11. časť

„Potrebujem harmanček." povedala som a ruku som mala prevesenú cez jeho plece, zatiaľ čo on ma druhou držal až kdesi dole na bokoch, aby mi netlačil na chrbát.

„Ja viem." povedal a z vačku vytiahol kľúče a odomkol čierny Chevrolet Camaro pred nami. Otvoril zadné dvere a s jeho pomocou som si ľahla na brucho. Roztrhol si spodok trička a prekryl mi zápästie. Skrčila som nohy a zatvoril dvere.

Sadol si za volant a aj keď som nemala šancu vidieť na cestu, vedela som, že ide rýchlejšie než by mal. Stačilo keď sem tam ostro vybral zákrutu, no vždy sa letmým pohľadom ubezpečil, či som v poriadku.

Prečo mi odrazu pomáhal? Ako som vravela, alebo skôr písala. Medzi Lotty a Leonom sa postupom času vzťah menil. Ale trvalo to veľmi dlho. A ešte aj bude. A kto bol Andy? Zatiaľ najnebezpečnejší tvor z tvorov ktorých sme stretli. Bol to ten siedmy, ktorý prikázal ostatným zhodiť nás zo strechy. Bol to ten, ktorý naplánoval prepad nášho domu. A je to ten ktorý sa nás všetkých snaží zbaviť, vrátane Lea. Podľa knihy to bolo za nedoriešenú minulosť a je pravdepodobné, že aj teraz to tak bude.

A prečo harmanček? Lebo ten lieči rany po ich pazúroch. Aspoň niečo dobré. A teraz mi to Leo len potvrdil.

No najviac som sa bála o Keyshu a Nicolasa. No niečo mi hovorí, že tí dvaja si už určite nejako poradili. Hlavne keď nápovedu ako zabiť tvora dostali.

Zastali sme a vystúpil. Otvoril mi dvere a pomohol mi von. Potom auto zamkol a namierili sme si to do nenápadného hotela.

Vošli sme dnu a našťastie natrafili iba na recepčnú. Začínala som vidieť rozmazane a určite cítil ako mu v náručí chabnem. Bradou ukázal na kľúče a žena mu ich so strachom podala. Nevyzerala, že by mala chuť volať záchranku alebo niečo iné. Zrejme o Leovi už čo- to vedela. Výťah vyšiel na tretie a potom Leo odomkol dvere oproti.

„Charlotte, hovor mi niečo." povedal so znepokojením v hlase. Lenže ja som nevládala. Pozrela som dole a videla ako zo mňa kvapká krv.

Vošli sme dnu a uložil ma na dlhší jedálenský stôl a podoprel mi hlavu. Vyzeralo to tam dobre. Útulne. Lepšie než kancelária v elektrárni.

Podložil mi hlavu a tričko na chrbte mi roztrhol a rozopol podprsenku. To tričko som mala celkom rada. Ranenú ruku mi položil pozdĺž tela dlaňou nahor. Doniesol dezinfekciu a papierové utierky a začal mi ošetrovať rany.

„No tak Charlotte." povedal a podal mi pohár vody. Zdravou rukou som ho nemotorne chytila a vypila ho dodna. Zatínala som päsť, no pri ošetrovaní som ani nemukla.

„Prečo ma zachraňuješ?"

„Záleží mi na tebe Charlotte."

„Ešte mi povedz, že snívam." mumlala som. Usmial sa.

„Nie. Žiaľ nie. Okúzlila si ma Charlotte. No vidím, že aj ja som u teba zabodoval."

„Kiežby len to." asi by som mala ostať ticho, lebo v takomto stave by som bola schopná sa priznať aj k terorizmu. Zatvorila som oči.

Plesol ma po líci a ja som po ňom začudovane pozrela.

„Neskús ešte raz tie oči zatvoriť." napomenul ma.

„Záleží ti na mne." povedala som a ani sama som nevedela, či to mala byť otázka alebo konštatovanie, „Odkedy?"

