Kládol si otázku, prečo nasledoval pohyb svojich nôh, prečo nasledoval Taehyunga až do tmavého lesa. Prečo to bol on, kto za ním beží znovu a znovu. Prečo bol on ten, kto sa skrýval v kríkoch, keď Taehyung sedel pod veľkým stromom a volal.

Bol zmätený, keď započul slová vychádzajúce z jeho pier. Bol zmätený, keď si pokúšal priradiť tichý ženský hlas vychádzajúci z mikrofónu k nejakej osobe. A ešte viac bol zmätený, keď Taehyung začal plakať. Mama.

Bežal smerom k nemu, pritiahol si ho k hrudi a cítil, ako mu vypadol telefón z rúk.

Taehyung sa mu chvel v náručí. Jungkook to nenávidel. Nenávidel spôsob, akým sa jeho krásne telo triaslo pod návalom sĺz a pridusených vzlykov. Objímal ho, rukami mu zvieral pás a zúfalo si ho pritláčal k hrudi. Bozkával mu líca a zatvorené vieška, rukami ho horúčkovito hladkal po jemných vlasoch. Keď sa mu ten chlapec zlomil v náručí, chcel ho naplniť láskou; zúfalo sa snažil napraviť všetko, čo mu ničilo úsmev na tvári a spôsobovalo, že kňučal agóniou. Nikdy takto Taehyunga nevidel a tak ho to desilo, že si nebol istý, čo má robiť, no aj naďalej ho držal. Cítil sa zbytočne a hlavne vinný.

Nasledoval ho, pretože vedel, že musí, nemohol ho nechať ísť. Jebať na zoznam a jebať na to, že sa musí od neho držať ďalej, pretože od toho jedného bozku bol z neho Jungkook preč. A sledovať Taehyunga v takomto stave, krútiaceho sa smútkom, úzkosťou, bolesťou a vidieť ho chvieť sa a vzlykať –

„Baby, musíš sa upokojiť," povedal, pretože už to bolo viac ako desať minút a Taehyungov plač sa stále nezastavil. Ani keď mu bozkával slzy a hladil ho tak, ako vedel, že sa uvoľní; prečesával mu vlasy a kĺzal mu rukou po chrbte.

„J-ja –"

„Shh, je to v poriadku," zamrmlal a naklonil sa, aby mu na mokrú tvár vtisol bozk a potom ho pevne objal. V tú sekundu si Taehyung viac zaboril tvár do jeho hrude, pomaly sa uvoľnil a sadol si mu do lona. Vyzeral a cítil sa byť taký maličký, že Jungkook mu mohol ovinúť ruky okolo celého tela pritiahnuť si ho bližšie. Bolo to krásne a smutné zároveň. Ale aspoň mal pocit, že sa oňho môže správne postarať a ochrániť ho pred démonmi, ktorí ho terorizujú.

„Prepáč mi to..." zafňukal pomedzi ťažkými vzlykmi Taehyung. Ten bolestivý zvuk mu otriasal telom. Jeho bolesť bola aj Jungkooková a bože, toto naozaj bolelo.

„To je v poriadku, počuješ ma? Je to v poriadku."

Starší zavrtel hlavou. Raz, dvakrát, trikrát. Rozžmurkal slzy a to spôsobilo, že mu ich stieklo z očí ešte viac. Jungkook ho sledoval a cítil ako sa mu láme srdce. Vidieť osobu, ktorú milujete, trpieť nejakou bolesťou, je strašné; máte pocit, že sa topíte vo vlnách nevysvetliteľnej bezmocnosti. Jungkook by urobil čokoľvek pre to, aby sa Taehyung cítil o niečo lepšie.

„Ja – nie, nie je."

„Je," zúfalo trval na svojom.

„Prepáč."

„Prestaň –"

„Nenáviď ma," povedal z ničoho nič a držal ho tak pevne, že Jungkook si kládol otázku, či ho nerozpučí. Bolo strašidelné, ako ho nič nezaujímalo, no keď prišlo na Taehyunga, bolo to iné.

„Čo?"

©Lookingathimhurts [ao3]
All rights reserved

A/N
Naozaj ma sklamala vaša aktivita v predchádzajúcej časti  :(