„Dobrý deň, prosím vás, chcela by som navštíviť sestru." milo sa usmejem na sestričku, ktorá na mňa zagáni, ako keby to, že som ju vyrušila v čítaní Zdravia, bolo nejakým hrozným zločinom.

„Návštevné hodiny sa skončili o štvrtej." odpovie neutrálne a začne listovať v časopise.

„Ale ja ju naozaj potrebujem vidieť. Sľubujem, že to bude len pár minút." prosíkam ju, no mám pocit, že je to k ničomu.

„Návštevné hodiny skončili o štvrtej." zopakuje. V duchu prevrátim očami.

„Vy to nechápete, mňa nezaujíma, kedy skončili tie vaše návštevné hodiny. Ja som sem prišla, aby som sa porozprávala so sestrou a neodídem odtiaľto, kým sa s ňou neporozprávam." nahodím drsný tón, no na ňu to nezapôsobí.

„Tak si tu môžete sadnúť a počkať zajtra do ôsmej." odvrkne a stiahne okienko dole.

Šokovane sa odtiahnem, no hneď sa prebudím a začnem chrliť všetky možné nadávky. Našťastie ma Paťo rýchlo odvlečie preč.

„Ako sa tam teraz dostaneme?" začnem nariekať a mám veľkú chuť niečo rozbiť.

„Ako? Nikdy si nikoho v nemocnici nenavštívila tak trochu nelegálne?" šibalsky sa usmeje.

„Paťo...?" uchechtnem sa, „začína sa mi to páčiť."

Povie mi svoj plán a hoci na prvý pohľad vyzerá úplne jednoducho, mám taký pocit, že niekto niečo pokazí. A myslím, že to budem ja.

Obídeme celú budovu a nájdeme malé dvere pre zamestnancov. Sú dokonca schované za vysadenými stromami a poukladanými krabicami. Asi si mysleli, že takto budú viac nenápadné. Ha, lenže ja som ich odhalila. Vlastne my. Dobre, dobre, Patrik ich našiel.

Na moje prekvapenie nie sú zamknuté, dokonca sú trochu pootvorené. Zrejme sa spoliehali na ich absolútne nefunkčné kamuflážne prostriedky.

Vojdeme dnu a ocitneme sa v malej tmavej chodbičke. Všade naokolo sú staré železné dvere, vedľa ktorých sú na stene zavesené akési zoznamy.

„Dobre, teraz čo?" zašepkám smerom k Paťovi.

„Musíme nájsť tie správne dvere." nakukne do prvých dvier a zhrozene odstúpi preč.

„Tak tieto to asi nebudú." potichu sa zasmeje a ja nakuknem dovnútra. Priznám sa, že milujem krimimálky a nevadí mi pozerať sa na rozpytvaných ľudí, ale realita je iná. Zdá sa, že už viem, o čom bude moja dnešná nočná mora.

Prechádzam okolo ďalších dverí a všimnem si na nich krv. Stiahne sa mi žalúdok. Musím myslieť na niečo pekné, nesmiem sa tu teraz zložiť len z nejakej krvi. Určite je to kečup. Áno, kečup v nemocnici, to je predsa normálne, nie? Možno mali sestričky párty a zabudli umyť tento kečup. Rozhodne to bolo tak.

Nie je to krv. Je to kečup a bodka.

Víťazoslávne sa usmejem, spokojná so svojími presviedčacími prostriedkami, ktorými presvedčím aj samu seba, a poberiem sa za Patrikom.

„Čo študuješ?" spýtam sa ho, keď sa začne listovať v zozname zavesenom vedľa dverí. Neodpovie, pretože sa odniekiaľ ozve ženský krik. Nie taký aký býva v hororoch, ale taký, ktorý ti zdeformuje bubienky v ušiach.

„Tlačte, tlačte!" zakričí mužský hlas a obaja si hneď uvedomíme, o čo tu ide. S Paťom si vymeníme pohľady a padáme preč. Samozrejme nie von, ale zabočíme do ďalšej uličky.

„Pozri, výťah!" Paťovi sa rozžiaria oči a ja si vydýchnem. Sme zachránení.

Alebo aj nie.

Z ničoho nič sa spoza rohu vynorí nízka sestrička a obaja zastavíme. Začnem sa obzerať okolo seba a zároveň sa v duchu modlím, aby som sa nejakým zázrakom teleportovala do mojej izby. Bohužiaľ moje modlitby nikto nevypočul, a tak nás sestrička zbadala.

„Kto ste a čo tu robíte? Sem môžu iba zamestnanci." privrie oči, ako by nás chcela zabiť pohľadom a ja cítim, ako sa mi nachvíľu zastavil krvný obeh.

„My sme..." začne Paťo, „my sme noví stážisti."

Aha, tak stážisti.

„Stážisti?" pochybovačne sa spýta sestrička. Aj ja sa pýtam to isté.

„Áno, stážisti, len nám trošku meškal autobus." vydoluje zo seba a nahlas prehltne. So zvedavosťou čakám, či mu to zožerie.

„Autobus?" znova nebezpečne privrie oči.

„Vlastne vlak."

Nechápavo sa pozriem na jeho vlasy, pretože je ku mne otočený chrbtom, ale dúfam, že moje signály dostane. O čo sa to tu snaží?

