Zobudil som sa na to, ako ma niekto ťahá za vlasy. Keď som rozospato otvoril oči, uvidel som Anselovu vysmiatú tvár a nezbedné iskričky v očiach. Zahnal som sa po ňom rukou. „Teraz nie." Potiahol ma znovu za vlasy. „Ansel." zamrmlal som mierne otrávene. Niečo zabľabotal a začal sa šplhať na posteľ. Celkom som otvoril oči. Ansel akurát ťahal za vlasy spiacu Nikky. „Ansel prestaň. Nechaj ju spať." zahriakol som ho. Zatváril sa smutne. Dúfal som, že nezačne plakať, lebo to by bolo fakt to posledné, čo by som teraz potreboval. Nikky sa zamrvila a Ansel sa zošuchol do medzery medzi stenou a nami dvomi. Kvôli malému množstvu priestoru sa mu tam nie veľmi páčilo a začal sa huzdiť. Pomaly som sa vytiahol spod Nikky a spadol na zem. Tuším som jej prisadol mobil. Vstal som a zobral diablika na ruky. Kulhavo sme sa odpratali z izby. Odniesol som ho do postieľky. Sadol si a začal sa hrať, akoby sa nič nestalo. Zničene som si sadol na posteľ a pozoroval ho.

Snažil som sa urobiť si v hlave poriadok. Hlavne ohľadom včerajšieho rozhovoru s Nikky. Vedel som, že ju mám viac ako rád, ale nevedel som do akej miery. Možno som aj vedel, ale nechcel som... Povedať to nahlas?? Priznať si to?? Frustrovane som si prehrabla vlasy a zadíval sa na dvere. Možno mala pravdu. Mal by som si to ujasniť a povedať jej to.

Aj keď som sa akokoľvek snažil a premáhal, bolo pre mňa nesmierne ťažké povedať. Možno to bolo z neistoty, možno z strachu a možno zato mohla bolesť. Spätne som si uvedomil, že sa ma stále držala ako kliešť, na každom kroku. V škole - Dan Sinn a jeho španielske prívesky. Doma - mama a z rodiny ešte Christine. Neuvedomoval som si to až tak. Nevnímal som to do takej miery. A možno to bol dôvod, prečo som sa tak bál povedať Nikky, že ... že proste.

Vrzli dvere a prebrali ma z myšlienok. O zárubňu sa opierala Nikky. Na perách mala taký ospalí úsmev. „Ahoj." povedala ticho. Usmial som sa. „Ako sa ti spalo??" Iba sa usmiala a odlepila sa od zárubne. „Nezvonil mi telefón. Mala som pri sebe teba. Ako sa mi asi mohlo spať??" sadla si vedľa mňa. „Budeš mať najmenej pätnásť nep..."
„Nechcem to rozoberať. Nechcem teraz na to myslieť. Jediné, čo ma teraz zaujíma, si ty." presunula sa na moje kolená a omotali si ruky okolo môjho krku. S úsmevom som ju pobozkal. Rukou mi zašla do vlasov a potiahla za ne. Musel som sa zasmiať. „Skúšaš, skúšaš??" „Že koľko znesieš." zaškerila sa. „Mno... Vlasy nebudú najlepšia cesta." zasmial som sa. Nervózne si začala kusať do pery. „Nechcem... Nechcem, aby to vyznelo nejak zle, ale... Včera som rozmýšľala nad tým, čo si povedal." „Nad čím konkrétne??" „Nad tým, čo cítiš." „Nikky, nemusíš..." „Možno si mal pravdu." „Počkaj, čo?!" nechápavo som vytreštil oči. „O čom to rozprávaš??" „Možno si to len nahováram a ty mi to nechceš povedať narovinu, aby si mi neublížil." previnilo ma mňa pozrela. Začal som sa smiať. „Ako si prišla na túto kravinu?? Ako ti to len mohlo napadnúť?? Veď je to absurdné." krútil som hlavou. „To nie je o tom, že by som ťa nemi... nemal rád... nem... Proste nie je to tak." Odrazu som zo seba nevedel vymáčknúť jednú súvislú vetu. Teda možno jednu hej. „Prepáč, neviem sa vykoktať." Vedel som, že ju to ranilo. Bol som neschopný a nevedel povedať jednu prostú vetu! Dopekla! Sakra! Do hája!