„Ver mi, chcel som vás zabiť. Znenávidel som vás, keď ste mi stále zázrakom unikli. Lenže potom..." odmlčal sa, „Stačil mi jediný pohľad."

„Aký?"

„Pohľad na teba keď spíš." pozrel mi do očí a odložil dezinfekciu. Bolesť už bola znesiteľnejšia. Doniesol kvety vo váze. Harmanček. Vybral obväzy a namočil ich do vody, v ktorej boli doteraz kvety. Zopár kvietkov odtrhol a položil mi ich na škrabance. Prikladal mi obväzy na chrbát a jeden mi obmotal okolo zápästia, ďaľšími mi obmotal dorezané dlane.

Potom vzal suché obväzy. Obviazal mi zápästie a potom mi povedal aby som sa zdvihla. Zvliekol mi tričko a podprsenku a ja som bola rada, že mi nevidí do červenej tváre. Nepatrne som naňho pozrela, no on mi obväzoval celý trup s nečitateľným výrazom.

Pomohol mi vstať, no len čo som stála na vlastných, podlomili sa mi kolená a Leo ma zachytil. Vyrovnal ma a pomaly sme prešli do spálne. Tam som si znova ľahla na brucho, vyzul mi topánky a prikryl dekou. Doniesol mi pollitrový pohár vody a počkal, kým som ho celý nevypila. Vrátil sa s fľašou vody, ktorú položil pri posteľ a ľahol si na druhú stranu manželskej postele vedľa mňa.

„Ďakujem." zašepkala som. Pozrel po mne, no nepovedal nič. Aj tak by to bolo zbytočné, lebo som bola tak veľmi unavená, že som neriešila nič. Ani to, že som zaspala v cudzej posteli ležiac pri temnom tvorovi.

Ktorému na mne záleží čoraz viac.

Otvorila som oči. Podľa šera v izbe som usúdila, že je ešte skoro ráno. Takto dobre som sa nevyspala už dávno. Stále som ležala na bruchu a tvárou som bola smerom k oknu. Uvelebila som sa lepšie na vankúši aby som si dopriala ešte trochu spánku. Zatvorila som oči a započúvala sa do ticha.

Keď v tom som sa mykla.

Vedľa mňa niekto dýchal. Prudko som zdvihla hlavu až som ucítila prudkú bolesť. Pozrela som vedľa seba a uvidela spiaceho Lea bez trička. Srdce sa mi rozbúchalo ako bláznivé. Priložila som si ruku na hruď, keď som si všimla, že mám zviazané zápästie a dlane, rovnako ako celý trup.

Posadila som sa, ignorujúc takmer nebadateľnú bolesť a vyplašene sa pozrela okolo seba. Leo ešte stále pokojne spal.

Čo sa to, dopekla, stalo?

Niečo príjemne rozvoniavalo. Privoňala som si k obväzom. Harmanček.

Odrazu sa mi všetko znova odohralo pred očami. To, ako sme sledovali s Leom zápas, ako nás po zápase prepadli, ako Nicolas s Keyshou ušli a ja som ostala s Leom a objavil sa tam Andy. Následne ma Leo zobral sem a ošetril mi rany. A povedal, že som ho okúzlila. Presne ako v knihe. Presne ako on okúzlil mňa.

Harmanček vracia spomienky, uvedomila som si.

Tentoraz som už na Lea pozrela pokojnejšie. Vyzeral mierumilovne keď spal. Presunula som sa vedľa neho a oprela sa o čelo postele. Načiahla som sa po fľašu vody a schuti sa napila.

„Leo?" môj slabý hlas preťal ticho a mala som pocit, že mi jeho ozvena hučí v ušiach. Mala som menší problém spustiť zrak z jeho hrude.

Otvoril pomaly oči. Pozrel na mňa a zdalo sa, že mu pohľad zmäkol.

