Slnce postupne stúpalo spoza vyšších kopcov prekvitajúcich zeleňou. Prvé hrejivé lúče dopadli na svetlohnedú pokožku mladého muža. Nohy mal prekrížené a rukami sa dotýkal zarosených stebiel trávy. S jeho tmavými kučerami siahajúcimi pod plecia sa pohrával vánok. Dotyk vetra cítil aj na hladkých lícach. Pred chladivým vzduchom ho chránila ľanová košeľa so širokými nohavicami. Každým výdychom sa tok myšlienok upokojoval, až dokým nesplynul s okolím.

Pre Hazedara bolo takmer nemysliteľné začať ráno bez meditácie. Za to mohol vďačiť svojej starej mame. Farzaneh ho už odmala viedla k praktikám, ktoré väčšine ľudí prišli čudné. Napriek tomu sa vyznamenala ako vychýrená liečiteľka, ktorá svojimi zlatými rukami pomohla mnohým. Už ako malý chlapec sledoval svoju starkú so zatajeným dychom vykonávať svoje remeslo. Semienko zvedavosti po čase zakvitlo do túžby ísť v jej šľapajach.

Starká však nebola obyčajná liečiteľka. Za svoj talent vďačila aj mágií. Do sveta čarov ho zasvätila už ako chlapca. Trvalo mu celé roky vycibriť si schopnosti na obstojnú úroveň. Sám ešte nemal príležitosť venovať sa liečeniu bez jej dozoru. Toto sa však prednedávnom zmenilo.

Farzaneh musela odcestovať do hlavného mesta dokúpiť potrebné suroviny na liečbu a on sa rozhodol zostať ako jej zástupca. Predstava, že by mohol prvý raz liečiť bez pomoci, v ňom budila rôzne pocity.

Čo keď neodhadnem dávku? Čo ak zabudnem zaklínadlo? Čo ak maród umrie?

Zo zamyslenia ho vytrhol vlhký dotyk ňufáku na dlani. Otvoril oči a uzrel pred sebou vyššieho psa so sivobielou srsťou.

„Fuj, Mehra!" pokarhal sučku.

Tá sa však nedala a napchala mu pysk až do tváre. Hazedar ju od seba odstrčil a zdvihol varovne prst. Mehra sklopila svoje uši pokryté a zakňučala.

„Ale no," chláholil ju a poškrabal za ušami.

Mehra zavrtela chvostom a keď už sa zdalo, že sa upokojila, tak ho potiahla za rukáv košele. To mohlo znamenať len jediné.

Hladná, samozrejme.

Pozviechal sa a v sprievode svojej vernej spoločníčky sa odobral smerom k domu. Jednoduchá stavba z hliny a dreva už síce mala svoj vek, ale doteraz neoblomne stála v tieni vysokých cédrov a borovíc. Hneď pri dome stála menšia chatrč, ktorá slúžila ako kuchyňa.

Hazedar sa vybral k chatrči so psom v pätách. Keď otvoril dvere na príbytku, sučka ho skoro prekotila. Posadila sa pri piecku a zalízala sa. On len pokrútil hlavou a podišiel k stolu s hrncom. Bolo v ňom ešte trocha varenej červenej šošovice zo včerajška. Na stole tiež zbadal starší chlieb, na ktorom by si človek akurát tak zuby vylámal. Z podlahy vzal misku a vyškrabal do nej zbytky večere. Do zlatistej kaše následne natrhal preschnutý chlieb a misku vrátil na dlážku. Mehra nezaváhala a pustila sa do hostiny.

Vtedy aj naňho došiel hlad. Rozhodol si pochutiť na pšeničnej placke a kúskoch sušenej jeleniny. Pokrm zapil lahodným čajom z mäty. S plným žalúdkom sa zaraz cítil lepšie. Jeho ranná rutina sa však ešte nekončila, zostávalo mu ešte sa pomodliť.

