sa zasmiali.

„Jasnovidec, potencionalista a bojovníčka." vymenovala som.

„Rottovci boli vždy niečím pútaví." uškrnul sa a následne si zívol.

„Budeš v pohode?" s miernymi obavami som naňho pozrela.

„Dnes sa už nevráti."

„On má jasný cieľ. Nemôžeš mu tak ľahko uveriť. My sme tu pre teba Nicolas. Tak ako ja a Keysha, tak aj Leo, Tomas, Nicol či Ervis. Nám veriť môžeš. My ťa podržíme v každej situácii a pomôžeme ti najlepšie ako vieme. Hlavne nám dôveruj."

Prikývol a jemne sa usmial. Postavila som sa a ešte vo dverách som sa za ním obzrela. Prikryl sa paplónom a ruku strčil pod vankúš aby mal lepšie pohodlie. Zhasol svetlo. Namierila som si to do svojej postele, kde pokojne oddychoval Leo. V tejto chvíli vôbec nevyzeral nebezpečný. V tejto chvíli vyzeral najviac zraniteľný. Ani sa nečudujem, že mi nedokázal ublížiť vtedy na chate keď som spala. To proste nešlo.

/////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////