V tejto časti je veľa Palenky (to znie dosť divne, ale hádam viete, čo myslím :DDDD), preto by som ju chcela venovať slaninkaaa. Myslím, že budeš rada ♥

*****

„Čo tu robíš?" prekvapená k nemu podídem.

„Chcel som ťa prekvapiť." usmeje sa a podá mi ruže.

„Och, ďakujem." hlesnem vyjavene a s červenými lícami si ich zoberiem. Sú fakt nádherné, krvavo červené a kytica je pomaly väčšia ako ja.

„Začo som si ich zaslúžila?"

„No…tak ma napadlo, že by sme to mohli osláviť." nervózne sa poškriaba na hlave.

„Osláviť čo?" nechápem.

„Sme spolu dva týždne." hneď ako to dopovie, vyprsknem do smiechu.

„Niečo smiešne?" nechápavo na mňa pozrie a ja sa snažím stíchnuť, aj keď mi to moc nejde.

„Nie, ja len…sú to dva týždne." uchechtnem sa.

„Zatiaľ." varovne zdvihne prst. „Mám s tebou ešte veľké plány."

„Mám sa začať báť?" uškrniem sa.

„Vlastne áno. Boj sa, že prídeš o pery, zistíš, že tie najstrašidelnejšie príbehy viem rozprávať len ja a k tomu mám sklony k dlhému objímaniu." nahodí vážny hlas, až mi to príde smiešne. Dnes je všetko akési smiešne.

„To je také zlaté!" vypískne Tamara vedľa mňa, na ktorú som takmer zabudla. Obaja jej venujeme prekvapené pohľady, no ona si nás nevšíma a ďalej sa rozplýva nad nami.

„Budete mať krásne deti." povie napokon a Paťo na mňa vrhne zhrozený pohľad.

„M-myslím, že na to máme ešte čas." zajachtá šokovane.

„Jasné, že na to máme čas!" pridám sa a vražedne pozriem na Tamaru.

„To si len myslíte. Viete koľko párov potom narieka, že s tým nezačali už skôršie? Príde škola, maturita, vysoká, svadba, práca, rozvod, znova svadba, práca a ani sa nenazdáte a pôjdete si na poštu pre dôchodok so slzami v očiach, že poň nemáte koho poslať, lebo nemáte žiadne deti." tak po tomto neviem ako vysvetlím Patrikovi, že je Tamara normálne dievča.

Tamara na nás hádže veľavravný pohľad a ja radšej čuším, pretože mám pocit, že každé moje slovo je spúšťačom Tamarinho bľabotania.

„No, čo tu tak stojíme? Poďme niekam osláviť to vaše dvoj týždňočie!" zvolá nadšene.

„Ehm, ja som chcel ísť len s Lenkou." odkašle si Patrik a Tamara ostane zarazene pozerať. Začínam mať výčitky svedomia, že s nami fakt chcela ísť a my sme ju takto odmietli. Moment, to Patrik ju odmietol. Super, môžem to zhodiť na neho.

„Ou, jasné. Bežte, decká." zasmeje sa rozpačito a rozhodí rukami. „Ale hlavne," podíde ku mne, „si to poriadne užite."

Žmurkne na mňa a so smiechom odcupitá preč.

„Tak, to bola Tamara. Je normálna, iba dnes je trochu...mimo." uškrniem sa.

„Chápem, prítomnosť pekného chalana rozhodí nejedno dievča." nahodí sebavedomý výraz.

„To je síce pravda, ale tým to určite nebude, keďže žiadny pekný chalan na blízku nie je." smutne myknem plecami.

„Veľmi vtipné." prenesie s kamennou tvárou.

„Ja viem." rozhodím rukami. „Tak, kam ma pozývaš na naše predlhé výtyždnie?

„Dúfal som, že sa to nejak zvrhne a nejakým zázrakom sa ocitneme v dobrej reštaurácii." nevinne sa uškrnie.

„Jasné, takže nemáš absolútne žiadnu predstavu, kam by sme mohli ísť?" pokrúti hlavou.

„Tak teraz naozaj netuším, ako sa s tým vyrovnám. Je to naše dvojvytýždnie! Ako si sa mohol k tomu takto postaviť? Ako sa potom postavíš k nejakému problému? Si ty normálny? No ja naozaj netuším, čo si o tom myslieť. Mala som v tebe dôveru, predsa sme spolu už toľko! A ty ma takto sklameš. Myslím, že by sme to mali ukončiť." rozhadzujem do strán a snažím sa vyzerať fakt naštvane. Zdá sa, že tomu Patrik uverí, pretože vyzerá, ako by mu niekto práve strelil facku. Veľmi sa premáham, aby som sa nezačala smiať.

