Sedeli sme v kuchyni. Dana varila obed a snažila sa spiklenecky neusmievať. No ale veľmi jej to nešlo, keďže som ten jej úsmev zachytil vždy, keď sa otočila alebo vytočila doboku. Poobede sme sa vyhli ďalším spikleneckým, divným alebo inak nepríjemným úsmev od Dany a mohli sme nečinne sedieť na posteli hore v izbe. „Čo vlastne robí tvoje otec??" spýtal som sa. „Učiteľa. Učí chémiu na gymply."
„Vieš, je mi to divné, ale ja ani neviem aké máš priezvisko."
„Milesová. Nikky Milesová." zasmiala sa. „Doriti!" zahlásil som sa schoval so tvár do dlaní. „Deje sa niečo??" na chrbte som pocítil jej dotyk. „Tvoj otec je môj chemikár." „A...??" Zarazene som na ňu pozrel. „Veď si ťa nepamätá. Bol opitý, keď si bol u nás naposledy. Teda aj prvýkrát." „Prvý aj posledný krát, hej??" zasmial som sa. „Né. Joj ty." štuchla ma. „Buď v kľude. Nič sa nedeje." oprela sa o stenu. „Keď to vravíš ty." sadol som si ku nej. „A čo robia vaši??" „Uhm.. otec predáva nehnuteľnosti a mama je obchodná maklérka. James študuje." zasmial som sa. Ona tiež. Mám rád, keď sa smiala. Pôsobila pri tom tak bezstarostne. Akoby ju nič netrápil. „Kam pôjdeš ďalej?? Po základnej myslím." „Neviem. Ešte si nie som istá, ale išla by niečo so školstvom. Možno by som mohla byť učiteľka. A čo ty??"
„Úžitková fotografia, maliarstvo, niečo s umením." „Dobré. Nemáš tu niečo?? Nejakú ukážku??" spýtala sa s nádejou. Pokrútil som hlavou. „Ale niečo vymyslím." sľúbil som jej. Usmiala sa a oprela si hlavu o moje rameno. „Chcela by som, aby to takto zostalo." „Ako??" pohladil som ju po chrbte. „Takto. Aby najzávažnejšiou vecou bolo, ako a kedy budem s tebou." povedala a ani na okamih nepochybovala, že u mňa je tomu inak. „Niekedy musia pekné chvíle skončit, aby mohli prísť ešte krajšie." „Ty si taký krvavý poet." Zasmial som sa. „Nie som práve najlepší básnik, ak narážaš na to." „Mne sa tvoje básne celkom páčili." preniesla akoby mimochodom. „Moje básne?? Myslíš tie zdrapy papierov, čo sa povaľujú u mňa na stole?? To je n..." „Sú nádherné." prerušila ma zdvihnutím hlavy. „Dal si do nich aj vlastné city. Keď som... Keď som bola u teba, James mi dovolil si ich prečítať. Akoby si písal pre niekoho koho miluješ ty a nie tvoj brat." Zatváril som sa kyslo, ale aby to Nikky nevidela. Možno mala pravdu. Čo ak to tak bolo?? „Vnímaš??" „Zamýšľam sa nad tým, či to je pravda." „A...??"
„Neviem." odvetil som okamžite. Netvárila sa, že by mi verila. „Povedz pravdu." „Poviem ti len to, že v tom nie je nikto ďalší. Takže môžeš byť kľudná." „To ma veľmi neupokojilo." „Čo by si chcela počuť??" „Pravdu." „O čom??" „O tvojich citoch." „Ku komu??" „Pýtaš sa vážne?!" neveriacky sa odtiahla. „Robím si srandu." zasmial som sa, no na otázku som jej neodpovedal. Prečo?? Pretože ani ja sám som nevedel aká má byť odpoveď. „Takže...??" No ona trvala na svojom. Zatváril som sa stratene. „Nikky, ja vážne neviem. Je to... Ja neviem." „Ako môžeš nevedieť??" nechápavo po mne pohodila pohľadom. „No ak mám byť úprimný, toto nie je práve moja parketa." „A ty si myslíš, že ja som nejaký expert??" „Pokiaľ nie si Olaf..." Tresla ma vankúšom. „Ach! Prečo ma všetky bijete??" Kryl som si tvár. Nikky sa naštvala a začala ma s tým vankúšom fajne mlátiť. „Ach! No dobre. Dobre. Už dosť. Nebi ma. Nikky." Ona ma nepočúvala a ďalej ma bila. Vytrhol som jej vankúš a druhou rukou ju držal ďalej odo mňa. Vyzerala trochu ako naštvaná tigrica. Vankúš som odhodil na zem ale stále som z nej nespúšťal pohľad. Dlho nič neurobila. Podozrievavo som na ňu pozrel. Sotila ma na posteľ. „Weh!" Ruky zaborila do metraca, týčila sa nado mnou s úškľabkom neveštiacim nič dobré. „To je také ťažké povedať to?" „Skús sa vžiť do mojej kože. Potom hovor niečo o c... o tom." „Pfff. Výhovorky." odfrkla si. „Vieš čo? Sklapni." ,,Ja?! Ja mám sklapnúť?!" povedala prehnane nahlas. Nahol som sa k nej a ukradol jej bozk. ,,Je tu ešte niekto iný??" usmial som sa. ,,Toto robíš stále, keď ma chceš umlčať." Ona sa zamračila. Mňa z nej trafí. ,,Nie som originálny. To predsa vieš." naspäť som si ľahol. Ona si ľahla na mňa. ,,Mne to stačí." jemne sa usmiala. ,,No vidíš." "Narcis." zasmiala sa. ,,Ja nie som narcis. Ja som sirôtka." odvetil som so smiechom.

Po pol hodine ticha, keď už chcela niečo povedať, zazvonil jej telefón. Nikky sa zamrvila, nespokojne zamrnčala a vylovila mobil z vrecka. Zamračila sa na displej. „Toto zdvíhať nebudem.“ odkrkla si a jemne hodila mobil na zem. Z jej výrazu tváre som si vedel domyslieť, kto jej asi tak môže volať. Carl. „Čo si mu vlastne povedala predtým, ako ho Ryan vyhodil??“ „Že je kretén. A idiot, ktorý nevie dať pokoj a musí si stále niečo dokazovať. Načo sa pýtaš??“ „Aby som vedel, čoho všetkého si schopná.“ „Veľa vecí.“ spokojne si zase ľahla. „A dozviem sa o nich??“ „Raz určite.“ Pomaly sa jej zatvárili oči a za chvíľu už spala. No jej mobil stále vyzváňal. Natiahol som sa za ním a vypol ho. Nebol to najlepší ťah, ale zatiaľ bude pokoj.

Ako som tak na ňu pozrel ako spí, uvedomil som si, že život sa s ňou nemaznal. Zrak som upieral hlavne na jej ruky. Stiahla dlaň do päste a zovrela v nej moje tričko. Ale nenarážal som na to. Jej jazvy boli výraznejšie ako tie moje. A mala ich viac. No, dúfam, že v najbližšej dobe si pred ňou nebudem dávať dole mikinu, po prípade tričko...