10. časť

Ulicou sa ozývali iba naše kroky. Bežali sme jeden vedľa druhého a radšej sa ani neobzreli. Bežali sme už hodnú dobu, no ešte stále som vládala. Poháňala ma jediná vec. Rovnako ako aj ich dvoch. Prežitie.

„Aspoň vieme, že Leo nie je náš jediný problém." povedala Keysha dychtivo, no viac už nepovedala. Nevládala.

„Leo, je oproti tomuto ten najmenší problém." povedala som.

Bežali sme po dávno zabudnutých uličkách a ja by som sa viacej potešila takému zaľudnenému námestiu. Lenže tam by sme jeden druhého ľahko stratili a to nemôžme dopustiť. Niežeby dať sa chytiť spoločne by bolo lepšie.

Zabočili sme doľava do úzkej uličky.

„To je slepá ulica!" zvolala Keysha práve v momente, keď sme to zbadali aj my. Pred nami bol pletený kovový plot a za ním smetné nádoby a tehlový vysoký plot. Zastali sme a obzreli sa. Tam odkiaľ sme prišli sa objavilo sedem postáv.

„Čo teraz?" opýtala som sa trochu hystericky. Mala som na to dôvod.

Nicolas chytil pletené dvere a silno do nich buchol. Postavy, teda tvory sa k nám približovali.

„Pozor." povedala Keysha, cúvla o dva kroky a potom celou silou kopla do dverí. Tie sa otvorili a rýchlo sme vošli dnu. Nicolas pred ne strčil kontajner zatiaľ čo my sme sa rozhliadali.

„Tam je rebrík." povedala Keysha a podišli sme k nemu. Viedol hore na strechu.

Nicolas povzdychol: „Toto je snáď len zlý sen." povedal a začal liezť hore. Po ňom šla Keysha a potom ja. Boli sme dostatočne vysoko, keď tvory začali liezť za nami.

„Ako to vyzerá?" opýtal sa Nicolas, ktorý pozeral len hore, len aby nevedel ako vysoko sme. Inak by sme už skončili.

Pozrela som pod seba: „Veľmi zle. Pridajte."

Popohnala som ich. Zrýchlili, no vzdialenosť medzi mnou a tvormi sa stále zmenšovala.

„No tak." povedala som vystrašene, keď som uvidela tie čierne oči, tmavšie ako noc. A tie predĺžené tesáky a pazúry, ktoré sa ozývali pri dotyku s kovom.

Znova sme nadobudli vyššiu rýchlosť, keď v tom ma tvor chytil za nohu a stiahol dole. Obúchala som si bradu, ale aj ruky, keď som sa snažila zachytiť.

Skríkla som a tým upriamila Nicolasovu a Keyshinu pozornosť. Keysha vytiahla zbraň.

„Nestrieľaj! Však ju trafíš!" zvolal Nicolas a silno zvieral rebrík.

Vyplašene som pozrela na Keyshu, ktorá na mňa a tvora mierila. Tvor sa priblížil k môjmu krku a zacítila som hroty tesákov na svojom krku. To ma prinútilo zo strachu zatvoriť oči. Jednou rukou mi držal ruky na hrudi a tískal si ma k sebe, zatiaľ čo druhou sa držal rebríka. Nebolo úniku.

Ozval sa výstrel.

Zacítila som bodnutie na krku.

Otvorila som oči a rýchlo sa zachytila rebríka, inak by ma postrelený tvor stahol so sebou. Z jednej malej ranky na krku mi stekal slabučký pramienok krvi. Pozrela som dole a ďalší tvor bol takmer pri mne, zatiaľ čo ten s nábojom v čele sa pomaly posadil. Rýchlo som liezla hore, zatiaľ čo Keysha a Nicolas už boli na streche.

Vytiahli ma hore. Rozbehli sme sa, no zistili sme, že ďaleko nezájdeme. Natrafili sme na dvere vedúce na chodbu paneláka, no boli nie len zamknuté,ale aj zatarasené.

„Čo teraz?" opýtala sa Keysha, keď vtom nás všetkých obkľúčili a napadli. Snažili sme sa uhýbať úderom, no boli rýchlejší. Nicolasovi sa podarilo pár krát silno udrieť, ale moc to nezavážilo. Pochytali nás a viedli k okraju strechy.

