„Lenka, povedz mi, že si to neurobila."

„Eh...urobila, mami."

„Ja ťa.... Moja jediná-"

„Druhá!"

„...dcéra zavolala policajtov na celkom nevinného človeka! Kde som urobila chybu vo výchove? A prečo ťa to neučili v škole?"

„Mami, Maťo ani náhodou nevyzeral nevinne a k tomu ma Adam násilne zmanipuloval...dobre, však sa ukľudni...tak teda nezmanipuloval, ale všetko tomu nasvedčovalo. Prisahám!"

„Ale kdeže, to len Lenka má zase bujnú fantáziu."

„Sklapni, ty satanova utierka."

„No dovoľ, aká som ti ja satanova utierka? Ty opičia..."

„Vždy som na mojich dvoch jediných dcérach obdivovala ich súrodeneckú lásku. Môžete mi ich dať k telefónu?"

„MAMI!"

„Veď dobre. Hlavne s nikým nehovorte a už vôbec nie s novinármi."

„Ja som všetko vykecala tomu fešnému policajtovi. Pozri, tam je!"

„Ja som to nikomu nepovedala...len o tom akosi všetci vedia. Netuším, ako je to možné."

„Ach...hlavne sa pozdravte a nič nerozbite. Ahojte."

***

„Lenka," jeden úder novinami do hlavy.

„Veď Leniiii," druhý úder rukou po hlave.

„Lenisko, láskavo sa zdvihni a netvár sa, že ma nepočuješ," trasenie celého môjho tela v domnienke, že na to budem reagovať.

„Je tu Paťo," zákerná veta, ktorá ma zničiť môj zatiaľ najlepší výkon v podaní spiacej Lenky, ktorá nepočuje svoju hladnú sestru.

„Dobre, tak ja si teda zoberiem tie tvoje modré šaty, ktoré už tak dlho chcem…" toto má byť návnada, a y som pohla čo i len jednou bunkou v tele a ona, tá satanova dcéra a moja sestra v jednom, ma mohla spokojne obviniť z ignorancie.

Preto si kýchnem. Čo už len môže byť nenápadnejšie ako kýchnutie?

„Hahaha," Danka sa začne rehotať, jej smiech až moc nápadne pripomína starú ježibabu z rozprávok.
„Ja som to vedela! Vedela som tóóóó! A teraz láskavo zdvihni ten svoj lenivý zadok a dones mi čipsy. Ďakujem."

Sladko sa na mňa usmeje, načo jej úsmev opätujem. A tak sa na seba usmievame ďalších desať minút, samozrejme, o pár minút sa pridajú aj veľmi prívetivé poznámky a možno aj ľahké (vôbec nie násilné) dotyky.

Nakoniec ma presvedčí (kto vie, bude to tým, že ma na vozíku naháňa po celen chodbe?), a tak rezignovane zídem do kuchyne (v jej sprievode, samozrejme. Dohliada na celú situáciu) a podám jej čipsy.

„Spokojná?" prenesiem otrávene a Danke sa rozšíri sladký úsmev. Alebo slaný?

„Ani nevieš ako," nasype si čipsy do misky, z ktorej jedávame vždy celá rodina a začne sa nimi napchávať.

„Doktor povedal, že by si sa trochu mala šetriť," nadhodím, keď do seba vopchá tretiu (a obrovskú) dlaň plnú čipsov.

„Doktor povedal aj to, že prídem o nohu a ako to dopadlo?"

„Prišla si o nohu," založím si ruky na hrudi a čakám na ďalšiu inteligentnú poznámku, ktorá už čoskoro príde.

„No, musia sa stávať aj také náhody, že doktori majú pravdu, nie?" žmurkne na mňa a ja prevrátim očami.

Kvôli hádke, ktorú začneme viesť krátko na to, čo začne urážať všetko navôkol (začne mnou, ako inak), takmer prepočujeme zvonček pri dverách. Danka ma ani nechce pustiť otvoriť, no ja sa nejako vytrhnem z jej zovretia a podídem k dverám.

„Dobrý deň," začnem slušne, no potom si uvedomím, kto predo mnou stojí a uškrniem sa, „pán Patrik."

„Nevideli sme sa jeden deň a už je z teba iný človek. Konečne si bola na návšteve na tvojej materinskej planéte?" prižmúrim vražedne oči, no on sa len zasmeje.

„Ráčte vstúpiť," trochu odstúpim od dvier. Zatiaľ čo sa Paťo vyzlieka, Dankina hlava nakukne do chodby.

„Kto je?" pohľadom sa zastaví na Paťovi a prevráti očami.

„Veľmi prívetivé privítanie," uchechtne sa Paťo a dá mi pusu na líce.

„Och, ježiš," ozve sa Danka otrávene z kuchyne. Na Paťov zmätený výraz len mávnem rukou.

„Dáš si?" ponúkne ho miskou rozmliaždených čipsov a Paťo si, na moje prekvapenie, naozaj zopár zoberie. Radšej to nekomentujem. Nahlas.

„Ako som sa dopočul, tak ste sa ešte stále neudobrili, čo?" nadhodí, keď si sadne na stoličku vedľa mňa.

„Nie, a ani sa neplánujeme udobriť," odpovie namiesto mňa Danka.

„Ja by som sa aj rada, lenže Danka má, ako vidíš, stále nejaký problém," Danka sa chytí za srdce a nahodí veľmi urazený výraz.

„Ja, že mám nejaký problém? Tak ako pardón, ale zavolala si políciu na môjho priateľa a ešte k tomu ste vtrhli do vnútra v tom najlepšom!" povie naštvane a hodí po mne jeden čips.

