Jungkook trávil každé ráno v lete na pláži. Bolo to najpokojnejšie miesto, ktoré v Omelase poznal a mal tam najväčšiu príležitosť vyčistiť si hlavu. Jeho kamaráti sa takmer nikdy nezobudili pred deviatou, takže toho využil a užíval si skorého východu slnka, ktoré mu obloha ponúkala iba obetou toho, že vstal z postele o šiestej ráno. Zobral si so sebou skicár, takže sa necítil taký osamelý, keď sa pozeral na oblohu, ako sa mení v krásny oranžový odtieň. Sledoval ceruzky, trochu sa sám pre seba pousmial, na čo jednu zobral do rúk, ten dotyk mu bol taký známy... ako Taehyungova ruka. Jungkook odmietavo pokrútil hlavou, nedovolí mu zničiť ho. Zhlboka sa nadýchol a sústredil sa na ten nádherný výhľad, rozplývajúc sa nad tou prirodzenou krásou. Zhlboka sa nadýchol toho slaného, morského vzduchu. Začal kresliť skôr, ako si to premyslel. Robil to už od chvíle, kedy prvýkrát držal v ruke ceruzku, keď mal štyri roky. Alebo aspoň odvtedy si to pamätal. Mama mu povedala, že to bolo, akoby sa už narodil so štetcom v ruke. Keď sa však Jungkook dostal do kreslenia, bola iba malá možnosť priviesť ho späť do reality. Do svojich kresieb bol vždy taký ponorený, že pri tom dokázal vydržať celé hodiny.

To ráno bolo toho dôkazom (Jungkook by klamal, ak by povedal, že mal predstavu o tom, koľko času uplynulo), že ho zrazu prekvapila ruka, ktorá ho ľahkým zatrasením pleca priviedla na zem. „Hej, Jungkook, si tu?" Ten hlas patril Hoseokovi, ktorý vyzeral z polovice pobavene a z polovice znepokojene. Jungkook bol uprostred kreslenia svojej oranžovo-ružovo-žltej kresby, ktorá mu poznačila aj ruky a celú prázdnu stranu skicára. Predtým, než prikývol, sa trochu ohromene pozrel na svojho kamaráta.

„Áno, som."

„Naozaj si bol sústredený... nechcel som ťa rušiť," povedal, no zrazu si sadol vedľa neho a natiahol si pred seba nohy.

„To je v poriadku... koľko je hodín?"

„Desať. Chalani vnútri raňajkujú, ja už som dojedol," odpovedal Hoseok, nasadil si slnečné okuliare a zameral sa na oblohu tak, ako to Jungkook robil celé hodiny. „Takže, ten zoznam..."

Jungkook sa prudko otočil k nemu, než ticho prehovoril: „Myslel som si, že sme sa dohodli, že sa ma na to nebudeš pýtať."

Hoseok naklonil hlavu nabok, než sa zasmial.

„Myslíš to, keď si na mňa spoza stola vyskočil a vytrhol mi ten papier z rúk, pričom si ma udrel rukami do brucha?"

Jungkook sebou pri tej spomienke na predchádzajúcu noc trhol. V prvom prípade, ten prekliaty zoznam nemal ani napísať a už vôbec nie na nejaký kus papiera. Nevidel žiadne filmy? Nemal niečo také ani potrebovať a predsa to potreboval. Bolo to úbohé a trápne a nenávidel, že o tom teraz vie ešte viac ľudí. Čo ak by sa ten zoznam dostal do ešte nebezpečnejších rúk? Čo ak by ho našiel Taehyung?

„Neudrel som ťa," to bolo všetko, čo povedal, ignorujúc svoje zmätené myšlienky a obavy. Teraz, keď nekreslil a bublina, v ktorej sa uzavrel, praskla, bolo čoraz ťažšie ich ignorovať.

„Jasné. Pozri, jediný dôvod, prečo to nikto nevidel, bol ten, že boli príliš zaneprázdnení byť zameraní na to, že namjin spolu možno jebú," odpovedal Hoseok príliš vážnym tónom na slová, ktoré mu vyšli z úst.

„Namjin?" zasmial sa Jungkook, pobavený tou myšlienkou, že ich kamaráti naozaj majú skutočnú shipovaciu prezývku.

„Je to roztomilé, sklapni. Každopádne, musíš byť opatrný s tým, kam si veci schovávaš. Ak by to našiel Tae -"

„To sa nestane. Nenájde to, toho sa nemusíš báť," povedal, pretože sa už uistil, že ten zoznam nikdy neuvidí svetlo sveta. Potom si zatvoril skicár, keď k nemu skĺzol Hoseok pohľadom. Mohol si to všimnúť dokonca aj cez slnečné okuliare. Nepáčilo sa mu, keď sa ľudia na jeho kresby príliš dlho pozerali a snažili sa im porozumieť, pretože sa to nikdy nestalo a vysvetlili si ich len z energie, ktorá z nich sršala. Bolo to trochu ako život, keď sa z vás stane dospelák alebo keď sa vás malé dieťa spýta tisíce otázok o tom, prečo každý deň vychádza a zapadá slnko.

„Povieš mi aspoň prečo?" spýtal sa ho Hoseok, ignorujúc spôsob, akým si Jungkook schoval kresby a ochranársky si ich pritisol k hrudi.

„Čo prečo?"

Jeho kamarát sa naňho pozrel, obočie mal takmer skryté za ofinou a nad okuliarmi. „Vieš, na čo sa pýtam."

Samozrejme, že to Jungkook vedel aj napriek tomu, že niekedy sa tak vedel správať, no naozaj nebol hlúpy. Nevedomosť bola milosť, nie? Hlúpi ľudia žili šťastnejší život. Jungkook si tak veľmi želal, aby bol občas hlúpy. Možno ak by bol vážne hlúpy, nevšimol by si všetky tie maličkosti, ktoré ho nútili každý deň v týždni šalieť.

Mal by sa Hoseokovi zveriť? Mal by nahlas priznať svoje obavy? Nechcel to. Iba Seokjin vedel o zozname a doteraz mu veľmi pomohol... takže možno nie je také zlé, ak to bude vedieť ešte niekto. Nebolo to tak, že ak by s Hoseokom niečo zdieľal, tak by to starší nechal tak a vedel, že by o tom Taehyungovi nič nepovedal.

Zhlboka sa nadýchol a hľadel na oblohu miesto na samotného Hoseoka a pochmúrnym hlasom priznal: „Keď sme odišli, nikdy nezavolal."

Zdalo sa, že Hoseok nebol tým prekvapený. Možno to už vedel, možno vedel už každý ako málo sa oňho Taehyung skutočne zaujíma. To bolo ešte smutnejšie, než očakával.

„A ty si mu volal?"

Jungkook pokrčil plecami a prstami sa hral s pieskom po svojom boku.

„Zvykol som... trochu. Bolo to dosť nepríjemné a po prvom roku som prestal."

Hoseok mlčky prikývol, no nepýtal sa ďalšie otázky, ktoré by Jungkooka nejako rozhodili. Zaujímalo ho, čo si jeho priateľ myslí, pretože vždy bol neuveriteľne múdry. Jedna jeho časť premýšľala o tom, či sa ho ešte spýta, no nie...

Nevedomosť bola milosť, nie?

©Lookingathimhurts [ao3]
All rights reserved

A/N

Stále viac ma ohromuje Jungkooková vášeň ku kresleniu 😍❤