Zastali sme úplne pri konci, a zdvihli nás, takže nám nohy lietali vo vzduchu vo výške šiesteho poschodia. Nicolas stŕpol, zatiaľ čo ja a Keysha sme sa snažili aspoň o kúsok sa pohnúť späť. Pod nami nebolo nič, len čierňava, pretože na tom mieste nebolo ani pouličné osvetlenie. Nemala som tušenia kam sme až ušli. Siedmy tvor, ktorý nedržal nikoho, kývol hlavou a naraz nás pustili.

Začali sme padať a vietor mi šlahal do tváre. Neskorým večerom sa niesli len naše výkriky. Naberali sme rýchlosť, až sme s plesnutím dopadli do vody. No dlho som sa netešila, keďže voda mi okamžite zaplavila pľúca a obraz mi potemnel.

Prudko som sa nadýchla a otvorila oči. Ležala som na studenej vlhkej zemi pri vodnom kanáli. Vedľa mňa ležali Nicolas a Keysha.

V hrdle sa mi stále udržiavala voda, obrátila som sa na brucho a takmer okamžite som začala kašlať. Telo som mala skrehnuté, koža ma štípala ešte stále po tom ostrom dotyku s vodou a kvôli premočenému šactvu mi bola zima.

Nechápala som, ako je možné, že ešte žijem. Zhodili nás zo strechy šesť poschodovej budovy, spadli sme do vody, kde som nemala šancu nadýchnuť sa a teraz som na kraji kanálu. A žijem.

S ťažkosťami som sa priplazila k Nicolasovi. Zatriasla som ním a videla, ako sa mu viečka pomaly otvorili. Začal chrčať, tak som ho nemotorne jednou rukou obrátila na chrbát a z úsť mu okamžite začala vytekať voda a následne trochu z nej ešte vykašlal.

Pozrela som na Keyshu vedľa neho, ktorá už bola ako- tak pri vedomí, no nedýchala. Tiež som ju otočila na chrbát a najsilnejšie ako mi to skrehnuté ruky dovolili som ju pobúchala po chrbte. Konečne sa chrčavo nadýchla a začala kašlať.

Chvíľu bolo dlhé ticho a ja som si oprela hlavu o ruky. Bola mi zima, no nevládala som sa ani posadiť, nieto odkráčať domov.

„Čo...sa to stalo?" vytisla zo seba Keysha.

„Myslím, že nás niekto vytiahol." povedala som a zdvihla hlavu. Obaja na mňa prekvapene a neisto pozreli.

„Ako inak by sme sa dostali von? Niekto nás musel vidieť a dostal nás von, keď tvory zmizli." povedala som svoju teóriu, ktorá bola najpravdepodobnejšia.

„A nechal nás tu osušiť sa?" nadvihol pochybovačne obočie Nicolas. Ešte aj v takýchto prípadoch vedel vtipkovať.

„Možno nechcel dať o sebe vedieť." povedala Keysha a znova sa rozkašlala.

Nicolas sa pomaly posadil. Zdvihol pravú ruku a sledoval svoje trasúce sa prsty. Potom ju pustil: „Takto sa domov nedostaneme."

„Zavoláme si odvoz?" zavtipkovala som.

„Sanitku?" pridala sa Keysha.

Všetci traja sme pozreli po sebe a napriek ťažkostiam sa zasmiali. Keysha aj ja sme sa posadili. Obhliadla som sa okolo seba.

„Kde vôbec sme?" opýtala som sa do ticha.

Pozreli sme po sebe. Tackavo sme sa postavili, no okmažite sme sa opreli o zábradlie.

„Možno nebol dobrý nápad ísť o deviatej večer do nákupného centra." povedal Nicolas a vystrel sa.

„Nič by som proti tomu nemala, kebyže nás len čo vystúpime z auta nenapadnú." povedala som mrzuto.

„A potom nezablúdili niekde medzi skladmi a starými budovami." dokončila Keysha. Toľko k našej situácii. Navyše nikto z nás nemal pri sebe telefón. Ja som svôj ešte stále nemala, má prísť tento týždeň a Keysha si ho nechala v aute a Nicolas ho zabudol doma.

