„Len tomu nerozumiem. Zabíja ma to. Tak veľmi mi chýba a on –" hovoril Taehyung a zanechal vetu nedokončenú, pretože sa pokúšal v hlave nájsť tie správne slová, ktorá, ako sa zdali, mu zmizli na jazyku, kedykoľvek sa ich pokúsil vysloviť. Boli v obchode s potravinami, Jimin vyberal výrobky zo zoznamu a umiestňoval ich do nákupného košíka, zatiaľ čo Taehyung kráčal vedľa neho a snažil sa, aby nič nespadlo, keďže sa ponáhľal, aby dobehol Jiminové rýchle kroky.

„Tam priamo stál a ty si ho nemohol chytiť za ruku, ani ho pobozkať, áno, ja viem. Povedal si to už asi stokrát," dokončil jeho vetu Jimin s pretočením očí a opatrne zobral fľaše šampanského. Taehyung mu potom pomohol a sám jednu zobral.

„Prepáč."

„To je v poriadku, ty ma počúvaš celý deň kňučať nad Yoongiho zadkom."

Taehyung sa nad tým zasmial. „Nemôžem tomu uveriť, že vy dvaja ste sa ešte nepojebali."

„Ani sme sa nebozkávali, Tae," povzdychol si a znel viac vyčerpane a rezignovane ako smutne. Taehyung nenávidel, keď musel svojho najlepšieho kamaráta vidieť takto, až po uši do jedného chalana, ktorý vyzeral byť rovnako nevšímavý ako dieťa. „Nie som... nie som si istý, či to bude niekedy chcieť."

„Hej, to nehovor. Určite sa to nakoniec stane. Rovnako ako u Joona a Jina. Ako u..." opäť sa odmlčal, pohľad sklonil k zemi, no keď započul Jiminov hlas, znovu s jasným pohľadom vzhliadol.

„U teba a Kooksa?"

Taehyung sa usmial. „Áno, tiež ako aj u mňa a neho."

Už svojim slovám neveril, no nedokázal prísť o nádej, ktorú v sebe tak veľmi uchovával. A v Jiminových očiach bolo tiež niečo, určitý náznak nádeje vo vzťah jeho najlepšieho kamaráta, nemohol mu pomôcť, no snažil sa.

Aspoň niekto v nich veril.

„Vieš, že ťa miluje," usmial sa Jimin, odvrátil pohľad a tlačil nákupný vozík ku pokladni.

Taehyung iba popod nos vydal zvuk, ktorý nesúhlasil ani nepopieral jeho slová. Áno, vedel, že ho Jungkook miloval rovnakým spôsobom, ako vás milujú vaši rodičia; pretože musia, pretože vás priviedli na tento svet. Predtým, ako spôsobu, akým ho pobozkal, zistil, že ho Jungkook miluje, stále si ho držal pri sebe. Teraz bola však láska posledná vec, ktorá napĺňala Jungkookov pohľad, keď sa stretol s tým jeho.

Býval schopný čítať Jungkooka ako otvorenú knihu, no v poslednej dobe sa zdal byť taký uzavretý, že sa sotva dostal k prvej stránke. Bolo to frustrujúce, no zároveň sa cítil, akoby ich to rozdelilo. Jungkook si musel uvedomiť, že má na oveľa viac, ako je on, nie? Ako to, že si to nikdy predtým neuvedomil?

„Áno. Viem, že áno. Vy dvaja sa musíte porozprávať," zopakoval.

„Stále to hovoríš, ale on nechce. Čo mám robiť? Zamknúť ho so mnou v izbe?"

Jimin to naozaj zvážil zdvihnutým obočím. „To nie je až taký zlý –"

„Vážne?"

„Dobre, fajn. Vymysli niečo, lebo to nedám, ak nám vy dvaja pokazíte naše leto a aj chalani si to už začínajú všímať," povedal a navlhčil si pery, než dodal, „Namjoon sa ma už pýtal, či ste sa pohádali."

Taehyung vedel, že to príde. Vedel, že si ostatní všimnú toho, že s Jungkookom spolu netrávia toľko času ako predtým, no bol rovnako stratený ako oni. Napriek tomu, že nikto okrem Jimina nikdy nevedel, ako hlboko ich priateľstvo zašlo, tak to nebolo tak, že by mohol požiadať o radu kohokoľvek z nich alebo dokonca povedať niekomu inému, ako sa cíti.

„Čo si mu povedal?"

Jimin ho skrotil unaveným a ironickým pohľadom.

„Hral som sa na hlúpeho, duh."

Taehyungovi skôr, než stihol odpovedať, naraz začal zvoniť telefón a on si ho, akoby mu išlo o život vybral z vrecka a odpovedal na hovor bez toho, aby si na obrazovke prečítal meno. Ruky sa mu chveli a Jimin sa naňho s vytreštenými očami pozeral, aj keď už boli na rade a museli vyberať potraviny z košíka.

Taehyung sa otočil a inštinktívne zatvoril oči, pripravujúc sa na to najhoršie. Bol to vždy ten istý strach, ten, ktorý mu pohltil celé telo a hrozilo mu, že prestane dýchať. „Mami," povedal ako tichú modlitbu. „Nejaké správy?"

Počul, ako sa jeho mama nadýchla, ticho takmer placho, akoby váhala. Myslel si, že je trochu vtipné, ako hneď dokáže povedať, čo povie len tým, že počúva, ako dýcha. Vedel, že to nie sú zlé správy. Tentokrát nie.

„Nie tak úplne... zatiaľ sa neprebudil," odpovedala a aj napriek Taehyungovým podozreniam, že keď zavolá, bude to rovnaké ako naposledy, cítil, ako sa mu vrátilo dýchanie do normálu. „Len –"odmlčala sa s pochybami, „naozaj si myslím, že by si tu mal byť, Tae."

Taehyung sotva videl kútikom oka, že Jimin začal ukladať potraviny do plastových tašiek a zvedavo ho sledoval. Zahryzol si do pery a snažil sa prehltnúť pocit viny, ktorý ho chcel pohltiť znovu a znovu. „Mami, on ma tam ale nechce."

„Nehovor tak. Miluje ťa," trvala na tom, aj keď vedela, že je to pravda, no niž tým neuľahčila. „Nemal by si byť so svojimi kamarátmi v Omelase, nie keď je na tom takto."

Taehyung sa takmer zadusil, tak mu zvieralo hrdlo, že ho až bolelo.

„On – on ma tam ale nechce."

„Ale..."

„Pokrútil hlavou, prerušil ju skôr, než zo seba dostala viac slov, ktoré by mali na jeho život ohrozujúce myšlienky väčší vplyv. Vedel, že je to všetko jeho chyba. Vedel, že by tam nemal byť, jeho život visel na vlásku a ak by nebol taký nešikovný, nestalo by sa to.

Ale matky nikdy nepochopia, nie?

„To je všetko, čo si mi chcela povedať?"

Jeho mama si tak ublížene povzdychla, že ho až zabolelo srdce.

„Áno, miláčik."

„Dobre. Musím ísť, milujem ťa, mami," povedal pred tým, než zložil a vydýchol vzduch, o ktorom ani netušil, že ho v sebe držal celý čas.

„Novinky?" spýtal sa Jimin, keď sa otočil. Už bolo zaplatené a čakal s vozíkom plným tašiek.

Pokrútil hlavou. To bolo všetko.

©Lookingathimhurts [ao3]
All rights reserved

A/N
🙃🙃🙃🙃