Odobral sa z chatrče do domu. Keď vošiel dovnútra, do oka mu padol menší oltár v pravom zadnom rohu miestnosti. Oltár mal podobu vyrezávaného stolčeka, na ktorom stálo päť mosadzných sošiek bohov. Popri nich tam horeli sviečky z včelieho vosku. Hazedar obišiel nízky stôl s viacerými podložkami a šiel do rohu miestnosti. Posadil sa na modrý koberček a prekrížil nohy. Jeho pohľad následne spočinul na soškách stelesňujúcich bohov a bohyne. V strede sa týčila soška kyprých ženských tvarov s hlavou kravy.

Veľavážená Zahela, tá, ktorá si porodila tento svet v ukrutných bolestiach. Požehnaj svojim pozemským deťom, nech vody riek nikdy nevyschnú a nech sa naše sýpky zaplnia úrodou.

Následne svoju pozornosť obrátil k nižšej soške jelenieho muža po svojej pravici.

Ctený Tahdar, ten, ktorý si nám požehnal darom mágie a uzdravovania. Stoj pri mne, keď ma vyhľadá človek v núdzi. Žehnaj mi, nech ma neopustia moje vedomosti a nech tvoj hojivý dotyk dosiahne každého trpiaceho.

Naraz ho vyrušil štekot. Postavil sa a podišiel k dverám. Keď ich otvoril, zbadal Mehru brechať na neznámy pár. Fúzatý muž vyššej postavy mal oblečený bohato vzorovaný kaftan tmavomodrej farby, zatiaľ čo okolo hlavy mal obtočený zlatý turban.

Žieňa neochotne kráčajúce pri ňom bolo zahalené v modrej róbe siahajúcej k lýtkam. Okolo čela mala uviazanú tyrkysovú šatku, ktorá držala jej veľké tmavé kučery od tváre. Keď Mehra zbadala svojho pána, zaraz utíchla.

„Pozdraven buď úsvit!" pozdravil muž s náznakom nevrlosti.

Zoristi.

„Požehnaný deň! Ako vám môžem pomôcť?"

Pár podišiel bližšie až k dverám. Žena mala sklopené plecia a zbadal, ako sa jej do očí tlačili slzy. Jeho pozornosti neunikla ani rana na čele pretŕčajúca spoza šatky.

„Hľadáme veľaváženú Farzaneh. Môžete nás k nej pustiť?" spýtal sa neznámy.

„Ľutujem, ale predvčerom odišla a vráti sa až o tri týždne. Medzitým vám môžem pomôcť aj ja."

Muž len neveriacky zdvihol obočie a povedal:

„Nechcem urážať vaše schopnosti, ale máme problém, ktorý si žiada ženskú ruku."

„Môžem vás uistiť, že som zaučený do tajov ľudského tela vo všetkých jeho podobách. Poďte dnu."

Sotva sa neznámemu stihol vyhnúť, keď sa prevalil cez prah dverí ako víchor. Žena neochotne šla za ním a prisadla si k nemu za nižší stôl.

„Môžem vám niečo ponúknuť?" spýtal sa.

Muž len letmo zakýval hlavou. Hazedar sa posadil priamo pred hostí a prehovoril:

„Tak, čo vás sem privádza?"

Muž hneď neodpovedal, akoby sa snažil nájsť tie správne slová. V Hazedarovej mysli už vírili rôzne príčiny ich návštevy.

„Prisaháte, že nikomu o tom nepoviete?" uisťoval sa muž.

„Mojím poslaním je ľuďom pomáhať, nie vynášať súdy a rozširovať chýry," pohliadol na ženu, ktorá zazerala do stola.

„Potrebujeme, aby ste nám pomohli sa zbaviť neželaného problému v lone," riekol muž s jedom na jazyku.

Hazedarovi sa jemne rozbúšilo srdce.

„Rozumiem. Rád by som si však pohovoril s tou, ktorú tento problém sužuje."

Žena len letmo vrhla pohľad liečiteľovi a nepokojne sa zavrtela na podložke.

„Najlepšie medzi štyrmi očami," dodal Hazedar.

„To neprichádza do úvahy," oponoval.