„Predtým, než som vošla, si si niečo mrmlal po pod nos." „Ja som... Ja proste neviem ako ti to povedať. P-prepáč." sklopil som zrak. Toto nedám. Ja to nezvládnem.

Nič nepovedala. Ani ja nie. Dokonca aj Ansel stíchol. Len sme tak sedeli, vyhýbali sa pohľadu na toho druhého a mne bolo zle zo seba samého. Prečo to len musí byť také ťažké?! Nikky sa pomaly zdvihla a odišla do izby. Zničene som si povzdychol. Mal som taký hnusný pocit. Akoby som ju začal strácať.

Nemohol som. Nie, to nedopustím. Nemôžem ju stratiť znovu. Už nie.

Bol už večer. Odišla už asi pred hodinou a tvárila sa smutne. Prišla ku mne, lebo bola smutná a zničená a odchádzala ešte smutnejšia a zničenejšia. Nechcem ju trápiť. Pohľad na zničenú osobu, ktorá tak veľmi pre mňa znamená, ma ničil. Ešte možno viac ako ju samú. Nemohol som dopustiť, aby sa tak trápila. Nie kvôli mne a mojej debilite. Za to, že som pako a neviem rozprávať, by nemal trpieť nikto. Ale tým, že budem sedieť v prázdnej vani a jazdiť žiletkou po ruku, nikomu život neuľahčím.

Pevnejšie som uchopil tú diabkovú kamarátku a poriadne ňou trhol. „Ahrr!" skrivil s tvár. Toto som troškou prehnal. Pritlačil som si druhú ruku na ranu. Na prstoch som cítil mazľavú tekutinu. Pomaly som sa vyškriabal z vane a zišiel do kuchyne. Chvíľu mi trvalo, kým som našiel lekárničku. Celú som ju poťapal od krvi. Aj skrinku, v ktorej bola. Zničene som sa skĺzol dole a po lícach sa mi skotúľato zopár sĺz. Porezanou rukou som vybral mobil a zavolal Jamesovi. „Čau!" ozval sa nadšene. „Epf. Daj pokoj. Telefonujem. Čo by si rád?? Prídeš za nami?? Sme u Sama." zasmial sa. „Nem-nemôžem. Potrebujem ťa." vzlykol som. V pozadí som počul buchot. „Nč nerob!"

Dvere sa rozleteli a do chodby vpadol môj brat. „Mike?!" zakričal na celý dom. „James..." Bol som totálne zrevaný. Oči červené, líca mokré, ruky krvavé. „Mikey, bože. Čo si to stváral??" pribehol ku mne a ustarostene si kľakol ku mne. Nebola to len starosť. Bol to hlavne strach. James zobral z linky lekárničku a oddialil mi ruku z rany. Vydenzifikoval ranu a pomaly na ňu začal prikladať obväz. Obviazal mi ruku a smutne na mňa hľadel. „Nechcel som." pípol som a utrel si oči. Na tvár som si priložil dlane. Bol som na dne.
„Bolo to kvôli Nikky??" spýtal sa narovinu. Schovaný za dlaňami som prikývol. „Nemôžeš..."
„Nebolo to tak, ako si myslíš, že to bolo a preto som to urobil." zahuhlal som. „Tak ako to teda bolo??" zošuchol sa dole a oprel sa o linku. Zložil som dlane z tváre a hlboko si povzdychol. „Nedokážem jej to povedať. Proste to neviem." „Tak jej to nevrav. Dokáž jej to." navrhol vzápätí. James nedával hlúpe otázky, keď nemal vypité. „Ako??" „Si predsa umelec. Tak niečo vymysli." štuchol ma s úsmevom do ramená.