„Vlak?"

„V podstate to bolo lietadlo." nachvíľu zavládne hrobové ticho. Dokonca aj ten ženský krik prestane, myslím, že celá budova cíti to napätie, ktorú tu prevláda.

Sestričkinu vážnu tvár vystrieda úsmev a na chodbe sa začne ozývať jej smiech. Paťo na mňa zmätene pozrie a ja mu ten pohľad vrátim.

„Dúfam, že vám je jasné, že vám to ani náhodou neverím." zahanbene prikývneme. „Takže mi teraz povedzte, prečo ste sem skutočne prišli."

Spravím krok dopredu a začnem. „Chcela som navštíviť sestru, ale sestrička na recepcii ma k nej nechcela pustiť, takže sme sa nejako...vynašli."

„Aká to bola sestrička?" prekvapí ma, keď sa to spýta. Myslela som si, že nás pošle dočerta, pretože aj ona uznáva zákon návštevných hodín.

„Taká nepríjemná." ozve sa Paťo. Po tomto si už naozaj myslím, že nás pošle preč.

„Musíte byť konkrétnejší." povie s úsmevom. Dobre, tak toto som naozaj nečakala.

„Taká blonďavá," prosebne pozriem na Paťa, aby mi pomohol s vysvetľovaním a nejako sa dopracujeme k výsledku.

„Ahá! Sestrička Ostrá, samozrejme." spľasne rukami a pozrie smerom hore.

„Viete, má rok do dôchodku, takže si z toho vôbec nič nerobte. Je taká ku každému." mávne rukou. „A ako sa volá tvoja sestra? Možno by som vám mohla pomôcť."

„Daniela Koruncová." jej úsmev razom zmizne. Myslím, že viem prečo.

„Ty si sestra Danky? Veru, bude ťa teraz potrebovať." ľútostivo na mňa pozrie a naznačí nám, aby sme ju nasledovali.

Vyvezieme sa hore výťahom, kde sa na Paťa usmejem. Nakoniec to možno nedopadne až tak hrozne, ako som predpokladala.

„Je to izba číslo 23." žmurkne na mňa. Nestihnem jej ani poďakovať, pretože hneď kamsi zmizne.

„Počkám ťa tu." povie Paťo, keď otvorím dvere a ja prikývnem.

Najprv len nakuknem do izby a odľahne mi, keď uvidím spiacu Danku. Vedľajšie lôžko je prázdne, čo je v našej nemocnici trochu nezvyk, ale potom ma napadne, že možno personál už zistil, čo je Danka za živel a nechcú riskovať životy nevinných civilistov.

Podídem k jej posteli a zhrozím sa pri pohľade na jej tvár. Všade má monokle a modriny. Ak by sa pozrela do zrkadla, nedopadlo by to dobre. A určite už stihla nadávať na nemocničné oblečenie, pretože to sa od jej bežného oblečenia líši až moc.

V izbe je úplné ticho, ktoré občas preruší pípnutie prístroju, na ktorý je napojená. Netuším, či je to dobré znamenie, že je na niečo napojená, ale radšej sa nad tým ani nejdem zamýšľať.

Danka sa z toho dostane. Musí. Ak nie, tak jej spravím veľmi dlhú a poučnú prednášku, po ktorej bude chcieť aj drhnúť záchody, tak veľmi bude motivovaná.

Z malej taštičky, ktorú mám zavesenú na ramene, vyberiem jej malú krabičku prvej pomoci, v ktorej sa nachádzajú čisto kozmetické veci. Danka hovorí, že načo bude živá, keď nebude dobre namaľovaná?

Áno, aj Danka má občas divné myšlienky.

Ako otvorím šuplík na jednoduchej skrinke pri jej posteli, do očí mi udrie kytica tulipánov. Je naozaj obrovská a tulipány by pokojne mohli nahradiť svetlo. Nechápem ako som si ich nemohla všimnúť.

Podídem bližšie a zbadám na nich malý štítok.

Prepáč za tú nehodu. Lenke, prosím ťa, nič nehovor. Ďakujem.

S pozdravom,
O.

Nechápem ani jednému slovu, ktoré je tam napísané. Kto je, dopekla, O? Čo mi nemá Danka povedať?  A prečo sa ospravedlňuje za tú nehodu?

Myslím, že Danka mi má čo vysvetľovať.

*****
Dievčence, možno aj chlapčence, mám strašnú dilemu. Ale fakt hrozne veľkú. Len tak som sa bola teraz pozrieť, ako na tom Just a Crush je a uvidela som tam, že je momentálne 10. v Teen Ficition a k tomu sme presiahli aj 600 votes. Tak sa vás teda pýtam, milí moji, mám odpadnúť alebo dostať infarkt?

♥♥♥♥♥♥ hrozne sa z toho teším! ♥♥ fakt, fakt, fakt, mňa by v živote nenapadlo, že Just a Crush sa dostane tak vysoko a stále tomu nechcem uveriť. A zrejme ani neuverím. Bože, hrozne vám za to ďakujem. Za podporu, komentáre a za všetky tie „milé" infarkty, ktoré z vás dostávam ♥