18. časť

„Nicolas!" otvorila som oči. Celá som sa triasla a bola mi zima. Stiahla som sa do klbka. Vedľa mňa sa niečo v tme pohlo až som sa zľakla.

„Charlotte?" ozval sa Leo z tmy a mne odľahlo. Zapol svetlo a s prižmúrenými čiernymi očami ma sledoval. No teraz neboli čisto čierne. Vlievala sa do nich po kvapôčkach jasná žltá. Ten pocit vyjadroval strach. Strach o mňa.

„Čo sa stalo?" opýtali sme sa naraz, no Leo začal: „Zaspala si. Odvtedy prešli tri hodiny."

Nemo som pozerala pred seba a Leo si ku mne prisadol a objal ma okolo pliec, keď vycítil, že mi je zima.

Časť Nicolasovho života, tie dni čo prežil, sa mi zjavili počas troch hodín? No na to nebol čas. Musela som prijať nové skutočnosti a rýchlo vymyslieť plán.

Všetko začalo príchodom k Ervisovi. Neviem, prečo práve odtiaľ. Nič zvláštne okrem menšieho prejavenia jeho schopností sa neudialo. Následne bol ten koncert, kde prvý krát počul tie hlasy a prv krát bojoval s čiernou mágiou. Preto sa Andy s poskokmi stiahol. Vtedy začínal mierne podliehať nutkaniu, ktoré ho zbavovalo ako hlasov, tak aj pocitov a vo väčšom množstve utláčalo aj jeho osobnosť. Ako vtedy keď sme vyšli von a pozrel sa na mňa. Ten pohľad. Podľa toho pohľadu sa to dalo rozoznať. Následne sme sa v aute bavili o premieňaní študentov na nočné tvory. Gitarista. Ten tvor s brnkadlom na krku bol ten chalan ktorý mal na koncerte vystúpiť, no nedostavil sa. Následne nás zobral do nákupného centra, po ceste k Tomasovi viedol nie tak dôležitý rozhovor s Leom a nakoniec Tomasovi od nervov vykričal kto je a kto je Leo. Tomas to vzal skutočne dobre. Následne sa znova objavili tie hlasy a u Ervisa napísal odkaz. Odkaz ktorý má v telefóne odfotený. V tú noc šiel za Tomasom aby zistili niečo viac, keď ho Andy napadol a vyprovokoval k takému stavu, ktorý naozaj potlačil všetko spojené s jeho osobnosťou, všetky jeho city a vďaka ktorému by dokázal zabiť a pritom by ani nežmurkol. Skoro to spravil. Zatiaľ čo ja som pokojne spala, Leo sa mlátil s Andyho poskokmi, ktorí ma prišli zabiť. Ale ako to, že som spala a vôbec sa na to neprebrala? A zároveň Nicolas po tom všetkom mal ešte stále dostatok síl? Dve mysle. Doteraz som videla to čo Nicolas. Bola som v jeho hlave. Nicolas má v sebe i kúsok mojej mysle. Vďaka tom u mi zobral energiu a ja som sa na boj pod oknami neprebrala.

„Charlotte čo sa deje?" opýtal sa znepokojene Leo. Uvedomila som si, ako prestrašene sa dívam pred seba a pozrela som naňho. Nie, ešte nie je koniec.

Znova som sa zamyslela. Leo chcel znova niečo povedať, ale zastavila som ho o zdvihnutou rukou.

Následne ráno prišiel rozhnevaný Leo. Nechtiac mi ublížil a keď chcel pomôcť, Nicolas, ktorý ledva zvládal to nutkanie udržať, ho poslal kade ľahšie a vzal ma on. A dnes, alebo skôr včera, keďže boli už dve hodiny ráno, ho uniesli nočné tvory a väznia ho. Kde? Cez okno som videla jeho očami len rovnaké sivé budovy. No predsa mi to niečo hovorilo. Sklady. Vtedy, keď sme sa motali medzi skladmi potom čo nás niekto záhadný vitahol von z vody, všetky vyzerali rovnako.

