„Mám ti dať toto." obálku hodím na stôl a ona zdvihne pohľad od svojich nechtov.

„Čo je to?" venuje mi nechápavý pohľad.

„Obálka od Martina, určite vieš od akého." žmurknem na ňu a ona sa po nej doslova hodí.

„Och bože." vydýchne si a vyzerá, že jej odľahlo. Obálku rýchlo schová a chce utiecť, ale ja ju zastavím.

„Načo sú tie peniaze?" chytím ju za rameno.

„Ty si sa pozerala dnu?" skríkne na mňa.

„Samozrejme." myknem plecami. „Tak?"

„To teba nemusí zaujímať." hnusne sa usmeje.

„Ale zaujíma, takže to vyklop, inak to poviem mame." siahnem po poslednej možnosti, ako to z nej dostať.

„Si fakt trápna. Nič lepšie ti nenapadlo? Aj tak ti to nepoviem. Je to len a len moja vec, komu kupujem dro-" zhíkne a rukou si zakryje ústa. Odstúpim od nej a dúfam, že mi povie, že je to len vtip.

„Ty kupujš drogy? Si normálna?" teraz kričím ja.

„Nesmieš to povedať mame." začne prosíkať.

„Ty..." začnem, no dôjdu mi slová.

„Sľúb mi, že jej to nepovieš. Prosím." silno ma chytí za ruku.

Ani neviem, prečo ju poslúchnem. „Dobre, nepoviem."

Danka prikývne a zmizne v izbe.

Ešte riadne dlhú chvíľu spracuvávam túto informáciu. Najhoršie na tom je, že som Danku pred mamou obhajovala a ono to bola celý čas pravda.

***

„Dokelu!" zanadávam, keď ani po polhodine prehľadávania tašky nenájdem papier na fyziku. Nechápem, ako je možné, že sa jeden A4 papier dokáže tak stratiť. A práve v tej chvíli, keď ho najviac potrebujem.

Prehrabnem sa ešte v poličke, až kým neprídem k Dankinej. Rozmýšľam, že si ušetrím infarktový stav a nepozriem sa tam, ale moja zvedavosť vyhrala. Nakukla som ma chodbu, či ju náhodou niekde neuvidím. Nikoho som však nevidela, tak som sa pustila do toho. Ale len tak nenápadne, aby si to nevšimla.

Nájdem tú obálku, avšak peniaze už v nej nie sú. Zrejme ich už použila. V dolnej poličke je zapaľovač aj s bločkom z obchodu. Zhrozím som sa pri tom počte alkoholu. Nákup bol za viac ako sto eur. Kde sa to len Danka dala?

Musím to ale nechať tak. Školu zatvárajú o piatej a ja som mám len nejakú hodinku. Potom sa moje poznámky z fyziky ocitnú v rukách upratovačiek a to ja nesmiem dopustiť.

Rýchlo na seba niečo hodím a utekám sa prezuť.

„Mami? Idem do školy, dobre? Možno si ma tam nechajú, zabijú ma, rozštvrtia, v pondelok ma budú podávať ako hlavný chod, ale to nevadí. Pokúsim sa prísť čo najskôr aj so všetkými končatinami." zakričím na celý dom, no keď sa nikto neozve, nakuknem do obývačky. Nikto nikde.

„Aha, jasné. Takže tu nikto nie je. Takže sa rozprávam sama so sebou. No, treba sa raz za čas porozprávať s niekým inteligentným, nie? Súhlasím, Lenka." na tvári mám ironický úsmev a dúfam, že ma nikto nepočul, lebo toto by sa asi ťažko vysvetľovalo.

Zabuchnem dvere a pocítim teplé slnečné lúče. Je začiatok apríla, všetko kvitne, takže keď prechádzam po našej ulici, v záhradkách vidím všelijaké odrody kvetín. Nezáleží na tom, či sú pekné, hlavné je, aby boli veľké a výrazné. V našej dedine sa susedy veľmi rady predbiehajú v tom, ktorá bude mať najväčšiu záhradu. Neraz to skončilo aj bitkou pomocnými palicami.

Z myšlienok ma vyruší škrípanie gúm a ja sa preľakane otočím. Uvidím čierne auto s tmavými sklami a musím podísť bližšie, aby som zistila, kto je vodič.

„Martin?" spýtam sa prekvapene.

„Ahoj, nechceš zviesť?" nakloní sa ku oknu a jeho slnečné okuliare sa zalesknú v slnku. Zrejme vyzerám ako totálny idiot, ale som naozaj prekvapená. Len pred chvíľou sa správal odmerane, k tomu má niečo s tými drogami a teraz ma chce odviesť? Určite ma chce uniesť, zdrogovať a potom zabiť. Haha, lenže ja sa mu nedám.