Posadil sa a premeral si ma: „Je ti už lepšie?"

Prikývla som: „Veľmi dobre."

„Myslím, že tie obväzy si môžeš stiahnuť dole." povedal a zdvihol mi ruku a odmotal obväz. Ani stopa po uhryznutí či škrabanci.

„No..." povedala som a nesmelo naňho pozrela, „Nemám tričko."

Myklo mu kútikmi úst a vstal z postele. Odniekiaľ mi doniesol väčšie biele tričko.

„Ďakujem." usmiala som sa a vyšiel z miestnosi a privrel za sebou dvere. Roztvorila som tričko a bola tam aj moja podprsenka. Okamžite mi líca zalial rumenec a tak som sa snažila ukľudniť. O nič nejde.

Stiahla som si všetky obväzy a obliekla sa. Následne som vyšla von z izby a v rukách som mala kopu obväzov. Ukázal na kôš. Strčila som to tam a pohľad mi padol na hodinky.

„Šesť hodín? Mala by som ísť domov než začne škola.

Leo sa oprel o stôl oproti mne a zdvihol obočie: „Mala?"

Zovrela som pery: „Odvezieš ma?"

„To už znie rozumnejšie." povedal a vzal kľúče od auta, zamkol apartmán a pred dverami si ma ešte raz lepšie obzrel. No ja som bola zdravá. Celkom zdravá.

„Ty máš 23, však?"

Pozrel po mne: „Prečo sa to pýtaš keď to vieš?"

Schádzali sme po schodoch, výťah bol teraz obsadený.

„Neviem či je všetko pravda." mykla som plecami.

Zdola na mňa pozrel: „Aj tak mi príde neuveriteľné, že si o nás napísala bez toho aby si o tom vedela."

„O nás alebo o nás?" rypla som, no možno to nebol dobrý nápad.

Zastal a počkal kým zleziem dole. Teraz som bola ja tá čo naňho pozerala zdola.

„O nás." povedal a otočil sa.

A teraz mi zostalo dumať, čo tým myslel. No podľa mňa sa o nás dvoch v mojej knihe ešte nedočítal. Takže ostala prvá možnosť, že o nás všetkých.

Nastúpili sme do jeho auta a tentoraz som si mohla normálne sadnúť na spolujazdcovo miesto. Obhliadla som si lepšie auto. Leo naštartoval.

„Ako si vôbec zistil o mojej knihe?"

„Vieš, rád chodím na prechádzky po meste. Raz som tiež šiel, až som na námestí uvidel svoju výstižnú podobizeň. Pár dní mi trvalo kým som zistil kde bývaš a prišiel som sem."

„Ma zabiť."

„Hej."

U ňho by som romantiku hľadala márne. Ale bolo zaujímavé spoznať ho z tejto stránky, nie z tej krvilačnej.

„A kde si predtým žil?"

„V jednom nenápadnom mestečku. Podobnému tomuto. To takí ako my potrebujú."

„Zaujímavé, že na takých ako vy som za celý ten čas nenatrafila."

„Nenápadnosť je na prvom mieste, Charlotte."

Páčilo sa mi, keď ma oslovil po mene.

Zastali sme pred naším domom. Zdalo sa, že obaja spia, no ani som neotvorila dvere a už sa obaja vyrútili von dverami.

Rozbehla som sa oproti nim a objala Keyshu.

„Som rada, že ste v poriadku." povedala som.

„Ani nevieš ako sme sa o teba báli. Celú noc ste sa neukázali. O toho jedného sme sa postarali, ale na vás boli až traja."

„Zvládli sme to." povedala som a odtiahla sa. Pozrela som na Nicolasa.

Znova ten pohľad.

„Nicolas." ohlásila som ho. No ten nespúšťal oči z Lea. Rovnako na tom bol aj Leo, ktorý sa opieral o svôj Chevrolet.

