Ležal na posteli obklopený kôpkou pergamenov. Na dlážke spokojne odfukovala Mehra. Aj napriek jeho snahám mu bohovia posledné tri noci spánok nedožičili.

Pf, psí život, napadlo mu pri pohľade na Mehru.

Aby toho nebolo málo, včera večer počul z diaľky výkriky. Sprvu si myslel, že v lese vyvádzala miestna mládež. Avšak v temnom lese zvykla myseľ hľadať aj čudesnejšie vysvetlenia.

Cez otvorenú okenicu prúdil do izby čerstvý vzduch a lúče obedného slnka. Snažil sa osviežiť svoje vedomosti o okolitých liečivých rastlinách. Text bol písaný v glyfoch, ktoré vedela čítať len hŕstka ľudí v celej ríši. Jeho čítanie však narušilo hlasité klopanie. Mehra sa v mihu oka prebudila a s nastraženými ušami sa vybrala von z izby. Hazedar ju nasledoval. Dvere otvoril a zbadal nižšieho muža hladiaceho svoju dlhú šedivú bradu.

„Drahaz, vitajte!" zvítali sa stisnutím predlaktí.

„Požehnaný deň, Hazedar! Priviezol som tie nové kvetináče, ktoré tvoja starká odo mňa pýtala," kývol hlavou smerom k vozu za sebou.

Vo voze ťahanom mulicou stáli učupené jeho deti, Midreha a Zathra. Prehrabávali sa cez naloženú keramiku.

„Naozaj vám ďakujem. Za akú cenu ste ich so starkou vyjednali?" zisťoval.

„Šesť denárov a osem levov," odvetil hrnčiar.

Dcéry medzitým vyniesli náklad v drevenej debničke k dverám.

„Nehovor mi, Hazedar, že si rozbil babke ďalší kvetináč?" utrúsila uštipačne Midreha.

„Bohovia by ma porazili, ak by sa tak stalo," povedal s úsmevom, „chceme len začať s pestovaním takých bylín, ktoré v tejto pôde neporastú. Kupovať ich od priekupníkov je drahý špás a neraz sa stalo, že o tovar ich pripravili nájazdníci."

„To ma neprekvapuje," pritakal Drahaz,", na kupeckých cestách zvykne číhať všelijaká zberba. Minule nám kvôli nim neprišli materiály na cínovú glazúru."

„Hrozné," dodal Hazedar a prekrížil si ruky na hrudi.

Do rozhovoru zrazu skočila Midreha načahujúc sa do debničky:

„Zori na nebesiach, aj by som skoro zabudla."

Z kopy kvetináčov vytiahla jeden sýtomodrej farby s namaľovanými levími hlavami.

„Toto ti posiela Barzak," podala mu nádobu so šibalským úsmevom na perách.

Hazedarovo srdce sa rozbúšilo a do líc sa mu nahrnula červeň. Prácu hrnčiarovho driečneho syna si poobzeral zo všetkých strán. V kútiku oka si všimol, ako Midreha lakťom ťukla svoju sestru do bokov.

„Fíha...Odkážte mu, že mu ďakujem," vyklopil zo seba.

„Samozrejme," uistili ho zborovo s úškrnmi.

Ešte na moment vrhol pohľad na maľovaný kvetináč a napokon prehovoril:

„Idem po peniaze."

Keramiku odložil späť do debničky a vrátil sa do izby. Spopod vankúša vytiahol mešec a pozorne spočítal potrebnú sumu. S mincami v rukách sa vybral von. Hrnčiar aj s dcérami už boli nasadnutí v koči a vyčkávali. Peniaze podal do rúk Midrehe, ktorá ich vložila do mechu.

„Ešte by som sa chcel na niečo opýtať," povedal.

Drahaz zdvihol obočie čakajúc na otázku.

„Neviete, či včera v Sogdaze nebola nejaká oslava? Od cesty som počul nejaké výkriky."

„Nevieš, čo sa stalo?" spýtala sa Midreha.

Hazedar len pokýval hlavou.

„Dievča od Tolkariovcov sa pokúsilo o útek so svojím milencom. Jej rodina ich však prenasledovala a dobehli ich na lesnej ceste blízko nás," riekla Zathra.

Bohovia dobrotiví, Zeirab.

„So Zathrou sme ich šli sledovať. Skryli sme sa do kríkov pri ceste, tak nás nezbadali. Tolkariovci po nich ziapali ako banda paviánov a mlátili ich hlava-nehlava," pridala sa Midreha.

V krku sa mu urobila hrča.

„To dievča ich prosilo a nariekalo, ale ani to nepomohlo. Ešte nikdy som nevidela hento niekoho robiť vlastnej rodine," dodala Zathra.

„Tolkariovci sú zvery. Keby ste vy len vedeli, koľko razy sa ich vlastná krv musela skryť pred bitkou u susedov! A takáto zgerba sa potom peleší v chrámoch a klania pred Zoriho plameňom," odpľul Drahaz.

Hazedar zarazene hľadel zakrývajúc si dlaň ústami.

„To však nie je všetko," začala Midreha.

„Keď som bola dnes ráno v Sogdaze na trhoch, tetka Barha zo stánku s ovocím mi povedala, že to dievča aj s jej milencom ukameňovali."

Zaťal päste, snažiac sa ututlať bublajúce pocity.

„Bohovia dobrotiví, čo sa to len v tomto svete deje?" riekol s povzdychom.

„Zlé veci, Hazedar, veru zlé," povedal Drahaz, „no nič, musíme už ísť. Maj sa a pozdravuj starkú!"

„Majte sa!"

Nato muž popchol mulicu. Hazedar ešte naposledy zamával dievčatám so sileným úsmevom. Keď voz došiel na lesnú cestičku, jeho pery opadli a zhlboka sa nadýchol.

