„Volal som ti asi miliónkrát, ale potom som tvoj mobil našiel pod posteľou. Aj tak som ti potom zavolal, veď vieš, keby sa náhodou teleportoval k tebe, ty by si mi zdvihla a povedala, prečo vyzeráš, ako keby si vstala z mŕtvych." takéto lichotivé slová ma zobudia okolo deviatej ráno.

„Pretože je ráno." zamrmlem a pretočím sa na druhý bok.

„No ale to ťa vôbec neospravedlňuje. Okrem toho je streda, čiže ty teraz sedíš v škole, trápiš sa nad neuveriteľne ťažkým učivom, ale ja asi nejako blbo vidím, keďže ty ležíš rozvalená na celej posteli a nevyzeráš, že by si sa chystala niekam do školy." skonštatuje Patrik a sadne si na kraj postele.

„Zaujímavé. Chcel by si mi povedať ešte o niečom, o čom už dávno viem a vôbec ma to nezaujíma, alebo je to na dnes všetko?"

„Budem hovoriť aj ďalej, kým nevstaneš."

„A to už prečo?"

„No, pretože..." nastane ticho, zrejme vymýšľa nejaký skvelý argument, „pretože sa mi nepáči, že ty môžeš spať, zatiaľ čo ja som musel vstávať už o šiestej."

„Tak si choď ľahnúť aj ty." otrávene si povzdychnem, keďže pri ňom sa nedá vôbec spať.

Odrazu niečo zašuští a moja perina sa nadvihne.

„Nemyslela som práve ku mne, ale to zrejme nie je na mne." podvedome prevrátim očami.

„Ty to tu máš lepšie." uchechtnem.

„Hlavne, že si tu prvýkrát."

„To je pravda. Dúfam, že tu budeme tráviť viac času." vtedy sa k nemu otočím a s úsmevom pokrútim hlavou.

„A čo tu akože chceš robiť?"

„Bola by si veľmi prekvapená, koľko vecí sa tu dá robiť." zatvári sa veľmi múdro.

„Napríklad?"

„Napríklad hrať šach."

„Jasné, posteľ je priam stvorená na hranie šachu." zasmejem sa.

„Vieš ako som to myslel." uškrnie sa a ja úsmev razom zmizne.

„Ty idiot!" schytím vankúš a hodím mu ho do hlavy. Chce mi to vrátiť, ale ja už som dávno pri dverách.

Vrátim sa, keď mi niečo napadne.

„Ako si sa sem vlastne dostal?"

„To nechceš vedieť." chápavo prikývnem a radšej sa ďalej nepýtam.

Schmatnem mobil zo stola a hneď ako sa dostanem do kuchyne vytočím Peťove číslo. Hneď sa však ozve mužský hlas, ktorý mi oznámi, že číslo je nedostupné.

Od hnevu ho hodím na gauč a sťažka si povzdychnem.

„Stalo sa niečo?" od ľaku nadskočím.

„Hej, stalo." smutne sa pousmejem a opriem sa o linku.

„No...?" popohná ma.

Zarazím sa, pretože neviem, či mu to vôbec chcem povedať. Vzápätí sa však prefackám. Prečo by som mu to nemala povedať jemu, ale Maťovi hej? Myslím, že Paťovi môžem verieť viac, ako Maťovi. Aj keď teraz to už je asi jedno.

„Moja sestra včera havarovala, je v nemocnici. Moja mama nie je spokojná s rozhodnutím môjho brata, ten sa naštval a zbalil sa. Neviem, či sa mám hnevať na Danku alebo na mamu." vypustím.

„Wau, vy ste tuším akčná rodina." povie po chvíli ticha.

„V zlom slova zmysle." uchechtnem sa, aj keď mi to nepríde moc vtipné.

„Určite to vyriešite." venuje mi povzdbudivý úsmev.

„Musíme." zašepkám a objímem ho.

***

Ubehne len polhodina od toho, čo Patrik odíde a už u nás niekto šialene zvoní. Naozaj šialene, myslela som si, že nám pred domom stojí nejaký robot, pretože interval zvonenia bol fakt...rýchly.

Keď však pozriem cez okno, s kým mám tú česť, vydýchnem si, pretože je to Tamara.

Nestihnem ani poriadne otvoriť dvere a Tamara sa mi hodí okolo krku.

„Je mi to strašne ľúto! Si v poriadku? Chceš sa vyplakať? Bože, fakt ma to hrozne mrzí!" silno ma stíska a plače na ramene. Ja tam len stojím ako socha, ničomu nechápem.

„Neboj sa, Andrea mi všetko povedala. Nemusíš nič hovoriť." odtiahne sa a zasmrká.

„Andrea?" prekvapene sa spýtam, pretože mi nejde do hlavy, ako sa to ona mohla dozvedieť.

„No, áno. Prišla za mnou po prvej hodine, vraj tvoja sestra v noci nabúrala a neprežila to." v očiach sa jej zalesknú slzy.

„To nie je pravda!" vykríknem rozhorčene. „Danka je v poriadku, teda v rámci možností, ale žije. Kto to, dopekla, povedal Andrei?"

„Netuším." mykne plecami. Nahlas si povzdychnem a vrátim sa do kuchyne, kde sa napijem, aby som sa trochu prebudila.

„Takže...čo sa vlastne stalo?" nasleduje ma.

„Viem len to, že Danka sedela v aute s ďalšími exotmi, ktorí sa opití rozhodli jazdiť, a tak skončila v nemocnici s poranenou hlavou." pokrútim nad ňou hlavou. Keby tu bola, asi by som ju prefackala. Ako si k nim vôbec mohla sadnúť? Musela vedieť, že to nedopadne dobre.

„Nevedela som, že Danka je s takými..." nedokončí vetu, ale aj tak si obe domyslíme svoje.

„Ja som sa to tiež dozvedela až teraz, no očividne som ju mala už vtedy riadne nakopať." znova si povzdychnem a chcem zavolať mame ohľadne nových správ, avšak omylom otvorím Facebook a vybehne na mňa kopu príspevkov.

Zopár si prečítam a narazím na jeden, ktorý ma zaujme najviac. Pretože je o Danke. A nie je to žiadny ľútostivý príspevok.