„Prečo? Vari ste vy ten, čo sa jej chystá pomôcť?" spýtal sa so zdvihnutým hlasom.

„Som jej brat, drahý liečiteľ, medzi nami nie sú žiadne tajnosti."

Hm, o tom by som si nebol až tak istý.

„Verte mi, že nemám nič nekalé za lubom. Iba sa chcem pozhovárať s vašou sestrou o podrobnostiach situácie a oboznámiť ju s celým postupom riešenia," nástojil.

Pohár jeho trpezlivosti pomaly pretekal.

„A prečo by som o tom nemohol vedieť aj ja?" nedal sa muž so zamračeným pohľadom.

„Pane, toto sa vás vôbec netýka. Je to len medzi mnou a ňou. Ak máte s tým problém, tak potom vám neviem pomôcť."

Muž sa odmlčal a zafunel. Pozrel na svoju sestru, ktorá sa ani len neodvážila zdvihnúť tvár. Namiesto toho sa pohrávala s otrhanou kožou na končekoch prstov. Napokon povolil:

„Ako teda poviete, liečiteľ."

Rýchlo vstal a odišiel von. Postavil sa chrbtom pred otvorenú okenicu, ktorú Hazedar ihneď zavrel. Potom sa vrátil na podložku. Všimol si, že žena už nehľadela ako omámená. Telo držala vzpriamenejšie a pozerala mu priamo do očí.

„Prepáčte môjmu bratovi. Vie byť...svojský," prehovorila tichým hlasom.

„To mi neuniklo," pousmial sa, „ale nedá mi sa nespýtať na vaše meno."

„Zeirab. Zeirab bak-Tolkari," odpovedala s červeňou v lícach.

Bohovia, bak-Tolkari.

Kupecký klan Tolkariovcov bol široko-ďaleko slávny pre svoje bohatstvo, ktorým sa vraj rovnali samotnému pádišáhovi, vladárovi ríše. Hazedar sa dopočul od istej pani, že u nich ešte aj nočníky boli robené z mramoru.

Žeby aj ich hovná voňali po jazmíne? spomenul si na uštipačné slová starenky.

„Teší ma! Volám sa Hazedar. Ešte predtým, než sa pustíme do riešenia, by som vás chcel uistiť, že všetko, čo tu poviete, zostane len medzi nami," povedal so zovretými dlaňami.

Zeirab chvíľku prehodnocovala jeho slová. Neistota a strach z nej sálali ako teplo zo slnka.

„Domyslel som si, že ste nás vyhľadali, aby ste ukončili tehotenstvo. Je to tak?"

Rýchlo prikývla so slzami v očiach.

„A je to naozaj niečo, čo chcete?" spýtal sa, aj keď odpoveď bola zrejmá.

Zeirab sa rozvzlykala a po líci jej stiekla slza.

„Núti vás do tohto rodina?"

Zeirab hlasno preglgla a napokon vytrasená prehovorila:

„Počala som mimo manželstva," zavzlykala, „a nemohla som to už viac tajiť."

Hazedar mlčky prikyvoval. Chvíľu nevedel, čo má na to povedať. Bolo mu proti srsti vykonať potrat žene, ktorá v tom nemala vôbec žiadne slovo.

Čo by sa však stalo, ak by som to odmietol urobiť?

Tolkariovci mali moc a ísť proti ich vôli by sa nevyplácalo.

„Možno to bude nepríjemná otázka, ale rád by som vedel, ako ste prišli k tej rane na čele?"

Zeirab naňho vyvalila oči a ostala ako zamrznutá.

„Stojí za tým váš manžel? Alebo nebodaj brat?"

Vyšiel z nej iba nárek. Hazedar sa už nevládal len nečinne pozerať. Postavil sa a prisadol si k Zeirab. Ponúkol jej otvorenú dlaň. Žena váhala, dokým nevložila svoju dlaň do jeho. Jemne ju stisol a povedal:

„Verte mi, že vám chcem pomôcť. Vidím na vás, že si chcete zvoliť inú cestu aj napriek želaniu svojich blízkych. Nedá mi však nemyslieť aj na to, čo by sa stalo, ak by som im nevyhovel. Vaša rodina má vplyv a moc, o akej môžem len snívať. Toto vám nehovorím, aby ste sa cítili za to zle. Len chcem, aby ste vedeli, do akej pozície som teraz postavený."