Tí podlí psi.

Zeirab síce sotva poznal, ale aj tak sa v ňom prebudil srd. Vôbec ju nevinil z toho, že skúsila ujsť. Náhle mu v hlave skrsla znepokojujúca myšlienka.

Čo ak sa chceli ukryť tu?

Rozum mu radil, že to bola čistá sprostosť.

Možnože sa chceli skryť v húštine.

Na niektorých miestach bol porast taký hustý, že by v ňom zmizlo snáď aj celé stádo tiav. Hazedar však napokon usúdil, že už na tom nezáležalo. Aj keby našli uňho skrýš, Tolkariovci by ich objavili. Stačilo by slovo Zeirabinho brata a všetkému by bol koniec.

Odobral sa dovnútra. S Mehrou po boku išiel do izby a ľahol si na posteľ. Dokázal sa sústrediť len na rozbúrené more myšlienok. V srdci mu vzplanul plameň, ktorý rástol s každým pomyslením na Zeirab. Vtedy mu hlavou preblysli rôzne historky jeho starkej. Neraz v minulosti napomáhala ľuďom aj inak než liečením.

Liek od jedu delí len zopár krokov, rada prizvukovala.

Farzaneh sa obyčajne vyvarovala troveniu. Keď však za ňou občas prišli ľudia s modrinami od tyranských príbuzných, jej pohľad na vec sa zmenil. Nikdy sa však do toho nevrhla bez rozmyslu.

Časť Hazedarovej duše mala sto chutí sa rovno teraz pustiť do zarábania jedu. Nemohol poprieť, že pomyslenie na Zeirabiných príbuzných v bolestiach ho napĺňalo pocitom zadosťučinenia. Rozum mu však kázal inak.

Špiniť si takto ruky by mi za to nestálo.

Ak by sa to prevalilo, ani pádišáh by ho nezachránil pred katom.

Musí existovať aj iná cesta.

Postavil sa z postele a odobral k oltáru, pred ktorým pokľakol. Zapozeral sa do poskakujúcich plamienkov sviečok. Bohovia naňho mlčky hľadeli nehybnými tvárami. Zrazu sa mu vnukla myšlienka, z ktorej mu prebehol mráz po chrbte. Mágia mu neumožňovala len liečenie a obranu.

V starých spisoch sa dočítal o tom, ako prastarí liečitelia zvolávali bájne bytosti pre svoje účely. Sprvu to považoval len za báchorky. Keď s tým prišiel za starkou, tá ho hneď varovala, že s nadprirodzenom sa neradno zahrávať. Jej slová si vtedy vzal k srdcu a viac to neriešil. Dnes bolo tomu inak.

Prebudilo sa v ňom silné pokušenie. Pozviechal sa a vyšiel z domu. Zamieril do pivnice. Mehra ho pozorne nasledovala a spolu zišli dole. Ňufákom čiernym ako uhlík zaujato oňuchávala police a stôl.

„Fuj to!" upozornil ju a zaraz prestala.

So psom za pätami sa pobral do jednej z miestností napojených na tú hlavnú. Táto bola užšia a namiesto políc sa v nej dali nájsť štyri veľké truhlice. Hazedarov pohľad spočinul na pravej stene. Fakľu si prehodil z pravej ruky do ľavej a načiahol sa k uvoľnenej kocke v stene. Keď ju odokryl, vybral z výklenku drobný kľúčik a jednu truhlicu odomkol. Mehra už-už chcela do nej strčiť svoj pysk, ale hneď ju zastavil dvihnutím dlane. Potom sa začal prehrabávať kopou zväzkov. Farzaneh tu ukryla skutočné poklady – anatomické knihy, rukopisy alchymistov, receptáry zdedené po dávno zosnulých liečiteľoch a mnoho iného. Až na spodku našiel hrubú knihu, ktorá sa mu javila ako užitočná. Názov na obale bol značne ošúchaný, ale stále čitateľný.

Tance a tóny temna? Niekto sa bral príliš vážne, uškrnul sa.

Vrátil sa do hlavnej miestnosti, kde knihu položil na stôl. Opatrne prelistoval prvých pár strán v snahe nájsť zoznam kapitol. Jeho hľadanie však bolo márne. Nič nápomocného nenašiel ani na konci. Otrávene si povzdychol a vrátil sa na začiatok. Pergamen opatrne prevracal a snažil sa zamerať len na nadpisy a hrubý text. Ako postupoval, všimol si mnoho dopísaných poznámok.

Nebesá, zabil by som toho, kto tú knihu takto zohyzdil.

Po chvíľke dorazil temer do stredu, keď mu do očí padla kapitola o vyvolávaní. Skákal od slova k slovu hľadajúc zmienku o pomstychtivej bytosti. O chvíľu natrafil na niečo sľubné. Pri texte uzrel kresbu leoparda, ktorému z papule trčal kričiaci človek. Šelme šľahali z očí a úst plamene. Ešte jakživ o takomto stvorení nepočul, ale zaujali ho hrubé slová vedľa.

Pre tých, čo si to zaslúžia.

Jednalo sa o krvilačnú bytosť menom Tazara.. Zároveň tam však našiel zmienky o tom, že bola uctievaná ako bohyňa vojny a ochrankyňa ľudí. Napokon natrafil na riadky o privolaní Tazary. Rituál nepôsobil náročne. Jediné, čo sa od neho požadovalo, bolo trocha krvi a bežnejšie byliny. Ako však čítal viac, ostal na pochybách.

Naozaj chcem vypustiť takú beštiu do sveta?

Prstami prechádzal po pergamene popritom, ako viedol vo vnútri svojej mysle vojnu. Po chvíľke premýšľania napokon knihu zavrel a vrátil späť do truhlice.