Pre krajší deň 😉

Pohladil som ju po vlasoch. „Ako to myslíš ty??" huhlala mi do mikini. „Tých, čo milujeme nás nikdy neopustia." „Ale opustia. Keď zomrú. Žiť bez lásky je strašné. Klame ten, kto vraví, že smrť je horšia." Vymámila sa z objatia a sadla si na posteľ. „Ja viem." zamrmlal som pre seba. „Chcem ti niečo povedať, ale neviem ako." začal som. Nervózne som sa hral s prstami a hlavu mal sklonenú. „Prečo?? Ideš si vylievať srdce??" spýtala sa trochu nechápavo. „Tak nejak." zachechtal som sa. „Dobre, ale prečo mne??" zarazila sa. Trochu som dvihol hlavu a pozeral na ňu spod kapucne. „Nikto iný by ma nepochopil." zložil som kapucňu z hlavu. Na chvíľu som prestal dýchať. A zdalo sa, že aj ona. „Mike??" spýtala sa ticho. „Nikky..." Vrhla sa mi okolo krku. „Ja neverím. Si v poriadku. Si celý. Si... Tu." odtiahla sa. „Ou, už to chápem. Dnes na zastávke a potom to. Ahaa! To teba myslela ako to prekvapenie. Už tomu rozumiem." Mlela dve na tri a nebola k zastaveniu. Už som pochopil, že keď je nervózna, melie nezmysly. „Šššt! Ticho. A poď sem." chytil som ju za ruky a pritiahol si ju k sebe. „Nikky..." zahľadel som sa jej do očí. „Nehovor nič. Nechcem nič počuť." zahriakla ma. Uchechtol som sa. Pokrútil som hlavou a pobozkal ju. Dlho, krásne, s túžbou. „Teraz chápem význam slov Milovať niekoho." „Nie." pokrútila hlavou. „Nie. To nechceš." „Neskoro. Už to nezvrátim." „Dočerta! Ja to kašlem!" rozhodila rukami a vrátila mi bozky. Ešte dlhšie, ešte krajšie, ešte viac nenástytne. Ani jeden neregistroval vchodové dvere, hlas na chodbe a kroky smerujúce k jej izby. Až Nikkyn telefón, čo tancoval po stole, nás primäl odtiahnuť sa od seba. Nikky sa ani nenatiahla za mobilom, keď sa dvere rozleteli. Doslova. Myslel som, že vyletia z pántov. „Čo...??" nestihol som ani zareagovať. Vo dverách stál Nikkyn otec, potácal sa a v ruke držal fľašku. Opilecky na ňu namieril prstom. „Vysvet - štik! - vysvetľuj! Kto je - štik! - tento pajác??" kývol na mňa a div nespadol. „Evf... On je... To je..." nevedela, čo povedať. „Ja som jej spolužiak." odpovedal som. „Uh. Aha. Štik! Čo sa ti stalo??" ukázal na barle. „Zrazilo ma auto."
„Štik!" „Otec, mal by si..." „Nechaj ma." odbil ju. V zámku zaštrngotali kľúče. „Som doma!" kričal z chodby mužský hlas. Nechápavo som pozrel na Nikky. Tá mi venovala úzkostlivý pohľad. „Ahojte. Čo... Terence, to nemyslíš vážne." povedal káravo muž v obleku okolo tridsaťpäťky. Pokrútil hlavou, vzal ho pod pazuchu a odviedol preč. „Emm... Dobre. Toto som nepochopil." Nikky, so stiahnutými ústami, zavrela dvere a oprela sa o ne. „To je jednoduché. Moja mama nechala môjho otca, lebo občas sa fakt že opil do nemoty. Otec si potom našiel bývanie a z jeho spolubývajúceho sa stal jeho priateľ. A mňa potom mama hodila k otcovi, lebo mala veľa roboty a bola stále na služobke. Ale stretávam sa s ňou. Veď si ju videl, keď sme boli u tvojej tety kupovať topánky. Pamätáš sa, nie?" Skončila a pozerala na mňa. Prikývol som. „Nič nepovieš??"
