Nenávidím čakanie. Nenávidím, keď musím čakať na výsledky z písomky, na obľúbený seriál, večeru a doktora v bielom plášti, ktorý sa usmieva na všetky strany, pritom moja sestra leží na lôžku a ja ani neviem, čo s ňou je.

Mám sto chutí vykričať mu toľko nepekných slov, ale radšej sa udržím, pretože mama vedľa mňa vyzerá byť na tom horšie ako ja. Okrem otázky "žije?" sme neprehovorili ani jedno slovo.

Mama má hlavu v dlaniach a uplakané oči. Ocko išiel kúpiť kávu a čaj, zrejme chcel byť chvíľu sám. A ja len pozerám do prázdna a premáham sa, aby som sa nerozplakala.

Ak by som sa naozaj rozplakala, som si istá, žeby sa mi Danka smiala, samozrejme, keby neležala v nemocnici v bezvedomí. To je zatiaľ jediná informácia, ktorá sa nám podarila dostať zo sestričky.

Prečo som ja Danke nevynadala už vtedy, keď som sa to dozvedela? Síce pochybujem, že by si moja slová zobrala k srdcu, no možno by do toho blbého auta nenastúpila a my sme tu teraz nemuseli sedieť.

„Ahojte." započujem Peťov hlas a hneď bežím do jeho náručia. Tam som si istá, že som v bezpečí a rozplačem sa.

Chvíľu stojíme len tak v objatí, bez slov, až kým nepríde ocko s čajmi.

„Nič nového?" pohľadom zastaví na mne a ja pokrútim hlavou.

„Ako som toto mohla dopustiť." ozve sa mama ticho. Ocko ju hneď objíme a ja sa pozriem do zeme. Mala som jej to povedať.

„Danka je už dospelá, nie je to tvoja vina." snaží sa ju upokojiť ocko, ale mama sa ešte viac rozplače.

Opäť nastane ticho a ja si hlavu položím na Peťove rameno. Moje oči doslova kričia o spánok a moje telo neprotestuje.

Prebudím sa na nespokojný hlas Peťa a dusnú atmosféru. Mama je červená v tvári a vyzerá dosť naštvane. Peťo stojí oproti nej a vyzerá, že za chvíľu vybuchne. Tento pohľad ma dostatočne zobudí.

„Odísť do Nemecka a založiť si tam rodinu je podľa teba v poriadku?" zazrie na neho mama.

„Áno? Mami, ja stále nechápem, s čím máš problém. Vždy som chcel žiť v Nemecku, a keď tú možnosť mám, tak sa tváriš, akoby to bola novinka alebo akoby som našu rodinu nejako zradil?" nechápavo na ňu pozrie a rozhodí rukami.

„Len ma štve, že moje prvé vnúča bude kdesi v Nemecku a nie v našom rodnom Slovensku!" nahnevane sa postaví a odíde. Aha, tak tu je ten problém. Spomínala som, že mama je tak trochu naviazaná na Slovensko? Jej kamarátka sa kedysi presťahovala do Talianska a odvtedy s ňou neprehovorila ani slovo. Ako keby tým, že sa presťahujú porušili zákon alebo mamine nepísané pravidlá. A teraz, keď odchádza aj jej syn, tak to zrejme považuje za zradu. No pochybujem, že to nejako zmení Peťov názor. Keď si on niečo zaumieni, urobí to aj keby šiel cez mŕtvoly.

Mama sa o pár minút vráti, no sadne si na opačnú stranu, ďalej od Peťa. Ten zrýchlene dýcha a zatína päste. Vidím na ňom, že by stačilo jedno slovo a na všetkých by poriadne nakričal.

„O chvíľu ti dôjde akú chybu robíš, ale potom sa ku mne nechoď vyplakávať." posledná kvapka Peťovej trpezlivosti práve pretiekla.

„Fajn, mama. Vidím, že nechceš, aby som bol šťastný niekde inde, ale nemysli si, že sa budem podľa toho riadiť. Ak ťa to poteší, tak ti tvojho vnuka alebo vnučku vôbec nemusíme ukázať, zjavne o neho nemáš záujem. A nemusíš sa báť, že svojho syna ešte niekedy stretneš v dome a spomenieš si, akú hroznú vec urobil, že chcel byť šťastný, pretože domov sa už nikdy nevrátim." precedí pomedzi zuby a zmizne.

Rozbehnem sa za ním, ale už ho nedobehnem. Nesmie odísť, toto mi predsa nemôže urobiť! Vrátim sa k rodičom a pozriem mame od tváre. Vôbec nevyzerá, že ju to mrzí, skôr sa tvári pyšne, že toto dokázala urobiť.

Všimne si môj pohľad a ja neveriacky pokrútim hlavou. Nevydržím dlho sedieť, preto zastavím doktora a spýtam sa ho na Danku.

„Je stabilizovaná, ale stále v bezvedomí. Utrpela dosť vážne zranenia hlavy, avšak dajú sa vyliečiť, takže bude v poriadku." žiarivo sa na nás usmeje. Ten úsmev by som mu najradšej vyrvala z tváre.

„A môžeme k nej ísť?" ozve sa mama.

„Bohužiaľ nie. Ale príďte zajtra, ak sa nič nezmení, tak ju budete môcť navštíviť." ubezpečí nás. Vidím, že mama s tým nie je spokojná, ale som na ňu taká naštvaná, že mi je to jedno.

„My tu ešte ideme niečo vybaviť, ale ak chceš, môžeme ťa po ceste vysadiť doma." Pokrútim hlavou.

„Pôjdem sama." zašepkám a posledný krát pozriem na mamu. Som veľmi zvedavá, čo chcú riešiť o polnoci, ale nepýtam sa ich. Chcem byť už v posteli a poriadne sa vyspať.

Domov idem ako mŕtvola. Pohľad mám zapichnutý do zeme a nevnímam okolitý svet. Na priechode pre chodcov si nevšímam červeného panáčika a postupujem ďalej. Počujem trúbenie, no aj tak kráčam ďalej. Keby ma niekto nestiahol preč, zrejme poputujem za Dankou.

„Si v poriadku?" spýta sa ma povedomý hlas.

„Ja..." zhlboka sa nadýchnem, „Maťo?"

„Áno." zasmeje sa.

„Bože...ďakujem." privriem oči a snažím sa upokojiť búšiace srdce.

„Si v poriadku?" spýta sa znova, keď uvidí, že mi nie je až tak dobre. Zamhlelo sa mi pred očami a prišlo mi trochu zle od žalúdka.

„Myslím, že hej?" moja odpoveď vyznie skôr otázka, no v tej chvíli to neriešim. Chcem byť už konečne v pokoji doma.

„Poď, pomôžem ti." chytí ma okolo pása, no ja sa odtiahnem.

„Som v pohode. Nepotrebujem pomoc." zazriem na neho, hoci nechcem pôsobiť nepriateľsky.

„Dobre, fajn." zdvihne obranne ruky.

Polovične sa usmejem a prejde cez priechod, tentokrát bez problémov. Všimnem si, že Maťo ma aj tak nasleduje.

Sadneme si na zastávku a vtedy sa ma spýta, čo ma trápi. Najprv sa poriadne prefackám, že neviem skrývať pocity a teraz si budem musieť vymyslieť klamstvo alebo mu povedať pravdu.

Síce som Maťovi neverila na 100%, povedala som mu to aj tak.

A tu som urobila veľkú chybu.