„Prepáčte mi, Hazedar, naozaj mi odpusťte," rozplakala sa ešte viac ako predtým.

Pri bohoch, utrápil som ju akurát tak ešte viac.

„Vy mi nemáte za čo odpúšťať. To vám by sa mali ospravedlňovať," utešoval ju.

Žena sa odmlčala na chvíľu, ktorá mu prišla ako večnosť. Utrela si vlhkú tvár a odhrnula šatku. Rana sa tiahla cez tretinu jej čela.

„Bol to môj snúbenec Azdir. Keď to prepuklo, sotil ma do skrine a chcel ma ubiť s kutáčom. Ak by mu ho nevytrhla z ruky jeho mama, nech jej Zori žehná, hádam by ma zabil," riekla tichšie.

„Môžem vám tú ranu úplne zahojiť," ponúkol sa.

Zeirab prikývla a Hazedar sa v rýchlosti dal na nohy. Rezkým krokom sa odobral do svojej izby. Vyšiel s drevenou krabičkou. Nachádzali sa v nej mištičky s rôznymi masťami. Vybral žltkastú masť s lupienkami nechtíka a rozotrel si menšie množstvo na prsty pravej ruky. Následne ju začal nanášať na ranu aj napriek Zeirabinmu bolestnému syčaniu. Potom priložil k čelu dlaň. Z končekov prstov mu začala prúdiť energia, ktorá sa pretkávala rozčesnutým tkanivom. Postupne sa šírila zo stredu rany až ku koncom, dokým ju celú nepokryla. Na dlani zacítil nával tepla, ktorý si všimla aj Zeirab.

„Čo to robíte?"

„Snažím sa pomocou mágie ranu zaceliť. Bez tej hojivej masti by to trvalo dlhšie. Ako kov vodí dobre teplo, tak aj všelijaké prípravky pomáhajú rozvádzať mágiu po tele," vysvetlil.

Po niekoľkých minútach prestal a zapozeral sa na čelo. Škaredá rana už bola sotva viditeľná.

„Máte zlaté ruky od boha, Hazedar. Ďakujem vám," povedala užasnuto.

„Nemáte mi za čo ďakovať, bola to maličkosť. Musíme však vyriešiť aj ten väčší problém."

Žena sa na chvíľu zamyslela, sťahujúc pery. Oči mala opuchnuté a kožu pod nimi stmavnutú.

„Než sa rozhodnem, chcela by som vedieť, či to bude bolieť?"

„Nebude to horšie než mesačné krvácanie," odpovedal pokojne.

„Naozaj?"

„Naozaj. Dám vám špeciálny čaj. Budete ho musieť piť dva razy za deň – pohár ráno a pohár pred spaním. Budete ho užívať, dokým sa znova cyklus nespustí. Nič viac od vás vyžadovať nebudem."

„Čo je v tom čaji?"

„Zelený čaj, palina, mäta, vratič, námeľ a rimbaba. Ak by bol príliš horký, môžete si ho osladiť medom."

„A čo ak mi to ublíži?" spýtala sa ustráchane.

„Môžem vás uistiť, že problémy s týmto čajom sú vzácne. Ak by ste mali ťažkosti, stačí po mňa poslať," uisťoval ju.

Žena sa znova odmlčala. Hazedarov pohľad blúdil k zavretej okenici, za ktorou vonku postával jej hrubizný brat. Mysľou mu vírili všelijaké nápady o tom, ako sa to celé ešte mohlo vyvinúť. Zo zamyslenia ho vytrhli ženine slová:

„Môžete mi teda ten čaj zabaliť."

Prikývol a odobral sa von. Zeirabinmu bratovi nevenoval ani letmý pohľad.

