Pre krajší deň 😉😉

Dejepisár to napokon vzdal a nech to na nás. Aj my sme to prestali riešiť. Koniec problému. Aspoň zatiaľ.

Pomaly sme sa vliekli do výtvarnej učebne. „Už si na niečo prišiel??" priateľsky na štuchla bratova priateľka. Záporne som pokrútil hlavou. „Ešte na tom pracujem." „Tak pracuj, pracuj." zasmiala sa. Sadol som si na obvyklé miesto pri okne a čakal kedy príde učiteľ a zadá tému. No namiesto neho prišla učiteľka španielčiny. S rachotom si sadla za katedru a začala si listovať triednou knihou. Po pár stranách na nás dvihla pohľad. „Máte voľnú tému." povedala. „Realizuj sa Romeo." zachechtal sa James, keď prechádzal okolo mňa. Zaškeril som sa. „Budem na to pracovať." Zalovil som v taške a vybral peňaženku. Jej fotku som pripol na horný okraj papiera. Uhlíkom, keďže bol najbližšie (som lenivec), som jemne načrtoval obrysy jej tváre.

Než skončila dvojhodinouka, mal som celú jej tvár aj s detailami. Cez prestávky a voľnejšie hodiny som na päť papierov ceruzkou napísal jedno slovo - na každý papier jedno veľké písmeno. Obtiahol som každé písmeno inou fixkou a dnu vpisoval miniatúry písmen z jej mena. Konečný výsledok som si predstavoval, že v každom písmeno slová MILUJ bude jedno písmeno z mena Nikky.

Llis sa nahla cez lavicu a skúmavo pozerala na písmeno M. „Musím uznať, toto by mi nenapadlo." Zasmial som sa. „Toto," odtiahol som sa ďalej od lavice. „Je len dodatok." „A čo bude to hlavné??" „Nechaj sa prekvapiť." Llis sa zachichotala a otočila sa na Teri. „Teri. Teri. On je v tom." „Ale to už všetci vieme. Len on zjavne nie." Ani sa nesnažili šepkať. „Ale už viem." Teri prišla k našej lavici, jedno rukou sa oprela o operadlo mojej stoličky a skúmavo sa zahľadela na papier. „To máš pravdu." „He-héj, braček! Tuším máš fan-club!" zvolal James odo dverí. „Jásne. Kedy som nemal?" odvetil som bez povšimnutia. „Nie, myslím to vážne. Tuším si ťa nás Milesinko obľúbil." Musel som sa zasmiať. Vstal som a šiel k nemu. Profesor Miles sa práve nenápadne a úplne nenútene prechádzal po našej chodbe a tváril sa, že nezakukuje ku nám. „He-he-héj!" „Môžes prestaň s tým hehekaním?? Vždy, keď s tým začneš, neveští to nič dobré. Zvlášť pre mňa." otočil som sa na päte. „Ale Mikey, veď vieš, že ťa mám rád. Mikey..." zatiahol s psím pohľadom. „Dávaš to najavo divným spôsobom." vrátil som sa ku papieru. Oprel sa o moju lavicu. „On je taký zamilovaný, že si nevšimol, ako som ho oslovil." prihovoril sa Allison akoby som ani nesedel jemu pod nos. „Ja som si to všimol, ale neragoval som nejak špeciálne, lebo sa tak volám. Alebo už moje vlastné dvojča začína pochybovať ako sa volám??" zaškeril som sa. „Si adoptovaný! Keď som sa narodil, hneď som si ťa adoptoval, aby si neskončil na ulici." ohradil sa. Začal som sa smiať. „Neprestávaš ma prekvapovať." Llis sa prestala smiať a cez lavicu ho pobozkala. „Ale no ták ľudia. To som tu fakt jednu normálny??" zaúpel som. „Veď si vravel, že už nie." protestovala Teri. „Viete, čo je divné??" ozval sa odrazu Sam. „Mike??" tipol James. „Že tu nie je Mia a ani jej debilný frajer." „To bude asi tým, že sú spolu a robia niečo, čo normálne ľudia nerobia." odvetila Teri a ľahla si bokom na lavicu. „Ehmm... Myslím, že si chcela povedať, čo normálne by robiť nemali." opravil som ju, no ona len mávla rukou, že je to jedno.

Nejak som počas školy zabudol na fakt, že je streda a mám sa stretnúť s hlavným dôvodom môjho pobláznenia, ako ju nazvali ostatný. „Koksoo! On je úplne mimo!" zvolal Sam. „Čo? Kto?" spýtal som sa. „No ty!"
„Ahá..." „No, ja sa mu ani nedivím." preniesol James akoby mimochodom a naschvál sa nepozeral pred seba, smerom.ma zastávku autobusu. „Iba mne sa zdá, že tá baba vyzerá nejak sivo??" spýtala sa Teri nechápavo a pevnejšie stisla Samovi ruku. James sa zoširoka usmial. „AHÓÓJ!!" začal divo máchať rukami. „Si debil?! Čo to robíš?!?" chytil som mu ruky a pritlačil mi ich k telu. „Aj tak by sem prišla. Aspoň nás zbadala. Však??" To už patrilo Nikky, ktorá s úsmevom prichádzala k nám a krútila hlavou. „Ahojte." pozdravila. Ja som len obarene stál a čučal. Nezmohol som sa na slovo. „Čo ty tu??" spýtal sa James nenútene. Nikky sa zasmiala. „Nie som tu pre to, prečo si myslíš, že som." „Ježiši! Vy dvaja ste sa fakt našli. Nemôžeš to zjednodušiť??" zaúpel Sam. „Nie." zasmiala sa. „A prečo tu teda si, keď nie pre to, aby si šla s tým ťuťmákom von??" „Prišla som za otcom. A nedohodli sme si ešte čas, tak..." otočila sa na mňa. „Ja... Ja, um. Kedy ti to vyhovuje??" Než som sa vykoktal, Teri s Llis sa začali chichotať. Veľmi mi to teda na odhodlaní nepridalo. „Mne je to teoreticky jedno. Len nie teraz."
„Tak... Um, o štvrtej??" „Dobre."
„Okéj." Usmiala sa a odkráčala do budovy. Sam sa začal rehotať, až išiel do kolien. „Božé!" Tresol som si po ksichte a snažil sa nepozerať na svet. Ozval sa pohlavok. „Prestaň, dobre? On za to nemôže." obraňoval ma James. Pozrel som na neho cez medzeru medzi prstami a on na mňa mrkol. Úsmev som schovával za rukami. Kývol na odchod a všetci sme sa pobrali preč. Prečo tu musí byť také ťažké?? Veď normálne sa s ňou viem rozprávať a teraz nie?! Akože, vážne...

Doma zase nikto nebol. Na to som si už zvykol, že je tu vždy ticho, keď prídem zo školy. Aspoň som si mohol robiť svoje. Ale keď sa o pol piatej ozval zvonček, pochopil som, že som do roboty až príliš zažraný. „A-ahoj!" usmial som sa afektovane. „Zabudol si." povedala kľudne. „Nie. Len som stratil pojem o čase." „Takže si zabudol." pokračovala. „Vážne nie. Mal som rozrobené úlohy a tak nejak som zabudol, hh." To bol dosť chabý pokus o smiech z mojej strany. „Veď povedz, že si zabudol. Ja sa nenaštvem." „Štveš ma." zatváril som sa neutrálne a zobral z vešiak bundu. Medzitým ako sme sa tu vybavovali, som sa obul.