„Si nervózna?" spýta sa ma Danka pri raňajkách.

„Ak mám byť úprimná, tak trochu aj hej." priznám sa jej s mojimi pocitmi a v ruke žmolím látku trička. Nie som len trochu nervózna, srdce mi ide doslova vyletieť z hrude, trochu sa mi zahmlieva pred očami a pletie sa mi jazyk. Mám pocit, že to nezvládnem.

„To je dobre, pretože tí chalani sú sto krát lepší ako vy." uškrnie sa a ja na ňu vražedne zazriem.

Toľko k sestrinej podpore.

O necelú polhodinku s ockom vystupujem z auta. Povedal, že chce vidieť, ako to jeho dcéra všetkým natrie. Dokonca aj mama si vzala voľno a pred desiatou príde. Každým pribúdajúcim členom mojej rodiny, nervozita vo mne stúpala a ja som ďakovala, že Peťo je v Nemecku a Danka nemá záujem vidieť, ako sa jej "veštba" vyplní.

Ocka zavediem k ostatným rodičom, ktorí prišli podporiť svoje deti a rýchlo zdrhnem. Narážam na chalanov v basketbalových dresoch, ale uvidím aj Andreu ako kričí na jednu prváčku a podľa toho, čo som videla, zrejme nie je spokojná s dresom.

Včera na poslednej hodine nám oznámili, že súťaž nebude len v behaní, ale aj v basketbale. Vraj je lepšie takto to spojiť. Náš basketbalový tím hneď protestoval, vraj ako sa môžu pripraviť, keď nemajú ani jeden deň, ale telocvikár ich odbil tým, že majú byť pripravení vyhrať každý deň.

Takže neprehráme len v behu, ale aj v basketbale. To nám určite dodá na skvelej reputácii.

Niekto ma chytí za plece a prudko otočí. Uvidím rozhodeného telocvikára, s kruhmi pod očami a zúfalým výrazom.

„Koruncová, nájdite mi toho malého..." začne premýšľať, koho vlastne hľadá, no ja už viem, o koho sa jedná.

„Adama?" telocvikár luskne prstami a začne prikyvovať.

Hľadám ho po celej škole, pre istotu prezriem aj dievčenské vecká, až kým ho nenájdem v hlúčiku prváčok. Čo som vravela? Bude niekde pri dievčatách.

Zhrozene vytreštím oči, keď uvidím ako sa drží za ruky s jednou z báb a zamilovane na seba pozerajú. Predvedú mi vymieňanie slín a ja mám obrovskú chuť vyvtrátiť svoje raňajky. Budem mať traumatický zážitok do konca života.

„Ehm," trápne si odkašlem a oni sa od seba odlepia. Jeho (zrejme) priateľka mi venuje ten najvražednejší pohľad a vďaka jej umelému obočiu pôsobí fakt desivo.

Pre istotu urobím krok dozadu a pozerám sa na Adama. On tiež nepôsobí nejako normálne, ale na neho som už zvyknutá.

„Tréner ťa hľadal." nevinne sa usmejem a dúfam, že jeho priateľka ma prestane prepaľovať pohľadom. Nestane sa tak. Vyzerá, že ma zachvíľu roztrhá tými jej umelými pazúrmi.

„Prečo?" spýta sa Adam nechápavo.

„Neviem, proste ťa..." nachvíľu zmĺknem, pretože uvidím ako na mňa jeho polovička vycerí zuby, ale našťastie je to len výplod mojej fantázie. V skutočnosti v dlani práve rozdrtila kovový odznačik.

„Jednoducho ťa hľadal." poviem trochu roztrasene, stále sa spamätávam z toho, čo som videla. Vlastne, z obidvoch zážitkov sa spamätávam.

„Dobre." ozve sa Adam a nakloní sa k tej dievčine. Ja sa radšej otočím, nechcem mať tretí traumatický zážitok.

„Ahoj, mucinko." započujem mľaskavý zvuk a mňa znova napne. Radšej pridám do kroku, lebo moje raňajky naozaj skončia v záchode.

Adam ma zachvíľu dobehne a žiarivo sa usmieva všade naokolo. Spolužiaci, ktorí uvidia jeho úsmev nie sú práve nadšení, bohvie, čo sa v jeho zuboch skrýva dnes.

Keď nás telocvikár uvidí, hneď nás zatiahne do akejsi malej miestnosti, v ktorej neskôr spoznám labák a začne sa prechádzať po miestnosti. Vyzerá ako pred psychickým zrútením. Niežeby som o tom niečo vedela.

„Nie som tak celkom v poriadku," začne a prehrabne sa v papieroch. V tomto s ním celkom súhlasím. „Ale vymyslel som nejakú stratégiu."

Odrazu v ruke držím papier, na ktorom sú pokreslené všelijaké čiary. Pripomína mi to moje kreslenie, keď som mala tri roky. Rada som si kreslila čiary, ktoré síce nič neznázorňovali, ale ockovi som tvrdila, že sú to moje plány do budúcna. Celkom som sa trafila.