„Aha, sklad číslo osem." povedala Keysha a ukázala na tabuľku pripnutú na kovovej stene. Podišli sme k nej a naskytol sa nám výhľad na ďalšie dva sklady.

„Tam je sedem." ukázal Nicolas na ten vľavo. Takto sme postupovali až kým sme nenašli sklad jedna a potom po príjazdovej ceste sme vyši na parkovisko. Vydýchli sme si, keď sme uvideli Nicolasov Nissan. Nasadli sme doň a keď už Nicolas bol schopný ako- tak šoférovať pohli sme sa.

„Želáme ti veľa šťastia." povedala Keysha a obajala ho, potom ja.

„Ukáž im, že čoho je Rott schopný." podpichla som ho.

„Akoby sa už dávno stalo." žmurkol a na odchod nám zamával. Musela som uznať, že vidieť dres s naším priezviskom bol dobrý pocit. Mal modrý dres s nápisom Rott 52. Sám nevedel prečo 52, ale tak budiš.

S Keyshou sme sa vybrali do tribún hľadať do horných radov voľné miesta. Jeden horný rad bol skoro celý prázdny, a tak sme sa vybrali do jeho prostredku. Šla som prvá a za mnou Keysha. Zastala som v strede a práve sme si šli sadnúť, keď niekto sa za mňa postavil a zadol si medzi nás.

„Zdravím." drzo sa usmial Leo.

Vyvalili sme naňho oči a potom pozreli jedna po druhej. Chceli sme odísť, no obe nás chytil za predlaktia a potiahol dole na stoličky. Pustil nás a ja som si vzdychla. Toto je ako zlý sen.

„Sľúbil som, že sa zastavím, nie?"

„Ale nepovedal si, že to bude zahŕňat tvoju bezprostrednú blízkosť." povedala Keysha mrzuto.

„Nepovedal som veľa vecí." usmial sa a sledoval dianie na ihrisku.

Od týchto tvorov nebudeme mať kľud dlhšie ako jeden deň. Len predvčerom sme vyviazli živí a teraz tu je prezmenu Leo, od ktorého sa nepohneme nasledujúce dve hodiny.

Na ihrisko prišli protihráči a ozval sa potlesk z tribún oproti nám. No len čo vošiel náš tým, každý sa postavil a začal tlieskať vrátane nás troch. Velý čas som dúfala, aby nás Nicolas nezahliadol, aj keď teraz očami behal po tribúne. Po dlhej ovácii sme si sadli. Riaditeľ začal s tými úvodnými rečami, ktoré ma veľmi nezaujímali.

„O čo ti ide?" opýtala som sa.

„Prišiel som si pozrieť zápas."

„A otravovať nás." doložila som.

„Otravujem ťa?" pozrel po mne.

„Áno." povedala som a ani naňho nepozrela.

„Sú horší ako ja, Charlotte." povedal a prstami mi prešiel po predlaktí. Chcela som stiahnuť ruku, no zachytil mi ju.

„Áno ja viem. Mala som tú česť." povedala som a pred očami som mala znova ten výjav ktorý ma v snoch strašil, to ako padám zo strechy a podo mnou je čierňava, „Ale ty máš iné praktiky ako oni."

„Lebo som zistil, že vás je ťažké len tak zabiť. Vždy to zázrakom prežijete." povedal a teplými prstami mi prechádzal po žilách na zápästí. Zaťala som päsť.

„A navyše, táto hra ma baví." povedal.

Pozrela som na Keyshu, no vzhľadom na to, ako potichu sme sa rozprávali a ako riaditeľ hulákal som si nebola istá či nás počuje.

„Hra sa môže začať!" zvolal riaditeľ a všetci zatlieskali. Keysha na nás pozrela. Tlieskali sme tiež. Zhasli sa svetlá a osvetlené ostalo len ihrisko.

Leo aj v tme nahmatal moju ruku. Jeho teplé prsty pôsobili na moje nervy a bola som rada, že je dostatočná tma a nevidí môj výraz.

„Okrem toho, mala by si vedieť, že všetko čo poviem aj splním." povedal ticho, blízko môjho ucha a zdvihol mi ruku.

