„O tri týždne?"

„Hej."

„V piatok?"

„Áno."

„Vtedy nemôžem."

„Prečo?"

„Budem zahrabaná v mojej vankúšovej pevnosti a nariekať nad celým týždňom." sladko sa usmejem.

„Haha, zabudni, pôjdeš pekne so mnou na súťaž."

„No tak to ty zabudni, ja nikam nejdem."

„Ja zabudnúť môžem, ale organizátori nie, pretože už si zapísaná." vráti mi sladký úsmev.

„Chceš, aby som ťa hodila do kyseliny alebo vyhodila von oknom?" založím si naštvane ruky na prsiach.

„Chcem, aby si ma pobozkala."

„Vieš koľko chalanov by to chcelo?" nahodím sebavedomý výraz.

„No, tak podľa toho, čo vidím," premeria si ma, „ich asi veľa nebude."

Vražedne privriem oči. „A presne z tohto dôvodu sa s tebou nebudem rozprávať minimálne týždeň."

„Si si istá?" uškrnie sa.

„Som." nahodím frajerský úsmev, ale potom mi to dôjde. Môj bobrík mlčania vydržal presne tri a pol sekundy. To je nový rekord.

Patrik nakloní hlavu do strany. „Na tom mlčaní ešte popracujeme." a pobozká ma.

***

„Včera som pozerala Levieho kráľa."

„Zaujímavé."

„Mám takú vianočnú náladu."

„Máš vianočnú náladu uprostred apríla, preto si si pozrela Levieho Kráľa?"

„A čo je na tom?"

„Ale nič, dáva to veľkú logiku." poviem ironicky a Tamara na mňa vražedne zazrie.

„Vieš, aj by som ti niečo-" nedokončí, pretože do nej niekto vrazí a obe skoro spadneme.

„Čo to, sakra, bolo?" zvolám nahnevane a pozriem na utekajúcu čiernovlásku. Pozriem sa na Tamaru, no tá vyzerá, akoby videla ducha.

„Tamara?" oslovím ju, no nereaguje.

„Tami, si tu?" zamávam rukou pred jej očami a vtedy sa konečne prebudí.

„Čo?" pozrie sa na mňa, ako by sa nič nedialo.

„Prečo si sa na ňu tak pozerala?"

„Na koho?" zvesím plecia a nahlas si povzdychnem.

„Veľmi dobre vieš, koho myslím." prenesiem otrávene a prepichnem ju pohľadom.

„To nikto nebol, len sa mi zdala byť akási podvedomá." mávne rukou a vydá sa preč. Jasné, nikto to nebol. Veď ja z nej dostanem, kto to ten „nikto" bol.

***

Asi ma porazí. Vážne práve Adam povedal, že som ako stvorená pre Júliu a on pre Rómea? A že Shakespeare napísal tento príbeh pre nás? Vysvetlite mi niekto, načo som sem vôbec chodila? Aspoň keby som sa tu mohla niekde nenápadne otrieskať o stenu. Ale oni musia byť na stene tie blbé vešiaky.

„Dobre, takže si to dáme pekne od začiatku." režisér ukáže na mňa a na pódium.

Zopakujeme prvú scénu už asi po päťdesiaty krát a ja si v duchu predstavujem, ako Tamaru zabijem, keď ju uvidím. Áno, spočiatku som bola dosť naštvaná, ale povedala som si, že to môžem aspoň skúsiť. Za pokus predsa nič nedám, no nie? No a teraz som znova naštvaná.

Učitelia vyzerajú ako mŕtvoly, žiaci vyzerajú ako zombíci s kopou energie, teda až na mňa. Ja vyzerám ako úplne vycucaný zombík, ktorý by všetkých najradšej vyvraždil. Teda aspoň tak mi to povedal Bruno z prváku. Bruno sa oblieka do čierna, vyzerá ako emo, má sivé oči, na prvý pohľad pripomína búrkový mrak, ktorý stretnúť nechcete, ale niekedy je z neho celkom príjemný spoločník, ktorý každému veľmi rád dokáže, že mimozemšťania existujú. No dnes nie je príjemný, dnes naozaj nie.

Sedím vedľa neho už od začiatku (čiže také dva dni?). Dobre, možno trochu zveličujem, ale mne to pripadá ako večnosť. Určite sa toto miesto nachádza v nejakej inej dimenzii, kde čas plynie pomalšie.

Celkom mi ako spolusediaci vyhovuje, pretože za tú polhodinu, čo tu sme, vydal maximálne jeden neidentifikovateľný zvuk, ktorý bol spôsobený zrejme prehrou v Talking Angela (drsná hra pre drsných ľudí).

„Je tu voľné?" vytrhne ma z nakukovania do Brunovho mobilu akýsi hlas. Obaja sa strhneme a ja sa snažím tváriť, ako keby som sa už polhodinu nepozerala do jeho mobilu.

„Pre teba nie." zavrčí na ňu Bruno.