Nicolas sa pohol smerom k nemu a už aj Keysha vedela že je zle.

„Nicolas!" ohlásila ho a zadržala ho.

„Nicolas, on nám pomohol." povedala som najzrozumiteľnejšie ako som vedela.

„Potom, čo ti ublížil." povedal chladným hlasom. Prvý krát som ho počula prehovoriť v takomto stave a dosť ma to vydesilo. Postavila som sa pri ňho, lebo sama som nevedela čo sa to deje a položila mu ruku na plece. Zacítila som chvenie a to ma zarazilo. Prečo sa Nicolas chvel? No Leo vedel čo sa deje. Aspoň sa to tak zdalo.

„Ale..." začala som, no prerušil ma.

„Si kompletný?! Celú noc som nespal ako úplný blbec, pretože som sa o ňu bál, bez toho aby si sa ozval si ju odviedol! Mohol si sa aspoň ozvať! Aspoň to, keď už iné nie!"

V tej chvíli som mala pocit, že nás započula aj tá stará recepčná v Leovom hoteli.

„Postaral som sa o ňu, je v poriadku." povedal kľudne Leo, aj keď v hlase som počula jemnú nervozitu.

„Máš šťastie, že je v poriadku!"

„Prečo? Zabil by si ma?!" odrazu ho Leo držal za golier a my s Keyshou sme to celé len zarazene sledovali.

„Keď si to doteraz nedokázal ty..." to stačilo, aby Nicolas preletel vzduchom do steny domu. Zmraštil tvár, no snažil sa postaviť na nohy.

„Čo sa stalo? Doteraz si nás chcel zabiť a odrazu ti preplo a pomáhaš jej? Možno ti ten pád z ľanovej dráhy neurobil dobre." povedal Nicolas.

Leova päsť skončila tesne pri Nicolasovej hlave. No nezdalo sa, žeby sa bál. Nie tak úplne.

„Dosť! Doriti už dosť!" skríkla som a stisla Leovo plece.

Leove oči boli tmavé ako noc. Nicolasa ten pohľad neopúšťal.

Leo trhol rukou a o krok odstúpil od Nicolasa.

Preistotu som sa postavila medzi nich v nádeji, že mňa neudrú. No v tejto chvíli som si tým nebola taká istá.

„Čo sa to tu deje?" opýtala sa Keysha a očami behala raz z Lea na Nicolasa a potom na mňa.

„Charlotte to vie, však?" povedal Leo a pozrel po mne.

Roztrasene som sa nadýchla a pozrela na Nicolasa. Tentoraz sa na mňa upriamili všetky oči.

„Tuším to." povedala som potichu, no po toľkom kriku zavládlo také ticho, že teraz ja som znela akoby som kričala.

„Tušíš čo?" dožadovala sa Keysha.

Stisla som pery.

„Dopekla, Charlotte, vyjadri sa už." povedal Nicolas nedočkavo a konečne sa zdal byť normálnejší.

„Nemôžem, dokedy to nie je isté." povedala som.

Tak veľmi som sa tomu chcela vyhnúť. No už pred tým som začínala niečo tušiť. A vôbec sa mi to nepáčilo.

„Ideme do lesa." povedala som a škola bola dnes to posledné na čo som dokázala myslieť.

„Fajn, ale mojím autom." povedal Leo. Keďže sme boli všetci oblečení, dovnútra sme ani nešli. Iba Keysha zamkla a potom si sadla dozadu k Nicolasovi, ktorý nevyzeral dva krát nadšene.

Leo odparkoval na lesnej ceste a následne sme všetci vystúpili.

„Čo vlastne hľadáme?" opýtala sa Keysha.

„Nejakú civilizáciu." povedala som.

„Uprostred lesa? Rovno povedz, že Tarzana s kamarátmi." povedal Nicolas a poobzeral sa. Aspoň za ten čas vychladol. Rovnako ako Leo.

„Vieš vôbec kadiaľ?" opýtal sa ma Leo.