Ucítila som dvojité bodnutie, no na krik som nemala dosť síl. Vsal do seba trochu krvi a ja som mala pocit, že cítim každú žilu v mojej ruke. Prudko som sa nadýchla, no ruku som odtiahnuť nevedela, pretože mi ju pevne držal. Nedokázala som zo seba vydať ani hláska, iba pretrpela daľšie dve vsatia. Perami prešiel po malých rankách a ruku mi pustil. Podal mi servítku.

Zazrela som po ňom držiac si ruku.

„Chceš aby ti to vykrvácalo?" opýtal sa potichu. Porazenecky som schmatla servítku a prekryla si rany. Ani príliš nekrvácali. Vytiahla som z tašky leukoplast, ktorý som vždy brala zo sebou a zlepila si servítku okolo zápastia. Zazrela som po Leovi, no ten pozeral zápas. Keysha šokovane hľadela na moje zápästie. Mávla som nad tým rukou, no videla, že dva krát mi to jedno nie je. Oprela som sa hlbšie do stoličky a hľadala dres s číslom 52. Zo zápasu prešlo pár minút, no ešte kôš nepadol.

Po dvoch štvrtinách sme viedli 23: 17 a čakala nás 15 minútová prestávka. Celú miestnosť osvetlili svetlá a ja som mala Nicolasa ako na dlani. Ten sa s niekým dorozprával a začal pátrať očami po publiku. Po chvíli nás našiel a úsmev sa mu z tváre vytratil, vystriedal ho strach o nás. Chcel sa k nám rozbehnúť, no zastavil ho tréner niečo mu vysvetľujúc. Pozrel sa na nás a ja som sa na ňho povzbudivo usmiala. Bolo vidno, že ho Leo rozhodil, no nechcela som, aby sa teraz niečo pokazilo. Bola som rada, že ešte nevidel moje zápästie. Lebo to by bola posledná kvapka. Potom by si to určite namieril k nám a zápas by ho viac nezaujímal. To som nechcela.

Lea budeme riešiť po zápase. Aj tak za celý ten čas už nič viac nepovedal, iba sledoval zápas a pri oboch Nicolasových košoch čo zatiaľ dal sa dokonca pousmial. Ja by som za iných okolností tlieskala spolu s Keyshou ako o dušu. Teraz som sa zmohla na potlesk a tešila som sa vo vnútri. Pretože v Leovej blízkosti som sa necítila dobre. Vôbec.

Len čo začala tretia štvrtina bolo na Nicolasovi vidno, že je nervózny. Dostali pár košov a skóre bolo 24:32. Tréner im počas dvojminútovej prestávky sa snažil niečo vsugerovať do hlavy. Nicolas pozrel naším smerom a Keysha ukázala, že mu drží palce. Ja som sa znova len povzbudivo usmiala, zatiaľ čo Leo nadhodil provokatívny úsmev.

„Aké zaujímavé, že sa o vás toľko bojí." povedal a vzal mi ruku a dal mi dole trochu zakrvavenú servítku. Ostali tam len dve ranky. Zakrvavenú vreckovku mi vložil do ruky a znova sledoval zápas.

Schovala som vreckovku len tak nedbalo do tašky a pozrela po ňom: „Lebo ty sa nemáš o nikoho." skonštatovala som. Okamžite uprel pohľad na mňa.

Možno som nemala začínať touto témou. Nečudovala by som sa, kebyže ma namieste zabije.

Nemal od toho ďaleko. Oči mu sčerneli a pohľad z tých mojich nespustil. Možno bolo načase začať sa báť.

Chytil ma za rameno a pritahol bližšie. Aj Keysha si toho všimla, no zdalo sa, že nevie čo by mala urobiť. Akoby o niečom rozhodovala.

„Ty vieš, že toto nie je dobrá téma na rozhovor. Ak chceš z tejto miestnosti vyjsť živá, tak to už viac nespomenieš." povedal a cítila som jeho dych na mojom krku.

Stisla som pery a pozerala pred seba.

„Rozumela si?" opýtal sa, chytil mi bradu medzi palec a ukazovák a otočil mi hlavu svojim smerom. Oči mal ešte stále tmavé ako noc. Ako najtmavší bod tejto miesnosti.

„Fajn." povedala som pevným hlasom. Stálo to veľa úsilia.

Oči mu opäť nadobudli pôvodnú farbu.