„Nicolasa väznia v sklade číslo osem." číslo bolo namaľované nad dverami čiernou farbou, „Sú tam... piati. Možno viacerí, no viac som ich nevidela."

„Ako to vieš?" opýtal sa nechápavo Leo. Žltú farbu striedala zelená, farba zmätenosti. Vždy v noci mal čierne oči, čo bolo desivé, no ak sa niečo dialo a emócie boli silné, prejavovalo sa to v jeho očiach.

„Kde má Nicolas mobil?"

Leo ho vytiahol z vrecka riflí a podal mi ho.

„Tento odkaz napísal Nicolas keď počul tie hlasy."

„Hlasy?"

„Počuje ich, lebo, ani sama neviem ako, sa moja časť mysle ocitla v jeho. Za ten čas čo som spala som videla všetko od toho momentu...Od toho rána. Keď si ma doniesol. Pamätám sa, že keď som ho chytila za plece, cítila som jemné zrnenie, alebo niečo také. Zrejme vtedy som poslala svoju časť mysle do ňho."

„Príde mi to zvláštne. Však si len človek. Nemáš potenciál."

„Som jasnovidec." šepla som a až teraz si uvedomujúc tú skutočnosť. Ukázala som na odkaz: „Dve mysle, to som ja a on. Únos. To sa stalo pred pár hodinami. 28.6. je môj dátum narodenia, teda ja som tá, čo zapíčinila tie hlasy. Kvôli môjmu jasnovidectvu ich počuje. No zaujímavé je, že ja ich nepočujem."

„Možno ich treba niečím aktivovať. A Nicolasov veľký potenciál ich aktivoval, no len v jeho hlave a nie v tvojej mysli."

„Dosť pravdepodobné. Dve sedmičky- prvá sú nevinní ľudia ktorí umreli a ďalšia je dôvod, prečo umreli. Kvôli nám. Kvôli mne, Keyshi, Nicolasovi, tebe, Tomasovi, Nicol a Ervisovi. Kvôli našej skupine." prechádzala som po obrátených menách.

„Ostáva len temnota, víťazstvo a prehra, život a smrť. To sa ešte nestalo." povedala som.

„Keď sa únos už stal, znamená to, že temnota sa už deje." skonštatoval Leo, ktorý mal už oči úplne čierne.

Vyvalila som oči: „Musíme okamžite ísť!"

„Ja už len ta to čakám." ozvala sa Keysha za nami, až som sa mykla. Vôbec som neregistrovala, že je tu.

Vstala som, no pri tom rýchlom pohybe sa mi trochu zatočila hlava. Leo ma podržal a podal mi pohár vody. Vypila som ho dodna a nechala si na sebe tričko a dlhé čierne legíny čo som mala a prehodila si na seba čiernu koženku. Aj Leo a Keysha boli odetí iba v čiernom. Zaistí nám to nenápadnosť. Možno.

Raz- dva sme boli na parkovisku a odtiaľ sme si to poklusom namierili ku skladom. No ešte skôr ako sme odišli od auta nám dal Leo do rúk dva dlhšie nože aby sme sa mali s čím brániť. Z ťažkých oblakov začalo pršať a to bolo to posledné, čo nám ešte chýbalo. Keysha našla sklad 8 a priblížili sme sa k vchodu aby nás nevideli. Stál tam jeden svalnatý muž. Dosť husto pršalo, takže akékoľvek iné zvuky zanikali v šume husto dopadajúcich kvapiek. Keysha sa k tvorovi rozbehla prvá a s nacvičenými bojovými ťahmi ho dokonale zaneprázdnila. Rozbehla som sa zarovno s Leom, ktorý sa pustil do toho muža a ja som pri nich prekĺzla dnu. Okamžite sa na mňa vrhol jeden z tvorov, no nebol taký silný ako ten vonku. Snažila som sa hlavne brániť, až som vyskočila na železné schody a preliezla ich. Vyskočil na ne tiež, zahnala som sa a nožom mu podrezala hrdlo. Spadol na zem, kde už stál Leo so železnou palicou ktorá už bola od krvi a usekol mu hlavu rovnako ako tomu v elektrárni.

