Ubehli dni, mesiace, roky...kiežby. Prešiel sotva týždeň.

Práve sedím u Patrika doma a snažím sa predýchať informáciu, ktorú mi zdelil s pokojnou tvárou, akoby sa nechumelilo.

„To nemyslíš vážne." ticho zašepkám a hlavu si dám do dlaní.

„Neber to tak tragicky. Bude to sranda." cítim ako prevrátii očami a sadne si vedľa mňa na posteľ.

„To teda nebude sranda. Bože, na súťaže som chodila len kvôli trénerovi, inak pred všetkým hrozne stresujem, takže to vždy strašne dokašlem." ľahnem si na chrbát a zamrnčím.

„Tak budeme pracovať na tom, aby si nestresovala. Veď je to len súťaž." snaží sa ma upokojiť, no aj mám stále pred sebou svoj obraz, ako sa pred všetkými strápnim na plnej čiare, budem v Hlavných správach ako najväčšia krava na svete, budú si o mne hovoriť v škole a z toho všetkého sa zbláznim.

„A prečo tam vôbec chceš ísť?" otočím sa k nemu.

„Chodím tam každý rok." uchechtne sa a ja si povzdychnem.

Vôbec nie som z jeho nápadu nadšená. Áno, bola som v niektorých veľkých bežeckých súťažiach, ale väčšinou to bolo z donútenia, nikdy nie dobrovoľne. A teraz mám ísť dobrovoľne na súťaž? To rovno môžem spadnúť zo schodov, bolo by to to isté.

„Opováž sa z toho nejako vyvliecť." upozorní ma, keď si všimne môj zamyslený pohľad.

„Veď dobre." rezignujem, no viem, že nad tým budem aj tak v noci premýšľať.

„Dobre? Takže súhlasíš? Nebudeš protestovať ani sa v noci modliť k Bohu, aby si si niekde zlomila nohu?" nedôverčivo si ma premeria.

„Nebudem." odpoviem s vážnou tvárou a on ma vtiahne do objatia.

„Teším sa." zašepká mi do ucha a zanechá mi jemný bozk na perách.

Vyruší nás môj mobil, ktorého zvonenie by prebudilo aj medveďa zo spánku. Ostanem prekvapená, keď sa na Displeji zjaví Dankina fotka.

„Áno?" priložím si mobil k uchu.

„Leni? Ahóóój." zatiahne a ja hneď počujem, že je v nálade.

„Ty si pila?"

„Ja? Čo si sa zbláznila? My máme niečo lepšie ako alkohol." zachichoce sa a Paťo vyvalí oči, keďže všetko počuje.

„Danka, pro-" začnem, avšak mobil začne pípať.

„Zložila." ticho poviem a zahľadím sa na čiernu obrazovku.

„Ona droguje?" spýta sa prekvapene Patrik.

„No, najprv som si myslela, že to len kupuje, ale teraz už si to nemyslím." smutne sa usmejem.

„Fúha, tvoja sestra sa nezdá." trochu sa zasmeje.

„Veľmi vtipné." zazriem na neho a on zdvihne ruky nad hlavu.

Po celý deň mi je akosi blbo. Ani Patrikove rozprávanie ma nedokáže rozptýliť, stále myslím len na Danku. Ako sa moja sestra mohla pridať k tým ľuďom? Bola to Danka, ktorá vždy pri televíznych novinách nadávala na opitých alebo zdrogovaných vodičov. Myslela som si, že to skôr mne sa podarí dostať sa do takej partie, Danka mi urobí poriadnu prednášku a ja na drogy už nikdy nepomyslím.

Danka však teraz potrebuje viac než prednášku.

Keď sa Patrik sprchuje, zavolám jej znovu. Číslo je však nedostupné. Začínam byť viac nervózna.

Napadne ma, žeby som mohla zavolať Martinovi. Síce som jeho rečiam o Patrikovi moc neverila, ale mohol by vedieť, kde Danka je.

