Mnoo... Takže zákaz publikovania sa už hádam skončil,takže nebude vadiť ak toto teraz zverejním... Len ešte malé varovanie: Už sa blíži koniec

Ulicou sa roznieslo trúbenie. Obaja sme sa pozreli na dané auto. „To je Rayn. Prišiel nás vyzdvihnúť. Už pôjdem.“ otočila sa na mňa. Chcel som namietať, no ona rýchlym krokom odišla k autu. „Došľaka!“ zúrivo som udrel rukami do vzduchu a prehrabol si vlasy.

Nemohol som už strácať čas. Musel som ten obraz dokončiť čím skôr. Mali sme zase dvojhodinouku výtvarnej, lebo zastupoval učiteľ vytvarnej. James stál pri mne a roztápal mi voskovky. „Ako to mám urobiť, aby to malo čo najlepší efekt??“
„Tie papiere jej nejak podstrč. A obraz... Neviem.“ „Postav sa s ním pred jej školu.“ zasmial sa Sam. „Nejaký iný RACIONÁLNY nápad??“ škaredo som na neho pozrel. „Daj to Milesovi. Nech ho doma dá Nikky a ďalší deň choď za ňou.“ James mykol plecami. Bol som rád, že ho mám. Od včera na mňa všetci tak škaredo, hnusene zazerali. Vďaka, Dan!

  „Už si bol s Llis??“ spýtal som sa brata. Prikývol. „Hej, už hej. Už sa... Ako to povedať. Prestala ma zanedbávať.“ zasmial sa. „Dobre.“ zasmial som sa tiež. Zazvonilo, no ja som ostal sedieť. „Máme chémiu.“ povedal Sam. „Prídem za vami. Len toto...“ ukázal som na oči. „Jasné. Počkáme ťa v chemickej.“ Chalani odišli. Učebne sa pomaly vyprázdňovala. „Ty nekončíš??“ zasmial sa učiteľ. „Sedíš za tým platnom už pekne dlho. Všimol som si tvoje častejšie návštevy v tejto učebni, Mike.“ prišiel bližšie. „Tak, to už sa nečudujem. Je krásna. Ak sa smiem spýtať, kto je to??“ „Jedno veľmi pre mňa dôležité dievča.“ „Aha, rozumiem.“ pousmial sa. „Nemáš teraz hodinu??“ „Mám, len som chcel to dotiahnuť. Už idem.“ povedal som, ale ešte som sedel. Profesor sa zasmial. Odložil som štetec a obraz prekryl jemnou bielou plachtou. Zobral som si tašku a šiel do chemickej učebne. Tesne predo mnou išiel profesor Miles. A oproti išli nejaké prvačky. Čosi si šuškali a tlačili sa jedná na druhú. Nechápavo som sa za nimi otočil. Všimli si ma a zhíkli. „Čo dopekla...??“ Stále sa otáčajúc som si sadol ku Samovi a Jamesovi. „Zdá sa mi to, abo sa všetci ostatní správajú nejaké inak??“ „Niečo na tom bude.“ pripustil Sam. „Obaja viete, čo za tým je.“ zamrmlal James. „Dan to roztrúbil po škole. Neviem, o čo stáži, ale má dosť divnú taktiku.“
„Je to Dan. On nikdy nebol normálny. Aspoň čo sa týka jeho správania v škole.“ „Nechcel si povedať jeho správania voči tebe??“ „Ne, nechcel.“ Ďalej sme sa na tu tému nebavili. Po hodine som cestou ku skrinke stretol Miu. „Mike... Máš chvíľu??“ hlas sa jej neprirodzene triasol. „Deje sa niečo??“ nechápavo som sa otáčal a pozeral na ňu. „Len som chcela vedieť, či si v poriadku a tak. Neviem, čo ti Dan urobil.“
„Veď sedím dve lavice pred tebou. Zdám sa ti nejak iný??“ zasmial som sa a prehraboval sa v skrinke. „Dobre. Takže všetko v poriadku u teba??“ „Mia, vyklop to. Niečo ťa trápi a z nejakého mne neznámeho dôvodu si s tým prišla za mnou. Tak čo je?? Skončila si to s ním??“ Mia prikývla. „Ukázalo sa, že to počas prestal brať vážne a využíval ma. Bolo to sebecké, lebo som sa nestarala, čo ti robí a tak. Nestarala som sa.“ „No a??“ zasmial som sa. „Ako prepáč, ale ja neviem. Ty sa ani predtým nejak o to nezaujímala. Tak prečo zrazu??“ na perách mi pohrával nechápavy úsmev. „Lebo mi to došlo. Tak som to skončila.“ Uznanlivo som na ňu pozrel. „Máš môj obdiv.“ zavrel som dvierka. „Tak sa uvidíme neskôr. Maj sa.“ odišiel som späť do výtvarnej učebne. Bola v nej tma a žalúzie boli zatiahnuté. Zasvietil som svetlo a sadol si zase k platnú. „To ti trvalo.“ ozvalo sa zozadu. Od ľaku som nadskočil. „Čo dopekla... Skoro som dostal infarkt! Zbláznila si sa?!“ vyštekol som na ňu. „Tak prepáč, že sa starám. Len som čakala kedy sa objavíš. Ideme do Wave. Ideš s nami.“ vytiahla na mňa Teri. Zasmial som sa. „Nemôžem. Musím to dokončiť.“
„Robíš to už dva týždne. Musíš si trochu vyraziť.“ presviedčala ma, no márne. Bol som neoblomný. „Myslím, že vám tam chýbať nebudem.“ „Ale, nebuď cvok. Poďme.“ „Teri, ja nejdem. Pôjdem na budúce.“ Teri sa sfučala. „Si tááák strašne zakomplexovaný až ma to bolí.“ Zasmial som sa. „Tak tu si. Všade ťa hľadám. Čo tu stváraš??“ vo dverách sa objavil Sam. „Ako sa tak pozerám na ten štetec v tvojej ruke usudzujem, že s nami nejdeš.“ Prikývol som. „Ale no tak! Nemôžeš ho tu takto nechať.“ protestovala Teri. „Nechaj ho.“ usmial sa Sam a ťahal ju preč. S úsmevom som sledoval ako odchádzaju. Dal som si slúchadlá a pokračoval som v dokončovaní.

Nepostrehol som, že niekto stojí vo dverách. Až keď ma poklepkal po pleci, uvedomil som si prítomnosť profesora. „Čo tu ešte robíš?? Choď už domov. Je neskoro.“ povedal. „Keď myslíte...“ vrátil som veci na pôvodné miesto. „Nemal by si to tak preháňať.“ Neurčito som mykol plecami a zobral si batoh. „Počuj. Chcel som sa ťa to opýtať už skôr... Čo to je??“ odhrnul plachtu z obrazu. Zastal som a neurčito na neho hľadel. „Nikky.“ odvetil som sa. „Mike, vážne vyzerám tak sprosto??“ profesor Miles nadvihol obočie. „To si myslíte??“ zasmial som sa. „Tak, čo keby som ťa odviezol domov a ty by si mi to povedal. Čo ty na to??“ „Hm..... Asi pôjdem pešo.“ zasmial som sa, ale potom s odvozom súhlasil. Koniec-koncov, aj tak som chcel za ním ísť, aby ten obraz Nikky odniesol.