„Vyzerá to tu ako na maškarnom plese." prenesie znechutene Tamara, keď vojdeme do školy. Tak ďaleko od pravdy nebola.

Po stenách sú povešané plagáty známych bežcov, rôzne projekty, ktoré súvisia s behom a ja našu školu takmer nespoznávam. Možno preto, že tie plagáty zakrývajú zošúchanú omietku a škrvny na stenách, ktoré nechcem vedieť ako vznikli.

„Takto o týždeň, keď prehráme, tu nič z tohoto nebude. A o dva týždne si na nejakú súťaž nikto ani nespomenie." dotknuto sa chytím za srdce.

„Ako to môžeš takto povedať? V našom tíme je predsa jeden skvelý človek, ktorý to celé vyhrá." Tamara mi venuje nechápavý pohľad, ale ja sa aj naďalej tvárim vážne.

„A kto to akože má byť?" spýta sa nechápajúc.

„Ja predsa!" vykríknem urazene, no myká mi kútkmi.

„Ach, samozrejme, ako som na teba len mohla zabudnúť?" zatvári sa súcitne, ale potom sa diabolsky usmeje, „veľmi ľahko."

Zato si odo mňa zaslúži buchnát angličtinou a vráti mi to s jej fľašou. S našou malou bitkou však musíme prestať, keďže okolo nás prejde telocvikár a venuje nám nepekný pohľad.

O chvíľu zazvoní a každá sme sa rozídeme svojím smerom. Prvé hodiny ubehnú celkom rýchlo, ale akonáhle nastane piata hodina, čo je nemčina, čas sa spomaľuje každou sekundou.

V mojom prípade boli matematika a nemčina veľmi dobré kamarátky, ktoré sa dohodli, že mi budú ničiť život. Slovíčka mi nešli do hlavy, nedokázala som pochopiť nepravidelnému časovaniu a celá nemčina mi bola akási cudzia. Učiteľka to veľmi dobre vedela, a preto ma vždy rada vyvolala.

Bola však tolerantná, zrejme videla, že som sa fakt snažila. Dnes chýbala a na zástup prišla zástupkyňa. Po telocvikárovi to bola druhá najnepríjemnejšia osoba na škole a hodina s ňou bolo neuveriteľné utrpenie. Učí biológiu, preto sme ju aj mali, hoci v našom rozvrhu sa dnes nenachádzala.

V polovici hodiny sa obzriem po triede. Všetci spia alebo zívajú. Aj ja mám na mále, aby som nezaspala, ale dnes si vybrala za obeť mňa, a preto všetko vysvetľuje tak, že sa mi pozerá priamo do očí. Stále. Mám pocit, že jej pohľad do mňa vypálil dieru.

Najprv rozpráva niečo o baktériach, potom sa téma začne točiť okolo červíkov a začne spomínať na jej prvé stretnutie s červíkami. Padnú aj nejaké tie slzy, predsa len je to veľmi citlivá a dojímavá téma.

Keď hodina skončí, musím sa v duchu prefackať, aby som sa zobudila. Cítim sa, akoby som práve vstala z postele a sníval sa mi nejaký nie veľmi pekný sen.

Na obede Tamare všetko vyrozprávam, ľutovania  sa, samozrejme, nedočkám, zato ju veľmi pobaví historka o prvom stretnutí s červíkom, dokonca až tak, že jej polievka vyprskne nosom. Vtedy sa začnem smiať aj ja a spolužiaci sa na nás celkom divne pozerajú. No hoci to veľmi chcem zastaviť, záchvat smiechu sa proste zastaviť nedá.

Posledná hodina je angličtina, s tou sa našťastie máme rady. Bohužiaľ túto hodinu zdieľam aj s niektorými žiakmi z druhej triedy, a preto nie je na hodine nikdy pokoj.

Dnes sa moji najdrahší spolužiaci rozhodli, že sa budú ohadzovať mokrým papierom. Milimeter pred mojimi očami preletí najprv jeden papierik, potom druhý, potom tretí, až kým neskončí v mojich vlasoch. Len po nich vražedne zazriem a papier vyhodím.

Keď sa to však zopakuje ešte trikrát, nevydržím to. Všetky papieriky, ktoré mi pristáli na lavici (a že ich nie je málo), mu nahádžem do tváre aj s bojovým pokrikom. Na moje nešťastie toto všetko sleduje aj učiteľka, od ktorej dostanem neuveriteľný krik a ako bonus zostanem po škole.

Márne sa jej snažím vysvetliť, že som sa len bránila, ona už mala svoje rozhodnutie, ktoré nehodlala zmeniť.

A tak prvýkrát ostanem po škole. S ďalšími trinástimi ľuďmi, ktorí môžu byť pokojne vrahovia, kriminálnici, teroristi a oni mňa, nevinné dievča, dali k nim.

