„Čo sa to deje, Lenka? Ja nechcem skončiť ako nejaká mrzáčka. Počuješ? Chcem znova chodiť v tých nepohodlných lodičkách a obzerať si šialene drahé baleríny v Auparku. Chcem mať s babami topánkové piatky a nakopať tomu prvákovi zadok zato, že som od neho dostala ten nechutný francuzák. Proste chcem mať nohy!" po tridsiaty krát sa spustí rovnaká pesnička plná nadávok na nespravodlivý život a po jej tvári steká vodopád sĺz.

Viac ju stisnem v objatí a bradu si položím na jej hlavu. Peťo jej hladí ruku a v očiach sa mu zablisnú slzy. Ja som na tom rovnako. Všetci traja sme.

Sedíme tu s ňou už hodinu a snažíme sa ju pripraviť. Na operáciu, na ktorú ona odmieta ísť. Rodičia nás poverili, aby sme ju do hodiny presvedčili a oni zatiaľ išli vybavovať potrebné veci ohľadne tej operácie.

Lekár sa stále obháňa tým, že Danka je plnoletá a ak nebude chcieť, operácia nebude. No, a presne to je to, čo my nesmieme dopustiť. Operácia jej, vlastne aj nám, dáva ako-takú nádej, že Danka bude znova chodiť. Ak ju necháme tak, šanca je nulová.

„Musíš to aspoň skúsiť. Uvidíš, že sa to podarí." pozriem jej do červených očí od plaču, no ona skloní hlavu.

„Keď ono to bude bolieť." smrkne.

„Viac ako to, že by si už nikdy nemala chodiť?" vloží sa do debaty Peťo.  „Pozri, mysli na všetky tie nepohodlné topánky a výpredaje. Kto iný, ako ty ich dokáže tak dokonale skritizovať? Kto iný príde do predajne, nadá predavačke, ktorá za nič nemôže a rozbije okno najdrahšími lodičkami v celom meste? Nechceš zažiť ten pocit?"

„Keď ono je to isto veľmi drahé." znova smrkne a ja si s Peťom vymením pohľady.

„Na to nemysli. Ide hlavne o tvoje zdravie. Na nejaké peniaze teraz zabudni." poviem, akoby peniaze neznamenali nič, no v skutočnosti to našu rodinu veľmi ovplyvní. Veď toľko peňazí, koľko oni žiadajú, som pohromade nevidela ani vo filme...

„Danka, skús nad tým porozmýšľať. Ak by sa toto stalo mne alebo Peťovi, povedala by si nám to isté a toto správanie, aké teraz predvádzaš, by ti pripadalo naozaj sprosté." pomaly začínam strácať nervy. Toto jej správanie mi príde absurdné. Okrem toho mi je hrozne, keď sa na ňu pozerám. Je taká zlomená.

„To by som vám určite nepovedala." ozve sa po chvíľke.

„Nie? A čo by si povedala?"

„Že by vás nebola škoda." s Peťom sa zasmejeme. Áno, to je celá Danka.

„Ako sme len mohli zabudnúť na drsnú Danku?" naoko karhavo pozriem na Peťa a on sa plesne po čele.

„Hej, to je pravda. Ste hrozní súrodenci." na tvári sa jej mihne jemný úsmev.

„Neboj sa, ty si ešte horšia." žmurkne na ňu Peťo.

„Vy ste fakt divní." ozve sa z vedľajšieho lôžka nejaký postarší pán.

„My vieme." povieme všetci traja naraz.

Pán zhrozene vypúli oči a radšej svoj pohľad premiestni do časopisu. Nechcem ani vedieť, čo musel zažívať, keď tu bol s Dankou sám. Určite vie značky kabeliek a lakov naspamäť odzadu aj odpredu.

Izbou sa ozve zvuk klopania a dnu vojdu dve sestričky.

„Tak, ako sa máme?" žiarivo sa na nás usmeje. Druhá nás obdaruje ľútostivým pohľadom. Asi musíme vyzerať fakt hrozne. Ale čo od nás čakajú o tretej ráno po hodinovom presviedčaní?

„Ujde to." Danka sa trochu nadvihne a sestrička jej dá zapiť nejaký liek.

„Pripravená?" spýta sa Danky, ktorá nachvíľu zaváha. No nakoniec prehovorí.

„Áno." s Peťom by sme si zaslúžili cenu za presviedčanie, pretože presvedčiť Danku je fakt zázrak.

„Výborne. O chvíľu prídeme. A vás, prosím," naznačí nám, aby sme odišli.

Rýchlo sa s ňou rozlúčime a vyjdeme von, kde už čakajú rodičia.

„Tak ako?" spýta sa nedočkavo mama.

„Podarilo sa." jej ústa sa roztiahnu do obrovského úsmevu a ocko len prikývne.

O chvíľu okolo nás prejdu dve sestričky aj s lôžkom, na ktorom leží Danka. Má zavreté oči, zrejme ju už niečím omámili. Z dohľadu sa mi stratia za veľkými zošúchanými dverami a vtedy všetko, akoby stíchne.

„Lenka." otočí sa ku mne mama, „zavezieš ju domov, však?"

Peťo prikývne a ja ich oboch obdarujem nechápavými pohľadmi.

„Domov? Ja nikam nejdem, ostávam tu!" vyhlásim odhodlane.