„Výborne." povedal, pohľadom zastal na mojich perách a palcom mi po nich prešiel. Pustil mi bradu a spokojne sa otočil k ihrisku.

Sledovala som ho neschopná spracovať to jeho chovanie. Nechala som to zatiaľ tak a pozrela na skóre. Bolo 36:34. Naozaj tesné. No vyzeralo to, že Nicolas sa z Leovej prítomnosti pozviechal. Pozrela som na Keyshu, ktorá nevyzerala vo svojej koži. No bolo by hlúpe spýtať sa čo sa deje prestrčená cez Lea. Tvár si skryla do dlaní.

Pozrela som na čas. Ostávali štyri minúty minút.

Vykašlala som sa na to: „Keysha?" opýtala som sa potichu. Leo na ňu tiež pozrel. Roztvorila prsty.

„Keysha!" natiahla som sa cez Lea a drgla do nej. Rozhliadla sa okolo seba.

Leo spravil to isté.

Padol kôš a všetci sme sa trhli. Prirátali sa nám tri body a ozvali sa veľké ovácie. Nebola som si istá čo sa deje, alebo či sa to už deje.

„Musíme odtiaľto odísť len čo skončí hra." povedala som a obaja na mňa pozreli. Už len necelé dve minúty. Keysha zatínala zuby, Leo stískal prsty a ja som nepokojne bubnovala prstami. Mohol byť na nás skvelý pohľad.

Len čo časovač ukázal koniec hry, všetci sa postavili a začali tlieskať nášmu tímu. Nicolas vyzeral byť naozaj šťasný, no trochu sa tam črtal nepokoj. Nikdy nevedel tak dobre maskovať city.

Pobrali sa do šatní a na to sme všetci traja vystrelili z miesta. Započula som svoje meno, no neotočila som sa. Mojím jediným cieľom bolo dostať sa k Nicolasovi. Predierala som sa pomedzi ľudí až som dorazila k šatniam a schmatla Nicolasa skôr ako vošiel dnu.

„Čo sa deje? Čo to máš?" pozrel mi na zápästie.

„To nie je dôležité. Máme tu spoločnosť a preto musíme čo najrýchlejšie odísť."

„Kde je Keysha?"

„S Leom." preglga som.

„Ty si nechala Keyshu s Leom?!"

„Hej pokoj. Nebolo to naschvál. Musíme odísť. Teraz ihneď."

„Dobre, ale veci mám v šatni." ukázal prstom.

„Čo?"

„Hádam nechceš ísť sama."

„Mám ísť..." nedopovedala som, lebo už ma ťahal cez chlapčenskú šatňu. Niektorí na mňa vyjavene pozreli, iní nadšenie neskrývali a okato si ma premerali. Ani niektorí z nich neboli na zahodenie.

„Sexica, tá Rottová." povedal jeden a zapískal.

„Ach Bože." prevrátil očami Nicolas a schmatol svoju sivú tašku. Pozrel, či má všetko, zazipsoval ju a vyšli sme von. Na chodbe bolo veľa ľudí a a bolo ťažké hľadať Keyshu s Leom, nieto ešte temné tvory.

„Von, poďme von." povedala som a vybehli sme na širokú chodbu, ktorá už nebola taká zaplnená. V strede chodby stáli osamotene dve postavy. Tie, ktoré sme hľadali. Rozbehli sme sa k nim.

„Si v pohode?" opýtala som sa Keyshi.

„Len ma bolí hlava. To zvládnem." usmiala sa. Spolu sme sa rozbehli na koniec chodby, kde sa rozvetvovala. Práve sme chceli zabočiť, keď k nám do stredu doletela plechová skrinka a ja som sa čudovala, že si to nikto nevšimol. Mňa aj Keyshu obaja odtiahli čo najďalej. Vedľa prvej dopadla druhá skrinka. Až teraz som si všimla, že oproti mne stoja obaja moji súrodenci.

„Bežte!" zvolal Leo a rozbehli sa k východu na konci chodby. Pred nami sa objavili štyria muži. Rozbehli sme sa preč. Jeden muž sa rozbehol a vyskočil na mňa, skríkla som a zvalila sa na zem. Dvaja zaútočili na Lea a po jednom sa zľahla zem. Zrejme šiel za Keyshou a Nicolasom.