Pripadám si tu trochu ako v škôlke. Spolužiaci, ktorých (našťastie) poznám len z videnia, sa vyjadrujú ako môj tri a pol ročný bratranec, s tým rozdielom, že niektoré slová vymenia za vulgarizmy, ale inak by som ich nerospoznala.

Učiteľka, ktorá na nás má dávať pozor, je zažraná do Super mario a dianie v triede ju vôbec nezaujíma. Lenže mňa z toho kriku ide poraziť. Hlava mi skoro vybuchne a z papierikov na mojom stole by som si pokojne mohla urobiť pyramídu.

O pár sekúnd by mi praskli nervy, preto sa radšej vypýtam na vecko. Opláchnem si tvár a dám tabletku proti bolesti. Moja hlava by to inak nevydržala.

Hneď ako otvorím dvere na chodbu, započujem hlasy. Jeden hneď spoznám, jeho hrubý hlas sa nedá nezapamätať. Je to telocvikár.

Idem som za hlasmi a uvidím telocvikára, ako sa zhovára s ďalšími dvoma chalanmi. Hneď sa schovám za roh a natŕčam uši. Nie sú moc ďaleko, ale šepkajú, takže toho moc nepočujem.

Telocvikár v ruke drží akési papiere, ktorými rozhadzuje všade do vzduchu a jeden z chalanov sa pred nimi musí dokonca uhýbať.

Síce moc nepočujem, ale vidím dobre.  Spoza bloňdavého chalana sa vynorí chalan s tmavými vlasmi a jemným strniskom. Vyzerá celkom pohľadne, ale veľmi dobre viem, že ten, kto si ho prvý uchmatne, teda ak si ho už neuchmatol, bude Andrea. Vyzerá totiž ako obyčajný sukničkár a Andrea ide na chalanov, ktorý si ju omotajú okolo prsta a potom odkopnú.

Blonďavý chalan pôsobí celkom normálne, teda v rámci možností. Je dvakrát tak vysoký ako ja a ako jediný z nich hovorí.

Tretí chalan má uhľovo čierne vlasy a piersing v nose. Mračí sa, ako by mu niekto zjedol obed a celkovo vyzerá, že by najradšej zabíjal. Jemu sa budem asi vyhýbať.

Vtedy mi dôjde, že to určite budú tí štyria chalani, ktorí mali prísť. Vlastne len traja. Kde je ten štvrtý?

„A nikomu o tom nehovorte, jasné?" započujem jasný hlas telocvikára a uvidím jeho až moc vážny pohľad. Chalani vyzerajú trochu prestrašene, ale poslušne prikývnu.

Telocvikár im papiere doslova vtlačíndo rúk a vtedy začnú znova šepkať. Nechápem, o čom by mali mlčať? Žeby aj naša škola mala nejaké tajné kšefty?

Poviem si, že sa do toho radšej nebudem pliesť. Proste odbehnem súťaž, prehráme, chalani odídu a všetko bude tak ako predtým. Snáď.

„Vieš o tom, že počúvať cudzie rozhovory nie je vôbec etické?" ozve sa pri mne a ja od ľaku nadskočím

„J-ja som...ja som nepočúvala." habkám a dúfam, že mi to zožerie, ale to je veľmi nepravdepodobné a jeho výraz mi napovie, že sa mi to naozaj nepodarilo.

„Jasné, len si tu tak stála, náhodou, keď sa oni bavia o tej zmluve, že?" uchechtne sa.

„O akej zmluve?" nadvihnem prekvapene obočie a jeho úškrn razom zmizne

„O žiadnej." odvrkne s neutrálnym výrazom.

V duchu si zatlieskam, že som sa aspoň niečo dozvedela, aj keď to nebola tak celkom moja zásluha.

„Nabudúce buď trochu nenápadnejšia." žmurkne na mňa a poberie sa k nim.

Tak štvrtého by sme mali.

*****
Ahojte dievčence! ^^

Ak sa cítite tak ako ja práve teraz, tak je mi vás ľúto :DDD dúfam, že vás aspoň táto časť trochu potešila a spoločne tie posledné dni, preplnené písomkami a skúšaním (však dni pred prázdninami sú tie najlepšie na písomky, že?) nejako zvládneme ^^

V tejto časti sme mali možnosť spoznať štyroch chalanov, ktorí to tu ešte poriadne zamotajú. Obzvlášť jeden... Ale o tom potom :DDD

Takže, dúfam, že sa mi zdôveríte so svojimi názormi v komentároch (potrebujem nejakú psychickú podporu pred zajtrajším dejepisom :DDD), veľmi by ma to potešilo :)