„Ešte niekoho zabijete a ja vám s istotou poviem, že nasledovať bude on." ozvalo sa nado mnou a nad schodami stál Andy a jeho dvaja skúsení komplici držali Nicolasa. Za nimi stál gitarista.

„Aké smiešne, že si sa pridal k nim Leo." pozrel naňho. Leo na sekundu pozrel po mne a následne po mojom nebadateľnom prikývnutí sa otočil k Andymu.

„Situácia si to vyžaduje." povedal Leo.

„Odkedy ti záleží na ľuďoch?"

Keysha sa presunula bližšie ku mne. Nikto nič nepostrehol, pretože všetci venovali pozornosť tomu o čom sa rozprávali.

„Nie sú to len ľudia."

„Ó áno. Jeden človek s potenciálom a dve obyčajné ženy. Vau. Boduješ."

Keysha sa zase presunula a už stála za mnou. Nicolas to postrehol a s nečitateľným pohľadom nás sledoval. Vyzeralo to, že je niekde uprostred. Akoby to bol on, ale zároveň ho utláčalo nutkanie. Bol pokojný, maximálne pokojný, až ma to desilo.

„Prečo si ho ešte nezabil?"

Všetci sme pozreli šokovane na Lea.

„Povedal si, že ak ešte niekoho zabijeme, zabiješ ty Nicolasa. Takže ak nie, prepustíš ho?"

„Nechytaj ma za slovíčka, Leo." povedal podráždene Andy, „Zabijem ho. Zabijem vás všetkých. Lenže mi záleží na mojich ľuďoch." ukázal rukami okolo seba, no pohľad z Lea nespustil rovnako ako Leo z neho.

„To je milé. Lenže ty máš problém vyrovnať sa s tým, keď ťa niekto odmietne."

„Takže teraz si naveľko Leo? Uvidíme, kto sa bude smiať naposledy."

To stačilo, aby som uhla Keyshi stranou a tá hodila nôž. Trafil jedného Nicolasovho väzniteľa priamo do srdca. Hneď po nej som hodila ja, no trafila som ho len do hrude. To stačilo, aby sa Nicolas vymanil zo zovretia a ťažké kovové putá s väčšou námahou jednoducho roztavil a rozbil, až mu z rúk vychádzal tmavý dym, teda použitá mágia. Na nohách už nemal žiadne, keďže ho sem doniesli po jeho vlastných. Otočil sa a vytiahol môj zapichnutý nôž a trafil ešte raz, tentoraz už do srdca. ďalší sa sklátil na zem a gitarista sa už vrhol na Keyshu. Tá blokovala väčšinu jeho úderov. Leo už bol na schodoch a pustil sa do Andyho. Aj napriek zraneniam bol Andy silnejší. Rozbehla som sa k Nicolasovi, ktorý len nečinne stál. Stiahla som ho nižšie od bojujúcich a pozrela mu do očí. Nič. Žiadna emócia.

„Nicolas?"

Lepšie sa mi prizrel.

„Nicolas musím ti..." prerušil ma jeho prudký pohyb a keď som sa obzrela zdesene som si uvedomila, že kúsok od mojej hlavy sa vznáša nôž. Hodil ho na mňa tvor, ktorý stál obďaleč a ďalší za ním vošli dnu. Nôž poadol na zem a letel k nám ďalší. Kúsok predo mnou narazil na neviditeľný štít, no i tak som sa mykla.