„Nemám čo." Zarazene na mňa pozerala. „Mám povedať, že mi to je ľúto?? Alebo len dobre??" „Nie, len... Ja neviem." Odlepil som sa od stola a tackavo k nej prišiel. „Mike??" spýtala sa ticho. Neviem, čo čakala, že urobím alebo poviem. Ale mne to nejak zvlášť nevadilo. Iba som sa usmial. „Ti amo." dal som jej pusu na čelo. „A už neplač. Smútok ti nesvedčí." slabo som sa usmial. Zarazene na mňa čumela. Zasmial som sa. „Čo?? Chceš, aby som naštval, tresol dvermi a odišiel a ty by si medzi tým prepukla v taký srdcervúci plač, že by ťa počula cela bytovka a vrátil by som sa??" Zagánila na mňa. „Hnusák." sadla si na posteľ. Došuchtal som sa k nej. „Neotravuj." odstrčila ma. „Začiatkom februára si povedala, že od 14. so mnou chodíš." „Ako to, že si pamätáš takú kravinu??" nechápavo rozhodila rukami. „Ja neviem. Asi kvôli tebe." „Ako kvôli mne??" „Povedala si to ty a všetky spomienky na teba a ohľadom teba sa mi začínajú vynárať." „Aha, takže teraz si budeš pamätať každú blbosť, čo som povedala??" „Možno." Prešiel som jej ukazovákom po líci. Ešte bolo mokré od sĺz. Pohľad som presunul na jej ruky. Tričko s krátkym rukávom neschová nič. Vzala moju ruku a vyhrnula mi rukáv. „Amanda mi o tom vravela." „Nedivím sa." Prešla po hlbokej jazve tiahnúcej sa skoro cez celé predlaktie. „Prečo si...??" „Ja neviem. Mal som ju v ruke a sedel som na vani. Pošmykol som sa." Oprela sa o mňa a už nič nepovedala.

Ozvalo sa nesmelé zaklopanie a do izby vošiel Nikkyn otčim. „Ahojte." pozdravil ticho. „Hmm..." odvetila Nikky. „Ahoj, ja som Ryan." podal mi ruku. Potriasol som mu ňou. „Mike."
„Teší ma. Terence vravel niečo, že ste spolužiaci, ale asi iba plácal. Vyzeráš staršie." sadol si na stoličku a oprel s hlavu o lakte. „No... Nie sme spolužiaci, ja už mám sedemnásť." „Myslel som si, že už budeš na strednej. Kde študuješ??" „Ehm... Momentálne nikdy, pretože kvôli nehode som odišiel zo školy." ukázal som na sádru. „Aha... A kde si teda chodil?? Na školu." „Na gymnázium na Street Soir." Chápavo prikývol. „To je dobrá škola." vyjadril sa po chvíli. Zadumane na nás pozeral, akoby hľadal niečo, na čo sa ešte opýta. „Nie ste hladní??" Pozreli sme sa s Nikky na seba. „Ta ja hej." „Ja tiež." Súhlasili sme obaja. Ryan prikývol a odišiel z izby. „V poriadku??" spýtavo som na ňu pozrel. „Hej, jasné. Neviem ako Ryan, ale mohol by ťa potom odviesť. Teda ak ti to nebude vadiť." „V pohode." „Vážne ti to nevadí??" „Čo?? Nie." zasmial som sa. „Kým budem s tebou, nič mi nebude vadiť." „Och, jaký zamilovaný." uchechtla sa, ale tiež sa tak divne usmiala. „Ja?? Nie. Tá čo si. Ja nikdy." protestoval som so smiechom. „Dobre. Tak poď. Trochu si na teba posvieti." „Stále lepšie ako moja prechodná mama." Nikky sa zasmiala. „Prechodná mama. Nepožičiaš mi ju??" „Hej,veď prečo nie. A rovno sa u nás zastav. Na čaj, obed, víkend."
„Jasné. Porozmýšľam." Prikývol som a pobrali sme sa do kuchyne.