Taehyung bol ospalý a unavený a sotva dokázal držať oči otvorené. Jungkook bol jediný, kto ich oboch umyl, než sa uložili do postele, pretože starší bol príliš unavený na to, aby sa čo i len pohol. A tiež skurvene miloval starostlivosť. Pritúlil sa bližšie do Jungkookovho náručia a kládol si otázku, prečo sa vôbec niekedy bránil svojim pocitom. Kedysi považoval budúcnosť ako táto za strašidelnú, za hroznú vec, od ktorej musí utiecť; teraz sa ale nemohol dočkať, kedy bude Jungkooka držať za ruku a žiť svoju budúcnosť s ním.

A keď takmer s malým úsmevom na tvári zaspal, počul, ako Jungkook prehovoril.

„Tentokrát zavoláš, však?"

Taehyung spozornel a zmätene otvoril oči.

„Čo?" spýtal sa a zdvihol k nemu zrak. Jungkook ho prestal hladkať po vlasoch a Taehyungovi ten dotyk okamžite chýbal.

„Verím to, ale... bojím sa. Bojím sa, že mi znovu utečieš pomedzi prsty," poslednú vetu zamrmlal a odvrátil zrak. Taehyung chytil mladšieho za bradu a prinútil ho sa naňho pozrieť. Nenávidel, že kvôli jeho krutému rozhodnutiu spôsobil, že niekto tak čistý a krásny ako Jungkook, mu prestal dôverovať. Jediný dôvod, prečo ho nekontaktoval bol, že ho chcel chrániť... a napokon mu to len ublížilo. Urobí čokoľvek, čo bude v jeho silách pre to, aby ukázal Jungkookovi, ako ho miluje.

„Baby, samozrejme, že zavolám. Pôjdem do Seoulu, dobre? Sľubujem. Už ti neublížim," zašepkal a palcom ho pohladkal po líci. Niekedy zabúdal, aký zraniteľný Jungkook mohol byť, ako veľmi ho potrebuje a miluje. Vyrážalo mu dych, aké šťastie mal, že mal svojho anjela na zemi.

Jungkook zatvoril oči, akoby sa mu uľavilo. Viac sa naklonil k Taehyungovmu dotyku a starší cítil jeho teplý dych a jeho jemné pery, ktoré mu na pokožke ruky zanechali bozk. Chcel ho chytiť do dlane a navždy si ho nechať. No možno bude schopný si udržať toho chlapca ja sám...

„Veríš mi, Kookie?"

„Áno," odpovedal takmer okamžite. Nad tým sa Taehyung uškrnul.

„Dobre. Si teraz môj, dobre? Nedovolím ti tak skoro odísť," priznal pobavene, jeho slová boli naozaj originálne. Jungkook sa začervenal a bola to tá najkrajšia vec, akú kedy videl.

„Tvoj, ako..."

„Áno, si môj priateľ a nič s tým nemôžeš spraviť," pokrčil plecami.

„Naozaj?" spýtal sa a oči sa mu rozjasnili spôsobom, akoby dostal zadarmo zmrzlinu na zvyšok života. Zasmial sa.

„Áno, vážne."

A ani o sekundu neskôr naňho mladší skočil, rozkročmo si naňho sadol a omotal mu ruky okolo krku. „Milujem ťa," povedal a uškrnul sa tak veľmi, že Taehyung videl jeho zajačie zúbky. Dobre, bola to tá najkrajšia vec, akú kedy videl.

„Tiež ťa milujem."

„Môže sa teraz môj hyung o mňa postarať?" našpúlil pery a správal sa úplne inak ako ten Jungkook, ktorý ho len pred hodinou šukal. Stále bol unavený, no zrazu mal toľko energie ako nikdy predtým.

„Oh, baby, iste," odpovedal Taehyung a ruky presunul na Jungkookov zadok, ktorý stisol v dlaniach. Bola to ešte dlhá noc.

-

„Chcem ísť s Taem!" povedal Jungkook, keď si začali do áut nakladať tašky. Taehyung sa začervenal a odvrátil zrak, keď sa Jimin zasmial a štuchol ho do ruky.

„Budeš, neboj," povedal Namjoon a pretočil očami. Všetci sa správali, akoby ich mali už plné zuby, no Jungkook s Taehyungom vedeli, že sú len znechutení ich hrdličkovaním.

„Nemôžem uveriť, že odchádzame..." okomentoval Hoseok a oprel sa o sklo auta.

„Ja tiež," priznal Jin a na chvíľu všetci mlčali a sledovali výhľad, sledovali spolu ten obraz, ktorý naznačoval koniec dobrého filmu. Yoongi zatvoril dvere vozidla, len čo tam uložil poslednú batožinu a išiel k nim.

„Chcem celú cestu domov spať, pretože včera som, kurva, nemohol zažmúriť oka ani na sekundu," zanadával a pozrel sa naňho a Jungkooka. Taehyung zakňučal. Nemohol uveriť, že ich včera večer všetci počuli. Teda mohol, ale stále to bolo zahanbujúce. Jungkook sa hanbil ešte viac, no bol príliš šťastný na to, aby sa tým obťažoval.