„Ostaň tu Charlotte. Ani sa nehni. Dôveruj mi." povedal Nicolas a pohol sa odo mňa. Podišli ku mne tvory a začali útočiť, no štít statočne odolával a pod nárazmi vybroval. Otočila som sa smerom kde šiel Nicolas. Surovo chytil gitaristu za golier, aj keď pravou porezanou rukou nemal taký pevný stisk, a zhodil ho zo schodov. Rovnako aj Keyshu ochránil štítom a povedal nech sa nehýbe. Vyšiel hore k Leovi a Andymu, zatiaľ čo tvory sa k nim hrnuli tiež.

„Musíme ísť, Leo." povedal a zatiaľ čo obaja len blokovali údery toho druhého, Nicolas zdvihol v päsť zakrvavenú ruku a po dvojsekundovom sústredení sa mu rozhorela. Mykol ňou a oheň nasmeroval na Andyho ktorý okamžite uskočil. Okamžite stiahol Lea so sebou, cestou uvalili zopár tvorom a rýchlo nás s Keyshou zdrapli. Bežali sme najrýchlejšie ako sme vedeli, lebo už nikoho nedržali Nicolasove čary. Pribehli sme k autu a Nicolas s Keyshou si sadli dozadu, ja vedľa Lea.

Leo sa vybral radšej obkľukou a zastal pred mne už známym hotelom. Zobral nás k sebe.

„Kde sme?" opýtala sa Keysha.

„Nemohol som vás zobrať domov, keď každý z nich vie kde bývate." povedal Leo a vypol motor. Otočila som sa na Nicolasa. Sledoval ma s očakávaním čo poviem. Zdalo sa, že je viac menej v poriadku a hlavne, že je to on.

„Viem o tom. Viem o všetkom. A povedala som im to."

Pozrel si na ruky a prikývol.

„Nicolas, ako sa cítiš?"

„Unavene. Hlavne unavene. Za dva dni som spal len tri hodiny. Čudujem sa, že som ešte schopný fungovať. Takže si vyhoďte z hlavy, že zajtra pôjdem do školy. Teda dnes. A okrem toho, je tu jedna vec, ktorú by som sa chcel naučiť. Ervis to dokáže a myslím, že by sa to zišlo aj mne."

„Dnes už do školy nepôjde nikto. A dozriem aby si sa poriadne vyspal, aj keď by si mal spať na Leovom stole s vankúšom pod hlavou." povedala Keysha. Leo sa zamyslel.

A ako sme nakoniec spali? Ja s Keyshou na manželskej posteli, Leo na gauči v miestnosti vedľa nás a Nicolas s obviazanou a ošetrenou rukou na stole, keďže viac miesta nebolo a Leo sa chopil príležitosti. No Nicolasovi to akosi bolo jedno. Spal ako zabitý.

Cítila som na sebe pohľad už dlhšiu dobu, no ležalo sa mi tak dobre, že som bola lenivá vôbec otvoriť oči. Vedela som, že keď ich otvorím, budem musieť aj vyliezť z postele. To sa mi vonkoncom nechcelo. A aj bez toho som vedela kto ma sleduje.

Pohladil ma po vlasoch a dal mi ich preč z tváre: „Vstávaj."

Už len keď som počula jeho hlas som sa musela usmiať. Napriek všetkému ma dokázal opantať a už som mala problém aby som mu nepodľahla. No vždy ma v pravej chvíli zastavilo to, keď som si uvedomila čím je.

Otvorila som oči a hneď som našla tie jeho, priehladné ako číra voda a sivé ako sychravé mračná, ktoré neskôr stmavnú a začne z nich pršať.

„Povedz, že je aspoň desať hodín. Aspoň by ma potešilo, že som dohnala spánok." zamumlala som.

Zdalo sa mi, že sa mu mierne zdvihli kútiky úst: „Už je jedenásť hodín. S Keyshou sme vás nechali spať na jej prianie. Lenže teraz som hladný a rád by som sa najedol. Lenže niekto mi zavadzia v ceste."