„Kam idete?" ozval sa hlbokým hlasom.

„Po čaj pre vašu sestru, bak-Tolkari," odvetil a kráčal ďalej popri kuchynke.

Namierené mal do podzemnej pivnice, ktorej vchod bol hneď za domom. Hazedar siahol do vrecka na širokých nohaviciach a vytiahol kľúč. Hrubé dvere odomkol a vkročil do chodby vedúcej pod zem. Z chladného vzduchu mu naskočila husia koža. Pozrel sa napravo a vo výklenku steny zbadal lampáš s dohorievajúcou sviečkou. Zdrapil ho a vybral sa po schodoch dolu.

Ocitol sa v menšej miestnosti, na ktorú boli napojené tri ďalšie. V strede panoval široký stôl, na ktorom stáli veľké váhy s krabičkou závaží. Vedľa nich boli porozkladané vrecúška a lyžičky. Miestnosť lemovali police s popísanými hlinenými nádobami, v ktorých sa dali nájsť rôzne prísady. Podišiel k jednej z políc a vytiahol označený pohár s čajovou zmesou. Nádobu položil na stôl a do vrecúška začal naberať sušinu.

Desať čajových lyžíc by mohlo stačiť, usúdil a vrecúško zaviazal.

Vrecko si vložil do vačku a vrátil sa hore schodmi. Lampáš zanechal vo výklenku pri dverách. Mŕtvolné ticho pivnice vystriedala hlasitá pieseň vtáctva. Do domu šiel rezkým krokom. Všimol si, že Zeirabinho brata nikde nebolo. Keď vošiel dovnútra, zbadal ho sedieť nakloneného k nej, akoby čosi šuškal. Muž to očividne nečakal a myklo ho. Ona zazerala neochotne do stola so zopnutými dlaňami. Posadil sa pred nich a vyložil vrecúško na stôl.

„Tak, tu to máte. Dávajte si za lyžičku sušiny do vrelej vody a užívajte pohár ráno a pohár večer. Účinok by sa mal dostaviť po dvoch dňoch od prvého vypitia. Ak by bolo krvácanie príliš silné alebo by ste mali ťažkú horúčku, pošlite po mňa. Keď by som bol nedostupný, môžete tiež v Sogdaze vyhľadať pôrodné babice."

„Ďakujem vám, Hazedar. Nech vám Zori požehná," riekla Zeirab a vrecúško vzala.

Brat zašomral podobné poďakovanie a v momente sa zobral preč. Zeirab šla hneď za ním, pridŕžajúc si brucho jednou rukou. Hazedar sa nezabudol s nimi rozlúčiť predtým, než sa zabuchli dvere.

Bohovia dobrí, povzdychol si.

Po boku starkej zažil všeličo, ale iba zopár prípadov ho vzalo tak ako tento. Už mnoho razy napomáhal ženám navodiť mesačný cyklus. Ešte však nezažil, že by bola nejaká z nich do toho nútená. Posadil sa za stôl a ostal nemo zazerať do steny. V hlave mu víril prúd myšlienok ako rozbúrená rieka. Dlaňou si prešiel po spotenom čele.

Mal som ich poslať kadeľahšie, prebúdzali sa pochyby v jeho srdci.

Svedomie ho hrýzlo ako roj komárov. Rozhodol sa privrieť viečka, vzpriamiť chrbát a zhlboka sa nadýchnuť. S každým výdychom a nádychom chvenie v bruchu ustupovalo. Vnútorná ozvena začala utíchať, až dokým sa nezameral len na spomaľujúci tlkot srdca.

Po chvíli tras pominula odhodlal sa otvoriť oči. Jeho myseľ už nebola až tak sužovaná oparom pochýb. Pozviechal sa z podložky a vybral sa von z domu. Slnko sa už týčilo nad vrchmi. Pred sebou mal viacero povinností a chcel ich včas dokončiť. Ponoriť sa do práce bolo snáď jediné, čo mu vedelo odpútať myseľ od obáv.