Amanda sedela na barovej stoličke a otáčala sa doprava-doľava. Neviem, čo si včera šňupla, ale mne nedala. Dana sa tam motala v kuchyni a niečo si spokojne pohmkávala. Niekoľko krát sme s Amandou pozreli na sebe, než sme Dane povedali o prestupe na školu na Street Soir. Dana na chvíľu zamrzla a pustila tanier z ruky. Malý Ansel začal pišťať a tlieskať ostošesť. „Ehmm... Dana?? Stalo sa niečo??" spýtal som sa po chvíli ticha. „Prečo chceš ísť na tú školu??" „Lebo je ďalej. A mám začať odznova, tak..." „Ale stále nechápem prečo tá škola. Veď, koľko škôl je poblíž nás. Nemusel by si chodiť tak ďaleko do školy."
„Ale mne to nevadí." „Ale mne to vadí!" švacla utierkou po linke a odišla z kuchyne. „Mnoo...  Šlo to hladko, čo povieš??" „Tak toto som nečakal." „Ona to možno vie." „Čo vie??" „Že nie si Christian."

Neviem koľko bolo hodín, keď ma z vedľajšej izby zobudil plač. Myslel som, že Dana pôjde malého ukľudniť, ale plač neutíchal. Tak som sa vytrepal z postele a išiel za ním. Stál a držal sa zábradlia. Ukázalo sa, že vyhodil cumeľ a plyšáka z postieľky. Počkal som, kým zaspí. Potom som odišiel. Odvtedy sedím hore na schodoch a počujem, čo nemám.

Tresli vchodové dvere, ťažké kroky smerovali do obývačky. „Dana, prečo nespíš?? ... Dana?? ... Dana, čo sa stalo??" Dana plakala. „Vyhodili ho zo školy." „Och, to nič. Veď o nič nejde." upokojoval ju Greg. „Riaditeľka mu nav-navrhla nech ide na idú ško-školu, že mu to prospeje." „No a ďalej??" „Chce ísť na Soirku." Z obývačky sa ozýval už len jej tlmený plač.  „Ale Dana, to nevadí. Tak pôjde na Soirku, no. Svet sa nezrúti." „Ale keď on sa on nespráva ako predtým. To nie je náš syn. A ty to tiež vieš." rozplakala sa kompletne. Greg si povzdychol. ,,Aj on to vie. Od začiatku." ,,Ako dlho to vieš??" ,,Odkedy sa rozišiel s Christine. A potom, keď strážil Ansela... Greg, takto sa na neho nedívaš ani ty. Čo robí ten chlapec, to je úžasné. Tak si spolu rozumejú. Viem, že Christian ho mal rád, ale nie až takto. Greg?" zhrozila sa odrazu Dana. ,,On... Keď to zistí, odíde. Nie je náš, ale nechcem stratiť aj jeho." znovu sa rozplakala.

Sedel som na tom schode, oči sa mi plnili slzami a nevedel som, čo robiť. Mám jej to povedať?? Odísť som plánoval od začiatku, ešte som ani ich nepoznal. Čo mám urobiť?! Čo mám sakra urobiť?! Tresol som päsťami po dreve, vstal som a odišiel spať. Ešte som začula ako Dana zhíkla v domienke, že som počul, čo som nemal. A fakt som nemal.

Celý deň som ležal v posteli. Nedokázal som čeliť tomuto životu a problémom. Bol som slabší než slabý. ,,Najslabší z najslabších." zamrmlal som si nadurdene a otočil sa na druhý bok, chrbtom k dverám. Bolo mi zle so seba samého. Siahol som pod vankúš a... Nič pod ním nebolo. Prisahal by som, že som tak nechával včera fotku. Nechápavo som si sadol a hodil ho na zem. Ono tam tá fotka vážne nebola. ,,Kde je??" začal som trochu panikáriť. Bola to jediná jej fotka, ktorú som mal.

Prehľadal som celú posteľ, no nenašiel som ju. Do izby so po štyroch doplazil Ansel. Sedel som zúfalo opretý o posteľ, hlavu som bezradne držal v rukách a chcelo sa mi kričať. Ansel niečo povedal v bábätkovskom jazyku a podával mi macíka. So slzami som sa zasmial. Postrapatil som mu vlasy. Akoby rozumel, čo mi je a usmial sa. Potom sa odplazil pod stôl a tam si sadol. Zasmial som sa. Utrel som si slzy a šiel za ním. „Poš von. Ansel, vylez spod toho stola. Poď." natiahol som k nemu ruku a on vyštartoval von. Udrel hlavou do stoličky len tak zadunelo a začal plakať, no teda revať, žgreviť, vrieskať. Držal sa za hlavu, sedel na zemi a reval. Priplazil som sa k nemu a zobral ho do náručia. Začal som sa kolísať a on prestal po chvíli plakať. Niečo nepochopiteľné zahuhlal. Ešte sme sa tak chvíľu kolísali, potom sa vyhrabal z môjho zovretia a odišiel z izby. „Pff... Nevďačník malý.“ zasmial som sa a začal hľadať fotku na stole.

Ležal som ako bez duše na zemi. Do izby vošla Amanda. Počul som ju prichádzať, ale dole sa mi nechcelo. Aj tak by prišla hore. „Robíš si srandu?? Vyzeráš na umretie.“ škaredo na mňa pozrela. „Som stratený." „Áno, ja viem. Ale to neznamená, že... Preboha! To čo máš na tej ruke?!" vykríkla zdesene a trhla mi rukou. „Michael!“ vyčítavo na mňa pozrela. Občas, keď ju kvalitne naštvem, ma volá Michael. Ale v rodnom liste mám iba Mike. „To bola nehoda. Pošmykla sa mi ruka.“
„Sedemkrát??" nedôveryhodne na mňa hodila pohľad. „Iba raz. Ostatné bolo naschvál.“ zobral som si ruku späť a položil ju na bruchu. „Dobre. Vidím, že sa takto nikam nedostaneme, takže... Požičiaš mi tvoj počítač??“ Prikývol som. Amanda si sadla za stôl a zapla notebook. „Čo ideš robiť??“
„Idem ti dohodnúť jedno stretnutie ohľadom tvojho života.“ „Prečo rovno nepovieš, že ideš napísať Nikky??“ Amanda sa na mňa prekvapene otočila a začala pišťať. „Oh môj bože! Môj bože! Bože! Ty si ju pamätáš!! Ako je to možné?? Veď to je úžasné!!“ priskočila ku mne a objala. Teda skôr ma išla uškrtiť v objatí. Na krku ma čosi škriabalo. Mala v ruke nejaký papier. Odtisol som ju a zobral jej papier z ruky. Zamračil som sa. „Prečo mi kradneš veci??“ Bola to Nikkyna fotka z peňaženky. „Našla som ju na zemi.“ odvetila nevinne. „Bola pod vankúšom.“ Amanda sa vrátila ku stolu. „No?? Prečo bola tá fotka u teba?? Prečo si ju vlastne zobrala??“ sadol som si. Mykla plecami a venovala sa počítaču. Podarilo sa mi postaviť sa a prísť k nej. „Čo to stváraš??“ nechápavo som hľadel na monitor. Zakryla mi oči a odstrčila preč. „Počkaaj. Musím sa s ňou porozprávať. Chápeš. Nemôžeme len tak prísť a že vstal si z mŕtvych.“ „Ja som nebol mŕtvy. Tak nemôžem z mŕtvych vstať.“ „Jasné, jasné. Teraz ticho.“ otočila sa naspäť a len cez plecia sa so mnou rozprávala.