Muž ma priklincoval k zemi. Oči mal tmavé a vlastne nebol taký starý. Vyzeral by asi o rok starší odo mňa. Pozorne ma sledoval, rukami sa opieral o tie moje a nohy mi tiež účinne držal bez pohybu.

„Andy?" opýtala som sa.

Nadvihol obočie: „To bolo blízko, volám sa Andrew. Ale volajú ma Andy."

Prerývane som sa nadýchla, pretože sa na mňa dosť tlačil a začínalo sa mi zle dýchať. Nadvihol mi pravú ruku a prezrel si dve ranky. Následne pozrel na bojujúceho Lea, ktorý napriek nevýhode nevyzeral unavený.

„Zaujímavé prežiť pád zo šiesteho poschodia." povedal a vystrčil pazúr na palci, „A skoro tri mesiace statočne unikať temným bytostiam. Povedz, čím to je? Čo je vo vás?" pozrel mi do očí.

„Nič." povedala som.

„Vieš, že to ti nikto neuverí. Napísala si o nás knihu a vraj bez toho aby si o tom vedela." prešiel mi nechtom od prvej ranky k druhej a ostala mi ryha z ktorej začalo vytekať veľa krvi. Stiahla som si ruku, no on mi ju následne vyrovnal a zdvihol si ju k perám. Dal ju dole nad moju hlavu a oblizol si krvavé pery. Bol maximálne nechutný. Dnes som sa stala asi živým obedom pre temné tvory.

„Si zaujímavá osoba, Charlotte. Len škoda, že so zlým osudom." povedal a zahnal sa na mňa.

„To sa ešte uvidí." povedala som a zakrvavenou rukou zachytila tú jeho v letku, no kebyže sa neuhnem hlavou, dopadnem ešte horšie ako tá doškabaná zem vedľa mňa.

„Darmo vzdoruješ. Dopadneš ešte horšie." okamžite sme boli na nohách, chytil ma a surovo hodil o stenu. Jednou rukou mi držal obe moje zápästia tak vysoko, že som nedočiahla na zem. Bolesť sa ozývala, no teraz ma zaujímalo len to, aby som prežila. Kopala som nohami, no stačilo aby sa o ne oprel a moje pokusy vyšli na zmar. Voľnou rukou mi prešiel pod tričko a prechádzal mi rukou po chrbáte smerom hore. Snažila som sa vykrútiť, ale nešlo to. Výťazoslávne sa usmial. Kútikom oka som pozrela na Lea, ktorý už jedného tvra zneškodnil a ten druhý ho teraz mlátil jedna radosť.

Andrewova ruka sa zastavila pri mojom krku. Zacítila som pichnutie nechtov a následne som skríkla, keď sa mi zarezali do pokožky. Prešiel nimi až dole k pásu a ja som od bolesti nevedela čo skôr. Hodil ma o zem a keď sa na mňa zahnal, Leo ho zdrapol a hodil do okna, ktoré sa rozbilo. Ostala som ležať na zemi. Videla som, že jeden má prepichnuté srdce rúrou od radiátora a druhý sa preberá. Začala som sa k nemu plaziť, statočne sa vyhýbajúc sklu. Vzala som si jeden väčší kus a popri plazení som si nechtiac prerezala pokožku.

Sykla som a keď som bola pri mužovi, skôr ako si uvedomil čo sa chystám spraviť som sa zahnala a možno nie celkom presne mu zapichla sklo do hrudi, na miesto kde malo byť srdce.

Odkedy dokážem niekomu ublížiť?

Leo vyskočil z okna späť na chodbu a zrejme sa rozhliadal po mne. Uvidel ma a všimla som si jeho trochu prekvapený výraz. Chytil ma za ramená a ja som s bolestnými vzdychmi vstala. Nohy som mala v poriadku, no ctítila som sa malátna, lebo dosť tej krvi čo bolo na zemi patrilo mne.

„Vydrž to, dievča." povedal a pohli sme sa.

Na jediné, čo som sa zmohla bolo pozrieť mu do priehladných očí z ktorých ustupovala čierna a spýtať sa: „Teraz ma už zachraňuješ?"

Môj hlas bol príliš slabý. No počul ho.

„Teraz už áno."

/////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////

P