„Takto by zareagovala normálna žena, ale keďže ja vo všeobecnosti nie som normálna, nevadí mi to, že si nič nevymyslel, pretože by si ma aj tak nikde nedotlačil, takže ideme domov." vypustím zo seba a čudujem sa, že sa mi od rýchlosti rozprávania nezaplietol jazyk.

Patrik je značne vyvedený z miery, pozerá na mňa ako na zjavenie. Rozhodnem sa, že ho trochu preberiem a spojím naše pery. Áno, to bol jednoznačne skvelý spôsob, ako ho prebrať.

Po chvíľke sa odtiahneme a kráčame domov. Prepletieme si prsty, čo ma prekvapí, ale nedám to na sebe poznať (lebo moja totálne červená tvár je strašne nenápadná).

O chvíľu otváram dvere nášho domu a unavene sa zvalím na gauč. Ani neskontrolujem dom, viem, že nikto nie je doma. Keby bol, mama by na Patrika strieľala už z okna a keby ho ani to nezneškodnilo, ocko by sedel pri dverách so samopalom. Žiadna dráma sa však nekonala, takže podľa toho viem zhodnotiť situáciu u nás v dome.

Patrik sa rozvalí vedľa mňa a ja si vyložím nohy na stôl. Rukou nahmatám ovládač a zapnem Doma. Akurát tam beží Pestúnka Fran. Stačí jedno slovo a ja sa smejem ako o život, hoci by som asi nemala.

Paťo sa začne smiať na mojom smiechu, a tak sa obaja smejeme, hoci ani jeden nevie na čom.

Ani neviem ako, odrazu Paťo má ruky na mojich bokoch a zmocní sa mojich pier. Pomaly ma tlačí dozadu a ja klesám na gauč. Ruky si oviniem okolo jeho krku a pritahnem si ho viac k sebe. Presne vtedy sa to stane.

S piskotom vyskočím z gauča a nabúram do knižnice pri stene. Rukou si nahmatám zasiahnuté miesto na chrbáte a na prste mi ostane kvapka krvi. Jasné, že som zabudla na tie ruže a dala si ich vedľa seba. Veď prečo nie? Skvele som sa na ne napichla.

„Si v pohode?" spýta sa ustarostene.

„Hej, len myslím, že tvoje ruže sa ma snažili zneškodniť." ukážem mu palec od krvi.

„To vážne?" priskočí ku mne.

„No, to vážne." zopakujem pobavene.

„A kde?" otočím sa k nemu chrbtom a on mi bez slov nadvihne tričko. Človek ani nemá čas stresovať, čo sa stane a čo by sa mohlo stať.

Prejde mi po zranenom mieste prstom a ja trochu zasyčím. Je to malá ranka, ale štípe poriadne. Zrejme na ukľudnenie mi na nej zanechá malý bozk a verte či neverte, pomôže to.

V kúpeľni si miesto vydenzifikujem a ruže dám do vázy do rodičovskej spálne. Ešte by hrozilo, že sa na ne znova napichnem.

„Sú fakt pekné, ďakujem ti za ne." usmejem sa na Patrika.

„Už ich máš aj označkované." zasmeje sa a ja na neho vražedne zazriem.

„Za to môžeš jedine ty." obviním ho.

„Fakt? A ako?"

„No..." odrazu mi dôjdu slová a Patrik hneď nahodí víťazoslávny pohľad, „rozrušoval si ma."

„Nevyzeralo, že by sa ti to nepáčilo." nadvihne obočie a priblíži sa.

„Veď to som ani nepovedala. Len vravím, že za to môžeš."

„Skvelý argument." uchechtne sa. „Podložený toľkými dôkazmi a materiálmi. Normálne neviem, ako sa budem brániť." pritiahne si ma a pobozká. Tentokrát zapojí aj jazyk. Tak sa mi to páči viac. Moje ruky sa ocitnú na jeho ramenách a tie jeho zas na mojom chrbáte. Je to skvelý moment a zdá sa, že ho nedokáže nič narušiť, no ako poväčšine, sa mýlim.

Matne započujem vŕzganie vchodových dverí a hlasy rodičov.

Dobre. Teraz musím zachovať chladnú hlavu, nestresovať a Patrika niekam napratať.