„Len žiarliš, že sme boli hlučnejší než ty a Jimin," pokrčil plecami Taehyung, nad čím sa všetci rozosmiali.

„Mali by sme ísť. Kto ide teda s kým?" spýtal sa Jin, čo spôsobilo, že Jungkook okamžite prehovoril.

„Ja chcem –"

„Ísť s Taem, vieme," dokončil zaňho Namjoon. Taehyung sa usmial, považoval za veľmi milé, ako si Jungkook urazene odfrkol a chytil ho za ruku.

„Pravdepodobne si chce dať ďalšie kolo, minulá noc mu nestačila," žmurkol na Taehyunga Jimin, zašepkal to dosť nahlas na to, aby to jeho najlepší kamarát počul a následne sa rozišli k autám. Naozaj počuli všetko.

„Ja teda idem s druhým šťastným párom," povedal s úsmevom Hoseok a popadol Yoongiho za ruku. Starší pretočil očami, no nechal ho a otvoril mu zadné dvere. Namjoon šokovane otvoril ústa, dúfal, že sa Jin bude biť o to, aby mohol ísť s ním.

Taehyung a Jungkook si sadli na zadné sedadlá, pritúlili sa k sebe a ignorovali Jina, ktorý im hovoril, aby si zapli bezpečnostné pásy. Trval na tom a hovoril im, že sa nepohnú, kým to neurobia. Odfrkli si, no poslúchli ho ako malé deti svojho rodiča.

„Takže, Tae, mám ťa vysadiť na zastávke do Daegu?" spýtal sa ho a stíšil rádio. Jungkook sa pozeral z okna a Taehyung sa cítil vinný za svoj odchod, znovu. Sledoval jeho profil a navlhčil si pery.

Prečo musíme nechať veci, ktoré milujeme tak, keď ich môžeme mať všade so sebou?

„Um, nie. Pôjdem s vami, možno zostanem pár týždňov, kým pôjdem za rodinou. Je to v poriadku?" spýtal sa a skúmavo sa pozrel na Jungkooka. Ostatní dvaja nič nepovedali a nechali ich, aby sa rozhodli sami.

Jungkookovi sa rozšírili oči a sledoval ho. „Čo? Prečo? Nechcem, aby si to robil ako láskavosť..."

„Nie. Chcem to," sľúbil. Nemohol si už viac klamať, chcel s Jungkookom stráviť každú sekundu. Predstava opustiť ho, ho vždy bolela, no po tom všetkom, čo sa stalo toto leto, ho to fyzicky bolelo viac ako kedykoľvek predtým. „Zavolám mame a poviem jej... nemyslím si, že jej to bude vadiť," priznal a sklonil zrak do lona. Jungkook ho pohladil po líci, než ho jemne pobozkal.

„Môžeš zostať u mňa tak dlho, ako budeš chcieť," povedal mu a to bolo samo o sebe také upokojujúce, že na to s úsmevom prikývol. Stlačil mladšieho ruku a otočil sa, sledujúc, ako sa Omelas pomaly vzďaľuje, ako sa vzďaľujú oni. Bude mu to chýbať, ako obvykle. Ale je to v poriadku. Vrátia sa a budúce leto bude ešte lepšie. Vedel to. Yoongiho kabriolet vedľa nich zrýchlilo a všetci traja idioti v ňom kričali. Videl, ako sa Jin pousmial a ešte zrýchlil, aby ich dobehol a Namjoon ho sledoval spôsobom, ktorý Taehyunga prinútil pousmiať sa tiež.

Nasledujúce leto bude skvelé, no toto bolo lepšie.

Vedel to.

the end.

©Lookingathimhurts [ao3]
All rights reserved

A/N
A je to tu...

Koniec ďalšieho príbehu.

Predtým, než sa pustím do tých opakujúcich sa kecov, tak by som chcela podotknúť, že tú cestu z Omelasu som si úplne predstavovala ako z nejakéjo vintage filmu z 80.rokov 🥺 Takto nejako 🥺

S týmto príbehom sa mi lúči naozaj ťažko, keďže bol taký oddychový a letný a teraz sa akurát blíži to letné obdobie 🥺 No nevadí, Omelas bol taká predpríprava🥺❤ Teraz môžeme začať naš skutočné leto, nie?🥰❤

Dúfam, že sa vám príbeh prepletený vetami o umení páčil a určite sa k nemu ešte niekedy vrátite alebo si naň spomeniete, či pozastavíte sa nad ním🥰❤

Ďakujem vám za všetku vašu priazeň 😍❤ Naozaj si jej vážim ❤ Ďakujem za vašu trpezlivosť a všetku podporu 🥺❤

Oh a zase sa mi chce plakať xd

No nič...

K takým tým info, čo teraz?

Plánuje doprekladať maybe i'm fine a serendipity a potom vydať tú royal au, čo som vám spomínala 🥰❤ Ak som ju spomínala *-* A popri tom sa okrajovo venovať HoC 🥰❤

Verím, že sa stretneme aspoň pri jednom tomto príbehu❤

Luv y soo much❤❤❤❤❤

Btw: Sleduj môj ig, je tam už druhá polovica kvízu a píš mi na tellonym, pretože rada odpivedám😂❤❤❤