„Kde bola tá chata?" povedala som. Nerada som si predstavovala, že Leo je takých vecí čo sa tam udiali naozaj schopný. Je to odporné.

„Na východe." povedal, „Teda tadiaľ." ukázal prstom na jednu stranu. Pokračovala som pohľadom smerom na juh, teda som bola chrbtom k mestu.

„Máš niečo?" opýtal sa.

„Zrejme áno." povedala som, „Pôjdeme rovno. Máš tu aspoň nejakú minerálku?"

Prikývol a vybral z auta dve fľaše a strčil ich do batohu.

„Ešte niečo?"

„Vieš trafiť naspäť?" opýtala som sa.

Prikývol.

„Tak už nič." povedala som a ako prvá sa pohla dopredu. Myslím, že toto bude dlhšia cesta. Aspoň vodu máme.

Po dvoch hodinách sme si spravili prestávku a sadli si na vytŕčajúce kamene.

„Uvedomuješ si, aký je tento les veľký? Budeme tu blúdiť celé dni." povedal trošku zúfalo Nicolas.

„Ideme správnym smerom." povedala som a napila sa z podávanej vody od Lea. Ten sa nejako nesťažoval, no taktiež nevyzeral byť nadšený.

„Ako to môžeš vedieť?" opýtala sa Keysha.

„To je také, akoby si sa jej spýtala, odkiaľ o nás vedela." povedal Leo ironicky.

„Ty jej veríš? Odkedy? To ťa už naozaj muselo osvietiť." povedal Nicolas a napil sa. Leo mu mykol s fľašou tak, až mu voda šla do nosa. Rozkašlal sa.

„Som schopný utopiť ťa aj v tejto troške vody, takže sa do mňa nenavážaj."

„Lebo ty..." začal Nicolas.

„Čušte už!" zahriakla ich Keysha, „Lebo kým tých ľudí alebo koho to hľadáme nájdeme, zatiaľ kvôli vašim blbým rečiam ujdú."

Obaja na ňu pozreli, no nepovedali nič. Leo si opäť sadol na svoje miesto.

„Dobre," začal Nicolas, keď sa už konečne mohol normálne nadýchnuť, „Tak koho hľadáme?"

„Sú to vlastne ľudia." rozmýšlala som, „Neviem o nich až tak veľa. Ty áno?" pozrela som na Lea.

„Iba to, že idú po nás." hodil veľavravný pohľad na Nicolasa.

„Možno nie všetci." snažila sa zachrániť situáciu Keysha.

„No taktiež s nami nespolupracujú." dodal Leo.

„Čo s tým mám ja?" opýtal sa Nicolas. No skôr, ako som ja tú odpoveď vyslovila, ju vedel aj sám.

„Sú ako ty, Nicolas." povedala som.

„Ako to myslíš?" opýtala sa Keysha.

„Neviem...Neviem to presne." povedala som.

„Leo?" pozrela na ňho.

„Mali by sme si pohnúť." povedal a vstal. Pozreli sme po sebe ale nasledovali sme ho. Lea som dobehla poklusom.

„Nepovedal si im to."

„Nikto presne nevie čo sú zač. A nemienim sa o nich baviť. Buďte radi, že idem s vami."

„Ja si to cením. Tiež nie som dva krát nadšená. Tak veľmi som dúfala, že on nie je z tých. No teraz nám už iné neostáva."

„Chceš ísť rovno do pasce?"

„Myslíš, že som taká blbá?"

„A kam teda ideme?"

Odmlčala som sa a pred nami sa objavil malý nenápadný drevený domček s podkrovím. Keysha a Nicolas zastali za nami.

„Za Nicol."

/////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////

Čo si myslíte o tých neznámych, za ktorými idú? :) A ako sa podľa vás ocitla Nicol v domčeku v lese? :D 

Ďakujem za votes, komenty aj videnia :3 <3