Ale odkiaľ, dokelu, zobral peniaze na takéto auto? Neviem, či to vôbec chcem vedieť.

„Ehm, no..." začnem habkať a on sa uškrnie. Prstami poklepkáva po volante a v tomto uhle vyzerá ako mafián. Prisahám. A mafiáni idú po dievčatách, ktoré sú nevinné, tiché a inteligentné, že? Tak v tom prípade som mimo nebezpečia.

„Vyzeráš, že sa dosť ponáhľaš." vytrhne ma z myšlienok a ja si uvedomím, že sa fakt ponáhľam.

Otvorím dvere a nasadnem dnu. Ústa sa mi sformujú do nervózneho úsmevu a zapnem pás. Určite pôjdeme strašne rýchlo, mňa tu bude trieskať o všetky steny aj o strop, a keď zastavíme pred školou, budem mať modriny po celom tele.

„Idem do našej školy." poviem, keď ma prestane baviť ticho v aute a jeho pálčivý pohľad.

„Do školy? Si v poriadku? Vyhrážal sa ti niekto?" nepochopím, že to myslí ako srandu, preto sa na neho zhrozene pozriem a pripravujem sa vyskočiť von z auta.

„To som myslel zo srandy." uchechtne sa, keď si všimne môj pohľad. V hlave sa mi rozsvieti malá lampička, ktorá mi zároveň dáva facku zato, že som taká spomalená.

„Jasné." potichu hlesnem a radšej sa dívam len pred seba.

Vychádzame z naše dediny a vchádzame do mesta. Na moje nešťastie je v meste zápcha a v rádiu hlásia hodinové zdržanie. Fakt výborné.

„Tak si tu asi trochu posedíme." skonštatuje Martin a vypne motor. Pohľadom skontrolujem zámky, či nás náhodou nezamkol. Pretože ak hej, bolo by to veľmi zlé.

V aute nastane nepríjemné ticho a ja začnem byť nervózna, že to nestihnem a že je tu vôbec ticho. Nemám rada ticho.

„Hm, tak ty sa poznáš s Patrikom?" otočím sa na neho, keď to už nevydržím. Samozrejme, že sa spýtam bez rozmýšľania.

„No...hej." zmätene sa na mňa zadíva.

„Len som sa tak spýtala, vyzerali ste byť dobrí kamaráti." snažím sa zachrániť situáciu.

„Hej, to sme. Poznáme sa už od škôlky, myslím, že to bol môj úplne prvý kamoš. Chodili sme spolu aj na hokej, no Paťo potom prestal. Je to fajn kamoš, len..." zmkĺne a ja mu venujem spýtavý pohľad.

„Vieš, nechcem, aby si si myslela, že ho nejako ohováram, ale Paťo je niekedy divný. Uteká od zodpovednosti a napríklad minule som mu povedal jednu veľmi dôvernú informáciu a deň na to to vedeli aj chalani z tímu, takže..." smutne sa pousmeje, „ale inak je fajn."

Toto je druhá informácia, ktorá ma dnes šokovala. Paťo vyzeral byť v pohode, nepovedala by som na neho, že je zbabelec a ešte k tomu vyzdrádza tajomstvá. Asi si na neho dám väčší pozor.

„Ďakujem, že si mi to povedal." usmejem sa na neho a on mi úsmev opätuje.

„Asi by si chcela vedieť, čo mám s tvojou sestrou, však?" zarazene prikývnem.

„Spoznal som ju asi pred mesiacom, na jednej párty. Bola dosť na mol. Priviezol som ju k vám domov a potom sme sa nejako rozprávali. Znova som ju stretol na párty, lenže vtedy bola na tom horšie, ako keď som ju stretol prvýkrát. Zrejme by si sa s ňou mala o tom porozprávať, bola na tom fakt zle." nepoviem nič, iba skloním hlavu a zadívam sa na svoje ruky.

Takže je to pravda. Danka je v tom až po uši. Ako je možné, že som si to nevšimla? Premkne ma zlý pocit, že Danka do toho spadla až moc a zároveň sa hanbím pred Maťom, že ju musel vidieť v takom stave.

*****
Je tu sobôtka, dievčence! ♥ takže dnes odo mňa neuvidíte žiadne narážky na školu, lebo aj ja jej mám už pokrk :DDD ako vidíte, Danka nám lieta v tom nekalom biznise, Martin o tom zrejme niečo vie, Lenka je čoraz zmätenejšia a ja dúfam, že sa vám časť páčila (to je také malé zhrnutie dnešnej časti :DDDD) :3

Inak, presiahli sme 800 prečítaní a 100 komentárov! Vy ma naozaj chcete týmito šokmi dostať do hrobu, že? :DDD ♥