„Zlatko, ideš domov, pretože ideš do školy. Zavoláme ti, keď skončia." pobozká ma na čelo a ja sa nestihnem ani brániť, pretože ma Peťo odtiahne preč.

„Prečo tam nemôžem ostať? Chcem byť s Dankou!" začnem protestovať na schodoch.

„Poď, prosím ťa." povzdychne si a pustí ma, až keď sedím na prednom sedadle.

„Vieš," začne, keď naštartuje, „mám taký pocit, že rodičia tej operácii moc neveria a asi nechcú, aby si tam bola, ak sa to nepodarí."

„Čože?" vykríknem šokovane. „Veď ešte chceli, aby sme Danku presviedčali a oni si nemyslia, že to dobre dopadne?"

Som viac než šokovaná. Rodičia vyzerali, že budú tej operácii vzdávať modlitby každý večer, a nie, že tomu neveria.

„Vieš, aký je oco. Neverí doktorom, najradšej by ju operoval sám." uchechtnem sa.

„To by bola len katastrofa."

„A mama je skeptická voči všetkému, jedine Coop Jednotu uznáva." na to sa obaja rozosmejeme.

Mama vždy spomína Coop Jednotu ako špičkovú potravinovú predajňu. Čo má Lidl oproti Coop Jednote? Čo má Tesco oproti  Coop Jednote? Je taká preto, lebo svoju „kariéru" začínala práve tam a doteraz tam ostali nejaké tie kontakty (ako napríklad jej klebetná kamoška s tromi rozmaznanými chlapcami), ktoré sú jej nanič.

„Zvládneš to tu sama?" spýta sa ma Peťo, keď zastavíme u nás doma.

„Už som predsa veľká." pyšne sa usmejem a odopnem si pás.

„Jasné." prevráti očami. Vystúpim z auta a zakývam mu. Potom už len sledujem, ako sa jeho stratí za zatáčkou.

Pár minút nato ležím zachumlaná v posteli a snažím sa aspoň pomocou myšlienok poslať Danke pozitívne vlny.

***

Vystrelím z postele rýchlosťou svetla, keď zistím, že som si trošku prispala. Hodím do seba chleba s maslom a do tašky napchám prvé knihy, ktoré mi padnú pod ruku.

Zamknem dvere a bežím k bránke, no v polovičke cesty sa zastavím. Pred bránkou stojí osoba. Osoba podobajúca sa Patrikovi. Možno preto sa na neho tak podobá, lebo je to on.

„Um, ahoj?" môj pozdrav znie ako neistá otázka.

„Ahoj." venuje mi nervózny úsmev a odkašle si. Neviem, čo mu povedať. Ja som bola naštvaná, on bol naštvaný. Výsledok? Dva týždne ignorácie.

„Počul som, že tvoja sestra má teraz tú operáciu." začne opatrne a ja s povzdychnutím skloním hlavu.

„Očividne o tom vie už celé mesto." neveriacky sa uchechtnem. Stačí, že sa to dozvie jedna klebetnica, a do minúty o tom vedia aj ľudia v Amerike.

„Z toho si nič nerob, ľudia sú takí." povie ľahostajne, no ja to nedokážem. Ako si z toho nemám nič robiť, keď za mnou cez prestávku včera prišli dve druháčky a ľutovali ma? Zvyšok dňa na mňa všetci hádzali ľútostivé pohľady. Ako keby hovorili, že to dopadne zle.

Bol to hrozný deň.

„Rodičia mi majú zavolať, keď budú vedieť výsledky." stisnem mobil v ruke. Paťo chápavo prikývne.

„Dopadne to dobre. Danku síce nepoznám, ale z tvojich slov si viem vyvodiť, že sa bude zubami nechtami držať, len aby to zvládla." usmejem sa. To je pravda. Má pravdu. Danka to zvládne.

„Inak," nervózne sa chytí za krk, „prepáč, že som sa ti vyhýbal tieto dva týždne."

„Vyhýbal?" nadvihnem obočie. Myslela som, že sa bude všemožne vykrúcať, ale on to povie takto narovinu.

„Teda...nemyslel som to tak, len to tak mohlo vyzerať." zoberie to späť a rozhodí rukami. „Chcel som to prísť s tebou urovnať, ale akosi sa nepodarilo."

„Myslím, že som na tom rovnako."

Nachvíľu medzi nami zavládne ticho.

„Neviem prečo Martin..." začneme obaja naraz a zasmejeme sa.

„Hovor." opäť povieme naraz.

„Dobre, chcel som len toľko, že som sa chcel opýtať Martina, čo sa to tam stalo, ale zistil som, že je odcestovaný v Rakúsku, čo je zvláštne, keďže mal robiť komisionálky."

„Komisionálky?" zopakujem prekvapene.

„Áno, Martin dosť prepadáva. Asi zo štyroch predmetov." mykne plecami. 

„To vážne?"

„Hej." uškrnie sa nado mnou.

„To by som nepovedala."

„Maťko vyzerá ako vzorný chlapec, čo? Ver mi, v ňom sa dá tak dobre zmýliť." smutne sa pousmeje.

Spýtavo na neho pozriem.

„To je na dlhé rozprávanie." mávne rukou.

„Ja mám čas."

„Nie, nemáš." ukáže na prichádzajúci autobus.

Vtom mi vo vrecku zavibruje mobil. Hneď ho vytiahnem a prečítam si prichádzajúcu esemesku.

Peťo:
Bude mať nohy. Akurát ich nebude môcť používať.