Jeho hlas nebol vôbec nepriateľský. Potešilo ma, že si nás tu nechal na noc aj keď sme mu prekážali a vyspávali jedna radosť.

„Keysha ho nevie zobudiť?"

„Keysha sedí na gauči s tabletkou proti bolesti hlavy a pohárom vody v ruke. No pomohla mi vymyslieť raňajky tak, aby som na vás ušetril a nemusel vyvárať ako v luxusnom hoteli."

„Čo by ste bezo mňa robili." povedala som a posadila sa pridržiavajúc si paplón, keďže som spala len v spodnom prádle. Leo vstal a odišiel z izby aby mi doprial trochu súkromia. Natiahla som si včerajšie legíny a tričko a koženku si zobrala v ruke a položila na gauč pri Keyshu.

„Neskús tú tabletku zhltnúť skôr ako sa naješ." povedala som, prešla pri spiacom Nicolasovi do vedľajšej miestnosti, kuchyne, kde Leo vyberal poháre a taniere.

„Odkiaľ máš vôbec tabletky? Noční tvorovia nebývajú chorí."

„Ale lekárničku mám. Používam ju častejšie ako televíziu." povedal, „A ako to s ním vyzerá?"

„Mňam, hemendex." povedala som keď som pozrela na veľkú panvicu a potom konečne zodpovedala na otázku, „Idem ho zobudiť. Naber mi na tanier."

Nabral a hneď som ho vzala von. Pri stole som zastala tak, aby som bola pri Nicolasovej hlave.

„Nicolas." ohlásila som ho. Zdalo sa, že to naňho trochu zapôsobilo.

„To som skúšal, vôbec žiadna reakcia." povedal Leo vo dverách.

„Lenže na mňa reaguje," z časti za to, že sme, dalo by sa povedať, spojení, „ale s určitosťou viem, že na toto reagovať bude." povedala som a pri vankúš, tesne pod jeho nos som zasunula tanier.

Nadýchol sa a vzápätí uškrnul.

„Zlez zo stola aby sme mohli jesť aj my." povedala som.

Otvoril oči. Zaškúlil na jedlo a potom pozrel najprv na mňa a keď zdvihol hlavu tak aj na Lea a Keyshu. Posadil sa a vzal tanier do rúk. Vankúš dohodil na gauč: „A vidlička a chlieb nebudú?"

„To vážne?" nadvihla obočie Keysha.

„Ak ste si nevšimli, sú tu len tri stoličky a hádam nebudem Leovi mrviť na gauč." Leo po ňom pozeral či to myslí vážne. Ja som vedela, že hej. A navyše, ľúbil si z ľudí robiť srandu, no nie každý pochopil jeho humor, čo ho veľmi netrápilo.

Celú noc spal v rifliach a tričku, lebo jediné na čo sa vedel sústrediť pri ošetrovaní bol len spánok. Sadol si do tureckého sedu a keď sme si podonášali jedlo a príbory, sám sa obslúžil.

„Prečo sú len tri stoličky? Vždy bývajú štyri." zamyslela sa Keysha.

„Na niečom som si vybiť nervy musel." povedal Leo s maximálnym kľudom a oči od taniera ani nezdvihol.

Keysha na ňho začudovane pozrela, no rýchlo pochopila.

„Typujem, že je na márne kúsky a skladať ju už neposkladáš. Bola by jej škoda, bola z pevného dreva. Teoreticky pevného." povedal Nicolas.

„Kam tým mieriš?"zdvihol zrak Leo.

„Máš ju ešte?"

Leo sa zadíval do väčšej kartónovej krabice umiestnenej pri gauči aby nikomu nezavadzala. Nicolas položil prázdny tanier na stôl a zliezol dole.

„Čo chceš robiť Nicolas?" opýtala sa Keysha znepokojene. Rovnako som na tom bola aj ja.