Prehrabnem sa v Patrikovej taške a jeho číslo si uložím do mobilu. Vytočím ho, no po niekoľkých pípnutiach sa ozve odkazová schránka. Kde, dopekla, všetci sú?

Cestou domov premýšľam, že to poviem aj mame. Nakoniec sa rozhodnem, že áno, no keď otvorím dvere, zistím, že nikto nie je doma.

Na chladničke je lístok od mamy, vraj príde až neskoro v noci a večeru mám v chladničke. Nezdá sa mi to, keďže mama mi stále prizvukuje, že mám skoro osemnásť a musím si vedieť navariť aj sama. Veď ako sa postarám o manžela a svoje tri deti, ktoré nemám?

Nedokážem sa sústrediť ani na učenie, preto len tak sedím a pozerám do stropu.
Cítim úzkosť, točí sa mi hlava, a to len kvôli tomu, že neviem, kde Danka je. Čo dokážu urobiť drogy s človekom ako je Danka? Všetko.

Bojím sa, že urobí niečo, čo bude neskôr veľmi ľutovať.

Keď už to nevydržím, otvorím jej skriňu. Prehrabávam sa vo všetkých šuflíkoch, no nič podstatné nenájdem.

Ďalšiu polhodinu sedím v strede izby s hlavou v dlaniach. Ani neviem, nad čím premýšľam. Možno len tak sedím a proste dýcham. Nič viac teraz ani nedokážem.

Hodiny na stene ukazujú jedenásť hodín, mama zachvíľu príde. Skúsim pozrieť ešte mobil, či mi Danka náhodou nevolala. Zhrozím sa, keď ho v taške nenájdem. Musela som ho nechať u Patrika.

Čo ak mi Danka volala? Kto jej to zdvihne?
Určite som ho nechala na tichom móde, ako sa poznám.

Ľahnem si do postele a viečka stískam k sebe. Musím zaspať, musím zaspať, opakujem si v hlave.

Aj sa mi to nachvíľu podarí, ale prebudí ma zvonenie pevnej linky. Spomeniem si na ockové slová. Mama chcela pevnú linku odstrániť, vraj ju tu zbytočne máme, ale ocko trval na tom, že sa nám predsa len zíde. Mal pravdu.

Po tme zbehnem dole a zdvihnem.

„Dobrý večer, hovorím s Kristínou Koruncovou?" hlas, ktorý vychádza z telefónu vôbec nespoznávam.

„Nie, pri telefóne jej dcéra Lenka." odkašlem si a snažím sa upokojiť búšiace srdce.

„Aha, Lenka, tvoja sestra je Danka Koruncová, však?"

„Áno." ticho zašepkám. Tento rozhovor sa neuberá dobrým smerom.

„Tvoja sestra krátko pred desiatou, spolu s ďalšími kamarátmi, narazila autom do stromu." zacítim prvú slzu na líci.

Vraví sa, že sestry cítia trápenie tej druhej. Zrejme je to pravda.

*****
Neviem, či niekto poznáte spisovateľku Meg Cabotovú, ale ak nie a náhodou uvidíte jej knihu v knižnici alebo kníhkupectve, rýchlo ju berte, aby vám ju neuchmatol niekto iný. Hrá tu niekto The Sims? Lebo práve teraz sa cítim po prečítaní jej druhej knihy SILNO INŠPIROVANÁ. Tieto moje citové výlevy si moc nevšímajte, ale keď...toľko humoru, parádny dej a úžasné postavy som v živote nevidela. Vážne, ja odporúčam všetkými dvadsiatimi ^^

Mimochodom, čo hovoríte na dnešnú časť? Pridala som ju trochu neskôršie, ako aj v utorok, lebo akosi zabúdam, že vlastne niečo pridávam :D a vraj škola nás vzdeláva. Kdeže, cítim sa, akoby mi niekto vymazal mozog. No možno to je tou knihou. Alebo som sa taká už narodila. No dobre, radšej to nejdem rozoberať :D :D