„Takže, Koruncová, toto si ty." ukáže na najtenšiu čiaru, ktorá sa prepletá s veľmi hrubou čiarou, červenou čiarou a modrou čiarou. Venujem mu nechápavý pohľad.

„Pozri," spľasne rukami, akoby som nechápala nejakú veľmi primitívnu vec, „keď bude červená čiara pred tebou, ty zrýchliš a predbehneš ho, aby sme vyhrali."

A v tomto momente sa prestanem snažiť pochopiť jeho slová. Som úplne stratená. Jeho skvelá stratégia vôbec nedáva zmysel, keďže každý musí bežať len vo svojom pruhu, ako na svetových súťažiach, lenže podľa tohto papiera si ja pobehujem vo všetkých pruhoch.

„Chápeš?" opýta sa ma, keď dovysvetľuje a ja chápavo prikývnem. Andrea sa na mňa zdesene pozrie, zrejme nechápe, ako tomu môžem chápať.

Ostatným tiež vysvetlí ich postupy. Spýta sa ich to, čo mňa, Adam sa ozve, že nechápe, lenže telocvikár to berie, ako že chápe. Andrea okopíruje moju taktiku.

Keď výjdeme z labáku, nenápadne sa ku mne priplichtí a zamrnčí. „Lenka, keď ja tej stratégii vôbec nechápem."

„Som na tom rovnako." pošepnem jej, pretože sa vedľa nás postaví telocvikár. Andrea si vydýchne, no ja ostávam v napätí. O pätnásť minút sa to všetko stane a ja mám zlý pocit, že to nedopadne dobre.

Zlý pocit sa stupňuje, keď si na sedadlách všimnem mamu a ocka v tričkách Toma&Jerryho, ktorí bežia. Tričká vidieť aj z diaľky, keďže sú krikľavo oranžové.

Zamávam im, ale potom sa k nim už radšej nepriznávam.

Celá táto udalosť sa koná na vonkajšom ihrisku. Do našej telocvične by sa totiž všetci nepomestili.

Náš tím na čele s telocvikárom si posadá na určené sedadlá, v druhom rade od ihriska. V prvom sedia basketbalisti. Všetci sú nervózni, vidieť to na nich. Ale ja si myslím, že sa nemajú čoho obávať. Videla som ich hrať a boli fakt dobrí.

Lenže môj názor sa rýchlo zmení, keď uvidím ďalších chalanov v zelených dresoch sediacich neďaleko. To sú svaly alebo lopty...? Nuž, asi už chápem ich nervozitu.

„Tí sú sladkí." započujem Andreu vedľa mňa. Pozerá sa tým istým smerom ako ja, hlavu má podopretú o ruku a blažene sleduje basketbalistov.

Prevrátim nad ňou očami a pohľad premiestnim na prichádzajúceho riaditeľa. Prvýkrát v živote som ho videla v saku, bez mobilu a s pokojným výrazom.

Kráčal vedľa ďalšieho muža, usúdila som, že to bol riaditeľ druhej školy.

Možno sa pýtate, prečo je z tejto súťaže také veľké haló. Ja by som to však chcela vedieť tiež.

Obaja výjdu na malé pódium a skušobne prehovoria do mikrofónu.

„Ehm, raz, dva, raz, dva, čo je s tým? Aha, dobre, takže... Milí žiaci, rodičia, pedagógovia, chcel by som vás privítať na tohtoročnej športovej súťaži. Dnes sa bude súťažiť v dvoch športoch, a to v basketbale a be-" mikrofón začne nepríjemne pišťať a všetci si automaticky zakrývajú uši.

Na pódiu nastane menší chaos. Náš riaditeľ začne nervózne pobehovať a kričať, zatiaľ čo druhý riaditeľ sa pokojne usmieva a nerobí zo seba blázna. Pišťanie prestane, chaos ustane, riaditeľ začne svoj príhovor odznova, lenže to už nepočúvam.

Za sebou započujem hlasný smiech. Ani sa neobzriem, pretože jeden smiech spoznám.
Bohužiaľ započujem aj ich diabolskú trénerku a mám pocit, že je to sto krát horšie ako to pišťanie.

Po nekonečných minútach príhovor skončí a basketbalisti sa začnú chystať. Všetci naokolo začnú rozprávať a mňa z toho začne bolieť hlava. Keď si k tomu prirátam nervozitu, ktorá sa vôbec nezlepšila, je mi na odpadnutie.

Zrazu zacítim vibrovanie vo vrecku. Mobil rýchlo vytiahnem a prečítam si esemesku. Je od Tamary.

*Laskávo sa netvár ako pred apokalypsou a riadne im to NATRI!*

Uškrniem sa a očami ju pohľadám v hľadisku. Nie je to až také ťažké, keďže mi máva ako šialená a usmieva sa na všetky strany. So smiechom jej odkývem.

Pozriem sa na ihrisko a uvidím všetkých basketbalistov. Tí naši vyzerajú, že poodpadávajú a tí druhí, že sa nemôžu dočkať, kedy im nakopú zadky.

Započujem zvuk píšťalky. Lopta padne na ihrisko. Hra sa začína.