„Chcem zistiť, či sa dá čierna mágia použiť aj na dobré účely."

„Čierna mágia sa nevolá čiernou len tak pre nič za nič." povedal Leo.

Nicolas naňho pozrel: „Prepáč, to ma nenapadlo." povedal ironicky a nahol sa nad škatuľu, „Ty si jej teda dal."

Nadvihol pred seba ruky s dlaňami napred. Všetky kúsky stoličky sa zdvihli do vzduchu a priblížili sa k sebe. Nicolas sa zamračil: „Nejde to."

„S čiernou mágiou sa nečaruje s dobrými úmyslami." povedal Leo a priblížil sa k Nicolasovi.

Nicolas vzdychol: „Kebyže..."

„Nicolas." ohlásil ho.

Len čo Nicolas k nemu obrátil hlavu, Leovi sa v ruke zaleskol nôž a v momente sa nadľudskou rchlosťou zahnal a už nôž letel na Nicolasa. Nicolas sa otočil rukami napred a privrel oči. Nôž sa zapichol. Otvoril oči a začudovane sa pozrel pred seba. V rukách držal stoličku, ktorá vyzerala ako nepoškodená. Až na to, že nôž bol zapichnutý v sedacej časti. Nicolas priblížil ruku k nožu a ten sa sám vytiahol a skončil v jeho dlani.

„Takže takto sa opravujú stoličky," uškrnul sa na Lea a ten mal mierne zdvihnuté kútiky, „v našom podaní."

Keysha len s úsmevom pokrútila hlavou a dala do seba posledné sústo. Ja som sa len usmievala. Bola som šťastná, že s Leom sme... no dá sa povedať zadobre. Na to, ako to bolo pred dobrým mesiacom. No i tak by som to nemala zakríknuť. Nieže by som bola pesimista, no stať sa môže čokoľvek. Hlavne keď ako jediná viem, aké boje nás čakajú a aj keď ja s Leom prežijem za každých okolností, teda dúfam, u Nicolasa a Keyshi si nie som vôbec istá. Navyše, keď Nicolas sa nevie vysporiadať s čiernou mágiou, ktorej má až priveľa.

„Myslíš, že sa sem nevrátia? Neboli sme tu v noci, no vrátiť sa môžu." opýtala sa Keysha.

Leo pozrel po mne čím mi naznačil, že čaká odpoveď.

„No, podľa knihy sa Lotty a Leon dostali do potýčky s tvormi, potom ušli... k Leonovi a neskôr sa obaja šli k Lotty. Od netvorov mali na pár dní pokoj." prečo? Lebo nočné tvory z Andyho strany plánovali boj. So všetkými ostatnými skupinami.

„Takže aj keď my s Nicolasom v knihe nie sme, tak aj tak sa veci dejú viac menej podľa knihy, teda podľa tvojej predpovedi?"

Prikývla som. Keysha to dokonale vystihla. Moja kniha, ktorú som vydala, je moja predpoveď na nadchádzajúce udalosti. Som moderný jasnovidec.

Nicolas práve schádzal zo schodov, keď sa potkol o tašku čo bola položená na zemi. Sykol od bolesti a skrčil nohu: „Čo tam máš? Tehly?"

„Nie, len nejaké osobné veci." povedal stručne Leo, ktorý sa opieral o pult.

„Považujú sa tehly za osobné veci?" podišiel k umývadlu, nalial si do pohára vodu a napil sa.

„Je dosť neskoro, mali by sme ísť spať." povedala som, „Na gauči už máš vankúš aj deku, môžeš si pustiť telku, ak chceš."

Prikývol a my traja, všetci v pižame a osprchovaní, čo bolo prvé čo sme urobili keď sme sa pred hodinou a niečo vrátili sem, sme vyšli po schodoch do svojich izieb. Zajtra budem musieť napísať dôveryhodnú výhovorku pre učiteľa prečo sme sa nedostavili na vyučovanie. No viac som sa tým netrápila, pretože len čo som si ľahla som zaspala.