„Tým chcel povedať áno." usmejem sa na ňu a trochu sa posuniem.

„Ďakujem, som tu nová a absolútne neviem, komu sa prihovoriť alebo ku komu si sadnúť."

„Tak si sem nemala chodiť." ozve sa znova Bruno a ja na neho zazriem.

„Tým chcel povedať, že ťa tu rád víta." znova sa na ňu usmeje a nenápadne kopnem Bruna do nohy.

„Aha." nervózne sa uškrnie a pošúcha si ruky. Zrazu si uvedomím, že ju odniekiaľ poznám. Keď sa otočí ku dverám, hneď sa mi pred očami vynorí obraz z dnešného rána. Jasné, ona ja tá baba, ktorá do nás narazila!

„A odkiaľ si k nám prišla?" snažím sa nadviazať rozhovor. Ona je zrejme tiež rada, že tu nebudeme sedieť v úplnom tichu.

„Skôr prečo si prišla do takého zapadákova?" nakloní sa k nej Bruno aj so sebavedomým úškrnom a ja ho tresnem po hlave scenárom.

„Eh, no, naši sa rozviedli a ja som sa s otcom presťahovala sem." nervózne sa zasmeje a odhrnie si prameň vlasov.

„A prečo sa vaši rozviedli?" prevrátim očami nad jeho otázkou a otočím sa k nemu.

„Nechceš sa jej spýtať ešte niečo viac osobné?"

„Jasné, aké máš číslo pod-" zapchám mu ústa rukou a žiarivo sa na ňu usmejem.

„Tuto slečna veľmi vtipná," potľapkám Bruna po pleci, „a veľmi mrzutá nemá práve svoj deň. Alebo skôr má? Takže si ho nevšímaj." uškrniem sa, keď prevráti očami. Celkom ma prekvapí, že sa nenaštve. V podstate sa poznáme len z videnia a je zhoda náhod, že som si k nemu sadla.

„Chápem." zasmeje sa...kto vlastne?

„Ako sa vlastne voláš? Ja som Lenka."

„Klaudia." povie viac uvoľnene. Vtedy spustím moje bežné táraniny o ničom a zistím, že Klaudia robí presne to isté. Najprv sa bavíme o veľmi dôležitých politických témach, ako napríklad pikantné pikošky z našej školy alebo koho sa má vyvarovať a nenápadne ukážem na Bruna vedľa mňa. Jeho to zrejme prestane baviť, miesto, kde za jednu sekundu prejde dvanásť slov zrejme nie je vhodné pre neho, a odíde.

Rozprávame sa, až kým ju režisér nezavolá na pódium. Zisťujem, že Klaudia je fakt výborná herečka.

Sledujem ju, ako behá po pódiu a hoci hrá svoju rolu, vyzerá, ako by to robila prirodzene. V duchu som zahanbená, pretože môj výkon na hlavnej roli je stokrát horší ako ten jej pri vedľajšej postave. Nuž, každý je iný a nie každý je tam, kde je, zaslúžene, že?

Tuho premýšlam, ako sa z tohto vyvlečiem, keď ma niekto chytí za rameno.

„Musím ti niečo povedať." prekvapím sa, keď uvidím Tamaru, no nemám čas na žiadnu reakciu, keďže ma hneď ťahá do rohu mistnosti.

„Už viem, odkiaľ ju poznám." ukáže na Kladiu rozprávajúcu sa s režisérom.

„Áno, to je Klaudia, je fakt-" nedokončím, pretože ma Tamara preruší.

„Je to Klaudia." povie so smrteľne vážnym výrazom.

„Veď to viem." nechápem.

„Veď to vieš? Si si istá, že to vieš? Vieš, ktorú jedinú Klaudiu ja poznám?" aj naďaej sa tvárim nechápavo. „Priateľka môjho bývalého sa volá Klaudia a zhodou okolností je to presne ona!"

„Moment, tá Klaudia?" zhíknem.

„No konečne chápeš!" spľasne rukami.

„Bože môj." priložím si ruku na ústa od prekvapenia.

Aby som to všetko uviedla na pravú mieru, Klaudia je priateľka Tamarinho bývalého Kristiána. Všetko by to bolo v poriadku, jeden vzťah skončil, začal sa druhý s niekým iným, lenže podľa toho, čo som počula, sa Klaudia nedokázala vyrovnať s tým, že mal Kristián niekoho pred ňou.

A tak si to zlízlo auto Tamarinho otca. Zhruba pred rokom ho "neznámy" výtržník podpálil. A teraz hádajte, kto to tak mohol byť? Áno, Klaudia. Znie to ako z amerického filmu? Nuž, môže, ale to nič nemení na fakte, že auto Tamarinho otca zhorelo do tla.

„Vyzerala byť taká milá." znova sa na ňu zadívam, a keď si predstavím, že som sa rozprávala s človekom, ktorý niekomu takmer bezdôvodne podpálil auto, príde mi zle.