„Tak to zase pardón ja, bola si nezvestná, moja drahá, tak som sa logicky bála, tak ako celá naša rodina!" stále sa mi nechce veriť, že ma z toho Danka viní. Zároveň ma však tieto hádky prestávajú baviť.

Na poličke vedľa stola leží opustená čokoláda. Zoberiem ju do ruky a s nevinným pohľadom ju ponúknem Danke, na znak uzmierenia.

„Ak si myslíš, že ma nejaká čokoláda alebo cukríky presvedčia, tak máš sakra pravdu," hneď si ju uchmatne a ja sa skoro rozosmejem.

„Aj tak vás o to nikto neprosil," povie jednoducho.

„Ani o tie čipsy ma nikto neprosil," než sa nazdá, pritiahnem si misku čipsov k sebe a schovám pod stôl.

„Krava," zamrmle si a chce si zobrať ďalší balík, ale potom jej to dôjde. Na vozíku asi po kredenci nevylezie.

Odrazu sa ozve Paťo, na ktoré sme obidve asi zabudli. „Toto mi pripomína situáciu, keď sa Tomáš dozvedel, že Diana…"

Danka sa naraz rozjasní. „Hej, hej, to si pamätám. Celý týždeň sa s ňou kvôli tomu nerozprával."

V tej chvíli spolu začnú spomínať na spoločné chvíle a ja len pozerám do misky a analyzujem každý jeden čips. Paťovi nejako dôjde, že som úplne mimo tejto debaty. Preto ma objíme okolo pliec a usmeje sa.

„Odkiaľ sa vy dvaja vlastne poznáte?" spýtam sa, aby som sa trochu zapojila.

Danka sa uškrnie. „Pamätáš si na toho až moc prívetivé chalana, ktorého som ti spomínala?"

Od šoku pootvorím ústa a vypúlim oči. Pohľadom skáčem z Paťa na Danku a nestačím sa čudovať. Och bože, tak toto je naozaj ten, s ktorým chodím?

„Áno, presne tak," prikyvuje Danka s úškrnom, keď uvidí môj šokovaný pohľad.

Nestihnem sa ani poriadne vyjadriť, pretože Danke začne zvoniť mobil. Keď uvidím ten jej úsmev, hneď viem, že je čas pratať sa.

„Maťko? Och, ahoj, láska! Nie, vôbec nerušíš, aj tak nerobím nič zaujímavého," zasmeje sa a rukou nám naznačí, aby sme zmizli. Čo som vravela?

Tak sa s Paťom zavrieme v izbe, zatiaľ čo Danka si na poschodí pod nami hrdličkuje s jej nekriminálnym frajerom.

„Takže z Danky bude pani Ostrá?" uškrnie sa Paťo.

„Raz určite hej, ale teraz určite nie. Nejde o to, že Danka by to nechcela, tá by po ňom skočila hneď, ale rodičia…" bezmocne myknem plecami, hoci to myslím zo srandy.

Paťo chápavo prikývne a sadne si vedľa mňa na posteľ. Akurát mám pred sebou rozložený zošit z nemčiny a už od rána si nahováram, že sa to naučím. Však zázraky sa dejú? Nuž, s nemčinou očividne nie.

„Nevedel som, že sa učíš nemčinu," prekvapene na mňa pozrie a začne si listovať v zošite, ako by bol jeho. Buchnem ho rukou po prstoch. Žiadne také.

„Ani ja, popravde. Väčšinu hodiny som prespala a možno preto tak vyzerajú moje známky," zasmejem sa, no v skutočnosti je to s mojimi známkami naozaj dosť zlé.

„Hm, zvládneš to," položí si bradu na moje plece a objíme ma zozadu. Hoci viem, že o pár minút mi začne plece odumierať, usmejem sa, lebo je to zlaté.

Silou mocou sa snažím sústrediť na slovíčko entschuldingung, lenže stačia dve sekundy nesústredenia, a všetko akoby mávnutím prútika zmizne. Takže som znova tam, kde na začiatku. Pri slovíčkach ich bin.

Z premýšľania a snaženia sa sústredenia, ma vyruší až Paťov hlas. KONEČNE si odloží hlavu z môjho napoly mŕtveho pleca a povie: „Ich liebe dich."

V sekunde sa otočím a sústredene sa mu pozriem do očí. „Ja…eh, liebe znamená…dokelu, ak je to nejaká nadávka, tak ťa fakt zabijem."

Paťo sa začne smiať. Áno, začne sa smiať, pritom ja nemám tušenia, čo povedal.

„Ak chceš, môžeme to brať ako nadávku, lenže v tom prípade bola myslená naozaj úprimne, zo srdca," chytí sa za srdce a stále premáha smiech.

*****
Jazykové okienko: entschuldigung- ospravedlňujem sa, ich liebe dich - mám ťa rád/ ľúbim ťa

To len náhodou, keby to niekomu vŕtalo v hlave :DD

Už podľa názvu vidíte, že sme na epilógu. Nebudem vám klamať, toto je skutočne koniec :( pokračovanie neplánujem (ani keď mi budete pod oknom vyspevovať od rána do večera alebo použijete panvicu :DDD), ale ak sa chcete dozvedieť viac o tomto príbehu, určite si prečítajte nasledujúcu časť, tam toho bude viac :)

Aj tak vám chcem poďakovať už tu. Urobili ste mi hroznú radosť, a to nielen vysokým umiestnením v rebríčku, ale hlavne vašimi milými komentármi. Niektoré ma fakt strašne potešili, čo ste si možno niektorí ani neuvedomili :D ďakujem vám strašne moc za všetkú vašu podporu ♥♥