Slnko svietilo a príjemne hrialo. Jemný vetrík mi rozfúkaval dlhšie vlasy do tváre. Sadol som si do jemnej trávy a následne sa oprel o ľakte. Konečne pravý letný deň po tých upršaných, keď som si už začal myslieť, že je jeseň. Privrel som oči, keď som si všimol, že okolo mňa sa nachádzajú po skupinkách kvety. Hneď mi bolo jasné aké. Harmanček. Jeho vôňa mi bila do nosa. Zatvoril som oči, keď v tom zafúkal ostrý vietor a do tváre mi šlahol opadnuté kvety z harmančeka. Otvoril som oči a všimol si, že oblohu pokryli tmavé sivé oblaky, všetko akosi stmavlo a na tvári som ucítil prvé kvapky dažďa.

„Nicolas!"

Postavil som sa a obzeral sa po tom známom hlase. Charlotte bežala oproti mne na lúke. Zvláštne bolo, že sa usmievala.

Bola už len dva metre odo mňa, keď odrazu jej hruď prepichol dlhý meč. Vyplašene pozrela dole a potom na mňa. Ozval sa výstrel, ktorý ju trafil do čela. Neschopný čokoľvek urobiť som nepohnute stál a díval sa ako padá k zemi. Za ňou stál vyškerený Leo a za mnou zase Keysha a v pravej predpaženej ruke mala zbraň.

„Tak ľahko prísť o ľudí, na ktorých ti najviac záleží. Tak hlúpo dôverovať jednej knihe." hovoril Leo a pritom kráčal ku Keyshi, „Také hlúpe bolo myslieť si, že som sa zmenil a že svoje sestry poznáš najlepšie."

Zastal za ňou a odhrnul jej vlasy z krku. Ani sa nepohla, iba na mňa vystrašene pozerala. Zahryzol sa a s krvou z nej vysával aj život.

Mohol som mu zabrániť, ale nešlo to. Nevedel som sa pohnúť, nedokázal som zo seba vydať ani hlások.

„Si slabý, Nicolas." povedal keď sa spokojne odtiahol a z kútika úst mu tiekla krv. Oči mal úplne čierne, bez štipky citu.

Chytil pravou rukou Keyshu pod krk a trhol rukou. Rozdrapol jej hrdlo a ona padla k zemi a v očiach ani stopa po živote.

Začal pomaly kráčať ku mne, keď spoza mňa vyletel meč a trafil ho do srdca. Následne začal horieť a kričať.

Nedokázal som to. Neochránil som ich. Sú mŕtve a sklamal som sa. Prial som si na mieste umrieť.

„To ani náhodou Nicolas." ozvalo sa za mnou a to ma zmiatlo ešte viac. Otočil som sa a...

Uvidel samého seba. Tváril som sa rovnako ako keď som sa videl u Tomasa v zrkadle. Ovládalo ma nutkanie. Teda to ja čo stálo predo mnou.

„To by bolo príliš jednoduché, aj keď si to zaslúžiš. Hlavne za to, čo si spravil."

„Spravil čo?" konečne zo mňa niečo vyšlo.

Ukázal bradou na moje ruky. Držal som v ruke dlhý meč od ako Charlottinej, tak aj Leovej krvi. Za opaskom som mal zbraň, ktorú držala predtým Keysha. Pozrel som na mŕtveho a uhoreného Lea, Keyshu, ktorá mala hrdlo podrezané mečom a Charlotte s prestrelenou hlavou a prepichnutou hruďou.

Zdvihol som zrak k môjmu ja.

Naklonil hlavu a diabolsky sa pousmial: „Do toho Nicolas, krič."

V tom sa po dome rozniesli dva zdesené výkriky do tmy. Môj a Nicolasov.

/////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////